Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 619/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Ž., a. s., B., zastúpenej advokátskou

kanceláriou P., s. r. o., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ing. P. P.,

ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -16 z 18. júla

2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Ž., a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Ž., a. s., Drieňová 24, Bratislava (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpenej advokátskou kanceláriou P., s. r. o., konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta JUDr. Ing. P. P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

podľa (ďalej len „“), ako aj práva podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením ústavného súdu č. k. -16 z 18. júla 2013 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že napadnutým uznesením, ktorým ústavný súd

rozhodol o prijatí sťažnosti podanej obchodnou spoločnosťou L., spol. s r. o., na ďalšie

konanie (výrok 1) a súčasne odložil vykonateľnosť uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. apríla 2013 (výrok 2), bolo porušené jeho právo „na

spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru a SR,

nasledovným spôsobom:

- výrok č. 2 Uznesenia ÚS SR vykazuje znaky zjavnej arbitrárnosti, pretože

z Uznesenia ÚS SR nie je zrejmé, z akého dôvodu sú okolnosti prípadu spôsobilé privodiť

žalobcovi väčšiu ujmu než Sťažovateľovi, čiže vôbec nie je zrejmé, na základe čoho bolo

vo výroku č. 2 rozhodnuté (výrok č. 2 vychádza zo svojvôle a je a priori nepreskúmateľný

pre nezrozumiteľnosť);

- konanie predchádzajúce vydaniu výroku č. 2 Uznesenia ÚS SR je v rozpore s čl. 46

ods. 1 SR, nakoľko výrok č. 2 Uznesenia ÚS SR sa dotýka práv a povinností

Sťažovateľa, a napriek tomu nebol Sťažovateľ účastníkom konania, ktoré mu predchádzalo,

a nemohol tak brániť svoje práva a právom chránené záujmy;

- výrok č. 2 Uznesenia ÚS SR má priamy negatívny vplyv na právne postavenie

Sťažovateľa, pretože spôsobuje odložením vykonateľnosti Rozhodnutia NS SR ujmu

Sťažovateľovi, voči ktorému môžu takto po zrušení rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I

o odklade exekúcií nezákonné exekúcie pokračovať, pričom v exekučnom konaní je

navrátenie do predošlého stavu nemožné;

- výrok č. 2 Uznesenia ÚS SR je založený na okolnostiach prípadu uvádzaných

žalobcom v Sťažnosti žalobcu, ktoré sú v podstatnej časti úmyselne nepravdivé a klamlivé

(zavádzajúce), a to najmä, avšak nielen, tvrdenia žalobcu, ktorými odôvodňuje žiadosť

o odklad vykonateľnosti Rozhodnutia NS SR (niektoré z nich sú nižšie priebežne spomenuté

a vyvrátené);

- výrok č. 2 Uznesenia ÚS SR bol urobený v konaní podľa právnych predpisov, ktoré

sú v rozpore s SR, najmä s SR.

Podľa poučenia uvedeného v Uznesení ÚS SR proti Uzneseniu ÚS SR nemožno podať

žiadny opravný prostriedok. O ochrane uvedeného základného práva Sťažovateľa preto

nemôže rozhodovať všeobecný súd. Z tohto dôvodu je podľa SR je

oprávnený a zároveň však podľa znenia tohto článku SR aj povinný rozhodovať

o sťažnosti Sťažovateľa výlučne a práve Ústavný súd SR.“.

Sťažovateľ ďalej argumentoval, že nebol «účastníkom konania pred Ústavným súdom

vo veci , pričom sa ani nemohol zákonným spôsobom do vydania

Uznesenia ÚS SR dozvedieť, že takéto konanie o ústavnej sťažnosti vôbec prebieha,

a nemohol tak nijako brániť svoje práva a oprávnené záujmy ani v postavení vedľajšieho

účastníka na strane pasívne legitimovaného účastníka konania podľa § 21 ods. 2 zákona

č. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov de lege lata (ďalej len „ SR“). Keďže zmenou zákona

o Ústavnom súde SR bola vypustená výslovná úprava vedľajšieho

účastníctva zo , je nevyhnutné subsidiárne použitie ustanovení

de lege lata (ďalej len ako „“)

o vedľajšom účastníctve, a to podľa SR.

Nakoľko Sťažovateľ nemohol byť účastníkom konania, nemohol podať žiadny

zákonom definovaný opravný prostriedok, a takýto proti Uzneseniu ÚS SR nie je prípustný

ani pre účastníka konania. Preto Sťažovateľ nedisponuje iným právnym nástrojom ochrany

svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie, porušeného výrokom 2 Uznesenia

ÚS SR, než je podanie ústavnej sťažnosti podľa SR, ktorú podľa

uznesenia , zo dňa 10. 07. 2002 možno podať len proti aktu orgánu verejnej

moci na ochranu základných práv a slobôd.».

Podľa sťažovateľa «výnimočná povaha výroku 2 uznesenia ÚS SR je dôvodom, aby

Ústavný súd SR „poviedol konanie sám proti sebe“. Ústavný súd SR nie je a nemôže byť

viazaný SR v prípadoch, kedy Ústavný súd SR vydá rozhodnutie mimo svojej

právomoci (čo v prípade dočasného opatrenia podľa protiústavného § 52 ods. 2 zákona

o ústavnom súde naplnené je..., keďže SR takúto možnosť Ústavnému súdu SR

neposkytuje...».

Aplikácia inštitútu dočasného opatrenia ústavným súdom je podľa názoru

sťažovateľa „zjavne svojvoľná“, pretože „obsahuje iba rýdze konštatovanie výsledku

hodnotenia súdneho orgánu bez akéhokoľvek ďalšieho logického vysvetlenia, akým

spôsobom konajúci senát ústavného súdu SR k takémuto výsledku dospel, a jeho hodnotiacu

úvahu nemožno ani preskúmať, ani predvídať“.

Sťažovateľ ďalej namietal, že hoci „výslovne neupravuje

inštitút vedľajšieho účastníka, musí Ústavný súd SR konať s účastníkom, o ktorého právach

a povinnostiach sa v konaní rozhoduje, pričom sa môže (ba dokonca musí) oprieť

o príslušné ustanovenia , ktorých použitie mu umožňuje ustanovenie zákona

o Ústavnom súde SR (mutatis mutandis k postupom konaní pred prijatím nálezu zo dňa

07. 12. 2011, sp. zn. ), keďže Ústavný súd SR je pri ochrane ústavnosti

povinný využiť všetky dostupné právne (ale iba právne) nástroje, ktorými má chrániť

ústavnosť.

Ústavný súd SR však so Sťažovateľom pred vydaním výroku č. 2 Uznesenia ÚS SR

takto nekonal, hoci tento výrok Uznesenia ÚS SR sa práv a oprávnených záujmov

Sťažovateľa dotýka, čím porušil právo sťažovateľa na prístup k súdu...

Sťažovateľ tak nemohol zabrániť nijakým spôsobom vydaniu výroku č. 2 uznesenia

ÚS SR, ktoré má voči nemu negatívny dopad tým, že mu odníma ochranu poskytnutú

Najvyšším súdom SR pred nezvratnými následkami prebiehajúcich exekučných konaní

(hrozí vznik nenapraviteľnej ujmy). Preto bolo aj postupom Ústavného súdu SR pred

vydaním uznesenia ÚS SR porušené právo sťažovateľa podľa SR.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie

konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

uznesením Ústavného súdu SR, č. k. -16 zo dňa 18. júla 2013 porušené

bolo.

2. Uznesenie Ústavného súdu SR, č. k. -16 zo dňa 18. júla 2013 sa

zrušuje.

3. Ústavný súd SR je povinný zaplatiť Sťažovateľovi náhradu trov konania do 15 dní

odo dňa doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu Sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa č. 127 ods.1 o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd každý návrh prerokuje bez

prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú

dôvody na jeho odmietnutie. Podľa návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže

ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa návrh nie je prípustný, ak

a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa

rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli

splnené,

b) ústavný súd v tej istej veci koná,

c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

Podľa proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný

prostriedok. Vzhľadom na túto ústavnú normu zákon vyriešil otázku podávania opravných

prostriedkov v konaní pred ústavným súdom tak, že podľa § 24 písm. c) zákona o ústavnom

súde návrh nie je prípustný, ak sa ním navrhovateľ domáha preskúmania rozhodnutia

ústavného súdu. teda neumožňuje preskúmavanie rozhodnutí senátu ústavného súdu

iným senátom ani plénom ústavného súdu, ani iným orgánom verejnej moci.

Jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2

ods. 2 , vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán

ochrany ústavnosti vychádza pri svojej jurisdikcii dôsledne z uvedeného ústavného princípu

(ktorý musí rešpektovať každý orgán verejnej moci), a preto z hľadiska medzí, rozsahu

a spôsobu môže uplatňovať štátnu moc iba v zákonnom a ústavnom rámci (čl. 2 ods. 2

), čo sa považuje v podmienkach právneho štátu za conditio sine qua non pre

akúkoľvek legitímnu činnosť jeho orgánov.

Z obsahu podania sťažovateľa je zrejmé, že jeho cieľom je dosiahnuť

opätovné prerokovanie sťažnosti vo veci, ktorá je vedená na ústavnom súde

pod sp. zn. , o ktorej ústavný súd svojím uznesením z 18. júla 2013

rozhodol tak, že sťažnosť prijal na ďalšie konanie a súčasne druhým výrokom odložil

vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. apríla 2013. Sťažovateľ v uvedenom konaní pred ústavným

súdom nevystupoval v pozícii účastníka konania.

Konanie pred ústavným súdom ako nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti

( ) je v dôsledku zvolenej podoby špecializovaného a koncentrovaného modelu

ústavného súdnictva v Slovenskej republike konaním jednoinštančným a rozhodnutia

ústavného súdu sú konečné a záväzné pre všetky orgány verejnej moci, fyzické osoby alebo

právnické osoby, ktorých sa týkajú. Právomoci a pôsobnosť, ktoré má ústavný súd

a presne vymedzené, nemôže prekračovať. V nadväznosti na to

ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že medzi jeho oprávnenia nepatrí

rozhodovanie o opravných prostriedkoch vo všeobecnosti „a fortiori“ o opravných

prostriedkoch, ktorými sa fyzické osoby alebo právnické osoby domáhajú preskúmania

rozhodnutí ústavného súdu, proti ktorým podľa a podľa zákona

o ústavnom súde žiaden opravný prostriedok nie je prípustný. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľa odmietol pre jej neprípustnosť [ ].

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy, aby ústavný súd

rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013