Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 542/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť D. K., T., t. č. vo výkone trestu H., zastúpeného advokátom

JUDr. J. C., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu

zaručeného v , základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu zaručeného v , práva na slobodu a

bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. januára 2009, postupom Krajského súdu v

Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. decembra 2012

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2013

doručená sťažnosť D. K., T., t. č. vo výkone trestu H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného v , práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu

Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 28. januára 2009, postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. decembra 2012

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. mája 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 28. januára 2009 uznaný vinným zo spáchania (v bode 1) trestného

činu neodvedenia dane a poistného podľa a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), (v bode 2) trestného činu

neodvedenia dane a poistného podľa a a (v bodoch 3 a 4)

pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 4

, za čo bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov

so zaradením na jeho výkon do prvej nápravnovýchovnej skupiny. Sťažovateľovi bol

zároveň uložený trest zákazu činnosti – vykonávať podnikateľskú činnosť a akúkoľvek

činnosť spojenú s hmotnou zodpovednosťou na dobu 7 rokov, ako aj peňažný trest

vo výmere 60 000 € a pre prípad jeho úmyselného zmarenia náhradný trest odňatia slobody

vo výmere 2 roky.

Sťažovateľ rozsudok okresného súdu napadol odvolaním, o ktorom krajský súd

uznesením sp. zn. z 13. decembra 2012 rozhodol tak, že ho podľa § 319

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) zamietol.

Proti uzneseniu krajského súdu (a postupu okresného súdu) podal sťažovateľ

dovolanie z dôvodov uvedených v , , a ,

ktoré však najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. mája 2013 podľa § 382

písm. c) odmietol.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd, krajský súd a najvyšší súd svojimi postupmi

a rozhodnutiami porušili jeho základné práva na osobnú slobodu ( )

a súdnu ochranu ( ), ako aj práva na slobodu a bezpečnosť (

dohovoru) a na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a toto svoje presvedčenie

odôvodnil takto:

«Ústavný súd SR je... oprávnený a povinný preskúmavať skutkové zistenia a právne

závery, ku ktorý dospeli Krajský súd Trnava a Okresný súd Trnava v trestnej veci

sťažovateľa, a ktoré hodnotil aj NS SR, nakoľko vyvodené skutkové a právne závery sú

zjavne neodôvodnené, arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň majú za následok porušenie... princípov spravodlivého procesu, ktorých

porušenie nebolo napravené ani v inštančnom konaní pred Krajským súdom Trnava

a v konaní pred NS SR. ...

... je zrejme, že prvostupňový ako aj odvolací súd sa uspokojili so skutkovým zistením

obsiahnutým v obžalobe a nevykonali ďalšie kroky na odstránenie pochybnosti ohľadom

ustálenia skutkového stavu, ktoré vyšli v priebehu konania najavo.

... Z vykonaného dokazovania... bola zistená aj nepochybná skutočnosť, že sťažovateľ

bol konateľom obchodnej spoločnosti p. s. r. o. iba v čase skutkov popísaných v bode 1 a 2

obžaloby, pričom ani tieto skutky... nemožno v žiadnom prípade kvalifikovať ako trestnú

činnosť, nakoľko obchody v nich popisované boli riadne zrealizované. Zdôrazňujeme aj

skutočnosť, že súd pri rozhodovaní nevychádzal zo všetkých svedeckých výpovedí, do úvahy

bral len výpovede svedčiace v neprospech sťažovateľa a tie, ktoré boli v jeho prospech... pri

rozhodovaní o vine do úvahy nebral...

Na základe uvedenia len niektorých skutkových zistení v prospech sťažovateľa, ktoré

vyplynuli dokonca aj z vykonaného dokazovania, je tak nepochybné, že ustálenie skutkového

stavu, t. j. vyvodenie skutkových záverov bolo založené na arbitrárnom postupe, ktorý

spočíval len vo vyextrahovaní skutkových zistení v neprospech sťažovateľa, bez

zohľadňovania skutočností, ktoré preukazujú jeho nevinu. Skutkový stav zistený

z vykonaného dokazovania, tak v žiadnom prípade neimplikuje skutočnosť, žeby sťažovateľ

spáchal skutok, ktorý sa mu kládol za vinu a spôsobom uvedeným v texte skutkovej vety.

Dané zistenie tak preukazuje, že skutkové závery obsiahnuté v odsudzujúcom rozsudku sú

zjavne neodôvodnené, arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň majú za následok porušenie sťažovateľovho práva na spravodlivý súdny proces,

nakoľko účinky takejto interpretácie zisteného skutku a ich právne posúdenie nie sú

zlučiteľné s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a

slobodách...

Rozsudkom Okresného súdu Trnava... súd uznal sťažovateľa vinným zo spáchania

skutku, ktorý sa mu kládol za vinu. K rovnakému záveru dospel aj Krajský súd Trnava. ...

Obe tieto rozhodnutia sú ale poznačené nedostatkom logického, právneho zdôvodnenia viny

a trestu sťažovateľa za skutok za ktorý bol odsúdený.

... Okresný súd Trnava založil odôvodnenie o vine sťažovateľa len na paušálnej

citácii svedeckých výpovedi, ktoré boli v neprospech odsúdeného, pričom sa súd vôbec

nevyjadril k dôkazom, ktoré vylučovali trestnoprávnu zodpovednosť sťažovateľa...

Z odôvodenia... nie je zrejme akým konaním presne mal naplniť sťažovateľ znaky

objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu neodvedenia dane a poistného... ale

rovnako aj znaky subjektívnej stránky skutkovej podstaty uvedeného trestného činu. ... v

odôvodnení absentuje konkretizovanie konania páchateľa, presne popísanie priebehu

páchania trestného činu, opis vnútorného psychického vzťahu sťažovateľa ku

protiprávnemu konaniu, ktoré sa mu kladie za vinu a jednak k výsledku tohto protiprávneho

konania, ktorý má za následok trestnú zodpovednosť, ktorá by odôvodňovala právny záver o

naplnení subjektívnych ako aj objektívnych znakov skutkovej podstaty trestného činu, ktorý

sa sťažovateľovi kladie za vinu.

Rovnako... aj Krajský súd Trnava svoje uznesenie... založil len na paušálnej citácii

svedeckých výpovedi a strohom konštatovaní o vine sťažovateľa. Odvolací súd teda rovnako

ako prvostupňový súd výrokovú časť rozsudku len prevzal z obžaloby a nezohľadnil v nej

obranu sťažovateľa a ani okolnosti, ktoré svedčia o tom, že sťažovateľ nespáchal skutok,

ktorý sa mu kladie za vinu. Odôvodnenie krajského súdu je tak založené len na strohom

konštatovaní správnosti postupu okresného súdu a nekritickom prevzatí záverov

z rozhodnutia okresného súdu vzťahujúce sa na skutkové zistenia o vine sťažovateľa. ... ani

odvolací súd nepopísal priebeh spáchania skutku sťažovateľom, ktorý by preukazoval

naplnenie subjektívnej ale aj objektívnej stránky skutkovej podstaty daného trestného činu

a vôbec sa nevyjadril k namietaným skutočnostiam uvedeným v odvolaní. ... napadané

rozhodnutie je taktiež nedostatočné aj v časti vymerania trestu, nakoľko súd v tejto časti

zdôvodňuje trest iba úplne všeobecne a formálne bez vyhodnotenia a konkretizovania

jednotlivých okolností podstatných pre rozhodovanie o uloženom treste ako takom.

V odôvodeniach rozhodnutí či už prvostupňového alebo krajského súdu, tak

absentuje skutková alebo právna argumentácia, ktorá by vyvracala súdom zistené skutkové

tvrdenia o tom, že páchateľom trestného činu nie je sťažovateľ, a že skutok nebol spáchaný

ani daným spôsobom, ktoré sú dokonca obsiahnuté v samotnom texte rozhodnutí.

... je teda zrejme, že Krajský súd Trnava tak arbitrárne, svojvoľne rozhodol o trestnej

veci sťažovateľa tým, že svoje skutkové zistenia a právne závery riadne neodôvodnil.

Odvolací súd sa tak obmedzil vo svojich záveroch len na konštatovanie výsledkov jeho

hodnotenia viny sťažovateľa bez logického vysvetlenia zistených skutočností s použitím

súvisiacich právnych ustanovení. Rozhodnutie Krajského súdu Trnava je tak nepresvedčivé

a popiera základné princípy spravodlivého procesu, ktorého výsledkom je predvídateľné

rozhodnutie pre účastníkov konania. Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná

tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je

arbitrárny, neprehľadný, a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou...

Vo väzbe na doterajšiu argumentáciu preukazujúcu porušenie sťažovateľovho práva

na spravodlivý proces uvedenú vyššie v texte, je nepochybné, že Krajský súd Trnava svojím

uznesením... ako aj Okresný súd Trnava svojím rozsudkom... porušili viaceré ustanovenia

a , ktoré sú konkretizáciou práva na spravodlivý

proces, preto sťažovateľ má za to, že v odvolacom konaní, ako už aj v konaní pred

prvostupňový súdom bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu zaručenú a Dohovoru.

... uvedenými rozhodnutiami došlo aj k porušeniu povinnosti objasňovať,

zohľadňovať okolnosti svedčiace proti obvinenému a okolnosti svedčiace v jeho prospech

a v oboch smeroch vykonávať dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

V zmysle citovaných ustanovení v spojitosti už s namietaním vyššie v texte je tak

nepochybné, že právo na spravodlivý proces v sebe okrem iného zahŕňa aj právo

rozhodovať o vine a treste len na základe dôkazov vykonaných zákonným spôsobom,

prostredníctvom ktorých sa objasňujú nielen okolnosti svedčiace proti sťažovateľovi, ale aj

okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, preto bolo povinnosťou súdov aj pri posudzovaní

danej trestnej veci sťažovateľa postupovať v zmysle uvedených zákonných kritérií.

Prvostupňový aj odvolací súd však odmietli vyhodnotiť, zobrať do úvahy, vyvrátiť dôkazy,

ktoré boli v prospech obvineného, preto ani nemohli dôjsť k záveru, že rozhodnutie je

výsledkom vyhodnotenia uceleného, na seba logicky nadväzujúceho reťazca priamych

i nepriamych dôkazov, ktoré sťažovateľa zo spáchania trestného činu v celom rozsahu

usvedčujú.

... uvedené pochybenia sťažovateľ namietal aj v rámci odvolacieho konania...

Arbitrárnosť všeobecných súdov v rámci rozhodnutia o vine a treste sťažovateľa za skutok,

ktorý sa mu kladie za vinu vidí sťažovateľ aj v dôsledku porušenia hmotnoprávnych

trestnoprávnych noriem na základe ktorých označili konanie sťažovateľa za trestný čin.

Prvostupňový ako aj odvolací súd teda nesprávne právne posúdili zistený skutok. Na margo

uvedeného dodávame, že všeobecné súdy taktiež nesprávne použili iné hmotnoprávne

ustanovenia, dôsledkom čoho bolo aj uloženie neprimerane prísneho trestu, ktorý nemá

oporu v .

Nesprávnosť sťažovateľ vidí predovšetkým v zlej právnej kvalifikácii skutkov, bez

ohľadu na to, či ich sťažovateľ spáchal alebo nie, nakoľko aj súdom zistený skutkový stav,

ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, bol nesprávne právne posúdený. Okresný, ako

aj Krajský sa plne stotožnili s kvalifikáciou skutku tak ako to bolo vymedzené v obžalobe...

Sťažovateľ ale má za to, že súdy pri právnej kvalifikácií skutkov opomenuli ustanovenie § 89

ods. 19 zák. č v znení Zák. č. 237/02 Z. z. Tr. zákon... a nesprávne

kvalifikovali zistený skutok ako tri samostatné skutky. Skutky vymedzené minimálne v bode 1

a 2 obžaloby (do úvahy prichádza aj kvalifikovanie ako všetkých štyroch skutkov ako

jedného pokračovacieho) teda boli posudzované bez zohľadnenia toho, že uvedený skutkami

bolo pokračované v páchaní toho istého trestného činu... Jednotlivé skutky... bolo potrebné

subsumovať pod tú istú skutkovú podstatu trestného činu, nakoľko neoprávnene požiadanie

o vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za každé zdaniteľné obdobie bolo

nutné kvalifikovať, len ako čiastkové útoky jedného trestného činu neodvedenia dane

a poistného.

Za nesprávne právne posúdenie, sťažovateľ považuje aj kvalifikovanie vymedzeného

skutkového zistenia v bode 3/ a 4/ napadaných rozhodnutí ako trestného činu, nakoľko je

otázne, či takto vymedzený skutok môžeme kvalifikovať ako trestný čin neodvedenia dane.

Subjektom uvedeného trestného činu... je ten kto si neoprávnene uplatní nárok na vrátenie

dane. Ide tak o konkrétny subjekt s vlastnosťami v zmysle ustanovenia § 90 zák. č 140/1961

Zb. , preto je otázne, či súdom použité vymedzenie subjektu (obvinený Daniel

Kukučka bez právneho dôvodu vystupujúci za konateľa spoločnosti) môžeme považovať za

vymedzenie subjektu trestného činu neodvedenia dane a poistného. Upozorňujeme nato

predovšetkým z dôvodu, že páchateľom daného trestného činu môže byť len osoba ktorá

mala daňovú povinnosť (resp. osoba, ktorá bola konateľom osoby, ktorá mala daňovú

povinnosť)...

K porušeniu ústavného práva sťažovateľa na spravodlivý proces došlo... aj z dôvodu

arbitrárnosti, ktorá spočívala aj v tom, že všeobecné súdy dospeli k svojím rozhodnutiam

porušujúc ustanovenia a Trestného priadku. ...

... chceme ešte zdôrazniť aj skutočnosť, že napadané uznesenie je aj výsledkom

konania, ktorým bola porušená ústavnoprávna zásada chránená prostredníctvom čl. 46

ods. 1 SR ako aj , a síce prezumpcie neviny.

... pri hodnotení dôkazov, okresný súd do hodnotiacej úvahy, z ktorej vyvodil

trestnoprávnu zodpovednosť sťažovateľa zaradil aj fakt, ako sám uvádza: „obžalovaný mal

v priebehu celého trestného konania možnosť poukázať na vykonané dôkazy, ktoré

vyznievali v jeho neprospech a mal možnosť v tomto smere vyvrátiť tvrdenia obžaloby, čo

však v žiadnom smere neurobil.“ ... táto skutočnosť, že sa obžalovaný, ktorý je bez takého

právneho vedomia, ktoré by mu umožňovalo kvalifikovane sa vyjadriť k jednotlivým

dôkazom, sa k týmto nevyjadril, nemôže byť na jeho neprospech a nemôže s ňou súd

narábať ako s dôkazom svedčiacim proti obžalovanému. Daným konaním tak došlo

k porušeniu ústavnoprávnej, trestnoprávnej zásady prezumpcie neviny.

K porušeniu danej zásady došlo... aj konaním všeobecných súdov, ktoré spočívalo

v odmietnutí aplikovať konzekvencie danej zásady vo väzbe na nedokázanie viny, a síce

nedokázaná vina ma rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina. Zo zásady

prezumpcie neviny pri dokazovaní vyplýva... aj pravidlo..., že ak zostanú dôvodné

pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných

dôkazov, treba rozhodnúť v prospech obvineného... a pravidlo, že obvinenému musí byť vina

preukázaná a tento nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť, a to ani skutočnosť

svedčiacu v jeho prospech. ... ak vina obvineného nie je preukázaná, musí byť obvinený

oslobodený spod obžaloby...

Na margo porušenia práva na spravodlivý proces sťažovateľ udáva, že k porušeniu

daného práva došlo aj v dôsledku porušenia ústavnoprávnej zásady implikovanej

v ústavnom princípe garantujúcom právnu istotu (t. j. právny štát) a síce, predvídateľnosť

súdnych rozhodnutí. ... Krajský súd vo svojom ďalšom rozhodnutí v obdobnej veci na

základe takmer identických skutkových zistení rozhodol diametrálne odlišným spôsobom.

Teda aplikoval taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným

spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť...

... Krajský súd... porušil sťažovateľovo právo na spravodlivý proces... z dôvodu

arbitrárnosti, ktorá spočívala v tom, že... dospel k svojmu rozhodnutiu porušujúc

ustanovenia , systematickú súvislosť a samotné ústavné princípy

implikované v ústavnom princípe právny štát; že vyvodil skutkové závery, v rozpore

so zistenými skutkovými okolnosťami... porušil právo sťažovateľa na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia...

K odstráneniu porušenia sťažovateľovho práva na spravodlivé súdne konanie

nedošlo ani v dovolacom konaní pred NS SR... Zo strany NS SR bola daná argumentácia

vyhodnotená len ako prezentácia názorov, predstav sťažovateľa, nakoľko NS SR uviedol, že

pokiaľ hodnotenie dôkazov a z neho vyplývajúce závery nezodpovedajú predstavám

obvineného, tak to ešte neznamená, že došlo k zásadnému porušeniu práva na obhajobu...

NS SR sa vyjadril, že napadané rozhodnutia sú len stručne odôvodnené, ale že poskytujú

odpoveď na všetky otázky, ktoré bolo v danom konaní potrebné riešiť. Z uvedeného je tak

zrejme, že odôvodnenie napadaných rozhodnutí okresného ako aj krajského súdu, ktoré

obsahujú len paušálne, strohé formulácie bez zohľadnenia individuálnych osobitosti daného

prípadu, ku ktorým bolo nevyhnutné sa vyjadriť, nakoľko z mnohých vykonaných dôkazov

vyplynula sťažovateľova nevina, mnohé boli zase len nepriame a neimplikovali spáchanie

trestného činu, treba považovať za odôvodnenie nerešpektujúce podstatu a zmysel práva na

spravodlivý proces. ... aj keď rozhodnutia krajského alebo okresného súdu obsahujú

odôvodnenia, nemožno ich v žiadnom prípade považovať za ústavne akceptujúce, nakoľko

nereflektujú podstatu a zmysel ochrany práva na spravodlivé súdne konanie...

Podstatná sťažnostná argumentácia sťažovateľa je... sústredená na tvrdenie, že

najvyšší súd neprípustným formalizmom pri skúmaní prípustnosti dovolania nenaplnil svoju

ústavnú povinnosť poskytnúť sťažovateľovi svojím rozhodnutím súdnu ochranu (čl. 46 ods.

1 ) a spravodlivé súdne konanie ( dohovoru), čoho sa sťažovateľ domáhal

v dôsledku zjavného zlyhania prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu...

... Vzhľadom na... porušenie práva na spravodlivý proces... je sťažovateľ ale názoru,

že uznesením Krajského súdu Trnava... bolo porušené aj právo sťažovateľa na osobnú

slobodu chránené ustanovením Dohovoru a SR, pričom

k odstráneniu porušenia daného práva nedošlo aj v rámci dovolacieho konania.

... uznesením Krajského súdu Trnava... došlo aj do zásahu práva sťažovateľa na

osobnú slobodu, nakoľko k uloženiu trestu odiatia slobody došlo na základe rozhodnutia,

ktoré hrubo porušuje sťažovateľove uvedené základné ľudské práva a slobody.

... NS SR v rámci dovolacieho konania neposkytol ani ochranu sťažovateľovmu právu

na osobnú slobodu...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom vyslovil, že

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

uznesením Najvyššieho súdu, sp. zn. zo dňa 30. 05. 2013, ako aj uznesením

Krajského súdu Trnava zo dňa 13. 12. 2012, sp. zn. a rozsudkom Okresného

súdu Trnava zo dňa 28. 1. 2009, sp. zn. porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na ochranu osobnej slobody vyplývajúce z čl. 5 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

uznesením Najvyššieho súdu, sp. zn. zo dňa 30. 05. 2013, ako aj uznesením

Krajského súdu Trnava zo dňa 13. 12. 2012, sp. zn. a rozsudkom Okresného

súdu Trnava zo dňa 28. 1. 2009, sp. zn. porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

30. 05. 2013 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súdu Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné

zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 4.000,- eur na účet právneho zástupcu sťažovateľa...

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní vo výške 331,13 € od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa je

viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh

výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len

o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci rozhodoval

o porušení tých práv ( a a a

dohovoru) iba v súvislosti s tými postupmi a rozhodnutiami, ktorých vyslovenia porušenia

sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenie o porušení

iných práv ( ) uvedených v odôvodnení sťažnosti mimo petitu návrhu

ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.

Predmetom sťažnosti je teda namietané porušenie základného práva sťažovateľa

na osobnú slobodu zaručeného v , základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu zaručeného v , práva na slobodu a bezpečnosť

zaručeného v čl. 5 ods. 1 dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6

ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. januára 2009, postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. decembra 2012

a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 30. mája 2013, a to tým, že vyvodené skutkové a právne závery označených

všeobecných súdov sú zjavne neodôvodnené, arbitrárne, z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. januára 2009

Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím

okresného súdu ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že z

vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená

primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

Podľa opravným prostriedkom proti rozsudku súdu

prvého stupňa je odvolanie.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak,

rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho

priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je

vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe.

V posudzovanom prípade teda sťažovateľ bol osobou, ktorá mohla podať proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie (a ktoré aj podal), o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd a v prípade zistenia zásahu do základných

práv alebo slobôd sťažovateľa postupom alebo rozhodnutím prvostupňového súdu bol

povinný týmto poskytnúť primeranú ochranu. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tejto časti

sťažnosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť

sťažnosti sťažovateľa podľa pre nedostatok svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. decembra 2012

a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 30. mája 2013

Podľa názoru sťažovateľa skutkové závery všeobecných súdov (odvolacieho

a dovolacieho) vyslovené v jeho trestnej veci sú neodôvodnené a arbitrárne.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (a práva na

spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či

závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym

dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. , ,

, ).

Krajský súd uznesením sp. zn. z 13. decembra 2012 odvolanie

sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 28. januára 2009 zamietol

ako nedôvodné. V podstatnej časti odôvodnenia krajský súd uviedol:

„Súd I. stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a tieto dôkazy aj

vyhodnotil v súlade so zákonom. Obžalovaný D. K. spáchanie trestnej činnosti poprel. Na

svoju obhajobu uviedol, že bol majiteľom a konateľom spoločnosti pre B. s. r. o.

a účtovníctvo ako vyplňovanie daňových priznaní vykonávala svedkyňa Ing. J. M., ktorej

odovzdával všetky účtovné doklady na spracovanie. V roku 2001 predal firmu svedkovi

M. J., ktorému odovzdal všetko čo bolo vo firme a dva podnikateľské účty v Istrobanke na

neho tiež prepísal a viac sa o firmu nezaujímal. Za tento prevod nič nedostal. Pokiaľ ide

o svedka Ing. M. B. k tomuto uviedol, že v jeho firme nevykonával žiadnu činnosť a nevedel

sa vyjadriť prečo mal tento svedok dispozičné právo s jeho účtom. K faktúram, ktoré sa

týkali jeho obchodnej činnosti uviedol, že žiadna z nich nebola fiktívna a tovar určený na

ďalší odpredaj bol aj predaný.

Obhajobné tvrdenia obžalovaného neboli vykonaným dokazovaním potvrdené.

Svedkyňa Ing. J. M. potvrdila, že viedla účtovníctvo a vypracovávala aj daňové priznania.

Taktiež uviedla, že aj po zmene majiteľa obžalovaný do firmy naďalej chodieval.

Svedok M. J. uviedol, že s obžalovaným ho zoznámil svedok J. Š., obžalovaný mu

navrhol spolupráce s tým, že by si mohol privyrobiť. Následne bola na neho prepísaná

firma, za čo dostal postupne 20.000,- Sk. Celkove mohol od obžalovaného dostať asi

100.000,- až 150.000,- Sk. Podpisoval zväčša príkazy na úhradu a výbery v bankách

a s obžalovaným bol v Istrobanke asi desaťkrát.

Svedkyňa O. B. uviedla, že vykonávali daňovú kontrolu vo firme A. v čase, keď už bol

konateľom svedok M. J., nezistili žiadne nedostatky a daň z pridanej hodnoty bola vrátená.

Svedkyňa Ing. M. M. uviedla, že bola vykonaná daňová kontrola zameraná na daň

z príjmu právnických osôb, kde nebol zistený žiadny nález a daň z pridanej hodnoty, kde už

nálezy boli zistené. Zistili aj firmy, ktoré s firmou obžalovaného nikdy neobchodovali.

Svedok E. F. uviedol, že bol konateľom firmy H. spol. s r. o., v ktorej však neboli na

účte žiadne peniaze a nerealizovali sa žiadne obchody. Firmu obžalovaného nepoznal.

Svedkovia J. K. a D. J. uviedli, že boli spoločníkmi a konateľmi firmy G. spol. s r.o. a

s firmou obžalovaného neobchodovali.

Aj svedkyňa H. G., ktorá bola zamestnaná ako účtovníčka v tejto firme uviedla, že

v skladoch určené veci boli určené na predaj niekomu z Rumunska alebo Bulharska

a zvyšok bol nepredajný a odovzdaný do zberných surovín. Ani ona sa v rámci obchodných

aktivít nestretla s osobou obžalovaného ani s jeho firmou.

Svedok F. K. uviedol, že ani nevedel, že je na neho napísaná firma L. B. a nikdy za

ňu obchodnú činnosť nevykonával.

Z listinných dôkazov treba poukázať na protokol o daňovej kontrole Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky, kde sú konkretizované jednotlivé prípady neoprávnene

uplatnených nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty, ktoré boli aj vyplatené.

Vo vzťahu k výroku o vine možno ďalej poukázať na správne dôvody napadnutého

rozsudku.

Prvostupňový súd postupoval správne aj pri rozhodovaní o treste. Správne zohľadnil

všetky okolnosti podstatné pre ukladanie trestu z hľadiska jeho druhu a výmery. Treba

uviesť, že konaním obžalovaného bola nesprávne vyplatená suma výrazne prevyšujúca

hranice veľkého rozsahu. Trestná sadzba uvedená v § 148a ods. 4 Tr. zák. je v rozpätí od

5 do 12 rokov odňatia slobody, takže trest uložený v podstate v strede tejto zákonnej trestnej

sadzby je primeraný a spĺňajúci účel zákona z hľadiska generálnej aj individuálnej

prevencie. Zaradenie na výkon trestu je v súlade s § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák., pretože

obžalovaný je osobou doteraz súdom netrestanou. Správne bol obžalovanému uložený aj

trest zákazu činnosti a to podnikateľskej a aj takej, ktorá je spojená s hmotnou

zodpovednosťou, pretože sa trestnej činnosti dopustil práve v spojitosti s takouto činnosťou.

Keďže obžalovaný získal trestnou činnosťou výrazný neoprávnený majetkový prospech,

správne mu bol uložený aj peňažný trest spolu s náhradným trestom odňatia slobody,

pričom aj s výmerou týchto trestov sa odvolací súd stotožňuje.“

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ mimoriadny opravný

prostriedok – dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. mája

2013 odmietol. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje,

že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne

uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení súdov a predstavuje výnimočné

prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktorá zásada je

dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Táto výnimočnosť je

vyjadrená práve obmedzenými možnosťami pre podanie dovolania, aby sa širokým

uplatňovaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná

inštancia.

Dovolanie preto možno podať iba z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 371

, pričom dôvod dovolania sa musí v dovolaní vždy uviesť ( ).

Dovolací súd je viazaný uplatnenými dôvodmi dovolania a ich odôvodnením (§ 385 ods. 1

) a nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia zvláštnej iniciatívy.

Obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa

v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať

zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa V opačnom

prípade, ak podané dovolanie iba formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce

dôvody dovolania, pritom v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného

dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné podľa

odmietnuť.

Obvinený D. K., ako už bolo vyššie uvedené, opieral podané dovolanie v prvom rade

o ustanovenie , podľa ktorého dovolanie možno podať, ak

zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného

dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv

obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní

a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6

ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj

Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení

upravujúcich jednotlivé čiastkové práva obvineného v rôznych štádiách trestného konania.

Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na

postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa

Z dikcie citovaného ustanovenia je totiž jednoznačne zrejmé,

že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým dovolacím

dôvodom. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

potom o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä v prípade, keď obvinený nemal

v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.

V posudzovanej veci bolo vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľky z 28. júna

2005 podľa účinného do 1. januára 2006 pre trestný čin neodvedenia

dane a poistného podľa § 148a ods. 1, ods. 4 Tr. zák., ktoré uznesenie obvinený prevzal

30. júna 2005. Vzhľadom na trestnú sadzbu išlo o prípad nutnej obhajoby (§ 36 ods. 3

), pričom si obvinený zvolil na plnú moc obhajcu JUDr. V. H., ktorý sa zúčastňoval

úkonov v prípravnom konaní a obvineného obhajoval až do vyhlásenia rozsudku súdu

prvého stupňa. Obhajca mal teda možnosť počas prípravného konania i v priebehu

hlavných pojednávaní kvalifikovane navrhovať, predkladať a zadovažovať dôkazy slúžiace

na obhajobu obvineného. Na konanie pred odvolacím súdom si obvinený zvolil nového

obhajcu, takže počas celého konania mu bola poskytovaná odborná právna pomoc. V rámci

tohto dovolacieho dôvodu obvinený argumentoval tým, že bolo porušené jeho právo na

spravodlivý proces pretože vykonané dôkazy boli vyhodnotené jednostranne v jeho

neprospech a namietal nedostatočné odôvodnenie súdnych rozhodnutí. V tejto súvislosti

dovolací súd pripomína, že za porušenie práva na obhajobu v zmysle tohto ustanovenia

nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných

prostriedkov pri plnení povinností podľa , Podľa zistenia

dovolacieho súdu postupovali pri hodnotení vykonaných dôkazov oba nižšie súdy v súlade

s vyššie uvedenými ustanoveniami. Pokiaľ toto hodnotenie dôkazov a z neho vyplývajúce

závery nezodpovedajú predstavám obvineného, tak to ešte neznamená, že došlo

k zásadnému porušeniu práva na obhajobu. Pod spravodlivým súdnym procesom (fair trial)

aj v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v žiadnom prípade nemožno

chápať právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom súd

hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Námietky obvineného preto nie

sú spôsobilé naplniť dovolací dôvod podľa

Obvinený ako ďalší dovolací dôvod uplatnil ustanovenie § 371 ods. 1 písm. g/

, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch,

ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Vo všeobecnej rovine k tomuto dovolaciemu dôvodu považuje dovolací súd za nutné

uviesť, že uvedený dôvod sa vzťahuje k najdôležitejšej fáze trestného konania –

k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách, začína vyhľadávaním, nasleduje

etapa zabezpečovania dôkazov, potom ich vykonávania a na záver etapa hodnotenia

dôkazov. Za dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci

a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa alebo podľa osobitného

zákona.

Dôvod dovolania podľa citovaného ustanovenia sa vzťahuje predovšetkým k tretej

etape dokazovania, t. j. k vykonávaniu dôkazov súdom. Prirodzene zahŕňa aj

predchádzajúce dve štádiá dokazovania, pretože dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom,

nie sú v trestnom konaní použiteľné a nie je možné ich vyhodnotiť ani v prípade, keby boli

na hlavnom pojednávaní súdom vykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného

poriadku. Pre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu sa preto vyžaduje, aby sa napadnuté

súdne rozhodnutie opieralo o nezákonné dôkazy.

Zároveň treba uviesť, že uvedený dovolací dôvod sa nevzťahuje na posledné štádium

dokazovania - na hodnotenie dôkazov. V trestnom konaní, ako už bolo vyššie uvedené,

platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie

dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom pre

rozhodnutie. Platný nestanovuje žiadne pravidlá, čo sa týka miery

dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov.

Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v ustanovení ,

podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným

spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení

všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd,

orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Z obsahu spisového materiálu

pritom vyplýva, že dôkazy v posudzovanej veci boli nielen súdom, ale aj v prípravnom

konaní vykonané spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu. Taktiež odôvodneniu súdnych

rozhodnutí nemožno nič vyčítať. Sú síce stručné, ale dávajú odpoveď na všetky otázky, ktoré

bolo potrebné v konkrétnom prípade riešiť. Argumentáciu obvineného vo vzťahu k tomuto

dovolaciemu dôvodu preto dovolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

Obvinený ako ďalší dovolací dôvod uplatnil dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1

písm. i/ , podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na

nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd

nemôže skúmať a meniť.

Podľa dôvody podľa odseku 1 písm. i/ a podľa odseku 3

nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného.

Vyššie uvedenou formuláciou dovolacieho dôvodu zákon vyjadruje, že dovolanie je

určené na nápravu právnych chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú

v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva, nie však

z hľadiska procesných predpisov. Poukázaním na uvedený dovolací dôvod preto nemožno

namietať porušenie procesných predpisov. V medziach tohto dovolacieho dôvodu možno

namietať, že skutok tak, ako bol súdom zistený, bol nesprávne právne kvalifikovaný ako

trestný čin, hoci sa o trestný čin nejedná, alebo ide o iný trestný čin, než ktorým bol

obvinený uznaný za vinného. Na podklade tohto dovolacieho dôvodu však nie je možné

preskúmavať a hodnotiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, na ktorých je napadnuté

rozhodnutie založené. Uvedený dovolací dôvod nenapĺňa ani poukaz na to, že vykonaným

dokazovaním nebola v konaní preukázaná subjektívna stránka trestného činu. Tá totiž

predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné

skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t. j. tak, ako sa navonok prejavil v jeho konaní,

ktoré je obsahom skutkovej vety rozhodnutia.

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou, a preto

nemôže preskúmavať a posudzovať postup súdov prvého a druhého stupňa pri hodnotení

vykonaných dôkazov. Naopak najvyšší súd je povinný vychádzať zo skutkových zistení súdu

prvého stupňa, prípadne druhého stupňa a potom v nadväznosti na nimi zistený skutkový

stav môže posudzovať hmotnoprávne posúdenie skutku. Nemôže vychádzať z konštrukcie

skutkového stavu, ktorú za správnu považuje obvinený.

V posudzovanej veci uplatnené dovolacie námietky obvineného smerujú primárne do

oblasti skutkových zistení. Z jeho strany ide o výhrady voči spôsobu hodnotenia dôkazov

vykonaných súdmi nižšej inštancie a polemizuje s odôvodnením ich rozhodnutí. V podstate

sa obvinený takýmto spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú a od skutkových

zistení oboch súdov inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne z uvedených skutkových

(procesných) výhrad vyvodzuje záver o nesprávnom právnom posúdení skutku, resp. o inom

nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.

Neobstojí ani námietka obvineného, že sa nemohol dopustiť trestnej činnosti,

nakoľko nebol konateľom spoločnosti (body 3 - 4 rozsudku súdu prvého stupňa). Zo strany

obvineného ide o nesprávny výklad, pretože páchateľom trestného činu podľa § 148a

Tr. zák. môže byť nielen subjekt dane, ale ktokoľvek, kto svojim úmyselným konaním vyláka

od štátu neoprávnene vrátenie dane z pridanej hodnoty. Subjekt dane a subjekt trestného

činu neodvedenia dane a poistného nemusí byť totožný, a preto nemožno zamieňať daňovú

povinnosť a trestnú zodpovednosť za trestný čin.

Vyššie citovanému dovolaciemu dôvodu zodpovedajú iba výhrady obvineného, keď

spochybňuje závery oboch súdov v tom smere, že všetky štyri skutky tvoria vzhľadom na

ustanovenie § 89 ods. 19 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 čiastkové útoky jediného

pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1, ods. 4

Tr. zák. Dovolací súd sa s jeho názorom stotožňuje, a preto mal byť obvinenému ukladaný

samostatný trest a nie trest úhrnný s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. Zistené pochybenie oboch

súdov však nemá zásadný vplyv na postavenie obvineného, pretože obvinenému by bol

ukladaný trest odňatia slobody znovu podľa § 148a ods. 4 Tr. zák., teda v rozpätí od 5 do 12

rokov. Súčasne však pripomína, že svojim konaním v bodoch 1 až 4 by spôsobil štátnemu

rozpočtu škodu vo výške 21.711.487,- Sk, ktorá skutočnosť by podstatne zvyšovala stupeň

nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť (§ 3 ods. 4 Tr. zák.), čo by v konečnom

dôsledku malo za následok uloženie podstatne prísnejšieho trestu ako trestu pôvodnému.

Fakticky toto porušenie zákona bolo na jeho prospech.

Nad rámec uvedeného považuje dovolací súd uviesť, že oba súdy použili nesprávne

hmotné ustanovenie § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák., ktorým ho zaradili na výkon trestu do

I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny. Opomenuli, že obvinený bol uznaný za vinného

z trestného činu (§ 148a ods. 1. ods. 4 Tr. zák.), ktorý je taxatívne vymenovaný v ustanovení

§ 62 ods. 1 Tr. zák., pričom páchatelia trestných činov v ňom vymenovaných sa podľa § 39a

ods. 2 písm. c/ Tr. zák. zaraďujú na výkon trestu do najprísnejšej tretej nápravnovýchovnej

skupiny. Páchateľ tohto trestného činu môže byť zaradený aj do miernejšej

nápravnovýchovnej skupiny, avšak za splnenia podmienok § 39 ods. 3 Tr. zák.

Napokon obvinený uplatnil dovolací dôvod podľa ,

podľa ktorého dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej

trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin

nepripúšťa.

Zo znenia citovaného ustanovenia vyplýva, že pre naplnenie tohto dovolacieho

dôvodu sa vyžaduje, aby v prerokúvanej veci bol obvinenému uložený taký druh trestu, ktorý

zákon nepripúšťa alebo bol trest uložený mimo rámca trestnej sadzby. Iné pochybenie

spočívajúce v nesprávnom vyhodnotení kritérií uvedených v §§ 31 až 34 Tr. zák.

a v dôsledku toho uloženie neprimerane prísneho (alebo naopak mierneho) trestu, nie je

možne v dovolaní vytýkať prostredníctvom tohto dovolacieho dôvodu. Obvinenému bol

uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov, čo je v rámci zákonnej trestnej

sadzby. Práve také námietky obvinený uplatnil vo vzťahu k uloženému trestu odňatia

slobody, čo však nezakladá uplatnený do volací dôvod.

Podľa , dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez

preskúmania veci. odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa § 371.

V prerokúvanej veci ako už bolo vyššie konštatované, obvinený D. K. vo svojom

podaní nenaplnil ani jeden z tam uplatnených dovolacích dôvodov, a prelo Najvyšší súd

Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného D. K. podľa § 382

písm. c/ odmietol.“

Z citovaných častí rozhodnutí odvolacieho i dovolacieho súdu vyplýva, že tieto

všeobecné súdy sa sťažovateľom prednesenými námietkami dostatočne zaoberali a zákonu

zodpovedajúcim spôsobom sa s nimi vysporiadali.

2.1 Krajský súd posúdil postup a rozhodnutie prvostupňového súdu, ktoré považoval

za správne. Znovu poukázal a zvýraznil dôkazy, ktoré považoval za kľúčové vo vzťahu

ku konečnému rozhodnutiu v merite veci. Vyhodnotil tvrdenia sťažovateľa ako

obžalovaného, ktoré nepovažoval na základe vykonaného dokazovania za potvrdené,

opierajúc sa pritom o závery vyplývajúce z výsluchov svedkov, ktorých stručný obsah

v odôvodnení uviedol, ako aj o obsah listinných dôkazov (predovšetkým protokol o daňovej

kontrole). Takisto odvolací súd neopomenul zaoberať sa aj primeranosťou sťažovateľovi

uloženého trestu, ktorý rovnako považoval za správny.

Krajský súd teda na skutkové a právne relevantné otázky reagoval a v odôvodnení

svojho rozhodnutia sa s nimi primeraným spôsobom vysporiadal.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom uznesení zrozumiteľne a bez

zjavných logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver,

čím ako odvolací súd poskytol dostatočnú ochranu označeným právam sťažovateľa.

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti,

nie je v nesúlade s platnou právnou úpravou ani nepopiera zmysel interpretovaných

a aplikovaných právnych noriem a predovšetkým obsahuje dostatočne náležité

a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych záverov vo vzťahu ku kontextu

odvolacích námietok sťažovateľa. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod

a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.

Samotná skutočnosť, že krajský súd si neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania

a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže ešte viesť k záveru o porušení

základného práva sťažovateľa garantovaného a práva garantovaného

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uznesenie krajského súdu tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou

judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a preto ústavný

súd konštatuje kvalitu jeho rozsudku ako súladnú s obsahom označených článkov

a dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu, resp.

rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (, , ).

Vychádzajúc zo svojich záverov, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v časti namietaného porušenia a dohovoru

označeným uznesením krajského súdu odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že najvyšší súd podrobne vysvetlil konkrétne, sťažovateľom vymedzené dovolacie

dôvody poskytované ustanovením , , a , ich

predmet, účel a taktiež podmienky ich aplikovateľnosti.

Najvyšší súd potvrdil rešpektovanie procesných práv sťažovateľa súvisiacich s jeho

právom na obhajobu v posudzovanom trestnom konaní. Na základe interpretácie dotknutého

ustanovenia súčasne vylúčil možnosť subsumovania argumentácie sťažovateľa týkajúcej sa

námietok o jednostrannosti vyhodnotenia dôkazov a nedostatočnosti odôvodnenia súdnych

rozhodnutí pod citovaný dovolací dôvod.

Najvyšší súd vyvrátil aj opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľa o naplnení dovolacieho

dôvodu podľa ustanovenia , poukazujúc na

zákonnosť postupu dokazovania predmetného trestného konania a nemožnosť aplikácie

citovaného ustanovenia vo vzťahu k označeným argumentačným námietkam sťažovateľa.

Zvýraznil pritom, že uvedený dovolací dôvod sa nevzťahuje na posledné štádium

dokazovania, ktorým je hodnotenie dôkazov.

Dovolací súd rovnako poskytol výklad ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku a poukázal na irelevantnosť argumentácie spočívajúcej v nesprávnom hodnotení

a neúplnom zistení skutkových okolností, ktoré v rámci označeného dovolacieho dôvodu

namietať nemožno. Taktiež najvyšší súd ozrejmil, prečo prostredníctvom tohto dovolacieho

dôvodu nemožno namietať nepreukázanie naplnenia subjektívnej stránky trestného činu.

Nenechal nepovšimnutú ani námietku sťažovateľa, ktorou namietal nemožnosť spáchania

trestného činu jeho osobou (nebol konateľom príslušného podnikateľského subjektu), čo

takisto náležite odôvodnil. Dovolací súd poukázal tiež na chyby prvostupňového

a odvolacieho súdu, ktoré však vyhodnotil ako také, ktoré boli na prospech sťažovateľa

(uloženie menej prísneho trestu a zaradenie na výkon trestu odňatia slobody do ústavu

s miernejším stupňom stráženia).

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uvedenému v § 371 ods. 1 písm. h) Trestného

poriadku najvyšší súd uviedol podstatné okolnosti (podmienky) jeho uplatnenia a tieto

splnené neboli, pretože trest, ktorý bol sťažovateľovi uložený, rešpektoval rámec zákonnej

trestnej sadzby.

Najvyšší súd, vychádzajúc z označených záverov, skonštatoval nedostatok

sťažovateľom formulovaných dovolacích dôvodov a dovolanie podľa § 382 písm. c)

odmietol.

V prijatom uznesení najvyšší súd podrobne interpretoval dotknutú právnu úpravu

týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1 písm. c), g), h)

a i) ] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť jednotlivých

argumentačných námietok sťažovateľa. Najvyšší súd vyčerpávajúco odpovedal na ťažiskové

argumenty sťažovateľa týkajúce sa jeho tvrdení o nesprávnosti procesu dokazovania.

Na základe náležitého odôvodnenia vylúčil danosť dovolacích dôvodov podľa citovaných

ustanovení a rozhodol o odmietnutí dovolania.

Konštatovanie o potrebe odmietnutia dovolania sťažovateľa bolo založené na

racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy,

ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie

dovolania. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu je

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto

nedostatky nevykazuje. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na ustálený

právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní

pred všeobecným súdom (, ).

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný

základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy

a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej

tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia

za dostatočné a nevybočujúce z limitov , ako ani dohovoru.

2.3 Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2

a práva zaručeného v dohovoru ústavný súd uvádza, že toto sťažovateľ

vo svojej podstate odvodzoval od porušenia základného práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru). Vyplýva to

z jeho tvrdenia, podľa ktorého „Vzhľadom na... porušenie práva na spravodlivý proces... je

sťažovateľ ale názoru, že uznesením Krajského súdu Trnava... bolo porušené aj právo

sťažovateľa na osobnú slobodu“. Pretože ústavný súd nezistil zásah do základného práva

sťažovateľa zaručeného v a do jeho práva zaručeného v

dohovoru napádanými postupmi a rozhodnutiami všeobecných súdov, nemohlo byť

porušené ani jeho právo na osobnú slobodu ( a dohovoru).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa (zrušiť uznesenie najvyššieho súdu, vrátiť mu vec na

ďalšie konanie, priznať mu finančné zadosťučinenie a náhradu trov právneho zastúpenia),

rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo

slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2013