Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 557/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. I., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. J.,

B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 6 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 15. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. M. I. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla

2013 doručená sťažnosť MUDr. M. I. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného

porušenia základného práva upraveného v a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 15. januára 2013.

2. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Na základe návrhu otca súd prvého stupňa rozhodnutím -122 zo dňa

03. 05. 2012 zveril maloletého L. K., nar... do striedavej osobnej starostlivosti oboch

rodičov a určil kedy budú rodičia vykonávať svoju osobnú starostlivosť o maloletého L..

Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku konštatoval, že svoje rozhodnutie opiera o ust. § 24

ods. 2, 4, § 62 ods. 6 Zákona o rodine. Po vykonanom dokazovaní mal prvostupňový súd

podľa svojho názoru dostatočne preukázané, že zverenie maloletého do striedavej osobnej

starostlivosti oboch rodičov je v jeho záujme a v záujme jeho zdravého vývinu osobnosti.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka... odvolanie. Sťažovateľka nesúhlasila

so zverením maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, pretože táto je

v priamom rozpore so záujmom maloletého a striedavú starostlivosť odmietol maloletý L.

ako aj kolízny opatrovník. V konaní na prvostupňovom súde ako aj v odvolacom konaní

sťažovateľka argumentovala tým, že otec ignoruje potrebu liečby maloletého, čo viac krát

kriticky ohrozilo jeho život a zdravie...

Krajský súd... ako odvolací súd rozsudkom -369 zo dňa 15. 01.

2013 rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že

sa plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa a má za to, že striedavá starostlivosť nie

je v rozpore so záujmom maloletého, práve z dôvodov, ktoré uvádza súd prvého stupňa...

Predmetné rozhodnutie krajského súdu neobsahuje podľa názoru sťažovateľky

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom je možné považovať jeho výklad a závery

za svojvoľné a neodôvodnené. Z rozhodnutia Krajského súdu vyplýva aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá popiera ich podstatu a zmysel.

Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutie Krajského ako aj Okresného

súdu je možné považovať za protiústavné aj arbitrárne nakoľko ich odôvodnenie je

odchylné od veci samej a aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a

právne skutočnosti a zistenia.“

3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto

nález:

„Základné právo MUDr. M. I... na súdnu ochranu upravené v čl. 41 ods. 6 a čl. 46

ods. 1 a v Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -369 z

15. 01. 2013 porušené bolo.

Ústavný súd rozhodnutie Krajského súdu... sp. zn. -369 z 15. 01.

2013 ruší

Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľke MUDr. M. I. priznáva finančné

zadosťučinenie v sume 5.000,- Eur, ktoré je Krajský súd... povinný vyplatiť MUDr. M. I. v

lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia

Sťažovateľke MUDr. M. I. priznáva náhradu trov konania na Ústavnom súde vo

výške 275,96 Eur, ktoré je Krajský súd... povinný zaplatiť na účet advokáta... a to do dvoch

mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

6. Podľa podrobnosti o právach podľa odsekov 1 až 5 ustanoví

zákon. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo

na spravodlivé súdne konanie.

7. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa

domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 6 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 15. januára 2013. Sťažovateľka namieta porušenie uvedených

práv, pretože krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j.

stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi okresného súdu, ktoré však podľa

jej názoru vyplývali z nesprávneho aplikovania platných právnych predpisov a následne

nesprávneho posúdenia veci. Krajskému súdu v podstatnom vytýkala arbitrárnosť a zjavnú

neodôvodnenosť jeho rozhodnutia.

8. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

9. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím krajského

súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky

rozsudkom sp. zn. z 15. januára 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom

(resp. dohovoru).

10. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako

vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca

z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

Krajský súd v odôvodnení okrem iného uviedol: „Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212

ods. 2 písm. a/ , prejednal vec podľa s verejným vyhlásením

rozhodnutia podľa , a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého

stupňa je správne, odvolaniu matky nie je možné vyhovieť.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, z ktorého vyvodil správny

právny záver, svoje rozhodnutie aj riadne zdôvodnil, v odvolaní neboli uvedené žiadne nové

skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré ako

správne poukazuje.

Na doplnenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd súhlasne

s názorom súdu prvého stupňa má za to, že striedavá osobná starostlivosť nie je v rozpore

so záujmom maloletého, práve z dôvodov, ktoré uvádza súd prvého stupňa. Zákon o rodine

predpokladá vždy dohodu medzi rodičmi, ktorá je v záujme maloletého. Pokiaľ rodičia nie

sú schopní dospieť k dohode, je potrebné aby akceptovali rozhodnutie súdu, bez ohľadu

na ich pocity alebo osobné želania, pretože toto rozhodnutie sleduje predovšetkým záujem

maloletého. Tak, ako uvádza súd prvého stupňa pobyt maloletého u obidvoch rodičov má

zabezpečiť odstránenie vzájomného súboja medzi rodičmi o to, aký čas maloletý s tým

ktorým rodičom trávi. Vzhľadom na vyjadrenie vôle maloletého L. odvolací súd dopĺňa, že

maloletý sa v danom prípade sa stal rukojemníkom sporov medzi rodičmi a akékoľvek

vyjadrenie vo veci by maloletý poskytol, toto by bolo zneužité v prospech jedného alebo

druhého rodiča. Aj v rodine otca má maloletý súrodenca, preto je potrebné, aby sa vytváral

vzťah aj k tomuto súrodencovi. K takémuto stanovisku sa pripojil aj kolízny opatrovník.

Stanovisko kolízneho opatrovníka nemožno vyhodnotiť ako odmietnutie striedavej osobnej

starostlivosti, keď tento sa vyjadril tak, že je potrebné sa postupným spôsobom prešlo k

striedavej osobnej starostlivosti. Odvolací súd poukazuje na dĺžku konania v predmetnej

veci, kde rodičia mali dostatočný priestor na tento spôsob starostlivosti prejsť.

Rešpektované bolo aj stanovisko kolízneho opatrovníka pokiaľ ide o odovzdávanie

maloletého. Skutočnosti, že sa rodičia nevedia dohodnúť na potrebnej liečbe maloletého a

matka absolútne odmieta postupy otca je tiež len výsledkom ich kontroverzných vzťahov.

Rodičia pokiaľ sami nebudú mať vôľu usporiadať svoje vzájomné vzťahy, túto skutočnosť

nevyrieši žiadne súdne rozhodnutie. Za danej situácie majú jedinú možnosť akceptovať

súdne rozhodnutie, ktoré je podľa názoru odvolacieho súdu v záujme maloletého.“

11. Predmetné rozhodnutie krajského súdu (a v jeho rozsahu tiež prvostupňové

rozhodnutie, keďže bolo potvrdené odvolacím súdom, pozn.) obsahuje podľa názoru

ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by

jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

12. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 15. januára 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto

rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne odvolacie

závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína,

že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

13. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa a 2 a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

14. Keďže sťažovateľka (zastúpená kvalifikovanou právnou zástupkyňou) namietala

porušenie tiež základného práva podľa bez bližšej špecifikácie len

z dôvodu arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia, ústavný súd nepovažoval

za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom , ktorý mal byť podľa nej

taktiež porušený. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení základného práva podľa čl. 41

ods. 6 . Navyše, napadnutý článok iba v podrobnostiach (o právach podľa

predchádzajúcich odsekov) odkazuje na zákon.

15. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky prima facie aj

v časti namietajúcej porušenie je zjavne neopodstatnená.

16. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013