Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 557/2013
PDF · 176.74 KB
No categories available
I. ÚS 557/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. I., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. J.,
B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 6 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 Cop 332/2012
z 15. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. M. I. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla
2013 doručená sťažnosť MUDr. M. I. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného
porušenia základného práva upraveného v čl. 41 ods. 6 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 11 Cop/332/2012 z 15. januára 2013.
2. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
„Na základe návrhu otca súd prvého stupňa rozhodnutím 38 P 188/2011-122 zo dňa
03. 05. 2012 zveril maloletého L. K., nar... do striedavej osobnej starostlivosti oboch
rodičov a určil kedy budú rodičia vykonávať svoju osobnú starostlivosť o maloletého L..
Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku konštatoval, že svoje rozhodnutie opiera o ust. § 24
ods. 2, 4, § 62 ods. 6 Zákona o rodine. Po vykonanom dokazovaní mal prvostupňový súd
podľa svojho názoru dostatočne preukázané, že zverenie maloletého do striedavej osobnej
starostlivosti oboch rodičov je v jeho záujme a v záujme jeho zdravého vývinu osobnosti.
Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka... odvolanie. Sťažovateľka nesúhlasila
so zverením maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, pretože táto je
v priamom rozpore so záujmom maloletého a striedavú starostlivosť odmietol maloletý L.
ako aj kolízny opatrovník. V konaní na prvostupňovom súde ako aj v odvolacom konaní
sťažovateľka argumentovala tým, že otec ignoruje potrebu liečby maloletého, čo viac krát
kriticky ohrozilo jeho život a zdravie...
Krajský súd... ako odvolací súd rozsudkom 11 Cop 332/2012-369 zo dňa 15. 01.
2013 rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že
sa plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa a má za to, že striedavá starostlivosť nie
je v rozpore so záujmom maloletého, práve z dôvodov, ktoré uvádza súd prvého stupňa...
Predmetné rozhodnutie krajského súdu neobsahuje podľa názoru sťažovateľky
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom je možné považovať jeho výklad a závery
za svojvoľné a neodôvodnené. Z rozhodnutia Krajského súdu vyplýva aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá popiera ich podstatu a zmysel.
Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutie Krajského ako aj Okresného
súdu je možné považovať za protiústavné aj arbitrárne nakoľko ich odôvodnenie je
odchylné od veci samej a aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a
právne skutočnosti a zistenia.“
3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto
nález:
„Základné právo MUDr. M. I... na súdnu ochranu upravené v čl. 41 ods. 6 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 13 Cop 332/2012-369 z
15. 01. 2013 porušené bolo.
Ústavný súd rozhodnutie Krajského súdu... sp. zn. 11 Cop 332/2012-369 z 15. 01.
2013 ruší
Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľke MUDr. M. I. priznáva finančné
zadosťučinenie v sume 5.000,- Eur, ktoré je Krajský súd... povinný vyplatiť MUDr. M. I. v
lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia
Sťažovateľke MUDr. M. I. priznáva náhradu trov konania na Ústavnom súde vo
výške 275,96 Eur, ktoré je Krajský súd... povinný zaplatiť na účet advokáta... a to do dvoch
mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
6. Podľa čl. 41 ods. 6 ústavy podrobnosti o právach podľa odsekov 1 až 5 ustanoví
zákon. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo
na spravodlivé súdne konanie.
7. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa
domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 6 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 11 Cop/332/2012 z 15. januára 2013. Sťažovateľka namieta porušenie uvedených
práv, pretože krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j.
stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi okresného súdu, ktoré však podľa
jej názoru vyplývali z nesprávneho aplikovania platných právnych predpisov a následne
nesprávneho posúdenia veci. Krajskému súdu v podstatnom vytýkala arbitrárnosť a zjavnú
neodôvodnenosť jeho rozhodnutia.
8. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
9. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského
súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky
výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky
rozsudkom sp. zn. 11 Cop 332/2012 z 15. januára 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom
ústavy (resp. dohovoru).
10. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako
vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca
z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.
Krajský súd v odôvodnení okrem iného uviedol: „Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212
ods. 2 písm. a/ O. s. p., prejednal vec podľa § 214 ods. 2 O. s. p. s verejným vyhlásením
rozhodnutia podľa § 156 ods. 3 O. s. p., a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa je správne, odvolaniu matky nie je možné vyhovieť.
Súd prvého stupňa vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, z ktorého vyvodil správny
právny záver, svoje rozhodnutie aj riadne zdôvodnil, v odvolaní neboli uvedené žiadne nové
skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré ako
správne poukazuje.
Na doplnenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd súhlasne
s názorom súdu prvého stupňa má za to, že striedavá osobná starostlivosť nie je v rozpore
so záujmom maloletého, práve z dôvodov, ktoré uvádza súd prvého stupňa. Zákon o rodine
predpokladá vždy dohodu medzi rodičmi, ktorá je v záujme maloletého. Pokiaľ rodičia nie
sú schopní dospieť k dohode, je potrebné aby akceptovali rozhodnutie súdu, bez ohľadu
na ich pocity alebo osobné želania, pretože toto rozhodnutie sleduje predovšetkým záujem
maloletého. Tak, ako uvádza súd prvého stupňa pobyt maloletého u obidvoch rodičov má
zabezpečiť odstránenie vzájomného súboja medzi rodičmi o to, aký čas maloletý s tým
ktorým rodičom trávi. Vzhľadom na vyjadrenie vôle maloletého L. odvolací súd dopĺňa, že
maloletý sa v danom prípade sa stal rukojemníkom sporov medzi rodičmi a akékoľvek
vyjadrenie vo veci by maloletý poskytol, toto by bolo zneužité v prospech jedného alebo
druhého rodiča. Aj v rodine otca má maloletý súrodenca, preto je potrebné, aby sa vytváral
vzťah aj k tomuto súrodencovi. K takémuto stanovisku sa pripojil aj kolízny opatrovník.
Stanovisko kolízneho opatrovníka nemožno vyhodnotiť ako odmietnutie striedavej osobnej
starostlivosti, keď tento sa vyjadril tak, že je potrebné sa postupným spôsobom prešlo k
striedavej osobnej starostlivosti. Odvolací súd poukazuje na dĺžku konania v predmetnej
veci, kde rodičia mali dostatočný priestor na tento spôsob starostlivosti prejsť.
Rešpektované bolo aj stanovisko kolízneho opatrovníka pokiaľ ide o odovzdávanie
maloletého. Skutočnosti, že sa rodičia nevedia dohodnúť na potrebnej liečbe maloletého a
matka absolútne odmieta postupy otca je tiež len výsledkom ich kontroverzných vzťahov.
Rodičia pokiaľ sami nebudú mať vôľu usporiadať svoje vzájomné vzťahy, túto skutočnosť
nevyrieši žiadne súdne rozhodnutie. Za danej situácie majú jedinú možnosť akceptovať
súdne rozhodnutie, ktoré je podľa názoru odvolacieho súdu v záujme maloletého.“
11. Predmetné rozhodnutie krajského súdu (a v jeho rozsahu tiež prvostupňové
rozhodnutie, keďže bolo potvrdené odvolacím súdom, pozn.) obsahuje podľa názoru
ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by
jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
12. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu
sp. zn. 11 Cop 332/2012 z 15. januára 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,
vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto
rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne odvolacie
závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani
povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína,
že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
13. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.
právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
14. Keďže sťažovateľka (zastúpená kvalifikovanou právnou zástupkyňou) namietala
porušenie tiež základného práva podľa čl. 41 ods. 6 ústavy bez bližšej špecifikácie len
z dôvodu arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia, ústavný súd nepovažoval
za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom ústavy, ktorý mal byť podľa nej
taktiež porušený. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení základného práva podľa čl. 41
ods. 6 ústavy. Navyše, napadnutý článok ústavy iba v podrobnostiach (o právach podľa
predchádzajúcich odsekov) odkazuje na zákon.
15. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky prima facie aj
v časti namietajúcej porušenie čl. 41 ods. 6 ústavy je zjavne neopodstatnená.
16. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2013