Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 619/2013
PDF · 150.41 KB
No categories available
I. ÚS 619/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Ž., a. s., B., zastúpenej advokátskou
kanceláriou P., s. r. o., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ing. P. P.,
ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 330/2013-16 z 18. júla
2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Ž., a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Ž., a. s., Drieňová 24, Bratislava (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpenej advokátskou kanceláriou P., s. r. o., konajúcou prostredníctvom
konateľa a advokáta JUDr. Ing. P. P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 330/2013-16 z 18. júla 2013 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že napadnutým uznesením, ktorým ústavný súd
rozhodol o prijatí sťažnosti podanej obchodnou spoločnosťou L., spol. s r. o., na ďalšie
konanie (výrok 1) a súčasne odložil vykonateľnosť uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 30. apríla 2013 (výrok 2), bolo porušené jeho právo „na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
nasledovným spôsobom:
- výrok č. 2 Uznesenia ÚS SR vykazuje znaky zjavnej arbitrárnosti, pretože
z Uznesenia ÚS SR nie je zrejmé, z akého dôvodu sú okolnosti prípadu spôsobilé privodiť
žalobcovi väčšiu ujmu než Sťažovateľovi, čiže vôbec nie je zrejmé, na základe čoho bolo
vo výroku č. 2 rozhodnuté (výrok č. 2 vychádza zo svojvôle a je a priori nepreskúmateľný
pre nezrozumiteľnosť);
- konanie predchádzajúce vydaniu výroku č. 2 Uznesenia ÚS SR je v rozpore s čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, nakoľko výrok č. 2 Uznesenia ÚS SR sa dotýka práv a povinností
Sťažovateľa, a napriek tomu nebol Sťažovateľ účastníkom konania, ktoré mu predchádzalo,
a nemohol tak brániť svoje práva a právom chránené záujmy;
- výrok č. 2 Uznesenia ÚS SR má priamy negatívny vplyv na právne postavenie
Sťažovateľa, pretože spôsobuje odložením vykonateľnosti Rozhodnutia NS SR ujmu
Sťažovateľovi, voči ktorému môžu takto po zrušení rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I
o odklade exekúcií nezákonné exekúcie pokračovať, pričom v exekučnom konaní je
navrátenie do predošlého stavu nemožné;
- výrok č. 2 Uznesenia ÚS SR je založený na okolnostiach prípadu uvádzaných
žalobcom v Sťažnosti žalobcu, ktoré sú v podstatnej časti úmyselne nepravdivé a klamlivé
(zavádzajúce), a to najmä, avšak nielen, tvrdenia žalobcu, ktorými odôvodňuje žiadosť
o odklad vykonateľnosti Rozhodnutia NS SR (niektoré z nich sú nižšie priebežne spomenuté
a vyvrátené);
- výrok č. 2 Uznesenia ÚS SR bol urobený v konaní podľa právnych predpisov, ktoré
sú v rozpore s Ústavou SR, najmä s čl. 140 Ústavy SR.
Podľa poučenia uvedeného v Uznesení ÚS SR proti Uzneseniu ÚS SR nemožno podať
žiadny opravný prostriedok. O ochrane uvedeného základného práva Sťažovateľa preto
nemôže rozhodovať všeobecný súd. Z tohto dôvodu je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR je
oprávnený a zároveň však podľa znenia tohto článku Ústavy SR aj povinný rozhodovať
o sťažnosti Sťažovateľa výlučne a práve Ústavný súd SR.“.
Sťažovateľ ďalej argumentoval, že nebol «účastníkom konania pred Ústavným súdom
vo veci III. ÚS 330/2013, pričom sa ani nemohol zákonným spôsobom do vydania
Uznesenia ÚS SR dozvedieť, že takéto konanie o ústavnej sťažnosti vôbec prebieha,
a nemohol tak nijako brániť svoje práva a oprávnené záujmy ani v postavení vedľajšieho
účastníka na strane pasívne legitimovaného účastníka konania podľa § 21 ods. 2 zákona
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov de lege lata (ďalej len „zákon o Ústavnom súde SR“). Keďže zmenou zákona
o Ústavnom súde SR zákonom č. 124/2002 Z. z. bola vypustená výslovná úprava vedľajšieho
účastníctva zo zákona o Ústavnom súde, je nevyhnutné subsidiárne použitie ustanovení
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok de lege lata (ďalej len ako „O. s. p.“)
o vedľajšom účastníctve, a to podľa § 31a zákona o Ústavnom súde SR.
Nakoľko Sťažovateľ nemohol byť účastníkom konania, nemohol podať žiadny
zákonom definovaný opravný prostriedok, a takýto proti Uzneseniu ÚS SR nie je prípustný
ani pre účastníka konania. Preto Sťažovateľ nedisponuje iným právnym nástrojom ochrany
svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie, porušeného výrokom 2 Uznesenia
ÚS SR, než je podanie ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, ktorú podľa
uznesenia I. ÚS 76/02, zo dňa 10. 07. 2002 možno podať len proti aktu orgánu verejnej
moci na ochranu základných práv a slobôd.».
Podľa sťažovateľa «výnimočná povaha výroku 2 uznesenia ÚS SR je dôvodom, aby
Ústavný súd SR „poviedol konanie sám proti sebe“. Ústavný súd SR nie je a nemôže byť
viazaný čl. 133 Ústavy SR v prípadoch, kedy Ústavný súd SR vydá rozhodnutie mimo svojej
právomoci (čo v prípade dočasného opatrenia podľa protiústavného § 52 ods. 2 zákona
o ústavnom súde naplnené je..., keďže ústava SR takúto možnosť Ústavnému súdu SR
neposkytuje...».
Aplikácia inštitútu dočasného opatrenia ústavným súdom je podľa názoru
sťažovateľa „zjavne svojvoľná“, pretože „obsahuje iba rýdze konštatovanie výsledku
hodnotenia súdneho orgánu bez akéhokoľvek ďalšieho logického vysvetlenia, akým
spôsobom konajúci senát ústavného súdu SR k takémuto výsledku dospel, a jeho hodnotiacu
úvahu nemožno ani preskúmať, ani predvídať“.
Sťažovateľ ďalej namietal, že hoci zákon o ústavnom súde „výslovne neupravuje
inštitút vedľajšieho účastníka, musí Ústavný súd SR konať s účastníkom, o ktorého právach
a povinnostiach sa v konaní rozhoduje, pričom sa môže (ba dokonca musí) oprieť
o príslušné ustanovenia O. s. p., ktorých použitie mu umožňuje ustanovenie § 31a zákona
o Ústavnom súde SR (mutatis mutandis k postupom konaní pred prijatím nálezu zo dňa
07. 12. 2011, sp. zn. I. ÚS 200/2011), keďže Ústavný súd SR je pri ochrane ústavnosti
povinný využiť všetky dostupné právne (ale iba právne) nástroje, ktorými má chrániť
ústavnosť.
Ústavný súd SR však so Sťažovateľom pred vydaním výroku č. 2 Uznesenia ÚS SR
takto nekonal, hoci tento výrok Uznesenia ÚS SR sa práv a oprávnených záujmov
Sťažovateľa dotýka, čím porušil právo sťažovateľa na prístup k súdu...
Sťažovateľ tak nemohol zabrániť nijakým spôsobom vydaniu výroku č. 2 uznesenia
ÚS SR, ktoré má voči nemu negatívny dopad tým, že mu odníma ochranu poskytnutú
Najvyšším súdom SR pred nezvratnými následkami prebiehajúcich exekučných konaní
(hrozí vznik nenapraviteľnej ujmy). Preto bolo aj postupom Ústavného súdu SR pred
vydaním uznesenia ÚS SR porušené právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie
konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
uznesením Ústavného súdu SR, č. k. III. ÚS 330/2013-16 zo dňa 18. júla 2013 porušené
bolo.
2. Uznesenie Ústavného súdu SR, č. k. III. ÚS 330/2013-16 zo dňa 18. júla 2013 sa
zrušuje.
3. Ústavný súd SR je povinný zaplatiť Sťažovateľovi náhradu trov konania do 15 dní
odo dňa doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu Sťažovateľa.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa č. 127 ods.1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods.1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh prerokuje bez
prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú
dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže
ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Podľa § 24 zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak
a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa
rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli
splnené,
b) ústavný súd v tej istej veci koná,
c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.
Podľa čl. 133 ústavy proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný
prostriedok. Vzhľadom na túto ústavnú normu zákon vyriešil otázku podávania opravných
prostriedkov v konaní pred ústavným súdom tak, že podľa § 24 písm. c) zákona o ústavnom
súde návrh nie je prípustný, ak sa ním navrhovateľ domáha preskúmania rozhodnutia
ústavného súdu. Ústava teda neumožňuje preskúmavanie rozhodnutí senátu ústavného súdu
iným senátom ani plénom ústavného súdu, ani iným orgánom verejnej moci.
Jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2
ods. 2 ústavy, vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán
ochrany ústavnosti vychádza pri svojej jurisdikcii dôsledne z uvedeného ústavného princípu
(ktorý musí rešpektovať každý orgán verejnej moci), a preto z hľadiska medzí, rozsahu
a spôsobu môže uplatňovať štátnu moc iba v zákonnom a ústavnom rámci (čl. 2 ods. 2
ústavy), čo sa považuje v podmienkach právneho štátu za conditio sine qua non pre
akúkoľvek legitímnu činnosť jeho orgánov.
Z obsahu podania sťažovateľa je zrejmé, že jeho cieľom je dosiahnuť
opätovné prerokovanie sťažnosti vo veci, ktorá je vedená na ústavnom súde
pod sp. zn. III. ÚS 330/2013, o ktorej ústavný súd svojím uznesením z 18. júla 2013
rozhodol tak, že sťažnosť prijal na ďalšie konanie a súčasne druhým výrokom odložil
vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 30. apríla 2013. Sťažovateľ v uvedenom konaní pred ústavným
súdom nevystupoval v pozícii účastníka konania.
Konanie pred ústavným súdom ako nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy) je v dôsledku zvolenej podoby špecializovaného a koncentrovaného modelu
ústavného súdnictva v Slovenskej republike konaním jednoinštančným a rozhodnutia
ústavného súdu sú konečné a záväzné pre všetky orgány verejnej moci, fyzické osoby alebo
právnické osoby, ktorých sa týkajú. Právomoci a pôsobnosť, ktoré má ústavný súd ústavou
a zákonom o ústavnom súde presne vymedzené, nemôže prekračovať. V nadväznosti na to
ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že medzi jeho oprávnenia nepatrí
rozhodovanie o opravných prostriedkoch vo všeobecnosti „a fortiori“ o opravných
prostriedkoch, ktorými sa fyzické osoby alebo právnické osoby domáhajú preskúmania
rozhodnutí ústavného súdu, proti ktorým podľa čl. 133 ústavy a podľa § 24 písm. c) zákona
o ústavnom súde žiaden opravný prostriedok nie je prípustný. Ústavný súd preto sťažnosť
sťažovateľa odmietol pre jej neprípustnosť [§ 24 písm. c) zákona o ústavnom súde].
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy, aby ústavný súd
rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. októbra 2013