Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 488/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Ď., B., zastúpeného advokátom JUDr. E. V.,

Advokátska kancelária C., s. r. o., T., vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v a 2 a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v spojení s porušením ustanovení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13. decembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. Ď. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2013

doručená (na poštovú prepravu podaná 25. apríla 2012, pozn.) sťažnosť Ing. P. Ď., B. (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a 2 (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením ustanovení čl. 1 ods. 1

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 13. decembra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na začatie konania

zo 16. novembra 2010 (ďalej len „žaloba“) v konaní vedenom na Krajskom súde

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. domáhal preskúmania

zákonnosti právoplatného rozhodnutia rektora U. v B. (ďalej len „žalovaný“)

č. OŠV 3418/2010 D III/2 zo 16. septembra 2010, ktorým na základe žiadosti

o preskúmanie rozhodnutia o výsledku prijímacieho konania (riadneho opravného

prostriedku) podaného sťažovateľom potvrdil rozhodnutie dekana Právnickej fakulty U.

v B. (ďalej len „právnická fakulta“) č. SO 2401/2010 D III/1 z 18. júna 2010 o neprijatí

sťažovateľa na 3-ročné bakalárske štúdium študijného programu právo dennou formou

v akademickom roku 2010/2011.

V danej právnej veci krajský súd žalobu sťažovateľa rozsudkom

č. k. -179 z 12. júla 2012 ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ však podal riadne a včas proti rozsudku krajského súdu

č. k. -179 z 12. júla 2012 odvolanie – riadny opravný prostriedok, o ktorom

rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 13. decembra 2013 tak,

že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Tento rozsudok krajského súdu

v spojení s označeným rozsudkom okresného súdu nadobudol právoplatnosť 26. februára

2013.

Sťažovateľ porušenie označeného základného práva zaručeného

a označeného práva zaručeného dohovorom odôvodňuje okrem iného najmä takto:

«... Právnická fakulta U. v B. zohľadňovala na výber úspešných uchádzačov

na štúdium nasledovné kritéria:

- Maturitné vysvedčenie

- Vysvedčenia z posledných 3-rokov stredoškolského štúdia,

- Úspešné absolvovanie tzv. profilových predmetov v maturitnom ročníku

... Sťažovateľ... ako uchádzač o štúdium, ktorý skončil strednú školu v roku 1979, ani

pri najlepšej vôli nemohol poznať tieto podmienky a prispôsobiť im stredoškolské štúdium,

čo ho znevýhodnilo oproti väčšine ostatných uchádzačov. „Prispôsobiť im stredoškolské

štúdium“ podľa predchádzajúcej vety sa myslí úmyselný výber predmetov maturitných

skúšok tak, že po úspešnom absolvovaní týchto predmetov im Právnická fakulta U... (ďalej

len „PraF...“) v rámci výberového konania študentov priradí vyšší počet bodov ako

za ostatné predmety.

... kritériá prijímacieho konania sú nastavené tak, že porušujú zásadu rovnakého

zaobchádzania...

... odvolací súd sa nezaoberal uvedeným dôvodom, ktorý spochybňoval výberové

kritéria. Naopak svoje rozhodnutie opierali o tvrdenie, že „každý kto sa o prijatie uchádzal

mohol podmienky na prijatie spoznať len dňom ich uverejnenia“ Odvolací súd sa skutkovo

ani právne nevysporiadal s nemožnosťou sťažovateľa prispôsobiť si svoj maturitný ročník

tak, aby v porovnaní s ostatnými uchádzačmi o štúdium si zlepšil priemer známok...

... Hlavným argumentom sťažovateľa v pojednávanej veci bolo vyjadrenie dekana

zo dňa 26. 8. 2010 v kauze tzv. „daňových poradcov“, kde dekan uviedol: „daňoví

poradcovia, nakoľko už mali dávno skončené nielen stredné školy, ale aj iné vysoké školy,

si preto ako študenti nemohli zistiť tzv. profilové predmety, na ktoré sa v prijímacom konaní

zásadne prihliadalo ani nepotrebovali mať čo najlepšie výsledky na strednej škole, nakoľko

kritéria na prijatie pre akademický rok 2008/2009 v čase ich štúdia na stredných školách

ešte neexistovali. Z našej strany išlo v prvom roku zverejnenia nových kritérií

o ich neúmyselnú, nepriamu diskrimináciu z dôvodu veku, z dôvodu ich iného postavenia,

ako aj vzdelania (iné podmienky počas ich stredoškolského štúdia) oproti ostatným oveľa

mladším uchádzačom, ktorí sa rok pred prijímacím konaním mohli dozvedieť o prijímacích

kritériách na PraF... a tak si mohli prispôsobiť a vybrať profilujúce predmety a zlepšiť

si aj ich študijný priemer, čo všetko bolo rozhodujúce pre ich prijatie na PraF... Daňoví

poradcovia však už v čase zverejnenia nových kritérií takúto možnosť nemali teda

išlo o neúmyselné porušenie čl. I § 3 ods. 1 a 3 antidiskriminačného zákona (zákon

č. ) a zákona o vysokých školách ().“

Toto vyjadrenie dekana predstavuje ťažiskový argument sťažovateľa, nakoľko kritéria

pre prijímacie konanie v kauze tzv. daňových poradcov ako aj žalobcu na štúdium,

boli rovnaké, teda vyjadrenie dekana PraF... zo dňa 26. 8. 2010 sa rovnako vzťahovalo

aj na uchádzačov o štúdium práva.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 13. december 2012 k tomuto ťažiskovému

argumentu v krátkosti uvádza iba: „pokiaľ v odvolaní žalobca (t. j. sťažovateľ) argumentuje

tzv. kauzou daňových poradcov, odvolací súd len pripomína, že táto argumentácia nemá

žiadnu vecnú súvislosť s prijímacím konaním, ktorého výsledkom bolo preskúmavané

rozhodnutie vo veci žalobcu.“ Napriek tomu, že sa odvolací súd s argumentáciou

sťažovateľa nestotožnil, pokiaľ ide o ťažiskové argumenty na ktorých stoja tvrdenia

účastníkov konania, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tieto argumenty

(), v opačnom prípade dochádza ku porušeniu práva na spravodlivý proces

z dôvodu nedostatočného odôvodnenia ťažiskového argumentu podľa

SR.

Nakoľko odvolací súd len konštatuje, že ťažiskový argument predložený

sťažovateľom nemá význam pre rozhodnutie vo veci, bez toho, aby toto tvrdenie nejako

zdôvodnil, a týmto argumentom sťažovateľa sa následne vôbec nezaoberá, takýto postup je

zjavným porušením základného práva na súdnu ochranu...

... Odvolací súd sa pritom nezaoberal ani princípom právnej istoty a predvídavosťou

práva, nakoľko orgán štátnej správy... nemôže v dvoch rovnakých alebo analogických

situáciách postupovať odlišne. Ústavný súd SR v uvádza: „ znakom

právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patri neoddeliteľne princíp právnej istoty

[( ), napr. ], ktorého neopomenuteľným komponentom

je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú

právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď

(napr. m. m. , a ), teda to, že obdobné situácie musia

byť rovnakým spôsobom posudzované. Za diskriminačný možno považovať taký postup,

ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom nemožno

objektívne a rozumne odôvodniť...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 1

ods. 1 a SR, ako aj Z. č. zákon o správnom konaní

rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.: zo dňa 17. septembra 2009

porušené bolo.

2. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho

zastúpenia vo výške 137,81 Eur do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho

zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto

orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo

stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že podľa

sťažnosť adresovaná ústavnému súdu okrem

všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody,

pričom v súlade s je ústavný súd viazaný návrhom

sťažovateľa o tom, ako má vo veci jeho sťažnosti rozhodnúť – petitom sťažnosti.

Z toho rezultuje, že namietaným porušením základných a iných práv sťažovateľa

právoplatným rozhodnutím označeným iba v odôvodnení sťažnosti, ktorého presné

označenie však nebolo premietnuté do petitu sťažnosti, by sa ústavný súd nemusel bližšie

zaoberať.

Aj keď sťažovateľ v petite svojej sťažnosti napádané rozhodnutie (rozsudok)

najvyššieho súdu vydané v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorým malo dôjsť

k porušeniu toho-ktorého ním označeného základného práva alebo slobody, označil

nesprávne, keď ako deň jeho vyhlásenia uviedol 17. september 2009, pričom z ostatného

obsahu (odôvodnenia) sťažnosti je nepochybné, že ide o rozsudok z 13. decembra 2012,

ústavný súd vzhľadom na to, že ide iba o zrejmú nesprávnosť spôsobenú chybou v písaní,

v záujme presvedčivosti svojej rozhodovacej činnosti sťažnosť sťažovateľa prerokoval

a o tejto riadne rozhodol.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v a 2 a v

ods. 1 dohovoru v spojení s a rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 13. decembra 2012, ktorým bol ako vecne správny potvrdený

rozsudok krajského súdu č. k. -179 z 12. júla 2012 o zamietnutí žaloby

sťažovateľa.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého

rozsudku dostatočne nevysporiadal s tou okolnosťou, že sťažovateľ, ktorý maturitnú skúšku

zložil ešte v roku 1979, nemal možnosť prispôsobiť si svoje stredoškolské štúdium výberom

profilových (maturitných) predmetov podmienkam na prijatie na vysokoškolské štúdium

práva na právnickej fakulte v akademickom roku 2010/2011, čím bol oproti ostaným

uchádzačom o štúdium (maturujúcich v roku 2010, pozn.) z možnosti zohľadnenia

dosiahnutého prospechu v týchto predmetoch pri preukazovaní miery schopností na štúdium

práva vylúčený, a tým podstatne znevýhodnený.

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti vytýka najvyššiemu súdu, že tento sa náležite

nevysporiadal ani s tým podľa jeho názoru ťažiskovým argumentom, že samotný dekan

vo svojom vyjadrení z 26. augusta 2010 o splnení podmienok na prijatie na štúdium

na právnickej fakulte v akademickom roku 2009/2010 vo vzťahu ku skupine uchádzačov

o štúdium (daňovým poradcom), ktorí svoje stredoškolské štúdium ukončili (dávno)

pred stanovením prospechu profilových (maturitných) predmetov ako jedného

z hodnotiacich kritérií na prijatie, teda v čase, keď toto kritérium ešte nemohli poznať

a z tohto dôvodu svoje stredoškolské štúdium výberom profilových predmetov tomuto

kritériu prispôsobiť, ustálil, že ide o ich nepriamu diskrimináciu vekom, a preto bola táto

skupina uchádzačov na základe žiadosti o preskúmanie rozhodnutia o výsledku prijímacieho

konania (riadneho opravného prostriedku) proti (pôvodnému) rozhodnutiu dekana

o ich neprijatí napokon na štúdium prijatá (ďalej len „takzvaná kauza daňových poradcov“).

V závere sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa nijako nezaoberal porušením

princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva, ktorého súčasťou je tiež požiadavka,

aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach

dala rovnaká odpoveď, keď napriek záveru dekana v takzvanej kauze daňových

poradcov aj v tomto obdobnom prípade sťažovateľa – uchádzača o štúdium v akademickom

roku 2010/2011 – žalovaný pri posudzovaní splnenia podmienok na prijatie nepostupoval

rovnako.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd s prihliadnutím na obsah týchto článkov poznamenáva,

že v obidvoch prípadoch ide o záruku prístupu k súdu s tým, že upravuje

toto základné právo vo veciach, o ktorých rozhodujú orgány verejnej správy,

preto je aj vnímaný ako „lex specialis“ vo vzťahu k . Spoločné

namietanie (kombinácia) porušenia týchto základných práv vo vzťahu k tomu istému

rozhodnutiu všeobecného súdu odôvodňuje aj ich spoločné posúdenie ústavným súdom

s náležitým rešpektovaním odchýlok, ktoré sú v nich prítomné.

Účelom a 2 je zabezpečiť osobám ústavné právo (zákonnú

a garantovanú možnosť) domáhať sa na príslušnom orgáne štátu pomocou exaktne

stanoveného procesného postupu svojich práv. garantuje taktiež možnosť

preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy prostredníctvom súdneho

preskúmavania. Samotné konanie podľa musí mať charakter súdneho

konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti orgánu

rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie procesnej povahy primerané povahe

preskúmavaniu rozhodnutia orgánu verejnej správy. Účastník konania musí mať v každom

prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam

týkajúcim sa preskúmavanej zákonnosti ().

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených

základných práv rozhodnutím najvyššieho súdu poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru,

podľa ktorej jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou

právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto

právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje preskúmať

aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo

nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,

ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami

alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných

súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež uvádza, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie

v súdnom konaní. Analogicky je základnou súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 2

umožnenie reálneho prístupu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, k súdnemu prieskumu takéhoto rozhodnutia.

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou podotýka, že obsahom základného práva

podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné záruky, že vec

bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným

zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť

().

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,

resp. spravodlivý súdny proces (m. m. , ), resp. odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

(napr. ).

Najvyšší súd sa po preskúmaní veci bez nariadenia pojednávania v zmysle § 250ja

ods. 2 v znení účinnom v rozhodujúcom

období (ďalej aj „OSP“) v rozsudku sp. zn. z 13. decembra 2012

s odvolacími námietkami sťažovateľa, na ktorých je v podstate založená aj táto sťažnosť,

vysporiadal okrem iného najmä takto:

„... Odvolací súd, rovnako ako krajský súd nezistil dôvody pre spochybnenie kritérií,

ktoré príslušná fakulta ustanovila pre prijatie na štúdium, o ktoré sa žalobca uchádzal.

Pokiaľ žalobca tvrdí, že bol znevýhodnený oproti iným uchádzačom tým, že ukončil strednú

školu v roku 1979 a nemohol sa teda podmienkam prijímania prispôsobiť, odvolací súd

len pripomína, že každý, kto sa o prijatie uchádzal, mohol podmienky na prijatie spoznať

len dňom ich uverejnenia. Skutočnosť, že ich napr. študent posledného ročníka strednej

školy môže využiť v príprave k získaniu lepšieho študijného výsledku v poslednom ročníku,

sama osebe nie je dôvodom k tomu, aby ustanovené kritériá bolo možné považovať

za retroaktívne a porušujúce zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k tým

uchádzačom, ktorí už ukončili stredoškolské štúdium, prípadne aj o viac rokov, skôr,

ako je to napr. u žalobcu. Dobré študijné výsledky (čo najlepšie študijné výsledky) vždy boli

(opätovne aj niekoľko desaťročí) kritériom výberu pre ten ktorý študijný odbor. Žalobca

neuvádza, že by od neho boli vyžadované také výsledky, ktoré by objektívne nebol mohol

počas stredoškolského štúdia splniť.

Odvolací súd konštatuje, že samotné kritériá výberu nie sú viazané na vek

uchádzača, preto bolo len na každom uchádzačovi, či sa prijímacieho pokračovania

zúčastní alebo nezúčastní. Zásada rovnakého zaobchádzania by bola porušená, ak by bola

stanovená možnosť prijatia len uchádzačov určitého veku.

Pokiaľ v odvolaní žalobca argumentuje tzv. kauzou daňových poradcov, odvolací súd

len pripomína, že táto argumentácia nemá žiadnu vecnú súvislosť s prijímacím konaním,

ktorého výsledkom bolo preskúmavané rozhodnutie vo veci žalobcu. Rovnako ani neskoršia

zmena podmienok prijímania na štúdium pre ďalšie študijné obdobie sama osebe nemá

žiadnu súvislosť s preskúmavaným rozhodnutím a nemôže prezumovať nezákonnosť

preskúmavaného rozhodnutia.

Odvolací súd podčiarkuje, že výsledok prijímacieho konania, v ktorom bolo exaktne

preukázané, že žalobca objektívne nezískal taký počet bodov, aby mohol byť zaradený

do stanoveného počtu prijatých uchádzačov, je úplne jednoznačný a nespochybniteľný...“

V záujme presvedčivosti svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd považoval

za potrebné uviesť vo vzťahu k námietkam sťažovateľa aj podstatnú časť odôvodnenia

rozsudku krajského súdu č. k. -179 z 12. júla 2012, ktorý argumentoval okrem

iného takto:

„... Zo súdneho spisu a najmä príloh, ktoré zaslal žalovaný súd zistil, že podľa

kritérií stanovených na rok 2010/2011 bol predpokladaný počet prijatých študentov 400

a to bez prijímacej skúšky. Hodnotenie pri prijímacom konaní sa uskutočnilo na základe

troch koncoročných vysvedčení z posledných troch ročníkov strednej školy, maturitného

vysvedčenia a dosiahnutých umiestnení v stredoškolských súťažiach. Následne sa body

spočítali a jednotliví uchádzači sa podľa získaných bodov dali do poradia...

Podľa o vysokých školách, štátny občan

Slovenskej republiky, občan členského štátu a občan tretieho štátu má právo študovať

na vysokej škole zvolený študijný program, ak splní základné podmienky prijatia na štúdium

podľa § 56, ďalšie podmienky určené vysokou školou poskytujúcou zvolený študijný

program podľa § 57 ods. 1, podmienky určené v dohode podľa § 54a ods. 2 a podmienky

podľa § 58a ods. 4...

Pred začatím prijímacieho konania na bakalárske denné štúdium vypisuje vysoká

škola alebo fakulta v súlade s ods. o vysokých školách,

podmienky prijatia uchádzačov o štúdium včas, najneskôr do 20. septembra v akademickom

roku, ktorý predchádza akademickému roku, v ktorom sa má štúdium začať,

ak ide o bakalársky študijný program alebo študijný program podľa § 53 ods. 3..., lehotu

na podanie prihlášok na štúdium, podmienky prijatia podľa odseku 1, termín a spôsob

overovania ich splnenia a ak je súčasťou overovania schopností na štúdium prijímacia

skúška, aj formu a rámcový obsah skúšky a spôsob vyhodnocovania jej výsledkov. Tieto

skutočnosti sa musia zverejniť na úradnej výveske vysokej školy alebo fakulty a hromadným

spôsobom podľa osobitného predpisu. Rovnakým spôsobom musí vysoká škola alebo fakulta

zverejniť aj informáciu o počte uchádzačov, ktorý plánuje prijať na štúdium príslušného

študijného programu.

Vysoká škola alebo fakulta, ak sa študijný program uskutočňuje na fakulte, môže

určiť na prijatie na štúdium jednotlivých študijných programov ďalšie podmienky s cieľom

zabezpečiť, aby sa na štúdium dostali uchádzači s potrebnými schopnosťami

a predpokladmi. Určené podmienky a spôsob overovania ich splnenia musia umožňovať

výber uchádzačov, ktorí prejavia najvyššiu mieru schopností na štúdium. Vysoká škola

nesmie prijatie na Štúdium podmieniť žiadnym finančným plnením okrem poplatku podľa

§ 92 ods. 10 (§ 57 ods. 1 zákona o vysokých školách).

Vysoká škola alebo fakulta, ak sa študijný program uskutočňuje na fakulte, overuje

splnenie podmienok prijímacou skúškou, ak je určená ako súčasť overovania schopností

na štúdium...

Prijímacie konanie je proces umožňujúci uchádzačovi, ktorý preukáže splnenie

určených podmienok prijatia na štúdium, stať sa študentom zvoleného študijného programu

na vybranej vysokej škole (§ 58 ods. 1 zákona o vysokých školách). O prijatí na štúdium

študijného programu, ktorý uskutočňuje fakulta, rozhoduje dekan. O prijatí na štúdium

študijného programu, ktorý uskutočňuje vysoká škola, rozhoduje rektor (§ 58 ods. 6 zákona

o vysokých školách)...

Na základe už uvedeného je súd toho názoru, že žalobca vedel vopred o podmienkach

prijatia na vysokoškolské štúdium (povinnosť vysokej školy zverejňovať vopred kritéria

na prijímacie skúšky), ako aj o systéme bodovania za jednotlivé koncoročné vysvedčenia.

Posledný prijatý uchádzač dosiahol celkový počet bodov 450 a žalobca získal 406 bodov

a teda podľa vopred známych kritérií žalobca nepreukázal najvyššiu možnú mieru

schopností na štúdium podľa podmienok určených Právnickou fakultou Univerzity...

Podľa antidiskriminačného zákona zásada rovnakého zaobchádzania spočíva

v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy,

príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej

orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo

iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného

postavenia (§ 2 ods. 1).

Krajský súd v Bratislave nevzhliadol pri rozhodovaní žalovaného... porušenie zásady

rovnakého zaobchádzania z dôvodu veku, nakoľko kritéria na počet prijatých študentov

v akademickom roku 2010/2011 boli stanovené už na zasadnutí Akademického senátu

PraF... dňa 17. 6. 2009, s tým, že predpokladaný počet prijatých uchádzačov stanovil

na 400. Krajský súd má za to, že v danom prípade sa žalovaný... striktne riadil Kritériami

prijímacieho konania na akademický rok 2010/2011 pre uchádzačov zo Slovenskej

republiky a krajín Európskej únie, bez ohľadu na vek jednotlivých uchádzačov

o štúdium a postupoval v súlade s § 15 ods. 2 písm. f), § 27 ods. 1 písm. i) a § 57 zákona

č. o vysokých školách...“

1. Ústavný súd však nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať

o správnosti právneho záveru najvyššieho súdu opierajúceho sa o právny názor krajského

súdu, podľa ktorého pokiaľ sťažovateľ tak ako každý iný uchádzač mohol podmienky

na prijatie na vysokoškolské štúdium na právnickej fakulte v akademickom roku 2010/2011

spoznať len dňom ich zverejnenia, samotná okolnosť nemožnosti prispôsobiť si svoje

stredoškolské štúdium výberom profilových (maturitných) predmetov zverejneným

podmienkam prijatia, a tým súčasne nemožnosti zohľadnenia dosiahnutého prospechu

v týchto predmetoch ako jedného z hodnotiacich kritérií na prijatie voči sťažovateľovi,

ktorý svoje stredoškolské štúdium ukončil, resp. maturitnú skúšku zložil ešte v roku 1979,

nezakladá porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Tento záver v žiadnom prípade

nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z namietaného rozsudku

najvyššieho súdu v podstatnej časti opierajúceho o rozsudok krajského súdu totiž nevyplýva

jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty

a zmyslu.

Najvyšší súd sťažovateľom namietaný právny záver ústavne akceptovateľným

spôsobom odôvodnil a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do odôvodnenia svojho rozsudku

uviedol postup, akým dospel k záveru, pre ktorý odvolaniu sťažovateľa ani v tejto časti

nevyhovel, pričom už rozsudok krajského súdu obsahuje výklad právne relevantných

ustanovení o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom rozhodujúcom období (ďalej len „zákon o vysokých

školách“), ako aj o rovnakom zaobchádzaní v niektorých

oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(antidiskriminačný zákon) v znení účinnom v rozhodujúcom období, ktorý nemožno

považovať za svojvoľný.

Ústavný súd konštatuje, že keď najvyšší súd ustálil, že kritériá na splnenie

podmienok prijatia na vysokoškolské štúdium na právnickej fakulte v akademickom roku

2010/2011, a tým súčasne na preukazovanie miery schopností na vysokoškolské štúdium

práva nie sú viazané na vek uchádzačov, a preto ich nemožno považovať za podstatne

znevýhodňujúce sťažovateľa oproti ostatným uchádzačom o toto štúdium, je tento právny

názor plne ústavne konformný.

Ústavný súd nad rámec vlastnej argumentácie už len pre úplnosť veci dodáva,

že nemožnosť prispôsobiť si stredoškolské štúdium výberom profilových (maturitných)

predmetov podmienkam prijatia na vysokoškolské štúdium práva na právnickej fakulte

v akademickom roku 2010/2011, podľa ktorých bol dosiahnutý prospech v týchto

predmetoch ako jeden z viacerých hodnotiacich kritérií pri preukazovaní miery schopností

na toto štúdium, pre sťažovateľa, ktorý svoje stredoškolské štúdium ukončil v roku 1979,

netkvie v podmienkach prijatia podľa jeho názoru porušujúcich zásadu rovnakého

zaobchádzania, ale práve v rozhodnutí sťažovateľa uchádzať sa o toto štúdium po viac ako

30 rokoch od zloženia maturitnej skúšky.

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto

ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného

v a 2 a práva zaručeného v dohovoru rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 13. decembra 2012 nedošlo, a preto ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti už pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

2. V ďalšej časti sťažnosti, ako už bolo uvedené, sťažovateľ, poukazujúc na právny

názor dekana prezentovaný v jeho vyjadrení z 26. augusta 2010 v takzvanej kauze daňových

poradcov, podľa ktorého, ak títo ukončili svoje stredoškolské štúdium dávno (viac rokov)

pred stanovením dosiahnutého prospechu v profilových (maturitných) predmetoch

ako jedného z viacerých hodnotiacich kritérií pri preukazovaní miery schopností

pre štúdium na právnickej fakulte a z tohto dôvodu si svoje stredoškolské štúdium výberom

týchto predmetov nemali možnosť podmienkam prijatia prispôsobiť, išlo o ich nepriamu

diskrimináciu vekom, namieta, že najvyšší súd sa týmto ťažiskovým argumentom náležite

nevysporiadal, čo považuje za porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie.

V tejto súvislosti ústavný súd v prvom zdôrazňuje, že právny poriadok Slovenskej

republiky nie je založený na princípe precedentov (case law), inak typický

pre angloamerický právny systém (common law), t j. rozhodnutia súdov alebo správnych

orgánov v iných, hoci obdobných veciach, nie sú autoritatívnym prameňom práva,

aj keď spravidla pôsobia silou presvedčivosti. A teda, ak najvyšší súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku argumentoval tým, že právny názor dekana vyslovený v jeho

vyjadrení z 26. augusta 2010 v takzvanej kauze daňových poradcov nemá nijakú vecnú

súvislosť s vecou sťažovateľa, keďže toto vyjadrenie dekana týkajúce sa inej, hoci obdobnej

veci, nie je prameňom práva a z tohto dôvodu pri rozhodovaní o prijatí alebo neprijatí

sťažovateľa na štúdiom nemá nijakú právnu záväznosť, je tento právny názor najvyššieho

súdu z hľadiska ochrany, resp. rešpektovania sťažovateľom označených práv ústavne

udržateľné a akceptovateľné, pričom nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle.

Uvedené platí o to viac, že ani z tvrdení samotného sťažovateľa nijako nevyplýva,

že by právny názor dekana v takzvanej kauze daňových poradcov, na ktorý sa sťažovateľ

odvoláva, bol podrobený z hľadiska dodržania zákonnosti súdnemu prieskumu v zmysle

ustanovení (o správnom súdnictve) piatej časti , nie to ešte

prieskumu z hľadiska dodržania princípov ústavnosti v konaní podľa

na základe návrhu (iných) uchádzačov o štúdium, ktorí prípadne práve názorom (postupom)

dekana voči tejto osobitnej skupine uchádzačov (daňovým poradcom) mohli

byť znevýhodnení, resp. na svojich právach dotknutí.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že závery najvyššieho súdu

vyslovené v napádanom rozsudku sp. zn. z 13. decembra 2012 sú aj v tejto

časti z hľadiska ochrany, resp. rešpektovania sťažovateľom označených práv ústavne plne

konformné.

Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

3. V závere sťažnosti sťažovateľ vyslovuje svoje presvedčenie, že k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konania došlo aj tým,

že najvyšší súd sa pri rozhodovaní nijako nezaoberal porušením princípu právnej istoty

a predvídateľnosti práva, keď napriek záveru dekana v jeho vyjadrení z 26. augusta 2010

v takzvanej kauze daňových poradcov o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (pozri

už uvedené) aj v obdobnom prípade sťažovateľa, ktorý svoje stredoškolské štúdium ukončil

v roku 1979, pri posudzovaní splnenia podmienok na prijatie na štúdium na právnickej

fakulte, pokiaľ ide o profilové (maturitné) predmety, sa nepostupovalo rovnako a sťažovateľ

na štúdium nebol neprijatý.

V danej súvislosti ústavný súd, nadväzujúc na svoju predchádzajúcu argumentáciu

(v bode 2), predovšetkým dodáva, že predmetom konania vedeného na najvyššom súde pod

sp. zn. (pôvodne na krajskom súde pod sp. zn. ) bol iba súdny

prieskum právoplatného rozhodnutia žalovaného týkajúceho sa sťažovateľa, ktoré, resp.

závery ktorého označené všeobecné súdy z hľadiska dodržania zákonnosti aj preskúmali

(pozri už uvedené). Skutočnosť, že najvyšší súd, prípadne iné súdy pri posudzovaní kritéria

na prijatie na štúdium spočívajúceho v zohľadnení dosiahnutého prospechu uchádzačov

počas ich stredoškolského štúdia vrátane prospechu profilových (maturitných predmetov)

vo vzťahu k uchádzačom, ktorí svoje stredoškolské štúdium ukončili už viac rokov

pred zverejnením podmienok prijatia na vysokoškolské štúdium, v iných ako ústavným

súdom preskúmavanej veci eventuálne zaujali odlišné právne stanovisko, pričom tieto

iné rozhodnutia neboli predmetom prieskumu ústavného súdu, ešte nemá za následok

automatický predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v týchto iných veciach,

takže takéto rozhodnutia v iných veciach neprijatia na vysokoškolské štúdium nie sú tak

pre najvyšší súd, ako ani pre ústavný súd právne záväzné.

Napokon sťažovateľ nenamieta porušenie princípu právnej istoty a predvídateľnosti

práva spočívajúceho v požiadavke, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď v rámci rozhodovania všeobecných

súdov, t. j. nepoukazuje na rozhodnutie súdu v inej obdobnej veci, od ktorého by sa bol

najvyšší súd v preskúmavanej veci bez objektívneho a rozumného odôvodnenia odchýlil,

ale iba na vyjadrenie dekana (orgánu, ktorému zákon o vysokých školách zveruje právomoc

rozhodovať o prijatí alebo neprijatí uchádzača na štúdium, pozn.), resp. na jeho právny

názor o porušení zásady rovnakého zaobchádzania v takzvanej kauze daňových poradcov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu aj v tejto časti

už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie ním označených základných práv

zaručených a označeného práva zaručeného dohovorom v spojení s

a , ktoré nie sú ustanoveniami o základných právach a slobodách, ale sú

v nich vyjadrené základné atribúty slovenskej štátnosti a tiež aj všeobecný ústavný

imperatív adresovaný štátnym orgánom konať na iba základe , v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ktorého prípadné porušenie vo vzťahu

k sťažovateľovi by nevyhnutne „našlo“ svoj výraz v súčasnom porušení toho-ktorého

konkrétneho základného práva alebo slobody zaručeného v druhej hlave .

Keďže ústavný súd sťažovateľom namietané porušenie ním označeného konkrétneho

základného, ako ani iného práva nezistil, touto časťou sťažnosti sa už nezaoberal.

Keďže podľa ústavný súd rozhoduje o sťažovateľmi

namietanom porušení základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, o porušení ustanovenia § 3 ods. 5 zákona

č. o správnom konaní (správny poriadok) v znení účinnom v rozhodujúcom

období nerozhodoval.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o trovách

konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2

prvá veta ), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal

ich priznania, tiež nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013