Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)IV. ÚS 633/2013
PDF · 259.09 KB
No categories available
IV. ÚS 633/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2013
predbežne prerokoval návrh JUDr. V. H., D., zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., vo
veci preskúmania rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre
nezlučiteľnosť funkcií č. VP/56/12-K z 18. septembra 2012 a takto
rozhodol:
Návrh JUDr. V. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 26. októbra
2012 doručený návrh JUDr. V. H., D. (ďalej len „navrhovateľ“, v citáciách aj „odporca“),
vo veci preskúmania rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre
nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) č. VP/56/12-K z 18. septembra 2012 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“).
Navrhovateľ v návrhu uvádza:
„Dňa 01. 10. 2012 Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pod spis. zn.:
VP/56/12-K doručil navrhovateľovi JUDr. V. H., bytom: D. rozhodnutie vo veci ochrany
verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, v ktorom ukladá navrhovateľovi ako
verejnému funkcionárovi a bývalému členovi predstavenstva V., a. s. K. pokutu vo výške
4716,- EUR, čo zodpovedá šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára. ...
Rozhodnutie Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií v celom rozsahu považujeme
za neopodstatnené, a to z dôvodov uvedených v nasledovných článkoch tohto návrhu. ...
Odporca vo svojom rozhodnutí konštatuje, že navrhovateľ, ako bývalý člen
predstavenstva V., a. s. K., vykonával funkcie nezlučiteľné s verejnou funkciou po uplynutí
30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie, čím porušil čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného
zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných
funkcionárov v platnom znení.
Odporca vo svojom rozhodnutí uvádza, že navrhovateľova funkcia člena
predstavenstva v spoločnosti Š., a. s. bola ukončená dňa 5. 3. 2012, funkcia člena
predstavenstva v spoločnosti H., a. s, bola ukončená dňa 3. 5. 2012 a funkcia člena
Dozornej rady bola ukončená dňa 18. 5. 2012
Zároveň odporca vo svojom rozhodnutí uvádza, že navrhovateľovi zaslal písomnú
výzvu zo dňa 6.5.2012 a že na navrhovateľ na túto výzvu nereagoval.
Odporca uvádza, že navrhovateľovi údajne zaslal aj list, aby sa písomne vyjadril
k uzneseniu o začatí konania a navrhovateľ si list prevzal dňa 2. 8. 2012. Táto skutočnosť sa
však nezakladá na pravde.“
Vo vzťahu k uvedeným tvrdeniam sa navrhovateľ „pokúša“ preukázať listinami
priloženými k návrhu, že sa vzdal svojich funkcií v obchodných spoločnostiach, a to člena
Predstavenstva obchodnej spoločnosti Š., a. s., člena Dozornej rady obchodnej spoločnosti
B., a. s., ako aj člena Predstavenstva v obchodnej spoločnosti H., a. s., bezprostredne po
ujatí sa funkcie člena Predstavenstva V., a. s., K., 5. marca 2012.
Ďalej navrhovateľ vo svojom návrhu poukazuje na skutočnosť, že „požiadať
o zvolanie VZ spoločnosti v zmysle § 129 ods. 2 z. č.: 513/1991 Zb., môže každý spoločník,
ktorého vklad dosahuje 10% základného imania alebo v zmysle § 128 ods. 1 z. č. 513/1991
Zb., konatelia spoločnosti.
§ 127 ods. 1 Obchodného zákonníka hovorí, že Valné zhromaždenie je uznášania
schopné, ak sú prítomní spoločníci, ktorý majú aspoň polovicu hlasov.
V tejto súvislosti však zdôrazňujem, že v spoločnostiach, v ktorých bol navrhovateľ
činný, je spoločníkom aj zahraničný subjekt a nebolo možné zvolať Valné zhromaždenie
týchto spoločností na skorší termín.
Čo sa týka tvrdení odporcu, že navrhovateľovi zaslal písomnú výzvu zo dňa 6. 5.
2012 a že ten na výzvu nereagoval a súčasne, že Odporca údajne zaslal navrhovateľovi aj
list, aby sa písomne vyjadril k uzneseniu o začatí konania a navrhovateľ si list prevzal dňa
2. 8. 2012 uvádzame, že navrhovateľ nikdy neprevzal predmetnú výzvu zo dňa 6. 5. 2012
a ani list zo dňa 2. 8. 2012, tak ako to uvádza odporca. Podpis na doručenke, ktorým
disponuje pošta nie je navrhovateľov, navrhovateľ nesplnomocnil ani tretiu osobu, ktorá by
bola oprávnená prevziať predmetné dokumenty. Osoba, ktorá poštu doručuje, musela
predmetné písomnosti doručiť inej osobe, ako osobe navrhovateľa.
Odporca svojím tvrdením v rozhodnutí č. k.: VP/56/12-K nepredložil ani žiaden
písomný dôkaz o tom, že písomnosti boli navrhovateľovi v skutočnosti doručené.“.
Na základe uvedeného navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Rozhodnutie NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií vedené pod spis. zn.: VP /56/12-K sa
ruší.“
Navrhovateľ svoj návrh doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 20. februára
2013 o vysvetlenie, v ktorom uvádza:
«Ako je písané v predmetnom návrhu, dňa 1. 10. 2012 Výbor Národnej rady
Slovenskej republiky pod spis. zn.: VP/56/12-K mi doručil rozhodnutie vo veci ochrany
verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, v ktorom mi ukladá ako bývalému členovi
predstavenstva V., a. s. K. pokutu vo výške 4716,- EUR, čo zodpovedá šesťnásobku
mesačného platu verejného funkcionára.
V čl. II daného návrhu rozhodnutie Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií v celom
rozsahu považujem za úplne neopodstatnený.
Ja ako bývalý člen predstavenstva V., a. s. K. som si splnil všetky svoje povinnosti
riadne a načas tak, ako mi zákon ukladal („ako člen predstavenstva a Dozornej rady
dotknutých spoločností v súlade s čl. 5 ods. 1, 2 a 7 ústavného zákona som vykonal zákonom
ustanovený právny úkon, vzdal sa svojej funkcie v súlade so zákonom č. 513/1991 Zb.,
Obchodný zákonník, smerujúci k ukončeniu spomínaných funkcií a činností a tým som splnil
esenciálnu podmienku, ktorú mi ukladá ústavný zákon.“).
Dôvod, prečo vznikla celá situácia, je, ako píšem aj v návrhu, že som od Výboru NR
SR pre nezlučiteľnosť funkcií nikdy neprevzal predmetnú výzvu zo dňa 6. 5. 2012 a ani list,
zo dňa 2. 8. 2012 tak ako to uvádzajú. Podpis na doručenke, ktorým disponuje pošta nie je
môj, nesplnomocnil som ani tretiu osobu, ktorá by bola oprávnená prevziať predmetné
dokumenty. Osoba, ktorá poštu doručuje, musela predmetné písomnosti doručiť inej osobe,
ako osobe navrhovateľa. V dedine je viacero H., mimo iného aj aj mojich menovcov.
Výbor svojím tvrdením v rozhodnutí č. k.: VP/56/12-K nepredložil ani žiaden
písomný dôkaz o tom, že písomnosti mi boli v skutočnosti doručené.
Ak by mi boli písomnosti doručené, tak Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií
vysvetlím a dodám všetky potrebné dokumenty, ktoré som musel nakoniec predložiť aj
v návrhu.
V tejto súvislosti by som Vás Vážená pani sudkyňa chcel požiadať pri Vašom
rozhodovaní, aby ste brali na zreteľ dôvody, ktoré som uviedol v návrhu a v liste, že Výbor
NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií nemá dôvod mi uložiť pokutu vo výške 4716,- EUR, svoje
povinnosti som si plnil riadne a načas, funkciu bývalého člena predstavenstva V., a. s. K.
som vykonával len 1 mesiac a dôvodom na tak vysokú pokutu nemôže byť pochybenie
Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií, že mi nedoručil písomnosti alebo sa poštová
služba pomýlila pri doručovacej adrese.»
II.
Pôsobnosť ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri
výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej
len „ústavný zákon č. 357/2004 Z. z.“ alebo „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“)
vymedzuje jeho čl. 2 tak, že tento zákon sa vzťahuje podľa čl. 2 ods. 1 písm. zb) na
štatutárny orgán alebo členov štatutárneho orgánu obchodných spoločností so stopercentnou
majetkovou účasťou štátu.
Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár je na účely
tohto ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. l. Na účely čl. 7
a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala
verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa
skončenia výkonu verejnej funkcie.
Podľa čl. 3 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný záujem na účely tohto
zákona je taký záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech všetkým
občanom alebo mnohým občanom.
Podľa čl. 3 ods. 3 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. osobný záujem na účely tohto
zákona je taký záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech verejnému
funkcionárovi alebo jemu blízkym osobám.
Podľa čl. 3 ods. 4 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. rozpor záujmov na účely tohto
zákona je skutočnosť, keď verejný funkcionár pri výkone svojej funkcie uprednostní osobný
záujem pred verejným záujmom.
Podľa čl. 5 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár nesmie
vykonávať funkcie, zamestnania a činnosti, ktoré sú nezlučiteľné s funkciou verejného
funkcionára podľa Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a zákonov.
Podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár nesmie byť
štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, členom riadiaceho, kontrolného
alebo dozorného orgánu právnickej osoby, ktorá bola zriadená na výkon podnikateľskej
činnosti, okrem valného zhromaždenia a členskej schôdze. Verejný funkcionár nesmie
podnikať; to sa nevzťahuje na výkon povolania, ktoré môže vykonávať len fyzická osoba za
zákonom ustanovených podmienok.
Podľa čl. 5 ods. 7 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. ak verejný funkcionár
vykonáva funkciu, zamestnanie alebo činnosť podľa odsekov 1 a 2 v čase ustanovenia do
verejnej funkcie, je povinný do 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie takú
funkciu, zamestnanie alebo činnosť skončiť alebo vykonať zákonom ustanovený právny
úkon smerujúci k jej skončeniu.
Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár je povinný
do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do
31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie,
a) či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára
s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. l a 2,
b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu
alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone
funkcie verejného funkcionára,
c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch
právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických
osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky,
d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcie
verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorých
vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejného
funkcionára,
e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorí
s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa
trvalého pobytu.
Podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. začne výbor konanie
vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov (ďalej len „konanie“)
z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár v oznámení
podľa čl. 7 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo že verejný funkcionár nesplnil
alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo
zákonom.
Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. ak sa v konaní preukázalo, že
verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto
ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 uviedol neúplné alebo
nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo
opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom,
odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť
zaplatiť pokutu podľa odseku 10.
Podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. pokuta sa ukladá
v sume zodpovedajúcej šesťnásobku mesačnému platu verejného funkcionára, ak ide
o porušenie povinnosti podľa čl. 5.
Právomoc ústavného súdu rozhodovať o návrhoch vo veciach ochrany verejného
záujmu a zamedzenia rozporu záujmov v súvislosti s výkonom funkcií verejných
funkcionárov vyplýva z čl. 10 ods. 2 a 3 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.
Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. dotknutý verejný funkcionár
môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní odo
dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo
funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo
rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie
rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní
odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom
upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia
podľa čl. 12 ods. 2.
Zákonom, na ktorý odkazuje štvrtá veta citovaného čl. 10 ods. 2 ústavného zákona
č. 357/2004 Z. z., je zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejného
funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci
ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „orgán“).
Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa
pripojí napadnuté rozhodnutie orgánu podľa odseku 1.
Podľa § 73b ods. 1 zákona o ústavnom súde účastníkom konania je navrhovateľ
a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných
funkcionárov.
Podľa § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senát
ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.
Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie
verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri
výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí.
V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.
Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.
Z § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 10 ods. 2 ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu vyplýva, že predmetom konania o preskúmanie rozhodnutia
vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, v rámci ktorého
ústavný súd plní funkciu orgánu rozhodujúceho o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu
výboru, je iba posúdenie konania verejného funkcionára z hľadiska jeho konformnosti
s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Tomu
zodpovedá aj zákonná úprava rozhodovania ústavného súdu v tomto konaní; ak senát
ústavného súdu po preskúmaní napadnutého rozhodnutia výboru zistí, že konanie verejného
funkcionára nebolo v rozpore s ústavným zákonom, tak ho zruší, a naopak, ak po jeho
preskúmaní dospeje k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ústavným
zákonom, tak ho potvrdí.
Aj na konanie o návrhoch vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia
rozporu záujmov podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. sa vzťahuje § 25
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na
odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (PLz. ÚS 1/07).
Z právnej povahy inštitútu predbežného prerokovania návrhu podľa § 25 zákona
o ústavnom súde vyplýva, že obdobné právne dôsledky ako potvrdenie napadnutého
rozhodnutia má aj odmietnutie návrhu pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde, ku ktorému môže dôjsť aj vtedy, ak ústavný súd zistí, že dôvody,
pre ktoré navrhovateľ namieta dotknuté rozhodnutie výboru, sú zjavne neopodstatnené.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom
je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V konaniach o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v súlade s ustálenou judikatúrou
ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom
alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
Citované právne názory ústavného súdu týkajúce sa zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno nepochybne primerane aplikovať aj na
predbežné prerokovanie návrhov na začatie konania vo veciach ochrany verejného záujmu
a zamedzenia rozporu záujmov. Za zjavne neopodstatnený možno považovať najmä taký
návrh v týchto veciach, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistí takú
príčinnú súvislosť medzi navrhovateľom namietaným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a ustanoveniami ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.,
ktorých porušenie namieta, ktorá by zakladala reálnu možnosť vyhovieť návrhu
navrhovateľa po jeho prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľa dospel k záveru, že
navrhovateľ bol v relevantnom čase verejným funkcionárom v zmysle čl. 2 ods. 1 ústavného
zákona č. 357/2004 Z. z., a teda je osobou oprávnenou podať návrh na začatie konania
o preskúmanie napadnutého rozhodnutia výboru. Návrh bol podaný v lehote ustanovenej
v tretej vete čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. a spĺňa náležitosti predpísané
Vychádzajúc z uvedeného, sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu
navrhovateľa sústredil na posúdenie jeho opodstatnenosti z hľadiska námietok, resp.
argumentácie v ňom uplatnených.
Výbor svoje rozhodnutie o uložení pokuty navrhovateľovi v sume 4 716 € odôvodnil
takto:
„Pri kontrole oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov
verejného funkcionára, ktoré menovaný podal pri ujatí sa verejnej funkcie (za rok 2011)
sekretariát výboru zistil, že JUDr. V. H. bývalý člen predstavenstva V., a. s. K. vykonával
funkcie, ktoré sú nezlučiteľné s verejnou funkciou. ...
Listom zo dňa 6. mája 2012 bol menovaný verejný funkcionár na túto skutočnosť
upozornený ešte pred začatím konania. Verejný funkcionár na výzvu nereagoval,
doporučená zásielka bola prevzatá 13. 6. 2012.
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sa s
predmetnou skutočnosťou oboznámil dňa 31. júla 2012 pri rokovaní o Prehľade Výboru
Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcii o došlých oznámeniach
funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov za jún - júl
2012 a uznesením č. 95 z 31. júla 2012 začal voči menovanému konanie podľa čl. 9 ods. 2
písm. a) ústavného zákona. Súčasne podľa čl. 9 ods. 4 tohto ústavného zákona požiadal
menovaného verejného funkcionára o stanovisko pre účely konania vo veci ochrany
verejného záujmu.
Dotknutý verejný funkcionár sa k uzneseniu o začatí konania nevyjadril, doporučená
zásielka bola prevzatá 2. 8. 2012...
Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že v konaní bolo preukázané
porušenie ústavného zákona. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému
JUDr. V. H., bývalému členovi predstavenstva V., a. s. K. ukladá pokuta za porušenie čl. 5
ods. 1 a 2 ústavného zákona vo výške šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára
podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona. Uvedené rozhodnutie bolo dňa 18.
septembra 2012 schválené uznesením č. 120. ...
Výška mesačného platu verejného funkcionára bola stanovená v súlade s čl. 9 ods.
16 ústavného zákona vo výške priemernej nominálnej mesačnej mzdy v hospodárstve
Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok (2011), keďže verejný funkcionár
v tomto období ešte nevykonával uvedenú funkciu, a nepoberal za ňu samozrejme ani mzdu.
Uvedená výška platu pre účely určenia výšky pokuty podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného
zákona bola ustálená i v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní
č. IV. ÚS 125/07-31 zo dňa 4. októbra 2007, podľa ktorého ak nemal verejný funkcionár
v predchádzajúcom roku (žiadny) príjem z výkonu verejnej funkcie, nie je možné aplikovať
ustanovenie čl. 9 ods. 15 ústavného zákona, ale len ustanovenie čl. 9 ods. 16 ústavného
zákona.
Podľa listu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky
č. 3029/2012-II/I zo 6. marca 2012 priemerná nominálna mesačná mzda v hospodárstve
Slovenskej republiky zverejnená Štatistickým úradom Slovenskej republiky podľa
štvrťročného štatistického výkazníctva v roku 2011 je 786 EUR. Z tohto dôvodu bola výška
pokuty uvedená vo výrokovej časti rozhodnutia určená v uvedenej sume.“
Navrhovateľ tvrdí, že ako bývalý člen Predstavenstva V., a. s., K., ako člen
predstavenstva a dozornej rady dotknutých obchodných spoločností v súlade s čl. 5 ods. 1, 2
a 7 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. vykonal zákonom ustanovený právny úkon
smerujúci ku skončeniu výkonu svojich funkcií v dotknutých obchodných spoločnostiach,
čím splnil esenciálnu podmienku, ktorú mu ukladá ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. Túto
svoju skutočnosť ústavnému súdu preukazuje potvrdeniami podpísanými štatutárnymi
orgánmi relevantných obchodných spoločností.
Navrhovateľ pritom argumentuje tým, že:
1. od výboru výzvu zo 6. mája 2012 a ani doporučené zásielky vykázané mu ako
doručené 13. júna 2012 a 2. augusta 2012 údajne do vlastných rúk neprevzal, tvrdiac, že
podpis na doručenkách o ich prevzatí mu nepatrí. Namieta, že výbor v namietanom
rozhodnutí nijakým spôsobom „nepredložil žiaden písomný dôkaz, že písomnosti“ mu „boli
v skutočnosti doručené“;
2. funkciu člen Predstavenstva V., a. s. K., vykonával len jeden mesiac, „pochybenie
výboru“ (nedoručenie mu „písomností“) nemôže byť dôvodom na uloženie mu takej
vysokej pokuty (4 716 €).
K argumentácii navrhovateľa uvedenej v bode 1
Ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. zakladá osobitnú ústavnoprávnu zodpovednosť
verejných funkcionárov zahrnutých pod osobnú pôsobnosť tohto ústavného zákona za
nesplnenie alebo porušenie povinností a obmedzení ustanovených týmto zákonom, ktorej
osobitný účel je explicitne vymedzený jednak v označení tohto ústavného zákona (ochrana
verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov), ako aj v jeho úvodných
ustanoveniach (pozri čl. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.).
Zo spisu výboru vyplýva, že navrhovateľ v oznámení podľa čl. 7 ods. 1 ústavného
zákona č. 357/2004 Z. z. doručenom výboru 4. júna 2012 uviedol svoje členstvo v piatich
obchodných spoločnostiach; skončenie členstva v dvoch z nich preukázal výpisom
z obchodného registra Slovenskej republiky a v ďalších zápisnicou z valného zhromaždenia
(H., a. s.), rozhodnutím akcionára ako jediného spoločníka (Š., a. s.) notárskou zápisnicou
(B., a. s.), pričom konkrétny dátum, keď urobil právny úkon smerujúci ku skončeniu
výkonu svojich funkcií v dotknutých obchodných spoločnostiach, výboru nepreukázal.
Z čl. 5 ods. 7 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z vyplýva, že verejný funkcionár je
povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, preukázať, že urobil
zákonom ustanovený právny úkon smerujúci ku skončeniu funkcie, zamestnaní alebo
činností, ktoré sú nezlučiteľné s verejnou funkciou (čl. 5 ods. 7 ústavného zákona
č. 357/2004 Z. z.), t. j. splniť si ústavným zákonom č. 357/2004 Z. z. ustanovenú povinnosť.
Z návrhu a aj z rozhodnutia výboru vyplýva, že navrhovateľ splnenie tejto svojej povinnosti
v ustanovenej lehote od ujatia sa výkonu verejnej funkcie výboru právne relevantným
spôsobom nepreukázal. Zo žiadneho ustanovenia ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. pritom
nevyplýva, že by príslušný orgán (v prípade navrhovateľa výbor) mal verejného
funkcionára na splnenie tejto jeho povinnosti vyzývať. V tejto súvislosti ústavný súd
uvádza, že písomnosti doručované výborom (ktoré navrhovateľ osobne, napriek podpísanej
doručenke neprevzal, tvrdiac, že podpisy na doručenkách nie sú jeho) sú procesnými
úkonmi orgánu vykonávajúceho konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia
rozporu záujmov a sú relevantné pre určenie okamihu začatia tohto konania a pre vedenie
konania, a nie sú výzvou pre verejného funkcionára na splnenie si jeho povinnosti podľa
čl. 5 ods. 7 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.
Z uznesenia výboru č. 120 z 18. septembra vyplýva, že navrhovateľ (v súvislosti
s ujatím sa funkcie člena Predstavenstva V., a. s., K., 5. marca 2012) sa vzdal
- funkcie člena Predstavenstva v obchodnej spoločnosti Š., a. s.; toto potvrdenie zo 7.
marca 2012 bolo podpísané predsedom predstavenstva Ing. T. H. a členom predstavenstva
Mgr. V. H. (podľa rozhodnutia výboru sa tejto funkcie vzdal 19. apríla 2012),
- funkcie člena Predstavenstva obchodnej spoločnosti hotel Š., a. s.; toto potvrdenie
zo 7. marca 2012 bolo podpísané predsedom predstavenstva Ing. T. H. a podpredsedom
predstavenstva Mgr. V. H. (podľa rozhodnutia výboru sa tejto funkcie vzdal 3. mája 2012),
ako aj
- funkcie člena Dozornej rady v obchodnej spoločnosti B., a. s., potvrdenie je
podpísané predsedníčkou predstavenstva G. I. (podľa rozhodnutia výboru sa tejto funkcie
vzdal 18. mája 2012).
K dátumom uvedeným v uznesení výboru o vzdaní sa funkcií v orgánoch
označených obchodných spoločností ústavný súd uvádza, že akceptuje právny názor
navrhovateľa, že zvolanie zasadnutí orgánov obchodných spoločností a rozhodnutie o jeho
vzdaní sa svojich funkcií v týchto orgánoch nemohol ovplyvniť, a preto za relevantné
považuje urobenie procesných úkonov navrhovateľa smerujúcich k ukončeniu členstva
v orgánoch v návrhu uvedených obchodných spoločností.
Ústavným súdom už vyslovený právny názor v rozhodovacej činnosti (I. ÚS 174/09,
IV. ÚS 635/2012) založený na tom, že dôkazné bremeno na preukázaní skutočnosti, že
oznámenie podľa príslušných ustanovení ústavného zákona o ochrane verejného záujmu
bolo podané riadne a včas, spočíva na dotknutom verejnom funkcionárovi, je primerane
aplikovateľný aj na vec navrhovateľa.
Navrhovateľ bol teda zaťažený dôkazným bremenom preukázania urobenia právneho
úkonu smerujúceho ku skončeniu výkonu funkcií v dotknutých obchodných spoločnostiach,
t. j. bol povinný túto skutočnosť preukázať výboru (zo spisu výboru vyplýva, že
navrhovateľ výboru iné písomnosti pri podávaní oznámenia podľa čl. 7 ods. 1 ústavného
zákona č. 357/2004 Z. z. nepredložil). Tým, že nepredložil dôkaz o urobení tohto právneho
úkonu a výboru predložil len listiny dotknutých obchodných spoločností o skončení výkonu
funkcie v ich orgánoch datovaných po uplynutí 30-dňovej lehoty podľa čl. 5 ods. 7
ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., sa dostal do dôkaznej núdze.
Navrhovateľ písomnosti (potvrdenia), ktoré majú preukázať, že sa v 30-dňovej lehote
odo dňa ujatia sa výkonu verejnej funkcie vzdal členstva v orgánoch obchodných
spoločností, resp. že v 30- dňovej lehote urobil právny úkon smerujúci ku vzdaniu sa
členstva v nich, doložil až k svojmu návrhu doručenému ústavnému súdu.
Ústavný súd vyhodnotil predložené potvrdenia a dospel k záveru, že ani jedno
z potvrdení predložených ústavnému súdu nepovažuje za právne významné pre posúdenie
splnenia podmienok podľa čl. 5 ods. 1, 2 a 7 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., pretože
„pravdivosť“ dátumov na nich uvedených nemožno „overiť“, a preto z tohto hľadiska
nemajú relevantnú dôkaznú hodnotu. Pritom navrhovateľ, sám právnik a dokonca advokát,
zastúpený v konaní pred ústavným súdom kvalifikovaným právnym zástupcom, si musí byť
vedomý, že podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde je jeho povinnosťou navrhnúť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V predloženej podobe sú písomnosti predložené
navrhovateľom vzhľadom na absenciu ich dôkaznej sily bez akejkoľvek právnej relevancie
na účely konania ústavného súdu.
Potvrdenia predložené navrhovateľom ako príloha jeho návrhu doručeného
ústavnému súdu, ktorým sa domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia, nemôžu podľa
názoru ústavného súdu postačovať na preukázanie skutočnosti, že si splnil povinnosť
ustanovenú v čl. 5 ods. 7 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, a nemožno nimi
vyvrátiť ani spochybniť zistenia výboru uvedené v napadnutom rozhodnutí (navyše ktorými
výbor v čase rozhodovania nedisponoval). Ústavný súd považuje v nadväznosti na uvedené
predmetnú argumentáciu navrhovateľa za zjavne účelovú.
K argumentácii navrhovateľa uvedenej v bode 2
Navrhovateľ argumentuje tým, že verejnú funkciu vykonával len jeden mesiac,
a poukazuje na „pochybenie výboru“ (nedoručenie mu „písomností“), ktoré nemôže byť
dôvodom na uloženie mu takej vysokej pokuty (4 716 €).
K dĺžke výkonu verejnej funkcie ústavný súd uvádza, že ústavný zákon č. 357/2004
Z. z. nerozlišuje pri ukladaní povinností, či verejnú funkciu vykonával verejný funkcionár
jeden deň alebo v inom časovom rozpätí, t. j. dĺžka trvania výkonu funkcie je irelevantná
pre posúdenie splnenia si povinnosti verejného funkcionára podľa uvedeného ústavného
zákona.
Čo sa týka výšky (sumy) uloženej pokuty navrhovateľovi podľa čl. 9 ods. 10 a 16
ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., táto je ustanovená v závislosti od druhu porušenia
povinnosti. Výbor dospel k záveru, že navrhovateľ porušil čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákona
č. 357/2004 Z. z., a ústavný súd nemá dôvod tento záver výboru meniť.
Na základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že námietky navrhovateľa proti
napadnutému rozhodnutiu výboru sú zjavne neodôvodnené a nezakladajú také dôvody na
spochybňovanie rozhodnutia výboru, ktoré by bolo potrebné posúdiť po prijatí návrhu na
ďalšie konanie, a preto návrh navrhovateľa ako celok odmietol už pri predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený.
Po odmietnutí návrhu bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
navrhovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. októbra 2013