Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 448/2013
PDF · 139.04 KB
No categories available
III. ÚS 448/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., a MUDr. E. H., P., obe zastúpené
advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia ich
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 207/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. a MUDr. E. H. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2013
doručená sťažnosť M. M., P., a MUDr. E. H., P. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou
namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 207/2010 (ďalej len
„napadnuté konanie“).
Sťažovateľky uviedli, že 19. októbra 2010 podala sťažovateľka M. M. návrh proti
žalovanému Trnavskému samosprávnemu kraju „o zriadenie vecného bremena
za náhradu“. Keďže nehnuteľnosť – pozemok, vo vzťahu ku ktorému sa sťažovateľka
M. M. domáhala zriadenia vecného bremena, bol v podielovom spoluvlastníctve, okresný
súd odročil prvé pojenávanie vo veci (vykonané 29. novembra 2011) s tým, že mala byť
vyzvaná druhá podielová spoluvlastníčka, či súhlasí so svojím vstupom do konania
na strane navrhovateľky. Na výzvu okresného súdu reagovala MUDr. E. H. tak, že vyslovila
súhlas so svojím vstupom do konania na strane sťažovateľky M. Okresný súd uznesením
zo 16. decembra 2011 pripustil vstup sťažovateľky MUDr. E. H. do konania. Dňom
právoplatnosti uvedeného uznesenia okresného súdu sa stala sťažovateľka MUDr. E. H.
účastníčkou napadnutého konania.
Pretože sťažovateľky neboli spokojné so „zdĺhavým“ postupom okresného súdu,
prostredníctvom svojho právneho zástupcu podali 29. apríla 2013 „sťažnosť na prieťahy
v súdnom konaní 8 C 207/2008“ adresovanú predsedovi Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“), v ktorej žiadali „o zjednanie nápravy“. V odpovedi na ich sťažnosť
predseda krajského súdu sp. zn. Spr. 269/2013 z 22. mája 2013 uviedol, že „zákonná
sudkyňa vo veci koná aj keď musím konštatovať, že v niektorých obdobiach by sa
vyžadovalo konať rýchlejšie“, preto v závere svojej odpovedi predseda krajského súdu
uviedol, že sťažnosť považuje „za čiastočne dôvodnú“. Zároveň tiež uviedol, že bol
„nariadený termín pojednávania na 23.7.2013.“
Sťažovateľky v závere svojej sťažnosti navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„1. Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu v Piešťanoch, ktorý porušil základné
právo sťažovateliek na riadny a spravodlivý proces a na súdnu ochranu, aby začal vo veci
č.k.: 8C 207/2010 riadne konať podľa Občianskeho súdneho poriadku.
2. Ústavný súd SR zakazuje Okresnému súdu v Piešťanoch, v konaní
č.k.: 8C 207/2010 pokračovať ďalej v porušovaní základných práv sťažovateliek na riadny
a spravodlivý proces a na súdnu ochranu a spôsobovať tak ďalšie zbytočné prieťahy v
tomto súdnom konaní.
3. Okresný súd Piešťany je povinný zaplatiť M. M. finančné zadosťučinenie v sume
5 000,- EUR /slovom: päťtisíc euro/ a MUDr. E. H. finančné zadosťučinenie v sume 5 000,-
EUR /slovom: päťtisíc euro/.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd sa predovšetkým musel vysporiadať s nedostatkom petitu sťažnosti
sťažovateliek, ktoré jednoznačne neoznačili základné práva a slobody (označením
príslušných článkov ústavy a dohovoru s ich slovným pomenovaním), ktoré mali byť
postupom okresného súdu v ich prípade porušené. Ústavný súd vychádzajúc z celkového
obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z bodu 2 petitu nemal pochybnosť o tom, ktoré práva
a slobody mali byť postupom okresného súdu porušené, preto tento nedostatok petitu
ústavný súd preklenul aj bez predchádzajúcej výzvy na odstránenie tohto nedostatku
sťažnosti sťažovateliek, pretože ani doplnenie sťažnosti v tomto smere by nemohlo viesť
k inému rozhodnutiu o tejto sťažnosti.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľky sa sťažnosťou z 30. mája 2013 doručenou
ústavnému súdu 6. júna 2013 prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhajú
vyslovenia porušenia svojich práv na ústavnom súde, pretože okresný súd nekoná v ich
veci, hoci žaloba bola podaná v októbri 2010.
Ako už bolo uvedené, predseda krajského súdu na sťažnosť sťažovateliek
na prieťahy v napadnutom konaní odpovedal vyjadrením sp. zn. Spr. 269/2013 z 22. mája
2013, v ktorom sťažnosť vyhodnotil ako čiastočne dôvodnú, pričom zároveň uviedol, že
konajúca sudkyňa nariadila termín pojednávania na 23. júl 2013.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že hoci sťažovateľky podali
predtým, ako sa obrátili na ústavný súd, sťažnosť na prieťahy v konaní (sťažnosť
na prieťahy v konaní bola doručená krajskému súdu 2. mája 2013), takéto využitie právneho
prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažovateľkami
nepredstavuje dostatočný časový priestor na poskytnutie možnosti napadnutému
všeobecnému súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený jeho nečinnosťou,
pretože ich sťažnosť bola doručená ústavnému súdu už po niekoľkých dňoch od vybavenia
sťažnosti predsedom krajského súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane vyslovil (I. ÚS 46/2010), že podanie
sťažnosti na prieťahy podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)
považuje za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde len v tom prípade, ak sťažovateľ poskytne príslušnému súdu dostatočný
priestor na prijatie opatrení pre účely nápravy a odstránenia protiprávneho stavu
zapríčineného jeho nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou.
Ústavný súd navyše v súčinnosti s okresným súdom zistil, že nariadené pojednávanie
(na ktoré poukazoval predseda krajského súdu) bolo odročené pre účely vyhlásenia
rozsudku, ktorý bol následne vyhlásený 13. augusta 2013. Na základe uvedeného ústavný
súd v súlade s citovanou judikatúrou dospel k záveru, že sťažnosť na prieťahy v konaní
v zmysle § 62 ods. 1 zákona o súdoch bola efektívna, preto nemal pochybnosť o tom, že mu
bola podaná predčasne, a to v čase, keď ešte nebolo možné dospieť k záveru, že by
vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon sťažovateľkám na ochranu ich základných
práv a slobôd účinne poskytuje, bolo bezúspešné a neprinieslo ňou sledovaný cieľ.
Ústavný súd napokon dodáva, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľky v tejto veci
za predpokladu, že by v ďalšom priebehu namietaného konania dochádzalo k zbytočným
prieťahom, predložili ústavnému súdu novú sťažnosť.
Uvedený záver zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej neprípustnosť podľa
§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (obdobne III. ÚS 30/2011,
III. ÚS 101/2011, III. ÚS 12/2012).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2013