Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 524/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti .A. spol. s r. o., Z., zastúpenej advokátom Mgr.

M. V., B., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, Listiny základných práv a slobôd

a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. mája 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 21. februára 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti .A. spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2013

doručená sťažnosť spoločnosti .A. spol. s. r. o., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. mája 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 21. februára 2012 a žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30. 05. 2013

v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. zo dňa 21. 02. 2012

porušené.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

30. 05. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi všetky trovy

konania tak, ako budú vyčíslené, a to v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, za účasti

sťažovateľa bolo pred krajským súdom vedené konanie pod sp. zn. o žalobe

M. K. (ďalej len „žalobca“) proti Krajskému stavebnému úradu v B. (ďalej len „žalovaný“)

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. A-2009/1849-DLD zo 7. júla 2009,

ktorým bolo potvrdené rozhodnutie obce Z. (ďalej len „stavebný úrad“ alebo „obec“)

o umiestnení stavby „Areál skládky Z. – rozšírenie skládok odpadov“ č. SÚ – 738/2008

z 5. februára 2009 vydané pre sťažovateľa.

Žalobca sa podanou žalobou domáhal zrušenia oboch týchto rozhodnutí správnych

orgánov a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Svoju žalobu odôvodnil tým, že

v priebehu územného konania vzniesol námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom

stavebného úradu vrátane starostky obce pre ich pomer k veci a účastníkom konania,

navrhol ich vylúčenie z konania a rozhodovania, avšak o tejto jeho námietke nerozhodol ani

stavebný úrad a ani žalovaný. Žalobca spochybnil príslušnosť obce Z. ako stavebného úradu

s odôvodnením, že obec je spoločníkom sťažovateľa, resp. spoločností s ním majetkovo

a personálne prepojených. Uviedol, že obec je spoločníkom spoločnosti .A. Z. spol. s r. o.,

Z., pričom druhým spoločníkom je rovnaký subjekt, ktorý je jediným spoločníkom

sťažovateľa, ide teda o sesterské spoločnosti, a tým je dané majetkové prepojenie obce so

sťažovateľom, ako aj pomer obce k sťažovateľovi a k veci. Žalobca ďalej poukázal na

neúplnosť návrhu sťažovateľa na umiestnenie stavby, ktorý neposkytuje dostatočný podklad

na posúdenie umiestnenia stavby; nesúhlasil s upustením od ústneho pojednávania; namietal

rozpor navrhovaného rozhodnutia so záväznou časťou územného plánu; absenciu práva

sťažovateľa k dotknutým pozemkom a súhlas ich vlastníkov s umiestnením stavby;

poukazoval na nedostatočné zabezpečenie osobitných záujmov chránených právnymi

predpismi; namietal obsah záväzných stanovísk dotknutých orgánov a vzniesol

občianskoprávnu námietku týkajúcu sa vlastníckych a iných práv k pozemkom pod

navrhovanou stavbou z dôvodu, že pozemky, ku ktorým má žalobca iné právo, budú

umiestnením stavby neprimerane dotknuté. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť s poukazom

na to, že dôvody uvedené žalobcom neobstoja, stavebný úrad vydal rozhodnutie na základe

dostatočne zisteného skutkového stavu, vec správne právne posúdil a v priebehu konania

zabezpečil dostatočným spôsobom procesné práva účastníkov. Navyše, žalovaný poukázal

na to, že žalobca nedisponuje vlastníckym právom k pozemkom v katastrálnom území Z.,

a preto neexistuje ani len potenciálna možnosť jeho priameho dotknutia na právach

územným rozhodnutím.

Sťažovateľa pribral do konania krajský súd rozhodnutím z 12. decembra 2011.

Sťažovateľ v priebehu konania uviedol, že dotknutá stavba je zrealizovaná a kolaudovaná

a je v užívaní sťažovateľa.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 21. februára 2012 rozhodnutie

žalovaného č. A-2009/1849-DLD zo 7. júla 2009 a rozhodnutie obce č. SÚ – 738/2008

z 5. februára 2009 podľa Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) zrušil, vec vrátil žalovanému

na ďalšie konanie a žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov konania. Svoje

rozhodnutie odôvodnil tým, že z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca vzniesol

námietku zaujatosti v čase oznámenia o začatí konania voči všetkým zamestnancom

stavebného úradu vrátane starostky, avšak správne orgány o nej nerozhodli a napriek tomu

vydali napadnuté rozhodnutia. Krajský súd poukázal na ustanovenie § 140 zákona

č. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“), ustanovenia § 9 ods. 1 a 2, § 10, § 12

ods. 1 a 2, a o správnom konaní (správny poriadok)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) upravujúce dôvody vylúčenia

zamestnanca správneho orgánu z prerokúvania a rozhodovania veci a postup správnych

orgánov pri rozhodovaní o vznesenej námietke zaujatosti. Krajský súd zdôraznil význam

nestranného rozhodovania správnych orgánov pre naplnenie zákonných práv účastníkov

správneho konania, ktorého cieľom je dosiahnuť, aby na priebeh a výsledok správneho

konania nemali vplyv osoby, u ktorých nie je dostatočná záruka ich nežiaduceho

ovplyvňovania pri rozhodovaní osobnými záujmami. To, či v danom prípade bola námietka

zaujatosti vznesená žalobcom dôvodne, však krajský súd posúdiť nemohol, pretože o nej

správne orgány riadne nerozhodli.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 21. februára 2012 podal

odvolanie sťažovateľ. Krajskému súdu vyčítal procesné pochybenia, nedostatočné

odôvodnenie jeho rozhodnutia, nesprávne skutkové zistenia (v rozhodnutí obce

č. SÚ – 738/2008 z 5. februára 2009 je vo vzťahu k námietke zaujatosti žalobcu uvedené

stanovisko obce, že stavebníkom je sťažovateľ, ku ktorému nemá ani stavebný úrad a ani

starostka obce žiaden vzťah; v rozhodnutí žalovaného č. A-2009/1849-DLD zo 7. júla 2009

zase, že stavebný úrad postupoval správne, pretože nemal povinnosť o námietke rozhodnúť,

keďže bola formulovaná všeobecne a navyše pracovníčka stavebného úradu, ktorý vo veci

rozhodoval, sa k veci vyjadrila, že nie je pracovníčkou Obecného úradu v Z., ale Obecného

úradu v L. a nie je vo veci zaujatá) a nesprávne posúdenie veci (starostka obce nie je

zamestnancom správneho orgánu, a preto sa na ňu nevzťahujú ani ustanovenia o zaujatosti

zamestnancov správneho orgánu). Proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 21. februára 2012 podal odvolanie aj žalovaný.

O podaných odvolaniach rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 30. mája 2013 tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Ako vyplýva

z odôvodnenia tohto rozsudku, najvyšší súd sa stotožnil v celom rozsahu s argumentmi

a právnymi závermi krajského súdu. Poukázal na to, že o námietke zaujatosti vznesenej

žalobcom správne orgány nerozhodli v súlade s § 12 ods. 1 Správneho poriadku

samostatným rozhodnutím.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 30. mája 2013 bol sťažovateľovi

doručený 22. júla 2013.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie , listiny a

ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu č. k. z 30. mája 2013 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 21. februára 2012 odôvodnil tým, že

ustanovenia Správneho poriadku o vylúčení zamestnancov správneho orgánu sa nevzťahujú

na starostu obce, ale iba na osoby v štátnozamestnaneckom pomere k správnemu orgánu.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne neobjasnil, z akých dôvodov a na

aké osoby podieľajúce sa na rozhodovaní vo veci sťažovateľa aplikoval tieto ustanovenia

Správneho poriadku, a ním uvedené dôvody sú navyše rozporuplné a nelogické. Keďže

dôvodom zrušenia rozhodnutia správneho orgánu môže byť iba taká vada, ktorá mohla mať

vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia ( ), najvyšší súd sa mal

zaoberať otázkou, či odstránenie vytýkanej vady v postupe správneho orgánu v ďalšom

konaní môže privodiť pre účastníka vecne iné rozhodnutie, než aké bolo preskúmavané

správnym súdom. To považuje sťažovateľ za vylúčené, pretože pri ďalšom rozhodovaní

o námietke zaujatosti žalobcu sa nemôže zistiť nič iné než to, že vo veci okrem starostky

rozhodovala iba pracovníčka obce L., t. j. osoby bez zamestnaneckého prepojenia na

správny orgán. Najvyšší preto súd aplikoval ustanovenia a

písm. e) v rozpore s ich zmyslom a účelom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nie je konečným rozhodnutím, dôsledkom

ktorého by bolo právoplatné skončenie veci. V dôsledku vydania napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu bola vec vrátená správnym orgánom na ďalšie konanie. Sťažovateľ má

a aj bude mať v ďalšom štádiu konania pred správnymi orgánmi, resp. v ďalšom prípadnom

konaní pred správnymi súdmi, možnosť uplatniť ochranu označených práv, ako aj svoju

argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že

má ešte k dispozícii iný právny prostriedok ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta

vo svojej sťažnosti. V právnej veci sťažovateľa sa správne konanie nachádza v štádiu

prvostupňového konania, v ktorom bude mať k dispozícii všetky procesné oprávnenia, ktoré

mu priznávajú príslušné normy, teda aj právo na opravné prostriedky a tiež právo využiť

prípadne aj možnosť preskúmania zákonnosti právoplatného rozhodnutia správnych

orgánov v systéme správneho súdnictva, pokiaľ by bolo rozhodnutie správnych orgánov

v jeho neprospech.

Napokon sťažovateľovi nič nebráni, aby v budúcnosti napadol sťažnosťou podľa

aj rozhodnutie správnych súdov, ktoré bude v jeho právnej veci

vydané, t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré mu zákon na ochranu

jeho práv účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto

rozhodnutia boli porušené jeho alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantované práva alebo slobody. Najskôr teda musí prebehnúť celé konanie pred

správnymi orgánmi a správnymi súdmi a až potom sa sťažovateľovi naskytne možnosť

na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé

súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím

vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže

urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú

možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. ).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) a právo na spravodlivé súdne

konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok,

a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci

od pokračujúceho konania správnych orgánov a prípadne rozhodnutia správnych súdov.

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry taktiež vyslovil, že

predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred

začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m. ,

, ). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci

konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že

musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky zo zásady, že

spravodlivosť konania pred všeobecnými súdmi možno posudzovať len vo vzťahu

k právoplatne skončenému konaniu, t. j. ku konaniu ako celku, ale nie k jeho jednotlivým

častiam, ako sa sťažovateľ zjavne nesprávne domnieva. Pokiaľ by ústavný súd vecne

preskúmal sťažnosť predtým, než o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, mohol

by zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov a nedodržal by princíp subsidiarity

sťažnosti ustanovený v .

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľ sa

ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred iným orgánom, sťažnosť odmietol z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (m. m. ).

Pre úplnosť vo vzťahu k dôvodom sťažnosti sťažovateľa však ústavný súd považuje

za nevyhnutné uviesť i to, že princíp rozhodovania nestranným orgánom i v správnom

konaní je jedným zo základných predpokladov ústavne konformného rozhodovania

správnych orgánov. Nestrannosť správnych orgánov je pri tom nevyhnutné posudzovať bez

prehnaného formalizmu a so zreteľom na účel a zmysel právnej úpravy nestrannosti pri

rozhodovaní.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa z už uvedených dôvodov,

nerozhodoval už osobitným výrokom o jeho žiadosti o vydanie dočasného opatrenia

o odklade vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu ( ).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2013