Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 444/2013
PDF · 207.29 KB
No categories available
III. ÚS 444/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Z. M., B., zastúpenej Mgr. V. Š., B., pre namietané
porušenie jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom a oznámením Okresnej prokuratúry Bratislava I č. k. 3 Pv
401/11-28 zo 14. mája 2012, postupom a oznámením Krajskej prokuratúry v Bratislave č. k.
1 Kpt 374/12-14 zo 4. septembra 2012 a postupom a oznámením Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky č. k. IV/4 GPt 96/11-11 z 30. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2013
(po doplnení 19. augusta 2013) doručená sťažnosť Z. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre
namietané porušenie jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a oznámením Okresnej prokuratúry
Bratislava I (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 3 Pv 401/11-28 zo 14. mája 2012,
postupom a oznámením Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“)
č. k. 1 Kpt 374/12-14 zo 4. septembra 2012 a postupom a oznámením Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/4 GPt 96/11-
11 z 30. mája 2013.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v septembri 2010 podala trestné oznámenie
pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa
§ 326 ods. 1 Trestného zákona v súvislosti s prijímacím konaním na P. v B. Jej trestné
oznámenie vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I odmietol
uznesením sp. zn. ČVS: ORP-1382/1-OVK-B1-2010 z 3. decembra 2010. Na základe
sťažovateľkinej sťažnosti dozorujúca prokurátorka okresnej prokuratúry uznesením č. k. 1
Pn 959/10-13 z 18. januára 2011 rozhodnutie vyšetrovateľa zrušila a vec mu vrátila na nové
rozhodnutie.
Podľa vyjadrenia sťažovateľky vyšetrovateľ uznesením z 25. februára 2011 začal
trestné stíhanie vo veci, vykonal procesné úkony a následne 18. októbra 2011 trestné
stíhanie zastavil podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pretože skutok nie je
trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Sťažovateľka uviedla, že proti uzneseniu
nepodala sťažnosť, keďže Trestný poriadok jej ju nepriznáva, ale 10. apríla 2012 sa
podnetom podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o prokuratúre“) na okresnej prokuratúre domáhala preskúmania zákonnosti
uznesenia vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania. Sťažovateľka uviedla, že v podnete
poukázala na nevykonanie niektorých dôkazov, označila svedkov, ktorých ešte možno
vypočuť, namietala nesprávne právne posúdenie určovania podmienok prijatia
na vysokoškolské štúdium zo strany vyšetrovateľa, ako aj ďalšie hodnotenie dôkazov.
Sťažovateľka uviedla, že jej podnetom sa okresná prokuratúra spočiatku odmietla
zaoberať, ale na pokyn krajskej prokuratúry ho napokon preskúmala, pričom oznámením
č. k. 3 Pv 401/11-28 zo 14. mája 2012 ho odložila ako nedôvodný. Podľa názoru
sťažovateľky okresná prokuratúra pri vybavení jej podnetu nereagovala ani na jeden z jej
argumentov, iba formálne skonštatovala správnosť postupu a rozhodnutia vyšetrovateľa
a zároveň konštatovala, že nie je osobou oprávnenou navrhovať vykonanie dôkazov.
Keďže sťažovateľka nebola spokojná s vybavením jej podnetu, 5. júna 2012 podala
na krajskej prokuratúre opakovaný podnet, ktorý krajská prokuratúra listom
č. k. 1 KPt 374/12-14 zo 4. septembra 2012 odložila ako neopodstatnený.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že ochrany svojich práv sa domáhala aj na ústavnom
súde, ktorý uznesením č. k. II. ÚS 138/2013-11 z 21. februára 2013 jej sťažnosť smerujúcu
proti okresnej prokuratúre a krajskej prokuratúre odmietol pre neprípustnosť (nevyčerpanie
právnych prostriedkov, ktoré jej zákon na ochranu práv účinne poskytuje).
Po rozhodnutí ústavného súdu sťažovateľka 18. apríla 2013 podala generálnej
prokuratúre ďalší opakovaný podnet, ktorý bol oznámením č. k. IV/4 GPt 96/11-11
z 30. mája 2013 odložený ako nedôvodný.
Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na judikatúru ústavného súdu, v rámci ktorej sa
ústavný súd zaoberal problematikou porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré musia byť dostatočne a zrozumiteľne odôvodnené,
ale aj na judikatúru, v rámci ktorej ústavný súd vyslovil, že porušením čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj postup generálnej prokuratúry, ktorým bolo sťažovateľovi odopreté právo na vecné
vybavenie jeho podania v rámci inštitútu opakovaného podnetu podľa zákona o prokuratúre.
V tejto súvislosti sťažovateľka dodala, že si je vedomá toho, že nemá právo na úspech
pri vybavení podnetu, ale v rámci tohto prieskumu musí byť podnetu po jeho obsahovej
stránke venovaná náležitá starostlivosť.
Podľa názoru sťažovateľky v jej prípade okresná prokuratúra, krajská prokuratúra
a generálna prokuratúra jej „podnet fakticky odmietli vybaviť na základe aplikácie
Trestného poriadku, t. j. právnej normy, ktorá sa na podnet sťažovateľky zjavne
nevzťahovala. Je totiž pravdou, že sťažovateľka nie je oprávnená požiadať o preskúmanie
postupu vyšetrovateľa v režime podnetu podľa ust. § 210 TP. Sťažovateľka však takto ani
nepostupovala, ale naopak, výslovne uviedla, že podáva podnet podľa zákona
č. 153/2001 Z. z., na čo je oprávnená každá fyzická a právnická osoba bez akýchkoľvek
obmedzení. Podnet sťažovateľky teda bol vybavovaný podľa právnej normy, ktorá ju podať
podnet neoprávňuje, a bola ignorovaná právna norma, ktorej sa sťažovateľka dovolávala
a ktorá ju na podanie podnetu oprávňuje.“.
Sťažovateľka zároveň uviedla, že označené prokuratúry nereagovali na žiaden z jej
skutkových a právnych argumentov a že ich postup bol svojvoľný a arbitrárny, keďže
príslušné právne normy boli aplikované spôsobom, ktorý úplne poprel ich účel a význam.
Sťažovateľka je toho názoru, že jej podnet nebol fakticky vybavený, „keďže meritórne
vybavenie podnetu bolo nahradené vysvetľovaním absencie oprávnenia podať podnet
v úplne inom procesnom režime“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že pri vybavovaní jej podnetov (aj
opakovaného a ďalšieho opakovaného) bolo postupom okresnej prokuratúry v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Pv 401/11, postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 KPt 374/12 a postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom
pod sp. zn. IV/4 GPt 96/11 porušené jej základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, oznámenie okresnej prokuratúry zo 14. mája 2012, oznámenie krajskej
prokuratúry zo 4. septembra 2012 (v petite sťažnosti nesprávne uvedený dátum
„01. 06. 2012“, pozn.) a oznámenie generálnej prokuratúry z 30. mája 2013 zrušil, vec
vrátil označeným prokuratúram na ďalšie konanie, uložil im povinnosť opätovne vybaviť
podnety (aj opakovaný a ďalší opakovaný) a zaplatiť jej náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K námietkam sťažovateľky o porušení jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy postupom a oznámeniami okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry
pri vybavovaní jej podnetu z 10. apríla 2012 a opakovaného podnetu z 1. júna 2012
Sťažovateľka v časti sťažnosti, ktorou namietala postup a vybavenie jej podnetu
a opakovaného podnetu zo strany okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry,
zopakovala svoje pôvodné argumenty, ktoré už boli predmetom konania vo veci
sp. zn. II. ÚS 138/2013.
Vychádzajúc z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd
konštatuje, že na preskúmanie zákonnosti postupu pri vybavovaní podnetu a opakovaného
podnetu zo strany okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry nemal bezprostrednú
právomoc. Tá totiž patrila generálnej prokuratúre na základe podania ďalšieho opakovaného
podnetu. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie (obdobne III. ÚS 365/2010).
K námietkam sťažovateľky o porušení jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy postupom generálnej prokuratúry pri vybavovaní jej ďalšieho opakovaného
podnetu z 5. apríla 2013
O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 124/03, III. ÚS 261/07).
Podľa judikatúry ústavného súdu je súčasťou základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich
práv príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu, opakovaného podnetu
alebo ďalšieho opakovaného podnetu podľa zákona o prokuratúre, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným spôsobom sa
takýmto podaním zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto
práva nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry podnetu (aj opakovanému
a ďalšiemu opakovanému) vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06,
IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno
považovať samo osebe skutočnosť, že príslušná prokuratúra vybavením podnetu
(aj opakovaného a ďalšieho opakovaného) nesplní očakávania a predstavy dotknutej osoby
(napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06).
Pridržiavajúc sa citovanej judikatúry ústavný súd postupoval aj pri preskúmaní
vyrozumenia generálnej prokuratúry č. k. IV/4 GPt 96/11-11 z 30. mája 2013, ktoré bolo
reakciou na ďalší opakovaný podnet sťažovateľky z 5. apríla 2013.
V namietanom liste generálna prokuratúra sťažovateľke oznámila toto stanovisko:
„Zo spisového materiálu je zrejmé, že vyšetrovateľ PZ uznesením sp. zn. ORP-
1382/1-OVK-B1-2G10 zo dňa 18. 10. 2011 podľa § 215 odsek 1 písm. a) Trestného
poriadku zastavil trestné stíhanie vo veci podozrenia z prečinu zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 326 odsek 1 písm. a) Trestného zákona. Tomuto rozhodnutiu
dospel po tom, čo Vás vypočul v právnom postavení svedka, zabezpečil ďalšie do úvahy
prichádzajúce dôkazy... V priebehu prípravného konania ste sa viacerými podaniami
s návrhmi domáhali doplnenia vyšetrovania, ako aj vybavenia podaní, ktoré prokurátor
Okresnej prokuratúry Bratislava í vybavil (30. 08. 2011, 16. 09. 2011). Z jeho postupu je
zrejmé, že Vám bolo opakovane vysvetlené, že ste nemali procesné postavenie obvineného,
poškodeného alebo zúčastnenej osoby, prípadne iných oprávnených subjektov, ktoré by boli
v danej veci oprávnené navrhovať vykonanie dôkazov, podávať opravné prostriedky, alebo
žiadať o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného poriadku. Z daného je
zrejmé, že v priebehu prípravného konania bola vec režírovaní výlučne ustanoveniami
Trestného poriadku a preto postup podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre nebol
dôvodný...
Generálna prokuratúra SR po splnení prieskumnej povinnosti konštatuje, že Váš
opakovaný podnet nie je dôvodný s tým, že som si v celom rozsahu osvojil rozhodnutia
orgánov činných v trestnom konaní ako vecne správne, dôvodné, vydané v súlade
so zákonom, pričom na ich odôvodnenia v podrobnostiach poukazuje. Rozhodne nie je
možné konštatovať, že by tieto rozhodnutia vykazovali známky arbitrárnosti, nakoľko Vám
bolo opakovane vysvetlené veľmi podrobne, prečo jednotlivé orgány činné v trestnom
konaní konali tak, ako je v nich uvedené. Skutočnosť, že tieto orgány nepostupovali v súlade
s Vaším právnym presvedčením ešte neznamená, že napádané rozhodnutia nie sú vydané
v súlade so zákonom.“
Zákonnou a ústavnou povinnosťou generálnej prokuratúry bolo na ďalší opakovaný
podnet sťažovateľky riadne reagovať a zistiť, či namietaným postupom podriadených
prokuratúr boli dodržané ustanovenia relevantnej právnej normy.
Podľa názoru ústavného súdu generálna prokuratúra v namietanom liste sťažovateľke
v dostatočnej miere vysvetlila dôvodnosť postupu namietaných orgánov verejnej moci.
Poukázala na to, že sťažovateľka v okolnostiach tejto trestnej veci nemala postavenie
subjektu, ktorému Trestný poriadok priznáva opravné alebo právne prostriedky, ktorými by
sa mohla domáhať preskúmania zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní.
Aj z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu vyplýva, že pokiaľ bola sťažovateľka
oznamovateľkou trestného činu a vyšetrovateľ jej trestné oznámenie uznesením odmietol,
na základe ňou podanej sťažnosti okresná prokuratúra uznesenie vyšetrovateľa zrušila.
V danom prípade bola sťažovateľka v zmysle § 197 ods. 3 Trestného poriadku oprávnená
podať proti tomuto uzneseniu sťažnosť. Je teda zrejmé, že ak zákon poskytoval
sťažovateľke opravný prostriedok a ona ho využila, okresná prokuratúra jej na základe neho
poskytla ochranu v požadovanej kvalite.
V nadväznosti na uvedené je však potrebné pripomenúť, že vyšetrovateľ v ďalšom
procese (po začatí trestného stíhania) vykonal potrebné úkony a trestné stíhanie podľa § 215
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavil z dôvodu, že skutok nebol trestným činom
a nebol dôvod na postúpenie veci. Keďže sťažovateľka nebola ani obvinenou, ani
poškodenou v tomto konaní, podľa § 215 ods. 5 a 6 Trestného poriadku sa jej predmetné
uznesenie nedoručovalo a nebola oprávnená podať proti nemu sťažnosť. Taktiež nebola
oprávnená žiadať o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného poriadku, pretože
toto právo zákon priznáva len obvinenému, poškodenému a zúčastnenej osobe. Ak teda
generálna prokuratúra konštatovala, že v rámci trestného procesu (po začatí trestného
stíhania) sťažovateľka nebola oprávnená na využitie prostriedkov podľa Trestného
poriadku, jej právny názor vychádza z príslušných ustanovení tejto právnej normy
a nemožno mu pripísať žiadne prejavy svojvôle.
Pokiaľ ide o vybavenie ďalšieho opakovaného podnetu sťažovateľky, aj napriek
konštatovaniu generálnej prokuratúry, že postup podľa zákona o prokuratúre nebol v danej
veci dôvodný, je zrejmé, že generálna prokuratúra predchádzajúci postup podriadených
prokuratúr a vyšetrovateľa na základe iniciatívy sťažovateľky preskúmala. Sťažovateľke
vysvetlila, že pre účely zistenia skutkového stavu vyšetrovateľ vykonal potrebné úkony
vo veci a dospel k záveru, ktorý predpokladá § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
Okrem toho generálna prokuratúra sťažovateľke pripomenula jej postavenie v trestnom
konaní (odlišné od obvineného, poškodeného, zúčastnenej osoby), ktoré vylučovalo, aby
svojím aktívnym prístupom v podobe navrhovania dôkazov mohla ovplyvniť vyšetrovanie
a jeho výsledok.
Sťažovateľka mala zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jej podaním
generálna prokuratúra riadne zaoberala. Nemala však nárok na to, aby výsledok konania
zodpovedal jej predstave (obdobne II. ÚS 88/99, III. ÚS 272/09).
Generálna prokuratúra ďalší opakovaný podnet sťažovateľky vybavila zákonným
spôsobom, keď z dôvodu nezistenia nezákonného postupu vyšetrovateľa a podriadených
prokuratúr ho ako nedôvodný odložila. Nezakladá sa teda na pravde tvrdenie sťažovateľky,
že generálna prokuratúra ignorovala relevantnú právnu úpravu, pretože jej ďalší opakovaný
podnet vybavila náležitým spôsobom, a teda postupom podľa § 31 a násl. zákona
o prokuratúre, čo nepochybne vyplýva z obsahu namietaného vyrozumenia.
Keďže postup a vyrozumenie generálnej prokuratúry nesignalizuje žiadnu možnosť
priamej príčinnej súvislosti s porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho významu zaoberať sa
s ďalšími návrhmi sťažovateľky v nej uvedenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2013