Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 488/2013
PDF · 288.59 KB
No categories available
II. ÚS 488/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Ď., B., zastúpeného advokátom JUDr. E. V.,
Advokátska kancelária C., s. r. o., T., vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v spojení s porušením ustanovení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Sžo 50/2012 z 13. decembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. P. Ď. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2013
doručená (na poštovú prepravu podaná 25. apríla 2012, pozn.) sťažnosť Ing. P. Ď., B. (ďalej
len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením ustanovení čl. 1 ods. 1
a čl. 2 ods. 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 4 Sžo 50/2012 z 13. decembra 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na začatie konania
zo 16. novembra 2010 (ďalej len „žaloba“) v konaní vedenom na Krajskom súde
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 S 270/2010 domáhal preskúmania
zákonnosti právoplatného rozhodnutia rektora U. v B. (ďalej len „žalovaný“)
č. OŠV 3418/2010 D III/2 zo 16. septembra 2010, ktorým na základe žiadosti
o preskúmanie rozhodnutia o výsledku prijímacieho konania (riadneho opravného
prostriedku) podaného sťažovateľom potvrdil rozhodnutie dekana Právnickej fakulty U.
v B. (ďalej len „právnická fakulta“) č. SO 2401/2010 D III/1 z 18. júna 2010 o neprijatí
sťažovateľa na 3-ročné bakalárske štúdium študijného programu právo dennou formou
v akademickom roku 2010/2011.
V danej právnej veci krajský súd žalobu sťažovateľa rozsudkom
č. k. 1 S 270/2010-179 z 12. júla 2012 ako nedôvodnú zamietol.
Sťažovateľ však podal riadne a včas proti rozsudku krajského súdu
č. k. 1 S 270/2010-179 z 12. júla 2012 odvolanie – riadny opravný prostriedok, o ktorom
rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Sžo 50/2012 z 13. decembra 2013 tak,
že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Tento rozsudok krajského súdu
v spojení s označeným rozsudkom okresného súdu nadobudol právoplatnosť 26. februára
2013.
Sťažovateľ porušenie označeného základného práva zaručeného ústavou
a označeného práva zaručeného dohovorom odôvodňuje okrem iného najmä takto:
«... Právnická fakulta U. v B. zohľadňovala na výber úspešných uchádzačov
na štúdium nasledovné kritéria:
- Maturitné vysvedčenie
- Vysvedčenia z posledných 3-rokov stredoškolského štúdia,
- Úspešné absolvovanie tzv. profilových predmetov v maturitnom ročníku
... Sťažovateľ... ako uchádzač o štúdium, ktorý skončil strednú školu v roku 1979, ani
pri najlepšej vôli nemohol poznať tieto podmienky a prispôsobiť im stredoškolské štúdium,
čo ho znevýhodnilo oproti väčšine ostatných uchádzačov. „Prispôsobiť im stredoškolské
štúdium“ podľa predchádzajúcej vety sa myslí úmyselný výber predmetov maturitných
skúšok tak, že po úspešnom absolvovaní týchto predmetov im Právnická fakulta U... (ďalej
len „PraF...“) v rámci výberového konania študentov priradí vyšší počet bodov ako
za ostatné predmety.
... kritériá prijímacieho konania sú nastavené tak, že porušujú zásadu rovnakého
zaobchádzania...
... odvolací súd sa nezaoberal uvedeným dôvodom, ktorý spochybňoval výberové
kritéria. Naopak svoje rozhodnutie opierali o tvrdenie, že „každý kto sa o prijatie uchádzal
mohol podmienky na prijatie spoznať len dňom ich uverejnenia“ Odvolací súd sa skutkovo
ani právne nevysporiadal s nemožnosťou sťažovateľa prispôsobiť si svoj maturitný ročník
tak, aby v porovnaní s ostatnými uchádzačmi o štúdium si zlepšil priemer známok...
... Hlavným argumentom sťažovateľa v pojednávanej veci bolo vyjadrenie dekana
zo dňa 26. 8. 2010 v kauze tzv. „daňových poradcov“, kde dekan uviedol: „daňoví
poradcovia, nakoľko už mali dávno skončené nielen stredné školy, ale aj iné vysoké školy,
si preto ako študenti nemohli zistiť tzv. profilové predmety, na ktoré sa v prijímacom konaní
zásadne prihliadalo ani nepotrebovali mať čo najlepšie výsledky na strednej škole, nakoľko
kritéria na prijatie pre akademický rok 2008/2009 v čase ich štúdia na stredných školách
ešte neexistovali. Z našej strany išlo v prvom roku zverejnenia nových kritérií
o ich neúmyselnú, nepriamu diskrimináciu z dôvodu veku, z dôvodu ich iného postavenia,
ako aj vzdelania (iné podmienky počas ich stredoškolského štúdia) oproti ostatným oveľa
mladším uchádzačom, ktorí sa rok pred prijímacím konaním mohli dozvedieť o prijímacích
kritériách na PraF... a tak si mohli prispôsobiť a vybrať profilujúce predmety a zlepšiť
si aj ich študijný priemer, čo všetko bolo rozhodujúce pre ich prijatie na PraF... Daňoví
poradcovia však už v čase zverejnenia nových kritérií takúto možnosť nemali teda
išlo o neúmyselné porušenie čl. I § 3 ods. 1 a 3 antidiskriminačného zákona (zákon
č. 365/2004 Z. z.) a § 55 ods. 2 zákona o vysokých školách (zákon č. 131/2002 Z. z.).“
Toto vyjadrenie dekana predstavuje ťažiskový argument sťažovateľa, nakoľko kritéria
pre prijímacie konanie v kauze tzv. daňových poradcov ako aj žalobcu na štúdium,
boli rovnaké, teda vyjadrenie dekana PraF... zo dňa 26. 8. 2010 sa rovnako vzťahovalo
aj na uchádzačov o štúdium práva.
Odvolací súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 13. december 2012 k tomuto ťažiskovému
argumentu v krátkosti uvádza iba: „pokiaľ v odvolaní žalobca (t. j. sťažovateľ) argumentuje
tzv. kauzou daňových poradcov, odvolací súd len pripomína, že táto argumentácia nemá
žiadnu vecnú súvislosť s prijímacím konaním, ktorého výsledkom bolo preskúmavané
rozhodnutie vo veci žalobcu.“ Napriek tomu, že sa odvolací súd s argumentáciou
sťažovateľa nestotožnil, pokiaľ ide o ťažiskové argumenty na ktorých stoja tvrdenia
účastníkov konania, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tieto argumenty
(II. ÚS 410/06), v opačnom prípade dochádza ku porušeniu práva na spravodlivý proces
z dôvodu nedostatočného odôvodnenia ťažiskového argumentu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy
SR.
Nakoľko odvolací súd len konštatuje, že ťažiskový argument predložený
sťažovateľom nemá význam pre rozhodnutie vo veci, bez toho, aby toto tvrdenie nejako
zdôvodnil, a týmto argumentom sťažovateľa sa následne vôbec nezaoberá, takýto postup je
zjavným porušením základného práva na súdnu ochranu...
... Odvolací súd sa pritom nezaoberal ani princípom právnej istoty a predvídavosťou
práva, nakoľko orgán štátnej správy... nemôže v dvoch rovnakých alebo analogických
situáciách postupovať odlišne. Ústavný súd SR v IV. ÚS 14/07 uvádza: „ znakom
právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patri neoddeliteľne princíp právnej istoty
[(čl. 1 ods. 1 ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným komponentom
je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú
právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď
(napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia
byť rovnakým spôsobom posudzované. Za diskriminačný možno považovať taký postup,
ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom nemožno
objektívne a rozumne odôvodniť...»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 1
ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj §3 ods. 5 Z. č. 71/1967 Zb. zákon o správnom konaní
rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 4 SŽo/50/2012 zo dňa 17. septembra 2009
porušené bolo.
2. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho
zastúpenia vo výške 137,81 Eur do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho
zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto
orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo
stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že podľa
§ 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde sťažnosť adresovaná ústavnému súdu okrem
všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody,
pričom v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
sťažovateľa o tom, ako má vo veci jeho sťažnosti rozhodnúť – petitom sťažnosti.
Z toho rezultuje, že namietaným porušením základných a iných práv sťažovateľa
právoplatným rozhodnutím označeným iba v odôvodnení sťažnosti, ktorého presné
označenie však nebolo premietnuté do petitu sťažnosti, by sa ústavný súd nemusel bližšie
zaoberať.
Aj keď sťažovateľ v petite svojej sťažnosti napádané rozhodnutie (rozsudok)
najvyššieho súdu vydané v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžo 50/2012, ktorým malo dôjsť
k porušeniu toho-ktorého ním označeného základného práva alebo slobody, označil
nesprávne, keď ako deň jeho vyhlásenia uviedol 17. september 2009, pričom z ostatného
obsahu (odôvodnenia) sťažnosti je nepochybné, že ide o rozsudok z 13. decembra 2012,
ústavný súd vzhľadom na to, že ide iba o zrejmú nesprávnosť spôsobenú chybou v písaní,
v záujme presvedčivosti svojej rozhodovacej činnosti sťažnosť sťažovateľa prerokoval
a o tejto riadne rozhodol.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a v čl. 6
ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Sžo 50/2012 z 13. decembra 2012, ktorým bol ako vecne správny potvrdený
rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 270/2010-179 z 12. júla 2012 o zamietnutí žaloby
sťažovateľa.
Sťažovateľ predovšetkým namieta, že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého
rozsudku dostatočne nevysporiadal s tou okolnosťou, že sťažovateľ, ktorý maturitnú skúšku
zložil ešte v roku 1979, nemal možnosť prispôsobiť si svoje stredoškolské štúdium výberom
profilových (maturitných) predmetov podmienkam na prijatie na vysokoškolské štúdium
práva na právnickej fakulte v akademickom roku 2010/2011, čím bol oproti ostaným
uchádzačom o štúdium (maturujúcich v roku 2010, pozn.) z možnosti zohľadnenia
dosiahnutého prospechu v týchto predmetoch pri preukazovaní miery schopností na štúdium
práva vylúčený, a tým podstatne znevýhodnený.
Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti vytýka najvyššiemu súdu, že tento sa náležite
nevysporiadal ani s tým podľa jeho názoru ťažiskovým argumentom, že samotný dekan
vo svojom vyjadrení z 26. augusta 2010 o splnení podmienok na prijatie na štúdium
na právnickej fakulte v akademickom roku 2009/2010 vo vzťahu ku skupine uchádzačov
o štúdium (daňovým poradcom), ktorí svoje stredoškolské štúdium ukončili (dávno)
pred stanovením prospechu profilových (maturitných) predmetov ako jedného
z hodnotiacich kritérií na prijatie, teda v čase, keď toto kritérium ešte nemohli poznať
a z tohto dôvodu svoje stredoškolské štúdium výberom profilových predmetov tomuto
kritériu prispôsobiť, ustálil, že ide o ich nepriamu diskrimináciu vekom, a preto bola táto
skupina uchádzačov na základe žiadosti o preskúmanie rozhodnutia o výsledku prijímacieho
konania (riadneho opravného prostriedku) proti (pôvodnému) rozhodnutiu dekana
o ich neprijatí napokon na štúdium prijatá (ďalej len „takzvaná kauza daňových poradcov“).
V závere sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa nijako nezaoberal porušením
princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva, ktorého súčasťou je tiež požiadavka,
aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach
dala rovnaká odpoveď, keď napriek záveru dekana v takzvanej kauze daňových
poradcov aj v tomto obdobnom prípade sťažovateľa – uchádzača o štúdium v akademickom
roku 2010/2011 – žalovaný pri posudzovaní splnenia podmienok na prijatie nepostupoval
rovnako.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
Ústavný súd s prihliadnutím na obsah týchto článkov ústavy poznamenáva,
že v obidvoch prípadoch ide o záruku prístupu k súdu s tým, že čl. 46 ods. 2 ústavy upravuje
toto základné právo vo veciach, o ktorých rozhodujú orgány verejnej správy,
preto je aj vnímaný ako „lex specialis“ vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy. Spoločné
namietanie (kombinácia) porušenia týchto základných práv vo vzťahu k tomu istému
rozhodnutiu všeobecného súdu odôvodňuje aj ich spoločné posúdenie ústavným súdom
s náležitým rešpektovaním odchýlok, ktoré sú v nich prítomné.
Účelom čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je zabezpečiť osobám ústavné právo (zákonnú
a garantovanú možnosť) domáhať sa na príslušnom orgáne štátu pomocou exaktne
stanoveného procesného postupu svojich práv. Ústava garantuje taktiež možnosť
preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy prostredníctvom súdneho
preskúmavania. Samotné konanie podľa čl. 46 ods. 2 ústavy musí mať charakter súdneho
konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti orgánu
rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie procesnej povahy primerané povahe
preskúmavaniu rozhodnutia orgánu verejnej správy. Účastník konania musí mať v každom
prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam
týkajúcim sa preskúmavanej zákonnosti (I. ÚS 146/08).
Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených
základných práv rozhodnutím najvyššieho súdu poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru,
podľa ktorej jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou
právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto
právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať
aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo
nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd
nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony
nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).
Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,
ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami
alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných
súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež uvádza, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu,
pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie
v súdnom konaní. Analogicky je základnou súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 2
ústavy umožnenie reálneho prístupu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, k súdnemu prieskumu takéhoto rozhodnutia.
Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou podotýka, že obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec
bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným
zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť
(II. ÚS 27/07).
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,
resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05), resp. odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(napr. IV. ÚS 358/08).
Najvyšší súd sa po preskúmaní veci bez nariadenia pojednávania v zmysle § 250ja
ods. 2 zákona č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom
období (ďalej aj „OSP“) v rozsudku sp. zn. 4 Sžo 50/2012 z 13. decembra 2012
s odvolacími námietkami sťažovateľa, na ktorých je v podstate založená aj táto sťažnosť,
vysporiadal okrem iného najmä takto:
„... Odvolací súd, rovnako ako krajský súd nezistil dôvody pre spochybnenie kritérií,
ktoré príslušná fakulta ustanovila pre prijatie na štúdium, o ktoré sa žalobca uchádzal.
Pokiaľ žalobca tvrdí, že bol znevýhodnený oproti iným uchádzačom tým, že ukončil strednú
školu v roku 1979 a nemohol sa teda podmienkam prijímania prispôsobiť, odvolací súd
len pripomína, že každý, kto sa o prijatie uchádzal, mohol podmienky na prijatie spoznať
len dňom ich uverejnenia. Skutočnosť, že ich napr. študent posledného ročníka strednej
školy môže využiť v príprave k získaniu lepšieho študijného výsledku v poslednom ročníku,
sama osebe nie je dôvodom k tomu, aby ustanovené kritériá bolo možné považovať
za retroaktívne a porušujúce zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k tým
uchádzačom, ktorí už ukončili stredoškolské štúdium, prípadne aj o viac rokov, skôr,
ako je to napr. u žalobcu. Dobré študijné výsledky (čo najlepšie študijné výsledky) vždy boli
(opätovne aj niekoľko desaťročí) kritériom výberu pre ten ktorý študijný odbor. Žalobca
neuvádza, že by od neho boli vyžadované také výsledky, ktoré by objektívne nebol mohol
počas stredoškolského štúdia splniť.
Odvolací súd konštatuje, že samotné kritériá výberu nie sú viazané na vek
uchádzača, preto bolo len na každom uchádzačovi, či sa prijímacieho pokračovania
zúčastní alebo nezúčastní. Zásada rovnakého zaobchádzania by bola porušená, ak by bola
stanovená možnosť prijatia len uchádzačov určitého veku.
Pokiaľ v odvolaní žalobca argumentuje tzv. kauzou daňových poradcov, odvolací súd
len pripomína, že táto argumentácia nemá žiadnu vecnú súvislosť s prijímacím konaním,
ktorého výsledkom bolo preskúmavané rozhodnutie vo veci žalobcu. Rovnako ani neskoršia
zmena podmienok prijímania na štúdium pre ďalšie študijné obdobie sama osebe nemá
žiadnu súvislosť s preskúmavaným rozhodnutím a nemôže prezumovať nezákonnosť
preskúmavaného rozhodnutia.
Odvolací súd podčiarkuje, že výsledok prijímacieho konania, v ktorom bolo exaktne
preukázané, že žalobca objektívne nezískal taký počet bodov, aby mohol byť zaradený
do stanoveného počtu prijatých uchádzačov, je úplne jednoznačný a nespochybniteľný...“
V záujme presvedčivosti svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd považoval
za potrebné uviesť vo vzťahu k námietkam sťažovateľa aj podstatnú časť odôvodnenia
rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 270/2010-179 z 12. júla 2012, ktorý argumentoval okrem
iného takto:
„... Zo súdneho spisu a najmä príloh, ktoré zaslal žalovaný súd zistil, že podľa
kritérií stanovených na rok 2010/2011 bol predpokladaný počet prijatých študentov 400
a to bez prijímacej skúšky. Hodnotenie pri prijímacom konaní sa uskutočnilo na základe
troch koncoročných vysvedčení z posledných troch ročníkov strednej školy, maturitného
vysvedčenia a dosiahnutých umiestnení v stredoškolských súťažiach. Následne sa body
spočítali a jednotliví uchádzači sa podľa získaných bodov dali do poradia...
Podľa § 55 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách, štátny občan
Slovenskej republiky, občan členského štátu a občan tretieho štátu má právo študovať
na vysokej škole zvolený študijný program, ak splní základné podmienky prijatia na štúdium
podľa § 56, ďalšie podmienky určené vysokou školou poskytujúcou zvolený študijný
program podľa § 57 ods. 1, podmienky určené v dohode podľa § 54a ods. 2 a podmienky
podľa § 58a ods. 4...
Pred začatím prijímacieho konania na bakalárske denné štúdium vypisuje vysoká
škola alebo fakulta v súlade s § 57 ods. zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách,
podmienky prijatia uchádzačov o štúdium včas, najneskôr do 20. septembra v akademickom
roku, ktorý predchádza akademickému roku, v ktorom sa má štúdium začať,
ak ide o bakalársky študijný program alebo študijný program podľa § 53 ods. 3..., lehotu
na podanie prihlášok na štúdium, podmienky prijatia podľa odseku 1, termín a spôsob
overovania ich splnenia a ak je súčasťou overovania schopností na štúdium prijímacia
skúška, aj formu a rámcový obsah skúšky a spôsob vyhodnocovania jej výsledkov. Tieto
skutočnosti sa musia zverejniť na úradnej výveske vysokej školy alebo fakulty a hromadným
spôsobom podľa osobitného predpisu. Rovnakým spôsobom musí vysoká škola alebo fakulta
zverejniť aj informáciu o počte uchádzačov, ktorý plánuje prijať na štúdium príslušného
študijného programu.
Vysoká škola alebo fakulta, ak sa študijný program uskutočňuje na fakulte, môže
určiť na prijatie na štúdium jednotlivých študijných programov ďalšie podmienky s cieľom
zabezpečiť, aby sa na štúdium dostali uchádzači s potrebnými schopnosťami
a predpokladmi. Určené podmienky a spôsob overovania ich splnenia musia umožňovať
výber uchádzačov, ktorí prejavia najvyššiu mieru schopností na štúdium. Vysoká škola
nesmie prijatie na Štúdium podmieniť žiadnym finančným plnením okrem poplatku podľa
§ 92 ods. 10 (§ 57 ods. 1 zákona o vysokých školách).
Vysoká škola alebo fakulta, ak sa študijný program uskutočňuje na fakulte, overuje
splnenie podmienok prijímacou skúškou, ak je určená ako súčasť overovania schopností
na štúdium...
Prijímacie konanie je proces umožňujúci uchádzačovi, ktorý preukáže splnenie
určených podmienok prijatia na štúdium, stať sa študentom zvoleného študijného programu
na vybranej vysokej škole (§ 58 ods. 1 zákona o vysokých školách). O prijatí na štúdium
študijného programu, ktorý uskutočňuje fakulta, rozhoduje dekan. O prijatí na štúdium
študijného programu, ktorý uskutočňuje vysoká škola, rozhoduje rektor (§ 58 ods. 6 zákona
o vysokých školách)...
Na základe už uvedeného je súd toho názoru, že žalobca vedel vopred o podmienkach
prijatia na vysokoškolské štúdium (povinnosť vysokej školy zverejňovať vopred kritéria
na prijímacie skúšky), ako aj o systéme bodovania za jednotlivé koncoročné vysvedčenia.
Posledný prijatý uchádzač dosiahol celkový počet bodov 450 a žalobca získal 406 bodov
a teda podľa vopred známych kritérií žalobca nepreukázal najvyššiu možnú mieru
schopností na štúdium podľa podmienok určených Právnickou fakultou Univerzity...
Podľa antidiskriminačného zákona zásada rovnakého zaobchádzania spočíva
v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy,
príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej
orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo
iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného
postavenia (§ 2 ods. 1).
Krajský súd v Bratislave nevzhliadol pri rozhodovaní žalovaného... porušenie zásady
rovnakého zaobchádzania z dôvodu veku, nakoľko kritéria na počet prijatých študentov
v akademickom roku 2010/2011 boli stanovené už na zasadnutí Akademického senátu
PraF... dňa 17. 6. 2009, s tým, že predpokladaný počet prijatých uchádzačov stanovil
na 400. Krajský súd má za to, že v danom prípade sa žalovaný... striktne riadil Kritériami
prijímacieho konania na akademický rok 2010/2011 pre uchádzačov zo Slovenskej
republiky a krajín Európskej únie, bez ohľadu na vek jednotlivých uchádzačov
o štúdium a postupoval v súlade s § 15 ods. 2 písm. f), § 27 ods. 1 písm. i) a § 57 zákona
č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách...“
1. Ústavný súd však nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať
o správnosti právneho záveru najvyššieho súdu opierajúceho sa o právny názor krajského
súdu, podľa ktorého pokiaľ sťažovateľ tak ako každý iný uchádzač mohol podmienky
na prijatie na vysokoškolské štúdium na právnickej fakulte v akademickom roku 2010/2011
spoznať len dňom ich zverejnenia, samotná okolnosť nemožnosti prispôsobiť si svoje
stredoškolské štúdium výberom profilových (maturitných) predmetov zverejneným
podmienkam prijatia, a tým súčasne nemožnosti zohľadnenia dosiahnutého prospechu
v týchto predmetoch ako jedného z hodnotiacich kritérií na prijatie voči sťažovateľovi,
ktorý svoje stredoškolské štúdium ukončil, resp. maturitnú skúšku zložil ešte v roku 1979,
nezakladá porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Tento záver v žiadnom prípade
nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z namietaného rozsudku
najvyššieho súdu v podstatnej časti opierajúceho o rozsudok krajského súdu totiž nevyplýva
jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty
a zmyslu.
Najvyšší súd sťažovateľom namietaný právny záver ústavne akceptovateľným
spôsobom odôvodnil a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do odôvodnenia svojho rozsudku
uviedol postup, akým dospel k záveru, pre ktorý odvolaniu sťažovateľa ani v tejto časti
nevyhovel, pričom už rozsudok krajského súdu obsahuje výklad právne relevantných
ustanovení zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom rozhodujúcom období (ďalej len „zákon o vysokých
školách“), ako aj zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých
oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(antidiskriminačný zákon) v znení účinnom v rozhodujúcom období, ktorý nemožno
považovať za svojvoľný.
Ústavný súd konštatuje, že keď najvyšší súd ustálil, že kritériá na splnenie
podmienok prijatia na vysokoškolské štúdium na právnickej fakulte v akademickom roku
2010/2011, a tým súčasne na preukazovanie miery schopností na vysokoškolské štúdium
práva nie sú viazané na vek uchádzačov, a preto ich nemožno považovať za podstatne
znevýhodňujúce sťažovateľa oproti ostatným uchádzačom o toto štúdium, je tento právny
názor plne ústavne konformný.
Ústavný súd nad rámec vlastnej argumentácie už len pre úplnosť veci dodáva,
že nemožnosť prispôsobiť si stredoškolské štúdium výberom profilových (maturitných)
predmetov podmienkam prijatia na vysokoškolské štúdium práva na právnickej fakulte
v akademickom roku 2010/2011, podľa ktorých bol dosiahnutý prospech v týchto
predmetoch ako jeden z viacerých hodnotiacich kritérií pri preukazovaní miery schopností
na toto štúdium, pre sťažovateľa, ktorý svoje stredoškolské štúdium ukončil v roku 1979,
netkvie v podmienkach prijatia podľa jeho názoru porušujúcich zásadu rovnakého
zaobchádzania, ale práve v rozhodnutí sťažovateľa uchádzať sa o toto štúdium po viac ako
30 rokoch od zloženia maturitnej skúšky.
O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto
ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného
v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Sžo 50/2012 z 13. decembra 2012 nedošlo, a preto ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti už pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
2. V ďalšej časti sťažnosti, ako už bolo uvedené, sťažovateľ, poukazujúc na právny
názor dekana prezentovaný v jeho vyjadrení z 26. augusta 2010 v takzvanej kauze daňových
poradcov, podľa ktorého, ak títo ukončili svoje stredoškolské štúdium dávno (viac rokov)
pred stanovením dosiahnutého prospechu v profilových (maturitných) predmetoch
ako jedného z viacerých hodnotiacich kritérií pri preukazovaní miery schopností
pre štúdium na právnickej fakulte a z tohto dôvodu si svoje stredoškolské štúdium výberom
týchto predmetov nemali možnosť podmienkam prijatia prispôsobiť, išlo o ich nepriamu
diskrimináciu vekom, namieta, že najvyšší súd sa týmto ťažiskovým argumentom náležite
nevysporiadal, čo považuje za porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie.
V tejto súvislosti ústavný súd v prvom zdôrazňuje, že právny poriadok Slovenskej
republiky nie je založený na princípe precedentov (case law), inak typický
pre angloamerický právny systém (common law), t j. rozhodnutia súdov alebo správnych
orgánov v iných, hoci obdobných veciach, nie sú autoritatívnym prameňom práva,
aj keď spravidla pôsobia silou presvedčivosti. A teda, ak najvyšší súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku argumentoval tým, že právny názor dekana vyslovený v jeho
vyjadrení z 26. augusta 2010 v takzvanej kauze daňových poradcov nemá nijakú vecnú
súvislosť s vecou sťažovateľa, keďže toto vyjadrenie dekana týkajúce sa inej, hoci obdobnej
veci, nie je prameňom práva a z tohto dôvodu pri rozhodovaní o prijatí alebo neprijatí
sťažovateľa na štúdiom nemá nijakú právnu záväznosť, je tento právny názor najvyššieho
súdu z hľadiska ochrany, resp. rešpektovania sťažovateľom označených práv ústavne
udržateľné a akceptovateľné, pričom nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle.
Uvedené platí o to viac, že ani z tvrdení samotného sťažovateľa nijako nevyplýva,
že by právny názor dekana v takzvanej kauze daňových poradcov, na ktorý sa sťažovateľ
odvoláva, bol podrobený z hľadiska dodržania zákonnosti súdnemu prieskumu v zmysle
ustanovení (o správnom súdnictve) piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, nie to ešte
prieskumu z hľadiska dodržania princípov ústavnosti v konaní podľa čl. 127 ústavy
na základe návrhu (iných) uchádzačov o štúdium, ktorí prípadne práve názorom (postupom)
dekana voči tejto osobitnej skupine uchádzačov (daňovým poradcom) mohli
byť znevýhodnení, resp. na svojich právach dotknutí.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že závery najvyššieho súdu
vyslovené v napádanom rozsudku sp. zn. 4 Sžo 50/2012 z 13. decembra 2012 sú aj v tejto
časti z hľadiska ochrany, resp. rešpektovania sťažovateľom označených práv ústavne plne
konformné.
Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
3. V závere sťažnosti sťažovateľ vyslovuje svoje presvedčenie, že k porušeniu jeho
základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konania došlo aj tým,
že najvyšší súd sa pri rozhodovaní nijako nezaoberal porušením princípu právnej istoty
a predvídateľnosti práva, keď napriek záveru dekana v jeho vyjadrení z 26. augusta 2010
v takzvanej kauze daňových poradcov o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (pozri
už uvedené) aj v obdobnom prípade sťažovateľa, ktorý svoje stredoškolské štúdium ukončil
v roku 1979, pri posudzovaní splnenia podmienok na prijatie na štúdium na právnickej
fakulte, pokiaľ ide o profilové (maturitné) predmety, sa nepostupovalo rovnako a sťažovateľ
na štúdium nebol neprijatý.
V danej súvislosti ústavný súd, nadväzujúc na svoju predchádzajúcu argumentáciu
(v bode 2), predovšetkým dodáva, že predmetom konania vedeného na najvyššom súde pod
sp. zn. 4 Sžo 50/2012 (pôvodne na krajskom súde pod sp. zn. 1 S 270/2010) bol iba súdny
prieskum právoplatného rozhodnutia žalovaného týkajúceho sa sťažovateľa, ktoré, resp.
závery ktorého označené všeobecné súdy z hľadiska dodržania zákonnosti aj preskúmali
(pozri už uvedené). Skutočnosť, že najvyšší súd, prípadne iné súdy pri posudzovaní kritéria
na prijatie na štúdium spočívajúceho v zohľadnení dosiahnutého prospechu uchádzačov
počas ich stredoškolského štúdia vrátane prospechu profilových (maturitných predmetov)
vo vzťahu k uchádzačom, ktorí svoje stredoškolské štúdium ukončili už viac rokov
pred zverejnením podmienok prijatia na vysokoškolské štúdium, v iných ako ústavným
súdom preskúmavanej veci eventuálne zaujali odlišné právne stanovisko, pričom tieto
iné rozhodnutia neboli predmetom prieskumu ústavného súdu, ešte nemá za následok
automatický predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v týchto iných veciach,
takže takéto rozhodnutia v iných veciach neprijatia na vysokoškolské štúdium nie sú tak
pre najvyšší súd, ako ani pre ústavný súd právne záväzné.
Napokon sťažovateľ nenamieta porušenie princípu právnej istoty a predvídateľnosti
práva spočívajúceho v požiadavke, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď v rámci rozhodovania všeobecných
súdov, t. j. nepoukazuje na rozhodnutie súdu v inej obdobnej veci, od ktorého by sa bol
najvyšší súd v preskúmavanej veci bez objektívneho a rozumného odôvodnenia odchýlil,
ale iba na vyjadrenie dekana (orgánu, ktorému zákon o vysokých školách zveruje právomoc
rozhodovať o prijatí alebo neprijatí uchádzača na štúdium, pozn.), resp. na jeho právny
názor o porušení zásady rovnakého zaobchádzania v takzvanej kauze daňových poradcov.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu aj v tejto časti
už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie ním označených základných práv
zaručených ústavou a označeného práva zaručeného dohovorom v spojení s čl. 1 ods. 1
a čl. 2 ods. 2 ústavy, ktoré nie sú ustanoveniami o základných právach a slobodách, ale sú
v nich vyjadrené základné atribúty slovenskej štátnosti a tiež aj všeobecný ústavný
imperatív adresovaný štátnym orgánom konať na iba základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ktorého prípadné porušenie vo vzťahu
k sťažovateľovi by nevyhnutne „našlo“ svoj výraz v súčasnom porušení toho-ktorého
konkrétneho základného práva alebo slobody zaručeného v druhej hlave ústavy.
Keďže ústavný súd sťažovateľom namietané porušenie ním označeného konkrétneho
základného, ako ani iného práva nezistil, touto časťou sťažnosti sa už nezaoberal.
Keďže podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažovateľmi
namietanom porušení základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, o porušení ustanovenia § 3 ods. 5 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení účinnom v rozhodujúcom
období nerozhodoval.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o trovách
konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2
prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal
ich priznania, tiež nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2013