Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 549/2013
PDF · 196.91 KB
No categories available
I. ÚS 549/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., P., vo
veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 11 Co 52/2012 z 20. marca 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2013
doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. L.,
P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 11 Co 52/2012 z 20. marca 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo
„napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:
„Žalobou doručenou súdu dňa 14. 05. 2007 sa sťažovateľ domáhal, aby súd zaviazal
žalovaného k úhrade 580.380,- Sk, s 8,5 % úrokom z omeškania od 27. 02. 2007... nárok
odôvodnil tým, že je vlastníkom nehnuteľnosti...a na nej stojacej stavby, účelovej neverejnej
komunikácie... Na základe zmluvy o nájme zo dňa 23. 12. 2004 a jej dodatku zo dňa 26. 12.
2004, prenechal sťažovateľ spoločnosti K... ako nájomcovi, do užívania za odplatu
pozemok... spolu s prenosnou bunkou s elektrocentrálou s dvomi rampami... ktorých je...
vlastníkom... žalobca s nájomcom dohodli, že účelom zmluvy je využívať pozemok tak, že
za vstup naňho bude nájomca vyberať od osôb, ktoré budú chcieť na predmet nájmu vstúpiť
motorovými vozidlami, paušálny poplatok v nájomcom určenej výške...
Na základe tejto nájomnej zmluvy... sa zaviazal sťažovateľ odovzdať nájomcovi
predmet nájmu v stave spôsobilom na užívanie do 31. 12. 2004. Dňa 21. 12. 2004
sťažovateľ umiestnil na svoj pozemok zariadenie, avšak asi o 15.00 hod. pracovníci
Technických služieb Mesta Prešov... odtiahli z nehnuteľnosti... zariadenie... a odviezli...
Takýmto konaním... svojvoľne a nezákonne zabránili podnikaniu a slobodnému nakladaniu
s majetkom sťažovateľa, čím boli porušené jeho základné ústavné práva, ako aj občianske
práva a spôsobená škoda veľkého rozsahu...
zmluvné strany dohodli na nájomnom... vo výške 580.380,- Sk mesačne. Z dôvodu
takéhoto nezákonného konania žalovaného spoločnosť K... nemohla užívať predmet nájmu,
na základe čoho nájomca nezaplatil sťažovateľovi... nájomné... čím sťažovateľovi vznikla
škoda na ušlom zisku, vo výške 580.380,- Sk...
Sťažovateľ podaním z 27. 03. 2012 doplnil žalobu o alternatívny petit, ktorým sa
sťažovateľ domáhal náhrady v situácii, kedy súd z hľadiska právneho posúdenia veci
neposúdi nárok sťažovateľa ako náhradu škody, ale ako užívanie pozemku sťažovateľa
žalovaným stavbou pozemnej komunikácie bez právneho dôvodu a pri svojom meritórnom
rozhodovaní vychádzať zo skutočností, že žalovaný užíval nehnuteľnosť vo vlastníctve
sťažovateľa... bez platnej nájomnej zmluvy, čím z jeho strany došlo k bezdôvodnému
obohateniu.“
Podľa sťažovateľa „... dospel všeobecný súd k nesprávnym skutkovým zisteniam,
a z tohto dôvodu aj samotné rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia
veci...
Sťažovateľ vidí odopretie spravodlivosti – porušenie svojho práva na spravodlivé
súdne konanie v tom, že všeobecný súd nedal žiadnu odpoveď na kľúčové námietky
sťažovateľa na ktoré v konaní poukazoval a to:
- že komunikácia nachádzajúca na spornom pozemku nie je miestna komunikácia,
- že primátor mesta Prešov nie je a nemôže konať za cestný správny orgán mesta
Prešov, ktorého je primátorom, to je vylúčené,
- súd je v zmysle ust. § 153 ods. 2 O. s. p., vždy povinný rozhodnúť v súlade
so spôsobom vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi, vyplývajúcim z právneho predpisu (nemá
možnosť voľby medzi spôsobom vyrovnania predpísaným zákonom a iným spôsobom
vyrovnania navrhovaným účastníkom),
- že žalovaný užíval pozemok sťažovateľa bez právneho dôvodu a tým plnil svoju
verejnú funkciu súvisiacu s uspokojovaním potrieb občanov, čo je jeho povinnosťou
stanovenou zákonom, ktorú by však inak musel plniť iným spôsobom, tzn. napr. podobný
pozemok za rovnakým účelom kúpiť, alebo prenajať, čím zo strany žalovaného došlo
k bezdôvodnému obohateniu,
- že všeobecný súd neakceptoval rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 2 Sžo 60/2007
z 16. 4. 2008, ktorým najvyšší súd rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Sp 33/2006
z 6. 2. 2007 zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zo dňa 4. augusta 2005 číslo M/2005/1223
v spojení s rozhodnutím primátora mesta Prešov zo dňa 21. decembra 2004, zrušil a vec
vrátil odporcovi na ďalšie konanie.“
II.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo P. J. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 52/2012 z 20. 03. 2013, porušené
bolo.
3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 20. 03. 2013 sp. zn. 11 Co 52/2012 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť P. J. trovy konania pozostávajúce z
trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 € (dva úkony po 130,16 € – prevzatie a príprava
právneho zastúpenia, písomné podanie na ústavný súd, plus 2 x režijný paušál po 7,81 €,),
na účet advokáta JUDr. L. L..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie
rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne
neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie
poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania
sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak
na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení
alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd
navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe
argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu.
Podľa sťažovateľa krajský súd porušil ním označené základné a iné práva tým, že
v napadnutom rozsudku nedal odpoveď na jeho kľúčové námietky.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal jej
opodstatnenosťou v naznačenom smere predovšetkým skúmajúc možnosť preukázania
príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom a základným právom upraveným v čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie
ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť
námietok sťažovateľa, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajského súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jeho označených práv.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov
s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä
v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne,
resp. svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný
súd posudzoval rozsudok krajského súdu.
Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 14 C 173/2009-197
z 28. marca 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľa o zaplatenie
580 380 Sk s prísl. zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie sťažovateľ,
o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu
potvrdil. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku uviedol:
„Je nepochybné, že žalobca uzavrel Zmluvu o nájme dňa 23. 12. 2004 a Dodatok dňa
26. 12. 2004, pričom touto zmluvou prenechal spoločnosti K., s. r. o... ako nájomcovi do
užívania za odplatu pozemok, špecifikovaný v článku II. bod 1 zmluvy, spolu s prenosnou
bunkou s elektrocentrálou s dvoma rampami. Nepochybné je aj to, že dňa 21. 12. 2004
žalobca umiestnil na svoj pozemok uvedené zariadenie, avšak okolo 15.00 hod. pracovníci
Technických služieb Mesta P., a. s., za asistencie príslušníkov Mestskej polície a ich
náčelníka, štátnej polície z Obvodného oddelenia Prešov-sever, príslušníkov pohotovostnej
motorizovanej jednotky polície Prešov, odtiahli z nehnuteľnosti – parcely č. 128/1
zariadenie, naložili ho na auto a odviezli do areálu Technických služieb Mesta P., a. s..
Žalobca v tomto konaní videl zo strany žalovaného porušenie právnej povinnosti, ktorá
zabránila tomu, aby došlo k naplneniu Zmluvy o nájme, uzavretej dňa 23. 12. 2004, v znení
Dodatku zo dňa 26. 12. 2004. V tejto súvislosti je však treba zdôrazniť tú okolnosť, že úkon
žalovaného uskutočnený dňa 21. 12. 2004 nebol tým úkonom, ktorý by zabránil uzavretiu
predmetnej nájomnej zmluvy, keďže aj napriek tomu, čo žalovaný urobil dňa 21. 12. 2004,
žalobca 2 dni po tom, resp. 5 dni po tom, uzavrel predmetnú nájomnú zmluvu so
spoločnosťou K... Teda úkon žalovaného mu nijako nezabránil, aby takúto nájomnú zmluvu
uzavrel, a teda v konaní žalovaného a vo vzniku škody, tvrdenej žalobcom, niet príčinnej
súvislosti. Len v prípade protiprávneho úkonu, ktorý by zabránil žalobcovi uzavrieť
predmetnú nájomnú zmluvu, by za splnenia ďalších predpokladov bolo možné hovoriť o
zodpovednosti za škodu a jej náhrady. Ak teda skutok, ktorý žalovaný uskutočnil dňa 21. 12.
2004, nijako nezabránil uzatvoreniu Zmluvy o nájme dňa 23. 12. 2004 v znení Dodatku zo
dňa 26. 12. 2004, niet príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného a tvrdenou škodou.
Nebol naplnený jeden z predpokladov zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho
zákonníka, a preto aj záver o zamietnutí žaloby, ktorý vyslovil súd prvého stupňa, je vecne
správny.“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd zrozumiteľným
a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok okresného súdu potvrdil.
Podľa ústavného súdu rozsudok krajského súdu a jeho právne a skutkového závery
nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Krajský súd sa primeraným a
ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami
sťažovateľa.
V súvislosti s tvrdením sťažovateľa, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho
kľúčovými námietkami, ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Vo vzťahu k všeobecným
súdom ústavný súd nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav
a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96,
II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,
že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti
nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha
chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj
v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol
(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných
práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj
všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy). Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
(m. m. I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne
rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6
ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý
argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).
V nadväznosti na citované odôvodnenie rozsudku krajského súdu námietky
sťažovateľa, ktoré označil ako kľúčové, neboli podľa ústavného súdu také, ktoré mali pre
vec podstatný význam. Krajský súd preto neporušil označené základné a iné práva
sťažovateľa, ak sa nimi nezaoberal.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by
mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu
takéto nedostatky nevykazuje.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1
ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc
všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom
nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
Ústavný súd ďalej pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach
podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd
v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.
Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou
(čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad
právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný
alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože
namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne
odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd
nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(m. m. IV. ÚS 112/05).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2013