Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 549/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., P., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Prešove sp. zn. z 20. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2013

doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. L.,

P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 20. marca 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo

„napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

„Žalobou doručenou súdu dňa 14. 05. 2007 sa sťažovateľ domáhal, aby súd zaviazal

žalovaného k úhrade 580.380,- Sk, s 8,5 % úrokom z omeškania od 27. 02. 2007... nárok

odôvodnil tým, že je vlastníkom nehnuteľnosti...a na nej stojacej stavby, účelovej neverejnej

komunikácie... Na základe zmluvy o nájme zo dňa 23. 12. 2004 a jej dodatku zo dňa 26. 12.

2004, prenechal sťažovateľ spoločnosti K... ako nájomcovi, do užívania za odplatu

pozemok... spolu s prenosnou bunkou s elektrocentrálou s dvomi rampami... ktorých je...

vlastníkom... žalobca s nájomcom dohodli, že účelom zmluvy je využívať pozemok tak, že

za vstup naňho bude nájomca vyberať od osôb, ktoré budú chcieť na predmet nájmu vstúpiť

motorovými vozidlami, paušálny poplatok v nájomcom určenej výške...

Na základe tejto nájomnej zmluvy... sa zaviazal sťažovateľ odovzdať nájomcovi

predmet nájmu v stave spôsobilom na užívanie do 31. 12. 2004. Dňa 21. 12. 2004

sťažovateľ umiestnil na svoj pozemok zariadenie, avšak asi o 15.00 hod. pracovníci

Technických služieb Mesta Prešov... odtiahli z nehnuteľnosti... zariadenie... a odviezli...

Takýmto konaním... svojvoľne a nezákonne zabránili podnikaniu a slobodnému nakladaniu

s majetkom sťažovateľa, čím boli porušené jeho základné ústavné práva, ako aj občianske

práva a spôsobená škoda veľkého rozsahu...

zmluvné strany dohodli na nájomnom... vo výške 580.380,- Sk mesačne. Z dôvodu

takéhoto nezákonného konania žalovaného spoločnosť K... nemohla užívať predmet nájmu,

na základe čoho nájomca nezaplatil sťažovateľovi... nájomné... čím sťažovateľovi vznikla

škoda na ušlom zisku, vo výške 580.380,- Sk...

Sťažovateľ podaním z 27. 03. 2012 doplnil žalobu o alternatívny petit, ktorým sa

sťažovateľ domáhal náhrady v situácii, kedy súd z hľadiska právneho posúdenia veci

neposúdi nárok sťažovateľa ako náhradu škody, ale ako užívanie pozemku sťažovateľa

žalovaným stavbou pozemnej komunikácie bez právneho dôvodu a pri svojom meritórnom

rozhodovaní vychádzať zo skutočností, že žalovaný užíval nehnuteľnosť vo vlastníctve

sťažovateľa... bez platnej nájomnej zmluvy, čím z jeho strany došlo k bezdôvodnému

obohateniu.“

Podľa sťažovateľa „... dospel všeobecný súd k nesprávnym skutkovým zisteniam,

a z tohto dôvodu aj samotné rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia

veci...

Sťažovateľ vidí odopretie spravodlivosti – porušenie svojho práva na spravodlivé

súdne konanie v tom, že všeobecný súd nedal žiadnu odpoveď na kľúčové námietky

sťažovateľa na ktoré v konaní poukazoval a to:

- že komunikácia nachádzajúca na spornom pozemku nie je miestna komunikácia,

- že primátor mesta Prešov nie je a nemôže konať za cestný správny orgán mesta

Prešov, ktorého je primátorom, to je vylúčené,

- súd je v zmysle ust. , vždy povinný rozhodnúť v súlade

so spôsobom vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi, vyplývajúcim z právneho predpisu (nemá

možnosť voľby medzi spôsobom vyrovnania predpísaným zákonom a iným spôsobom

vyrovnania navrhovaným účastníkom),

- že žalovaný užíval pozemok sťažovateľa bez právneho dôvodu a tým plnil svoju

verejnú funkciu súvisiacu s uspokojovaním potrieb občanov, čo je jeho povinnosťou

stanovenou zákonom, ktorú by však inak musel plniť iným spôsobom, tzn. napr. podobný

pozemok za rovnakým účelom kúpiť, alebo prenajať, čím zo strany žalovaného došlo

k bezdôvodnému obohateniu,

- že všeobecný súd neakceptoval rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.

z 16. 4. 2008, ktorým najvyšší súd rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k.

z 6. 2. 2007 zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zo dňa 4. augusta 2005 číslo M/2005/1223

v spojení s rozhodnutím primátora mesta Prešov zo dňa 21. decembra 2004, zrušil a vec

vrátil odporcovi na ďalšie konanie.“

II.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky, podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 20. 03. 2013, porušené

bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 20. 03. 2013 sp. zn. sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť P. J. trovy konania pozostávajúce z

trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 € (dva úkony po 130,16 € – prevzatie a príprava

právneho zastúpenia, písomné podanie na ústavný súd, plus 2 x režijný paušál po 7,81 €,),

na účet advokáta JUDr. L. L..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a listiny a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu.

Podľa sťažovateľa krajský súd porušil ním označené základné a iné práva tým, že

v napadnutom rozsudku nedal odpoveď na jeho kľúčové námietky.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal jej

opodstatnenosťou v naznačenom smere predovšetkým skúmajúc možnosť preukázania

príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom a základným právom upraveným v čl. 46

ods. 1 a listiny, resp. právom podľa dohovoru, porušenie

ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť

námietok sťažovateľa, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jeho označených práv.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne,

resp. svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ). Z týchto hľadísk potom ústavný

súd posudzoval rozsudok krajského súdu.

Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -197

z 28. marca 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľa o zaplatenie

580 380 Sk s prísl. zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie sťažovateľ,

o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu

potvrdil. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku uviedol:

„Je nepochybné, že žalobca uzavrel Zmluvu o nájme dňa 23. 12. 2004 a Dodatok dňa

26. 12. 2004, pričom touto zmluvou prenechal spoločnosti K., s. r. o... ako nájomcovi do

užívania za odplatu pozemok, špecifikovaný v článku II. bod 1 zmluvy, spolu s prenosnou

bunkou s elektrocentrálou s dvoma rampami. Nepochybné je aj to, že dňa 21. 12. 2004

žalobca umiestnil na svoj pozemok uvedené zariadenie, avšak okolo 15.00 hod. pracovníci

Technických služieb Mesta P., a. s., za asistencie príslušníkov Mestskej polície a ich

náčelníka, štátnej polície z Obvodného oddelenia Prešov-sever, príslušníkov pohotovostnej

motorizovanej jednotky polície Prešov, odtiahli z nehnuteľnosti – parcely č. 128/1

zariadenie, naložili ho na auto a odviezli do areálu Technických služieb Mesta P., a. s..

Žalobca v tomto konaní videl zo strany žalovaného porušenie právnej povinnosti, ktorá

zabránila tomu, aby došlo k naplneniu Zmluvy o nájme, uzavretej dňa 23. 12. 2004, v znení

Dodatku zo dňa 26. 12. 2004. V tejto súvislosti je však treba zdôrazniť tú okolnosť, že úkon

žalovaného uskutočnený dňa 21. 12. 2004 nebol tým úkonom, ktorý by zabránil uzavretiu

predmetnej nájomnej zmluvy, keďže aj napriek tomu, čo žalovaný urobil dňa 21. 12. 2004,

žalobca 2 dni po tom, resp. 5 dni po tom, uzavrel predmetnú nájomnú zmluvu so

spoločnosťou K... Teda úkon žalovaného mu nijako nezabránil, aby takúto nájomnú zmluvu

uzavrel, a teda v konaní žalovaného a vo vzniku škody, tvrdenej žalobcom, niet príčinnej

súvislosti. Len v prípade protiprávneho úkonu, ktorý by zabránil žalobcovi uzavrieť

predmetnú nájomnú zmluvu, by za splnenia ďalších predpokladov bolo možné hovoriť o

zodpovednosti za škodu a jej náhrady. Ak teda skutok, ktorý žalovaný uskutočnil dňa 21. 12.

2004, nijako nezabránil uzatvoreniu Zmluvy o nájme dňa 23. 12. 2004 v znení Dodatku zo

dňa 26. 12. 2004, niet príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného a tvrdenou škodou.

Nebol naplnený jeden z predpokladov zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho

zákonníka, a preto aj záver o zamietnutí žaloby, ktorý vyslovil súd prvého stupňa, je vecne

správny.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd zrozumiteľným

a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa ústavného súdu rozsudok krajského súdu a jeho právne a skutkového závery

nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Krajský súd sa primeraným a

ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami

sťažovateľa.

V súvislosti s tvrdením sťažovateľa, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho

kľúčovými námietkami, ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Vo vzťahu k všeobecným

súdom ústavný súd nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav

a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,

že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti

nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha

chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj

v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol

(napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných

práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj

všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

). Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

(m. m. ). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6

ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý

argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

V nadväznosti na citované odôvodnenie rozsudku krajského súdu námietky

sťažovateľa, ktoré označil ako kľúčové, neboli podľa ústavného súdu také, ktoré mali pre

vec podstatný význam. Krajský súd preto neporušil označené základné a iné práva

sťažovateľa, ak sa nimi nezaoberal.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (m. m. ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu

takéto nedostatky nevykazuje.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc

všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

Ústavný súd ďalej pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach

podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd

v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s

( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad

právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný

alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože

namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne

odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa

podľa , listiny ani práva podľa dohovoru

(m. m. ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013