Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 232/2013
PDF · 224.93 KB
No categories available
II. ÚS 232/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2013 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť PharmDr. J. K., M., zastúpeného advokátkou JUDr. O. P., D.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 93/2011
(pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 Co 60/2010) a takto
rozhodol:
1. Základné právo PharmDr. J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 93/2011
(pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 Co 60/2010) p o r u š e n é b o l o .
2. PharmDr. J. K. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť PharmDr. J. K. trovy konania
v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet jeho právnej
zástupkyne JUDr. O. P., D., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením
č. k. II. ÚS 232/2013-15 z 18. apríla 2013 na ďalšie konanie sťažnosť PharmDr. J. K. (ďalej
len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Co 93/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 Co 60/2010).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobou
podanou 4. decembra 2008 na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)
domáhal proti spoločnosti E., s. r. o., B. (ďalej aj „žalovaná“), zaplatenia náhrady mzdy
v sume 3 795,40 € z dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru. Okresný súd
6. októbra 2009 rozhodol vo veci sťažovateľa rozsudkom č. k. 19 C 134/2008-122 tak,
že žalovaná je povinná zaplatiť sťažovateľovi 3 793,49 € brutto s príslušenstvom a trovy
konania v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala žalovaná odvolanie, ku ktorému
sa sťažovateľ vyjadril podaním zo 4. decembra 2009.
Sťažovateľ vo vzťahu k ďalšiemu priebehu konania vedeného na krajskom súde
v sťažnosti uviedol:
„Prvú urgenciu poslal sťažovateľ listom zo dňa 25. 3. 2010 k č. k. 6 Co/60/2010.
Krajský súd v Bratislave listom zo dňa 29. 4. 2010 informoval sťažovateľa, že spis bol
postúpený na Okresný súd Bratislava II.
Keďže vo veci sa dlhodobo nič nedialo, sťažovateľ v septembri 2011 kontaktoval
informačnú kanceláriu Krajského súdu v Bratislave a zistil, že spis má pridelené nové číslo,
a to č. k. 3 Co/276/2011.
Preto listom zo dňa 16. 5. 2012 zaslal sťažovateľ urgenciu k č. k. 3 Co/276/2011.
Na tento list sťažovateľ písomnú odpoveď nedostal a tak v októbri 2012 opäť kontaktoval
informačnú kanceláriu Krajského súdu v Bratislave a zistil, že spis má zase nové číslo,
a to č. k. 6 Co/93/2011. Vec bola na Krajskom súde v Bratislave od začiatku roka 2010,
teda takmer tri roky a za tento čas súd nevytýčil ani jedno pojednávanie...
Pretože vo veci vedenej na Krajskom súde Bratislava pod č. k. 6 Co/60/2010,
pod č. k. 3 Co/276/2011 a v súčasnosti pod č. k. 6 Co/93/2011 sa nekonalo, bolo právo
sťažovateľa na súdnu ochranu uvedené v čl. 48 ods. 2 Ústavy v SR a právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nečinnosťou Krajského súdu Bratislava porušené. V konaní nastali
prieťahy nečinnosťou súdu.
Vo veci podal sťažovateľ predsedovi Krajského súdu v Bratislave sťažnosť
na prieťahy v konaní listom zo dňa 12. 10. 2012.
Krajský súd v Bratislave v odpovedi zo dňa 9. 11. 2012 uviedol, že sťažnosť
je dôvodná.“
2.1 Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha ochrany svojich označených práv
a navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Základné právo PharmDr. J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa ust. § 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo
nečinnosťou Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod č. 6 Co/93/2011 porušené.
Sťažovateľovi, PharmDr. J. K., sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume
20.000.- €, ktoré je povinná vyplatiť SR – Krajský súd v Bratislave k rukám sťažovateľa.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 907,01 €...,
ktoré je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa č... vedený
v S. a. s.“
3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: krajský súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. Ľ. S., listom sp. zn. Spr. 3131/13
z 24. mája 2013, a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu
krajského súdu z 3. júna 2013.
3.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k veci uviedol:
«Prípisom zo dňa 21. 05. 2013 som požiadal JUDr. M. M., predsedu senátu
6 Co Krajského súdu v Bratislave o vyjadrenie k veci sp. zn. 6 Co 93/2011; požadované
vyjadrenie menovaného predsedu senátu mi bolo doručené dňa 23. 05. 2013.
V tomto vyjadrení JUDr. M. M. uviedol, že ústavná sťažnosť sťažovateľa je datovaná
dňom 28. 01. 2013 a Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) bola
doručená dňa 13. 02. 2013. Pritom už dňa 04. 01. 2013 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa
doručené predvolanie na konanie, stanovené na termín 14. 01. 2013. Toto konanie bolo
odročené na termín 04. 02. 2013 (samotný sťažovateľ, ako aj jeho právna zástupkyňa, boli
na tomto konaní osobne prítomní). Súdne konanie bolo odročené na termín 18. 02. 2013
za účelom vyhlásenia rozsudku. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ vypracoval ústavnú
sťažnosť v čase, keď tunajší, odvolací súd vo veci riadne konal a keď teda nebol dôvod
na podanie takejto sťažnosti.
Preto predseda senátu 6 Co zastáva názor, že sťažovateľovi nemohlo pri koncipovaní
a podaní ústavnej sťažností ísť o to, aby urýchlil konanie v predmetnej veci sp. zn.
Z tohto dôvodu sa JUDr. M. M. nemôže vyjadriť k sťažnosti sťažovateľa tvrdiac,
že nie je kompetentný zaujať stanovisko k otázke, či v tejto veci odvolací súd nekonal
bez prieťahov. Má za to, že posúdenie tejto otázky patrí výlučne ÚS SR.
S uvedeným vyjadrením predsedu senátu 6 Co sa v celom rozsahu stotožňujem.
Krajský súd v Bratislave... netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ÚS SR.»
3.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu
predsedu krajského súdu uviedla:
„Listom Ústavného súdu SR zo dňa 27. 5. 2013 bolo sťažovateľovi doručené
vyjadrenie Krajského súdu Bratislava zo dňa 24. 5. 2013, v ktorom sa Krajský súd vyjadril
len k aktuálnemu roku. Dôvodom pre podanie sťažnosti bola nečinnosť Krajského súdu
Bratislava v rokoch 2010, 2011 a 2012. Na tom, že v uvedených rokoch prieťahy na strane
Krajského súdu Bratislava boli nič nemení ani skutočnosť, že začiatkom tohto roku
sa vo veci začalo konať.
Sťažovateľ súhlasí s tým. aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania,
ak dospeje k záveru, že ústne pojednávanie neprispeje k ďalšiemu objasneniu veci.“
4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia
základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu
na vec sa vzťahujúceho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného
pod sp. zn. 6 Co 93/2011 (pôvodne vedeného pod sp. zn. 6 Co 60/2010):
Dňa 19. februára 2010 bol spis predložený krajskému súdu ako odvolaciemu súdu
na rozhodnutie o odvolaní spoločnosti E., s. r. o., proti rozsudku okresného súdu sp. zn.
19 C 134/2008 zo 6. októbra 2009, ktorým bola žalovaná zaviazaná zaplatiť sťažovateľovi
náhradu mzdy v sume 3 793,49 € brutto s príslušenstvom a trovy konania.
Dňa 30. marca 2010 krajský súd vrátil spis okresnému súdu bez rozhodnutia
o odvolaní z dôvodu zrejmej nesprávnosti vo výroku rozsudku o trovách konania,
ktorú môže opraviť len okresný súd postupom podľa § 164 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“).
Dňa 31. marca 2010 bol spis doručený okresnému súdu.
Dňa 8. júla 2010 okresný súd opätovne predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie
o odvolaní bez vydania opravného uznesenia z dôvodu, že nie je rozpor vo výroku rozsudku
tak, ako bol vyhlásený a ako je uvedený v jeho písomnom vyhotovení.
Dňa 31. augusta 2010 krajský súd opäť vrátil spis okresnému súdu bez rozhodnutia
o odvolaní z dôvodu neodstránenia zrejmej nesprávnosti vo výroku o trovách konania,
pričom poukázal na svoj prípis z 30. marca 2010.
Dňa 6. septembra 2010 bol spis doručený okresnému súdu.
Dňa 10. novembra 2010 okresný súd vrátil spis krajskému súdu na rozhodnutie
o odvolaní bez opravného uznesenia, keďže podľa sudkyne konajúcej vo veci nejde o chybu
v písaní, počítaní alebo inú zrejmú nesprávnosť. Spis bol zapísaný na krajskom súde
pod novou sp. zn. 6 Co 365/2010.
Dňa 4. januára 2011 bol spis pridelený na prerokovanie a rozhodnutie do senátu
3 Co pod novou sp. zn. 3 Co 276/2011.
Dňa 29. marca 2011 krajský súd vrátil spis okresnému súdu bez rozhodnutia
o odvolaní s výzvou na konanie v intenciách pokynov odvolacieho súdu z 30. marca 2010
a 31. augusta 2010.
Dňa 31. marca 2011 bol spis doručený okresnému súdu.
Dňa 1. júla 2011 okresný súd vrátil spis krajskému súdu bez vydania opravného
uznesenia, keďže podľa sudkyne okresného súdu nejde o zrejmú nesprávnosť vo výroku
rozsudku o trovách konania, pričom odvolaciemu súdu nič nebráni, ak považuje výrok
za nesprávny, tento zrušiť a vrátiť vec prvostupňovému súdu na nové rozhodnutie.
Dňa 16. augusta 2011 bol spis na základe námietky nesprávneho zápisu
veci do oddelenia 3 Co predložený na zápis do súdneho oddelenia 6 Co pod novou
sp. zn. 6 Co 93/2011.
Dňa 15. novembra 2012 krajský súd nariadil pojednávanie na 15. január 2013.
Dňa 28. decembra 2012 krajský súd odročil nariadené pojednávanie na 14. január
2013.
Dňa 14. januára 2013 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené
pre neprítomnosť účastníkov na 4. február 2013. Právna zástupkyňa sťažovateľa
ospravedlnila svoju neúčasť nepriaznivými poveternostnými podmienkami.
Dňa 4. februára 2013 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo po vypočutí právnych
zástupcov účastníkov odročené na 18. február 2013 pre účel vyhlásenia rozsudku.
Dňa 18. februára 2013 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom odvolací súd
rozsudkom sp. zn. 6 Co 93/11 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovaná
je povinná zaplatiť sťažovateľovi 3 780,09 €, a vo zvyšku žalobu zamietol. Odvolací súd
tiež zrušil výrok napadnutého rozsudku o trovách konania a v tejto časti vrátil vec na ďalšie
konanie okresnému súdu.
Dňa 4. marca 2013 bol spis vrátený okresnému súdu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 93/2011 (pôvodne vedenom
pod sp. zn. 6 Co 60/2010) dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne
úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03,
IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá
povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne
realizovalo (II. ÚS 21/01).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval
aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, posúdením namietaného konania podľa
prvého kritéria ústavný súd dospel k záveru, že preskúmavané konanie nie je po právnej
ani skutkovej stránke zložité – jeho predmetom je nárok na zaplatenie náhrady mzdy,
teda ide o vec patriacu do štandardnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Napokon
ani predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení nenamietal zložitosť veci. Doterajšia
dĺžka namietaného konania nebola teda závislá od zložitosti veci.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa
v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne
zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo
v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v napadnutom konaní
a predovšetkým poukazuje na jeho nečinnosť, ale aj neefektívnu činnosť.
Krajský súd bol v namietanom konaní krátkodobo nečinný v období od 10. novembra
2010 do 29. marca 2011 (4 a pol mesiaca) a dlhodobo nečinný v období od 1. júla 2011
do 14. januára 2013 (18 mesiacov). Celkovo bol teda krajský súd v tejto veci nečinný viac
ako 22 mesiacov. Uvedená nečinnosť krajského súdu nie je ospravedlniteľná, pretože súd
nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej
sa sťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom
práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia
nečinnosti krajského súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať
za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné.
Krajskému súdu možno vytknúť aj neefektívny postup spočívajúci v opakovaných
výzvach adresovaných okresnému súdu na opravu výroku prvostupňového rozsudku
o trovách konania podľa § 164 OSP, v ktorom podľa názoru odvolacieho súdu absentovalo
platobné miesto na poukázanie trov konania priznaných úspešnému žalobcovi. Okresný súd
sa nestotožil s názorom odvolacieho súdu s odôvodnením, že v tomto prípade nejde o chybu
v písaní alebo počítaní alebo o inú zrejmú nesprávnosť, ktorá by sa mala riešiť postupom
podľa § 164 OSP, ale o otázku iného právneho posúdenia veci. Odvolací súd aj napriek
stanovisku okresného súdu, ktorému nemožno uprieť racio, zotrval na svojom názore
a opakovane vyzýval okresný súd na vydanie opravného uznesenia namiesto toho, aby vec
meritórne posúdil a rozhodol o odvolaní. Dôsledkom uvedeného postupu bolo obdobie
16 mesiacov, počas ktorého sa spis striedavo nachádzal na krajskom súde a na okresnom
súde. Napokon krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 93/2011 z 18. februára 2013 zrušil
výrok prvostupňového rozsudku o trovách konania z iných dôvodov, pričom o chýbajúcom
platobnom mieste nie je v odôvodnení odvolacieho rozsudku ani zmienka.
Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť, ako aj neefektívnu činnosť krajského
súdu ústavný súd konštatuje, že v napadnutom konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli
spôsobené zložitosťou veci či v dôsledku správania účastníkov konania, ale najmä
v dôsledku postupu súdu.
Obranu krajského súdu, podľa ktorého „sťažovateľ vypracoval ústavnú sťažnosť
v čase, keď tunajší, odvolací súd vo veci riadne konal a keď teda nebol dôvod na podanie
takejto sťažnosti. Preto... sťažovateľovi nemohlo pri koncipovaní a podaní ústavnej
sťažností ísť o to, aby urýchlil konanie v predmetnej veci...“, nemožno akceptovať. Ústavný
súd v tejto súvislosti pripomína svoju skôr citovanú judikatúru, podľa ktorej poskytuje
ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, ku ktorému dochádza
v okolnostiach predmetnej veci až právoplatným rozhodnutím súdu.
Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,
aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie
spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie
tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho
sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu
účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
4. Vzhľadom na to, že 18. februára 2013 bola predmetná vec na krajskom súde
rozsudkom meritórne rozhodnutá a následne 4. marca 2013 bol spis vrátený okresnému
súdu, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3
písm. a) zákona o ústavnom súde.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu,
koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov
sa ho domáha.
Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €, avšak svoju
žiadosť v zmysle § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde vôbec neodôvodnil.
Keďže sťažovateľ žiadnym spôsobom nezdôvodnil svoj návrh na priznanie
finančného zadosťučinenia, pričom vec bola krajským súdom meritórne rozhodnutá,
ústavný súd sťažovateľom požadované finančné zadosťučinenie nepriznal, čo vyplýva
z bodu 2 výroku tohto rozhodnutia.
6. Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní
pred ústavným súdom advokátkou JUDr. O. P., ktoré si uplatnil v sume 907,01 €.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (prevzatie
a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1
písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu
s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €. Keďže
právna zástupkyňa sťažovateľa je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“),
uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy
právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v súlade
s vyhláškou v celkovej sume 331,13 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2013