Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 542/2013
PDF · 370.49 KB
No categories available
II. ÚS 542/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť D. K., T., t. č. vo výkone trestu H., zastúpeného advokátom
JUDr. J. C., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu
zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a
bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 T 24/2008 a jeho rozsudkom z 28. januára 2009, postupom Krajského súdu v
Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 109/2009 a jeho uznesením z 13. decembra 2012
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Tdo 24/2013 a jeho uznesením z 30. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2013
doručená sťažnosť D. K., T., t. č. vo výkone trestu H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu
Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 24/2008 a jeho
rozsudkom z 28. januára 2009, postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 109/2009 a jeho uznesením z 13. decembra 2012
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 24/2013 a jeho uznesením z 30. mája 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 6 T 24/2008 z 28. januára 2009 uznaný vinným zo spáchania (v bode 1) trestného
činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), (v bode 2) trestného činu
neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 3 Trestného zákona a (v bodoch 3 a 4)
pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 4
Trestného zákona, za čo bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov
so zaradením na jeho výkon do prvej nápravnovýchovnej skupiny. Sťažovateľovi bol
zároveň uložený trest zákazu činnosti – vykonávať podnikateľskú činnosť a akúkoľvek
činnosť spojenú s hmotnou zodpovednosťou na dobu 7 rokov, ako aj peňažný trest
vo výmere 60 000 € a pre prípad jeho úmyselného zmarenia náhradný trest odňatia slobody
vo výmere 2 roky.
Sťažovateľ rozsudok okresného súdu napadol odvolaním, o ktorom krajský súd
uznesením sp. zn. 5 To 109/2009 z 13. decembra 2012 rozhodol tak, že ho podľa § 319
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) zamietol.
Proti uzneseniu krajského súdu (a postupu okresného súdu) podal sťažovateľ
dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), g), h) a i) Trestného poriadku,
ktoré však najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tdo 24/2013 z 30. mája 2013 podľa § 382
písm. c) Trestného poriadku odmietol.
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd, krajský súd a najvyšší súd svojimi postupmi
a rozhodnutiami porušili jeho základné práva na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 2 ústavy)
a súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na slobodu a bezpečnosť (čl. 5 ods. 1
dohovoru) a na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a toto svoje presvedčenie
odôvodnil takto:
«Ústavný súd SR je... oprávnený a povinný preskúmavať skutkové zistenia a právne
závery, ku ktorý dospeli Krajský súd Trnava a Okresný súd Trnava v trestnej veci
sťažovateľa, a ktoré hodnotil aj NS SR, nakoľko vyvodené skutkové a právne závery sú
zjavne neodôvodnené, arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň majú za následok porušenie... princípov spravodlivého procesu, ktorých
porušenie nebolo napravené ani v inštančnom konaní pred Krajským súdom Trnava
a v konaní pred NS SR. ...
... je zrejme, že prvostupňový ako aj odvolací súd sa uspokojili so skutkovým zistením
obsiahnutým v obžalobe a nevykonali ďalšie kroky na odstránenie pochybnosti ohľadom
ustálenia skutkového stavu, ktoré vyšli v priebehu konania najavo.
... Z vykonaného dokazovania... bola zistená aj nepochybná skutočnosť, že sťažovateľ
bol konateľom obchodnej spoločnosti p. s. r. o. iba v čase skutkov popísaných v bode 1 a 2
obžaloby, pričom ani tieto skutky... nemožno v žiadnom prípade kvalifikovať ako trestnú
činnosť, nakoľko obchody v nich popisované boli riadne zrealizované. Zdôrazňujeme aj
skutočnosť, že súd pri rozhodovaní nevychádzal zo všetkých svedeckých výpovedí, do úvahy
bral len výpovede svedčiace v neprospech sťažovateľa a tie, ktoré boli v jeho prospech... pri
rozhodovaní o vine do úvahy nebral...
Na základe uvedenia len niektorých skutkových zistení v prospech sťažovateľa, ktoré
vyplynuli dokonca aj z vykonaného dokazovania, je tak nepochybné, že ustálenie skutkového
stavu, t. j. vyvodenie skutkových záverov bolo založené na arbitrárnom postupe, ktorý
spočíval len vo vyextrahovaní skutkových zistení v neprospech sťažovateľa, bez
zohľadňovania skutočností, ktoré preukazujú jeho nevinu. Skutkový stav zistený
z vykonaného dokazovania, tak v žiadnom prípade neimplikuje skutočnosť, žeby sťažovateľ
spáchal skutok, ktorý sa mu kládol za vinu a spôsobom uvedeným v texte skutkovej vety.
Dané zistenie tak preukazuje, že skutkové závery obsiahnuté v odsudzujúcom rozsudku sú
zjavne neodôvodnené, arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň majú za následok porušenie sťažovateľovho práva na spravodlivý súdny proces,
nakoľko účinky takejto interpretácie zisteného skutku a ich právne posúdenie nie sú
zlučiteľné s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a
slobodách...
Rozsudkom Okresného súdu Trnava... súd uznal sťažovateľa vinným zo spáchania
skutku, ktorý sa mu kládol za vinu. K rovnakému záveru dospel aj Krajský súd Trnava. ...
Obe tieto rozhodnutia sú ale poznačené nedostatkom logického, právneho zdôvodnenia viny
a trestu sťažovateľa za skutok za ktorý bol odsúdený.
... Okresný súd Trnava založil odôvodnenie o vine sťažovateľa len na paušálnej
citácii svedeckých výpovedi, ktoré boli v neprospech odsúdeného, pričom sa súd vôbec
nevyjadril k dôkazom, ktoré vylučovali trestnoprávnu zodpovednosť sťažovateľa...
Z odôvodenia... nie je zrejme akým konaním presne mal naplniť sťažovateľ znaky
objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu neodvedenia dane a poistného... ale
rovnako aj znaky subjektívnej stránky skutkovej podstaty uvedeného trestného činu. ... v
odôvodnení absentuje konkretizovanie konania páchateľa, presne popísanie priebehu
páchania trestného činu, opis vnútorného psychického vzťahu sťažovateľa ku
protiprávnemu konaniu, ktoré sa mu kladie za vinu a jednak k výsledku tohto protiprávneho
konania, ktorý má za následok trestnú zodpovednosť, ktorá by odôvodňovala právny záver o
naplnení subjektívnych ako aj objektívnych znakov skutkovej podstaty trestného činu, ktorý
sa sťažovateľovi kladie za vinu.
Rovnako... aj Krajský súd Trnava svoje uznesenie... založil len na paušálnej citácii
svedeckých výpovedi a strohom konštatovaní o vine sťažovateľa. Odvolací súd teda rovnako
ako prvostupňový súd výrokovú časť rozsudku len prevzal z obžaloby a nezohľadnil v nej
obranu sťažovateľa a ani okolnosti, ktoré svedčia o tom, že sťažovateľ nespáchal skutok,
ktorý sa mu kladie za vinu. Odôvodnenie krajského súdu je tak založené len na strohom
konštatovaní správnosti postupu okresného súdu a nekritickom prevzatí záverov
z rozhodnutia okresného súdu vzťahujúce sa na skutkové zistenia o vine sťažovateľa. ... ani
odvolací súd nepopísal priebeh spáchania skutku sťažovateľom, ktorý by preukazoval
naplnenie subjektívnej ale aj objektívnej stránky skutkovej podstaty daného trestného činu
a vôbec sa nevyjadril k namietaným skutočnostiam uvedeným v odvolaní. ... napadané
rozhodnutie je taktiež nedostatočné aj v časti vymerania trestu, nakoľko súd v tejto časti
zdôvodňuje trest iba úplne všeobecne a formálne bez vyhodnotenia a konkretizovania
jednotlivých okolností podstatných pre rozhodovanie o uloženom treste ako takom.
V odôvodeniach rozhodnutí či už prvostupňového alebo krajského súdu, tak
absentuje skutková alebo právna argumentácia, ktorá by vyvracala súdom zistené skutkové
tvrdenia o tom, že páchateľom trestného činu nie je sťažovateľ, a že skutok nebol spáchaný
ani daným spôsobom, ktoré sú dokonca obsiahnuté v samotnom texte rozhodnutí.
... je teda zrejme, že Krajský súd Trnava tak arbitrárne, svojvoľne rozhodol o trestnej
veci sťažovateľa tým, že svoje skutkové zistenia a právne závery riadne neodôvodnil.
Odvolací súd sa tak obmedzil vo svojich záveroch len na konštatovanie výsledkov jeho
hodnotenia viny sťažovateľa bez logického vysvetlenia zistených skutočností s použitím
súvisiacich právnych ustanovení. Rozhodnutie Krajského súdu Trnava je tak nepresvedčivé
a popiera základné princípy spravodlivého procesu, ktorého výsledkom je predvídateľné
rozhodnutie pre účastníkov konania. Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná
tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je
arbitrárny, neprehľadný, a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou...
Vo väzbe na doterajšiu argumentáciu preukazujúcu porušenie sťažovateľovho práva
na spravodlivý proces uvedenú vyššie v texte, je nepochybné, že Krajský súd Trnava svojím
uznesením... ako aj Okresný súd Trnava svojím rozsudkom... porušili viaceré ustanovenia
Trestného poriadku a Trestného zákona, ktoré sú konkretizáciou práva na spravodlivý
proces, preto sťažovateľ má za to, že v odvolacom konaní, ako už aj v konaní pred
prvostupňový súdom bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu zaručenú čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
... uvedenými rozhodnutiami došlo aj k porušeniu povinnosti objasňovať,
zohľadňovať okolnosti svedčiace proti obvinenému a okolnosti svedčiace v jeho prospech
a v oboch smeroch vykonávať dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.
V zmysle citovaných ustanovení v spojitosti už s namietaním vyššie v texte je tak
nepochybné, že právo na spravodlivý proces v sebe okrem iného zahŕňa aj právo
rozhodovať o vine a treste len na základe dôkazov vykonaných zákonným spôsobom,
prostredníctvom ktorých sa objasňujú nielen okolnosti svedčiace proti sťažovateľovi, ale aj
okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, preto bolo povinnosťou súdov aj pri posudzovaní
danej trestnej veci sťažovateľa postupovať v zmysle uvedených zákonných kritérií.
Prvostupňový aj odvolací súd však odmietli vyhodnotiť, zobrať do úvahy, vyvrátiť dôkazy,
ktoré boli v prospech obvineného, preto ani nemohli dôjsť k záveru, že rozhodnutie je
výsledkom vyhodnotenia uceleného, na seba logicky nadväzujúceho reťazca priamych
i nepriamych dôkazov, ktoré sťažovateľa zo spáchania trestného činu v celom rozsahu
usvedčujú.
... uvedené pochybenia sťažovateľ namietal aj v rámci odvolacieho konania...
Arbitrárnosť všeobecných súdov v rámci rozhodnutia o vine a treste sťažovateľa za skutok,
ktorý sa mu kladie za vinu vidí sťažovateľ aj v dôsledku porušenia hmotnoprávnych
trestnoprávnych noriem na základe ktorých označili konanie sťažovateľa za trestný čin.
Prvostupňový ako aj odvolací súd teda nesprávne právne posúdili zistený skutok. Na margo
uvedeného dodávame, že všeobecné súdy taktiež nesprávne použili iné hmotnoprávne
ustanovenia, dôsledkom čoho bolo aj uloženie neprimerane prísneho trestu, ktorý nemá
oporu v trestnom zákone.
Nesprávnosť sťažovateľ vidí predovšetkým v zlej právnej kvalifikácii skutkov, bez
ohľadu na to, či ich sťažovateľ spáchal alebo nie, nakoľko aj súdom zistený skutkový stav,
ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, bol nesprávne právne posúdený. Okresný, ako
aj Krajský sa plne stotožnili s kvalifikáciou skutku tak ako to bolo vymedzené v obžalobe...
Sťažovateľ ale má za to, že súdy pri právnej kvalifikácií skutkov opomenuli ustanovenie § 89
ods. 19 zák. č 140/1961 Zb. v znení Zák. č. 237/02 Z. z. Tr. zákon... a nesprávne
kvalifikovali zistený skutok ako tri samostatné skutky. Skutky vymedzené minimálne v bode 1
a 2 obžaloby (do úvahy prichádza aj kvalifikovanie ako všetkých štyroch skutkov ako
jedného pokračovacieho) teda boli posudzované bez zohľadnenia toho, že uvedený skutkami
bolo pokračované v páchaní toho istého trestného činu... Jednotlivé skutky... bolo potrebné
subsumovať pod tú istú skutkovú podstatu trestného činu, nakoľko neoprávnene požiadanie
o vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za každé zdaniteľné obdobie bolo
nutné kvalifikovať, len ako čiastkové útoky jedného trestného činu neodvedenia dane
a poistného.
Za nesprávne právne posúdenie, sťažovateľ považuje aj kvalifikovanie vymedzeného
skutkového zistenia v bode 3/ a 4/ napadaných rozhodnutí ako trestného činu, nakoľko je
otázne, či takto vymedzený skutok môžeme kvalifikovať ako trestný čin neodvedenia dane.
Subjektom uvedeného trestného činu... je ten kto si neoprávnene uplatní nárok na vrátenie
dane. Ide tak o konkrétny subjekt s vlastnosťami v zmysle ustanovenia § 90 zák. č 140/1961
Zb. Trestný zákon, preto je otázne, či súdom použité vymedzenie subjektu (obvinený Daniel
Kukučka bez právneho dôvodu vystupujúci za konateľa spoločnosti) môžeme považovať za
vymedzenie subjektu trestného činu neodvedenia dane a poistného. Upozorňujeme nato
predovšetkým z dôvodu, že páchateľom daného trestného činu môže byť len osoba ktorá
mala daňovú povinnosť (resp. osoba, ktorá bola konateľom osoby, ktorá mala daňovú
povinnosť)...
K porušeniu ústavného práva sťažovateľa na spravodlivý proces došlo... aj z dôvodu
arbitrárnosti, ktorá spočívala aj v tom, že všeobecné súdy dospeli k svojím rozhodnutiam
porušujúc ustanovenia Trestného zákona a Trestného priadku. ...
... chceme ešte zdôrazniť aj skutočnosť, že napadané uznesenie je aj výsledkom
konania, ktorým bola porušená ústavnoprávna zásada chránená prostredníctvom čl. 46
ods. 1 Ústavy SR ako aj čl. 50 ods. 2, a síce prezumpcie neviny.
... pri hodnotení dôkazov, okresný súd do hodnotiacej úvahy, z ktorej vyvodil
trestnoprávnu zodpovednosť sťažovateľa zaradil aj fakt, ako sám uvádza: „obžalovaný mal
v priebehu celého trestného konania možnosť poukázať na vykonané dôkazy, ktoré
vyznievali v jeho neprospech a mal možnosť v tomto smere vyvrátiť tvrdenia obžaloby, čo
však v žiadnom smere neurobil.“ ... táto skutočnosť, že sa obžalovaný, ktorý je bez takého
právneho vedomia, ktoré by mu umožňovalo kvalifikovane sa vyjadriť k jednotlivým
dôkazom, sa k týmto nevyjadril, nemôže byť na jeho neprospech a nemôže s ňou súd
narábať ako s dôkazom svedčiacim proti obžalovanému. Daným konaním tak došlo
k porušeniu ústavnoprávnej, trestnoprávnej zásady prezumpcie neviny.
K porušeniu danej zásady došlo... aj konaním všeobecných súdov, ktoré spočívalo
v odmietnutí aplikovať konzekvencie danej zásady vo väzbe na nedokázanie viny, a síce
nedokázaná vina ma rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina. Zo zásady
prezumpcie neviny pri dokazovaní vyplýva... aj pravidlo..., že ak zostanú dôvodné
pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných
dôkazov, treba rozhodnúť v prospech obvineného... a pravidlo, že obvinenému musí byť vina
preukázaná a tento nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť, a to ani skutočnosť
svedčiacu v jeho prospech. ... ak vina obvineného nie je preukázaná, musí byť obvinený
oslobodený spod obžaloby...
Na margo porušenia práva na spravodlivý proces sťažovateľ udáva, že k porušeniu
daného práva došlo aj v dôsledku porušenia ústavnoprávnej zásady implikovanej
v ústavnom princípe garantujúcom právnu istotu (t. j. právny štát) a síce, predvídateľnosť
súdnych rozhodnutí. ... Krajský súd vo svojom ďalšom rozhodnutí v obdobnej veci na
základe takmer identických skutkových zistení rozhodol diametrálne odlišným spôsobom.
Teda aplikoval taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným
spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť...
... Krajský súd... porušil sťažovateľovo právo na spravodlivý proces... z dôvodu
arbitrárnosti, ktorá spočívala v tom, že... dospel k svojmu rozhodnutiu porušujúc
ustanovenia trestného zákona, systematickú súvislosť a samotné ústavné princípy
implikované v ústavnom princípe právny štát; že vyvodil skutkové závery, v rozpore
so zistenými skutkovými okolnosťami... porušil právo sťažovateľa na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia...
K odstráneniu porušenia sťažovateľovho práva na spravodlivé súdne konanie
nedošlo ani v dovolacom konaní pred NS SR... Zo strany NS SR bola daná argumentácia
vyhodnotená len ako prezentácia názorov, predstav sťažovateľa, nakoľko NS SR uviedol, že
pokiaľ hodnotenie dôkazov a z neho vyplývajúce závery nezodpovedajú predstavám
obvineného, tak to ešte neznamená, že došlo k zásadnému porušeniu práva na obhajobu...
NS SR sa vyjadril, že napadané rozhodnutia sú len stručne odôvodnené, ale že poskytujú
odpoveď na všetky otázky, ktoré bolo v danom konaní potrebné riešiť. Z uvedeného je tak
zrejme, že odôvodnenie napadaných rozhodnutí okresného ako aj krajského súdu, ktoré
obsahujú len paušálne, strohé formulácie bez zohľadnenia individuálnych osobitosti daného
prípadu, ku ktorým bolo nevyhnutné sa vyjadriť, nakoľko z mnohých vykonaných dôkazov
vyplynula sťažovateľova nevina, mnohé boli zase len nepriame a neimplikovali spáchanie
trestného činu, treba považovať za odôvodnenie nerešpektujúce podstatu a zmysel práva na
spravodlivý proces. ... aj keď rozhodnutia krajského alebo okresného súdu obsahujú
odôvodnenia, nemožno ich v žiadnom prípade považovať za ústavne akceptujúce, nakoľko
nereflektujú podstatu a zmysel ochrany práva na spravodlivé súdne konanie...
Podstatná sťažnostná argumentácia sťažovateľa je... sústredená na tvrdenie, že
najvyšší súd neprípustným formalizmom pri skúmaní prípustnosti dovolania nenaplnil svoju
ústavnú povinnosť poskytnúť sťažovateľovi svojím rozhodnutím súdnu ochranu (čl. 46 ods.
1 ústavy) a spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), čoho sa sťažovateľ domáhal
v dôsledku zjavného zlyhania prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu...
... Vzhľadom na... porušenie práva na spravodlivý proces... je sťažovateľ ale názoru,
že uznesením Krajského súdu Trnava... bolo porušené aj právo sťažovateľa na osobnú
slobodu chránené ustanovením čl. 5 ods. 1 Dohovoru a čl. 17 ods.2 Ústavy SR, pričom
k odstráneniu porušenia daného práva nedošlo aj v rámci dovolacieho konania.
... uznesením Krajského súdu Trnava... došlo aj do zásahu práva sťažovateľa na
osobnú slobodu, nakoľko k uloženiu trestu odiatia slobody došlo na základe rozhodnutia,
ktoré hrubo porušuje sťažovateľove uvedené základné ľudské práva a slobody.
... NS SR v rámci dovolacieho konania neposkytol ani ochranu sťažovateľovmu právu
na osobnú slobodu...»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom vyslovil, že
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
uznesením Najvyššieho súdu, sp. zn. 5 Tdo/24/2013 zo dňa 30. 05. 2013, ako aj uznesením
Krajského súdu Trnava zo dňa 13. 12. 2012, sp. zn. 5 To/109/2009 a rozsudkom Okresného
súdu Trnava zo dňa 28. 1. 2009, sp. zn. 6 T 24/2008 porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa na ochranu osobnej slobody vyplývajúce z čl. 5 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 2 Ústavy SR
uznesením Najvyššieho súdu, sp. zn. 5 Tdo/24/2013 zo dňa 30. 05. 2013, ako aj uznesením
Krajského súdu Trnava zo dňa 13. 12. 2012, sp. zn. 5 To/109/2009 a rozsudkom Okresného
súdu Trnava zo dňa 28. 1. 2009, sp. zn. 6 T 24/2008 porušené bolo.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo/24/2013 zo dňa
30. 05. 2013 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
4. Najvyšší súdu Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné
zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 4.000,- eur na účet právneho zástupcu sťažovateľa...
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
do 15 dní vo výške 331,13 € od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je
viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh
výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len
o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci rozhodoval
o porušení tých práv (čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1
dohovoru) iba v súvislosti s tými postupmi a rozhodnutiami, ktorých vyslovenia porušenia
sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenie o porušení
iných práv (čl. 50 ods. 2 ústavy) uvedených v odôvodnení sťažnosti mimo petitu návrhu
ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.
Predmetom sťažnosti je teda namietané porušenie základného práva sťažovateľa
na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť
zaručeného v čl. 5 ods. 1 dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 T 24/2008 a jeho rozsudkom z 28. januára 2009, postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 109/2009 a jeho uznesením z 13. decembra 2012
a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 24/2013 a jeho
uznesením z 30. mája 2013, a to tým, že vyvodené skutkové a právne závery označených
všeobecných súdov sú zjavne neodôvodnené, arbitrárne, z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila
rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie
povinnosti ustanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní;
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely
výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia
pred príslušný orgán;
e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne
chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie
alebo vydanie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 24/2008 a jeho rozsudkom z 28. januára 2009
Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím
okresného súdu ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že z čl. 127 ods. 1 ústavy
vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi
všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená
primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc
ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Podľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu
prvého stupňa je odvolanie.
Podľa § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak,
rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho
priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je
vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe.
V posudzovanom prípade teda sťažovateľ bol osobou, ktorá mohla podať proti
napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie (a ktoré aj podal), o ktorom bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd a v prípade zistenia zásahu do základných
práv alebo slobôd sťažovateľa postupom alebo rozhodnutím prvostupňového súdu bol
povinný týmto poskytnúť primeranú ochranu. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tejto časti
sťažnosti.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť
sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci.
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 109/2009 a jeho uznesením z 13. decembra 2012
a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 24/2013 a jeho
uznesením z 30. mája 2013
Podľa názoru sťažovateľa skutkové závery všeobecných súdov (odvolacieho
a dovolacieho) vyslovené v jeho trestnej veci sú neodôvodnené a arbitrárne.
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že
všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.
II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri
rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (a práva na
spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či
závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym
dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04,
Krajský súd uznesením sp. zn. 5 To 109/2009 z 13. decembra 2012 odvolanie
sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 T 24/2008 z 28. januára 2009 zamietol
ako nedôvodné. V podstatnej časti odôvodnenia krajský súd uviedol:
„Súd I. stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a tieto dôkazy aj
vyhodnotil v súlade so zákonom. Obžalovaný D. K. spáchanie trestnej činnosti poprel. Na
svoju obhajobu uviedol, že bol majiteľom a konateľom spoločnosti pre B. s. r. o.
a účtovníctvo ako vyplňovanie daňových priznaní vykonávala svedkyňa Ing. J. M., ktorej
odovzdával všetky účtovné doklady na spracovanie. V roku 2001 predal firmu svedkovi
M. J., ktorému odovzdal všetko čo bolo vo firme a dva podnikateľské účty v Istrobanke na
neho tiež prepísal a viac sa o firmu nezaujímal. Za tento prevod nič nedostal. Pokiaľ ide
o svedka Ing. M. B. k tomuto uviedol, že v jeho firme nevykonával žiadnu činnosť a nevedel
sa vyjadriť prečo mal tento svedok dispozičné právo s jeho účtom. K faktúram, ktoré sa
týkali jeho obchodnej činnosti uviedol, že žiadna z nich nebola fiktívna a tovar určený na
ďalší odpredaj bol aj predaný.
Obhajobné tvrdenia obžalovaného neboli vykonaným dokazovaním potvrdené.
Svedkyňa Ing. J. M. potvrdila, že viedla účtovníctvo a vypracovávala aj daňové priznania.
Taktiež uviedla, že aj po zmene majiteľa obžalovaný do firmy naďalej chodieval.
Svedok M. J. uviedol, že s obžalovaným ho zoznámil svedok J. Š., obžalovaný mu
navrhol spolupráce s tým, že by si mohol privyrobiť. Následne bola na neho prepísaná
firma, za čo dostal postupne 20.000,- Sk. Celkove mohol od obžalovaného dostať asi
100.000,- až 150.000,- Sk. Podpisoval zväčša príkazy na úhradu a výbery v bankách
a s obžalovaným bol v Istrobanke asi desaťkrát.
Svedkyňa O. B. uviedla, že vykonávali daňovú kontrolu vo firme A. v čase, keď už bol
konateľom svedok M. J., nezistili žiadne nedostatky a daň z pridanej hodnoty bola vrátená.
Svedkyňa Ing. M. M. uviedla, že bola vykonaná daňová kontrola zameraná na daň
z príjmu právnických osôb, kde nebol zistený žiadny nález a daň z pridanej hodnoty, kde už
nálezy boli zistené. Zistili aj firmy, ktoré s firmou obžalovaného nikdy neobchodovali.
Svedok E. F. uviedol, že bol konateľom firmy H. spol. s r. o., v ktorej však neboli na
účte žiadne peniaze a nerealizovali sa žiadne obchody. Firmu obžalovaného nepoznal.
Svedkovia J. K. a D. J. uviedli, že boli spoločníkmi a konateľmi firmy G. spol. s r.o. a
s firmou obžalovaného neobchodovali.
Aj svedkyňa H. G., ktorá bola zamestnaná ako účtovníčka v tejto firme uviedla, že
v skladoch určené veci boli určené na predaj niekomu z Rumunska alebo Bulharska
a zvyšok bol nepredajný a odovzdaný do zberných surovín. Ani ona sa v rámci obchodných
aktivít nestretla s osobou obžalovaného ani s jeho firmou.
Svedok F. K. uviedol, že ani nevedel, že je na neho napísaná firma L. B. a nikdy za
ňu obchodnú činnosť nevykonával.
Z listinných dôkazov treba poukázať na protokol o daňovej kontrole Daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky, kde sú konkretizované jednotlivé prípady neoprávnene
uplatnených nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty, ktoré boli aj vyplatené.
Vo vzťahu k výroku o vine možno ďalej poukázať na správne dôvody napadnutého
rozsudku.
Prvostupňový súd postupoval správne aj pri rozhodovaní o treste. Správne zohľadnil
všetky okolnosti podstatné pre ukladanie trestu z hľadiska jeho druhu a výmery. Treba
uviesť, že konaním obžalovaného bola nesprávne vyplatená suma výrazne prevyšujúca
hranice veľkého rozsahu. Trestná sadzba uvedená v § 148a ods. 4 Tr. zák. je v rozpätí od
5 do 12 rokov odňatia slobody, takže trest uložený v podstate v strede tejto zákonnej trestnej
sadzby je primeraný a spĺňajúci účel zákona z hľadiska generálnej aj individuálnej
prevencie. Zaradenie na výkon trestu je v súlade s § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák., pretože
obžalovaný je osobou doteraz súdom netrestanou. Správne bol obžalovanému uložený aj
trest zákazu činnosti a to podnikateľskej a aj takej, ktorá je spojená s hmotnou
zodpovednosťou, pretože sa trestnej činnosti dopustil práve v spojitosti s takouto činnosťou.
Keďže obžalovaný získal trestnou činnosťou výrazný neoprávnený majetkový prospech,
správne mu bol uložený aj peňažný trest spolu s náhradným trestom odňatia slobody,
pričom aj s výmerou týchto trestov sa odvolací súd stotožňuje.“
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ mimoriadny opravný
prostriedok – dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tdo 24/2013 z 30. mája
2013 odmietol. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje,
že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne
uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení súdov a predstavuje výnimočné
prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktorá zásada je
dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Táto výnimočnosť je
vyjadrená práve obmedzenými možnosťami pre podanie dovolania, aby sa širokým
uplatňovaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná
inštancia.
Dovolanie preto možno podať iba z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 371
Tr. por., pričom dôvod dovolania sa musí v dovolaní vždy uviesť (§ 374 ods. 2 Tr. por.).
Dovolací súd je viazaný uplatnenými dôvodmi dovolania a ich odôvodnením (§ 385 ods. 1
Tr. por.) a nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia zvláštnej iniciatívy.
Obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa
v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať
zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. V opačnom
prípade, ak podané dovolanie iba formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce
dôvody dovolania, pritom v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného
dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné podľa § 382 písm. c/ Tr. por.
odmietnuť.
Obvinený D. K., ako už bolo vyššie uvedené, opieral podané dovolanie v prvom rade
o ustanovenie § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak
zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného
dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv
obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní
a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6
ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku
upravujúcich jednotlivé čiastkové práva obvineného v rôznych štádiách trestného konania.
Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na
postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Z dikcie citovaného ustanovenia je totiž jednoznačne zrejmé,
že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým dovolacím
dôvodom. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
potom o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä v prípade, keď obvinený nemal
v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.
V posudzovanej veci bolo vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľky z 28. júna
2005 podľa § 163 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 pre trestný čin neodvedenia
dane a poistného podľa § 148a ods. 1, ods. 4 Tr. zák., ktoré uznesenie obvinený prevzal
30. júna 2005. Vzhľadom na trestnú sadzbu išlo o prípad nutnej obhajoby (§ 36 ods. 3
Tr. por.), pričom si obvinený zvolil na plnú moc obhajcu JUDr. V. H., ktorý sa zúčastňoval
úkonov v prípravnom konaní a obvineného obhajoval až do vyhlásenia rozsudku súdu
prvého stupňa. Obhajca mal teda možnosť počas prípravného konania i v priebehu
hlavných pojednávaní kvalifikovane navrhovať, predkladať a zadovažovať dôkazy slúžiace
na obhajobu obvineného. Na konanie pred odvolacím súdom si obvinený zvolil nového
obhajcu, takže počas celého konania mu bola poskytovaná odborná právna pomoc. V rámci
tohto dovolacieho dôvodu obvinený argumentoval tým, že bolo porušené jeho právo na
spravodlivý proces pretože vykonané dôkazy boli vyhodnotené jednostranne v jeho
neprospech a namietal nedostatočné odôvodnenie súdnych rozhodnutí. V tejto súvislosti
dovolací súd pripomína, že za porušenie práva na obhajobu v zmysle tohto ustanovenia
nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných
prostriedkov pri plnení povinností podľa § 2 ods. 10, ods. 12 Tr. por. Podľa zistenia
dovolacieho súdu postupovali pri hodnotení vykonaných dôkazov oba nižšie súdy v súlade
s vyššie uvedenými ustanoveniami. Pokiaľ toto hodnotenie dôkazov a z neho vyplývajúce
závery nezodpovedajú predstavám obvineného, tak to ešte neznamená, že došlo
k zásadnému porušeniu práva na obhajobu. Pod spravodlivým súdnym procesom (fair trial)
aj v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v žiadnom prípade nemožno
chápať právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom súd
hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Námietky obvineného preto nie
sú spôsobilé naplniť dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
Obvinený ako ďalší dovolací dôvod uplatnil ustanovenie § 371 ods. 1 písm. g/
Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch,
ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Vo všeobecnej rovine k tomuto dovolaciemu dôvodu považuje dovolací súd za nutné
uviesť, že uvedený dôvod sa vzťahuje k najdôležitejšej fáze trestného konania –
k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách, začína vyhľadávaním, nasleduje
etapa zabezpečovania dôkazov, potom ich vykonávania a na záver etapa hodnotenia
dôkazov. Za dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci
a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku alebo podľa osobitného
zákona.
Dôvod dovolania podľa citovaného ustanovenia sa vzťahuje predovšetkým k tretej
etape dokazovania, t. j. k vykonávaniu dôkazov súdom. Prirodzene zahŕňa aj
predchádzajúce dve štádiá dokazovania, pretože dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom,
nie sú v trestnom konaní použiteľné a nie je možné ich vyhodnotiť ani v prípade, keby boli
na hlavnom pojednávaní súdom vykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného
poriadku. Pre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu sa preto vyžaduje, aby sa napadnuté
súdne rozhodnutie opieralo o nezákonné dôkazy.
Zároveň treba uviesť, že uvedený dovolací dôvod sa nevzťahuje na posledné štádium
dokazovania - na hodnotenie dôkazov. V trestnom konaní, ako už bolo vyššie uvedené,
platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie
dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom pre
rozhodnutie. Platný Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, čo sa týka miery
dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov.
Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por.,
podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd,
orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Z obsahu spisového materiálu
pritom vyplýva, že dôkazy v posudzovanej veci boli nielen súdom, ale aj v prípravnom
konaní vykonané spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu. Taktiež odôvodneniu súdnych
rozhodnutí nemožno nič vyčítať. Sú síce stručné, ale dávajú odpoveď na všetky otázky, ktoré
bolo potrebné v konkrétnom prípade riešiť. Argumentáciu obvineného vo vzťahu k tomuto
dovolaciemu dôvodu preto dovolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
Obvinený ako ďalší dovolací dôvod uplatnil dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1
písm. i/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného
hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť.
Podľa § 371 ods. 5 Tr. por. dôvody podľa odseku 1 písm. i/ a podľa odseku 3
nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného.
Vyššie uvedenou formuláciou dovolacieho dôvodu zákon vyjadruje, že dovolanie je
určené na nápravu právnych chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú
v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva, nie však
z hľadiska procesných predpisov. Poukázaním na uvedený dovolací dôvod preto nemožno
namietať porušenie procesných predpisov. V medziach tohto dovolacieho dôvodu možno
namietať, že skutok tak, ako bol súdom zistený, bol nesprávne právne kvalifikovaný ako
trestný čin, hoci sa o trestný čin nejedná, alebo ide o iný trestný čin, než ktorým bol
obvinený uznaný za vinného. Na podklade tohto dovolacieho dôvodu však nie je možné
preskúmavať a hodnotiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, na ktorých je napadnuté
rozhodnutie založené. Uvedený dovolací dôvod nenapĺňa ani poukaz na to, že vykonaným
dokazovaním nebola v konaní preukázaná subjektívna stránka trestného činu. Tá totiž
predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné
skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t. j. tak, ako sa navonok prejavil v jeho konaní,
ktoré je obsahom skutkovej vety rozhodnutia.
Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou, a preto
nemôže preskúmavať a posudzovať postup súdov prvého a druhého stupňa pri hodnotení
vykonaných dôkazov. Naopak najvyšší súd je povinný vychádzať zo skutkových zistení súdu
prvého stupňa, prípadne druhého stupňa a potom v nadväznosti na nimi zistený skutkový
stav môže posudzovať hmotnoprávne posúdenie skutku. Nemôže vychádzať z konštrukcie
skutkového stavu, ktorú za správnu považuje obvinený.
V posudzovanej veci uplatnené dovolacie námietky obvineného smerujú primárne do
oblasti skutkových zistení. Z jeho strany ide o výhrady voči spôsobu hodnotenia dôkazov
vykonaných súdmi nižšej inštancie a polemizuje s odôvodnením ich rozhodnutí. V podstate
sa obvinený takýmto spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú a od skutkových
zistení oboch súdov inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne z uvedených skutkových
(procesných) výhrad vyvodzuje záver o nesprávnom právnom posúdení skutku, resp. o inom
nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.
Neobstojí ani námietka obvineného, že sa nemohol dopustiť trestnej činnosti,
nakoľko nebol konateľom spoločnosti (body 3 - 4 rozsudku súdu prvého stupňa). Zo strany
obvineného ide o nesprávny výklad, pretože páchateľom trestného činu podľa § 148a
Tr. zák. môže byť nielen subjekt dane, ale ktokoľvek, kto svojim úmyselným konaním vyláka
od štátu neoprávnene vrátenie dane z pridanej hodnoty. Subjekt dane a subjekt trestného
činu neodvedenia dane a poistného nemusí byť totožný, a preto nemožno zamieňať daňovú
povinnosť a trestnú zodpovednosť za trestný čin.
Vyššie citovanému dovolaciemu dôvodu zodpovedajú iba výhrady obvineného, keď
spochybňuje závery oboch súdov v tom smere, že všetky štyri skutky tvoria vzhľadom na
ustanovenie § 89 ods. 19 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 čiastkové útoky jediného
pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1, ods. 4
Tr. zák. Dovolací súd sa s jeho názorom stotožňuje, a preto mal byť obvinenému ukladaný
samostatný trest a nie trest úhrnný s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. Zistené pochybenie oboch
súdov však nemá zásadný vplyv na postavenie obvineného, pretože obvinenému by bol
ukladaný trest odňatia slobody znovu podľa § 148a ods. 4 Tr. zák., teda v rozpätí od 5 do 12
rokov. Súčasne však pripomína, že svojim konaním v bodoch 1 až 4 by spôsobil štátnemu
rozpočtu škodu vo výške 21.711.487,- Sk, ktorá skutočnosť by podstatne zvyšovala stupeň
nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť (§ 3 ods. 4 Tr. zák.), čo by v konečnom
dôsledku malo za následok uloženie podstatne prísnejšieho trestu ako trestu pôvodnému.
Fakticky toto porušenie zákona bolo na jeho prospech.
Nad rámec uvedeného považuje dovolací súd uviesť, že oba súdy použili nesprávne
hmotné ustanovenie § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák., ktorým ho zaradili na výkon trestu do
I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny. Opomenuli, že obvinený bol uznaný za vinného
z trestného činu (§ 148a ods. 1. ods. 4 Tr. zák.), ktorý je taxatívne vymenovaný v ustanovení
§ 62 ods. 1 Tr. zák., pričom páchatelia trestných činov v ňom vymenovaných sa podľa § 39a
ods. 2 písm. c/ Tr. zák. zaraďujú na výkon trestu do najprísnejšej tretej nápravnovýchovnej
skupiny. Páchateľ tohto trestného činu môže byť zaradený aj do miernejšej
nápravnovýchovnej skupiny, avšak za splnenia podmienok § 39 ods. 3 Tr. zák.
Napokon obvinený uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por.,
podľa ktorého dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej
trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin
nepripúšťa.
Zo znenia citovaného ustanovenia vyplýva, že pre naplnenie tohto dovolacieho
dôvodu sa vyžaduje, aby v prerokúvanej veci bol obvinenému uložený taký druh trestu, ktorý
zákon nepripúšťa alebo bol trest uložený mimo rámca trestnej sadzby. Iné pochybenie
spočívajúce v nesprávnom vyhodnotení kritérií uvedených v §§ 31 až 34 Tr. zák.
a v dôsledku toho uloženie neprimerane prísneho (alebo naopak mierneho) trestu, nie je
možne v dovolaní vytýkať prostredníctvom tohto dovolacieho dôvodu. Obvinenému bol
uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov, čo je v rámci zákonnej trestnej
sadzby. Práve také námietky obvinený uplatnil vo vzťahu k uloženému trestu odňatia
slobody, čo však nezakladá uplatnený do volací dôvod.
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por., dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez
preskúmania veci. odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
podľa § 371.
V prerokúvanej veci ako už bolo vyššie konštatované, obvinený D. K. vo svojom
podaní nenaplnil ani jeden z tam uplatnených dovolacích dôvodov, a prelo Najvyšší súd
Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného D. K. podľa § 382
písm. c/ Tr. por. odmietol.“
Z citovaných častí rozhodnutí odvolacieho i dovolacieho súdu vyplýva, že tieto
všeobecné súdy sa sťažovateľom prednesenými námietkami dostatočne zaoberali a zákonu
zodpovedajúcim spôsobom sa s nimi vysporiadali.
2.1 Krajský súd posúdil postup a rozhodnutie prvostupňového súdu, ktoré považoval
za správne. Znovu poukázal a zvýraznil dôkazy, ktoré považoval za kľúčové vo vzťahu
ku konečnému rozhodnutiu v merite veci. Vyhodnotil tvrdenia sťažovateľa ako
obžalovaného, ktoré nepovažoval na základe vykonaného dokazovania za potvrdené,
opierajúc sa pritom o závery vyplývajúce z výsluchov svedkov, ktorých stručný obsah
v odôvodnení uviedol, ako aj o obsah listinných dôkazov (predovšetkým protokol o daňovej
kontrole). Takisto odvolací súd neopomenul zaoberať sa aj primeranosťou sťažovateľovi
uloženého trestu, ktorý rovnako považoval za správny.
Krajský súd teda na skutkové a právne relevantné otázky reagoval a v odôvodnení
svojho rozhodnutia sa s nimi primeraným spôsobom vysporiadal.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom uznesení zrozumiteľne a bez
zjavných logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver,
čím ako odvolací súd poskytol dostatočnú ochranu označeným právam sťažovateľa.
Napadnuté rozhodnutie krajského súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti,
nie je v nesúlade s platnou právnou úpravou ani nepopiera zmysel interpretovaných
a aplikovaných právnych noriem a predovšetkým obsahuje dostatočne náležité
a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych záverov vo vzťahu ku kontextu
odvolacích námietok sťažovateľa. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod
a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.
Samotná skutočnosť, že krajský súd si neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania
a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže ešte viesť k záveru o porušení
základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva garantovaného
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Uznesenie krajského súdu tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou
judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a preto ústavný
súd konštatuje kvalitu jeho rozsudku ako súladnú s obsahom označených článkov ústavy
a dohovoru.
Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu, resp.
rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje
možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo
potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto
sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Vychádzajúc zo svojich záverov, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
označeným uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
2.2 Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu dospel
k záveru, že najvyšší súd podrobne vysvetlil konkrétne, sťažovateľom vymedzené dovolacie
dôvody poskytované ustanovením § 371 ods. 1 písm. c), g), h) a i) Trestného poriadku, ich
predmet, účel a taktiež podmienky ich aplikovateľnosti.
Najvyšší súd potvrdil rešpektovanie procesných práv sťažovateľa súvisiacich s jeho
právom na obhajobu v posudzovanom trestnom konaní. Na základe interpretácie dotknutého
ustanovenia súčasne vylúčil možnosť subsumovania argumentácie sťažovateľa týkajúcej sa
námietok o jednostrannosti vyhodnotenia dôkazov a nedostatočnosti odôvodnenia súdnych
rozhodnutí pod citovaný dovolací dôvod.
Najvyšší súd vyvrátil aj opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľa o naplnení dovolacieho
dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, poukazujúc na
zákonnosť postupu dokazovania predmetného trestného konania a nemožnosť aplikácie
citovaného ustanovenia vo vzťahu k označeným argumentačným námietkam sťažovateľa.
Zvýraznil pritom, že uvedený dovolací dôvod sa nevzťahuje na posledné štádium
dokazovania, ktorým je hodnotenie dôkazov.
Dovolací súd rovnako poskytol výklad ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku a poukázal na irelevantnosť argumentácie spočívajúcej v nesprávnom hodnotení
a neúplnom zistení skutkových okolností, ktoré v rámci označeného dovolacieho dôvodu
namietať nemožno. Taktiež najvyšší súd ozrejmil, prečo prostredníctvom tohto dovolacieho
dôvodu nemožno namietať nepreukázanie naplnenia subjektívnej stránky trestného činu.
Nenechal nepovšimnutú ani námietku sťažovateľa, ktorou namietal nemožnosť spáchania
trestného činu jeho osobou (nebol konateľom príslušného podnikateľského subjektu), čo
takisto náležite odôvodnil. Dovolací súd poukázal tiež na chyby prvostupňového
a odvolacieho súdu, ktoré však vyhodnotil ako také, ktoré boli na prospech sťažovateľa
(uloženie menej prísneho trestu a zaradenie na výkon trestu odňatia slobody do ústavu
s miernejším stupňom stráženia).
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uvedenému v § 371 ods. 1 písm. h) Trestného
poriadku najvyšší súd uviedol podstatné okolnosti (podmienky) jeho uplatnenia a tieto
splnené neboli, pretože trest, ktorý bol sťažovateľovi uložený, rešpektoval rámec zákonnej
trestnej sadzby.
Najvyšší súd, vychádzajúc z označených záverov, skonštatoval nedostatok
sťažovateľom formulovaných dovolacích dôvodov a dovolanie podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku odmietol.
V prijatom uznesení najvyšší súd podrobne interpretoval dotknutú právnu úpravu
týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1 písm. c), g), h)
a i) Trestného poriadku] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť jednotlivých
argumentačných námietok sťažovateľa. Najvyšší súd vyčerpávajúco odpovedal na ťažiskové
argumenty sťažovateľa týkajúce sa jeho tvrdení o nesprávnosti procesu dokazovania.
Na základe náležitého odôvodnenia vylúčil danosť dovolacích dôvodov podľa citovaných
ustanovení Trestného poriadku a rozhodol o odmietnutí dovolania.
Konštatovanie o potrebe odmietnutia dovolania sťažovateľa bolo založené na
racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy,
ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie
dovolania. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu je
opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto
nedostatky nevykazuje. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na ustálený
právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní
pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).
Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný
základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy
a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej
tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia
za dostatočné a nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy, ako ani čl. 6 ods. 1 dohovoru.
2.3 Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2
ústavy a práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že toto sťažovateľ
vo svojej podstate odvodzoval od porušenia základného práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Vyplýva to
z jeho tvrdenia, podľa ktorého „Vzhľadom na... porušenie práva na spravodlivý proces... je
sťažovateľ ale názoru, že uznesením Krajského súdu Trnava... bolo porušené aj právo
sťažovateľa na osobnú slobodu“. Pretože ústavný súd nezistil zásah do základného práva
sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a do jeho práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru napádanými postupmi a rozhodnutiami všeobecných súdov, nemohlo byť
porušené ani jeho právo na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa (zrušiť uznesenie najvyššieho súdu, vrátiť mu vec na
ďalšie konanie, priznať mu finančné zadosťučinenie a náhradu trov právneho zastúpenia),
rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo
slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2013