Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 631/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou

JUDr. R. K., advokát, s. r. o., P., konajúcou advokátom JUDr. R. K., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája

2013 doručená sťažnosť S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. februára 2013 (ďalej len ,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení

žalovaného účastníkom občianskeho súdneho konania o určenie neplatnosti výpovede

zo zmluvy o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu S., a. s., vedeného

na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len ,,okresný súd“) pod sp. zn. .

Rozsudkom okresného súdu zo 16. júla 2010 tento rozhodol, že ,,výpoveď č. j.

zo dňa 26. októbra 2009 zo Zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového

fondu S. a. s. je neplatná“, a zaviazal sťažovateľku nahradiť úspešnému žalobcovi trovy

konania. Na odvolanie sťažovateľky Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 15. novembra 2011 tento rozsudok okresného súdu

potvrdil a žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Na podklade dovolania

sťažovateľky vo veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý uznesením napadnutým touto

sťažnosťou jej dovolanie odmietol a zaviazal ju nahradiť ju úspešnému žalobcovi trovy

dovolacieho konania.

3. Sťažovateľka namieta porušenie označených práv, ku ktorému malo dôjsť

uznesením najvyššieho súdu, pričom sťažnostná argumentácia je založená na tvrdení,

že najvyšší súd odmietol jej dovolanie napriek tomu, že podľa jej názoru bola daná

prípustnosť dovolania podľa (ďalej len

„OSP“), a navyše najvyšší súd svoje uznesenie riadne neodôvodnil. Sťažovateľka v tejto

súvislosti citovala judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

,,ESĽP“) týkajúcu sa kvality odôvodnenia súdneho rozhodnutia a bližšie takto

argumentovala:

,,V dovolaní sme špecifikovali, že odňatie možnosti konať pred súdom spočíva v tom,

že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2

, keď sa síce vysporiadal s prevažnou časťou prednesenej

právnej argumentácie, ale tvrdíme, že úmyselne ignoroval právnu argumentáciu s ktorou

sa vysporiadať nevedel spôsobom umožňujúcim mu potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa.

Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal s právnou argumentáciou:

a/ odôvodňujúcou to, že výrok rozsudku súdu prvého stupňa je neurčitý

(článok I. doplnenia právneho zdôvodnenia odvolania zo dňa 08. 03. 2011),

b/ odôvodňujúcou to, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom

určení, pretože medzi účastníkmi konania je spornou i platnosť zmluvy, z ktorej bola dávaná

výpoveď (článok II. odvolania).

Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu, toto je pomerne rozsiahle.

Najvyšší súd v ňom podrobne teoreticky rozoberá, kedy prichádza k odňatiu práva konať

pred súdom. V odôvodnení sa výslovne zaoberá aj posudzovaným prípadom, avšak len

všeobecne. Nevenuje sa podstatným, konkrétnym dôvodom uvedeným v dovolaní...

S týmto základným dôvodom dovolania sa dovolací súd vysporiadal len

konštatovaním, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným

na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle zákonných ustanovení. Dovolací súd už ale neuviedol,

prečo sa odvolací súd s našou argumentáciou uvedenom v odvolaní nemusel zaoberať.

V odôvodnení svojho rozhodnutia pritom uvádza, že odvolací súd musí odpovedať na

právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Ak dovolací súd prišiel k právnemu záveru o dostatočnom odôvodnení rozhodnutia

odvolacieho súdu, mal v súlade s právom na spravodlivý proces odôvodniť, s ktorými

konkrétnymi dôvodmi uvedenými v odvolaní sa nemusel odvolací súd zaoberať, pretože

neboli pre rozhodnutie významné a ako sa vysporiadal s argumentmi pre vec významnými.

Otázka naliehavého právneho záujmu je pritom jednoznačne pre určovaciu žalobu

podlá ustanovenia podstatnou, čo vyplýva tak

z uvedeného zákonného ustanovenia ako aj rozsiahlej a v zásade ustálenej judikatúry súdov.

Dovolací súd však takto nekonal a napriek rozsiahlemu odôvodneniu svojho

rozhodnutia sa nezaoberal podstatnými právnymi argumentmi uvedenými v dovolaní, ktoré

obchádza všeobecnými konštatovaniami.

Tým, že najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s podstatnými dôvodmi

dovolania, porušil naše právo na spravodlivý proces podlá článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky.“

4. Sťažovateľka v petite sťažnosti navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom tak,

že uznesením najvyššieho súdu boli porušené jej označené práva, ďalej žiadala, aby ústavný

súd zrušil toto uznesenie najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Požadovala

priznať aj náhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

6. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

7. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh

ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ). Teda úloha ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený. Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je

absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej

strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo

slobody na strane druhej.

8. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie

základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane

uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie

a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov

sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ).

9. Ako z uvedeného vyplýva, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť

správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,

ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovateľka však túto stabilizovanú judikatúru

ústavného súdu opomína, a sťažnosť uplatnila v podstate ako ďalší opravný prostriedok

v systéme všeobecného súdnictva. Sťažnosť v podstate iba kopíruje dôvody, ktoré už

sťažovateľka uplatnila v dovolaní proti rozsudku krajského súdu, a tieto stručne dopĺňa

všeobecnými tvrdeniami, z ktorých vyvodzuje porušenie jej práv. Účel sťažnosti je však

v porovnaní s opravnými prostriedkami v systéme všeobecného súdnictva diametrálne

odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu základných práv a slobôd.

10. Vychádzajúc z možných mantinelov ústavno-súdnej korekcie rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým uznesením

najvyššieho súdu. Predchádzajúce rozsudky okresného súdu a osobitne ani krajského súdu

ústavný súd posudzovať nemohol, keďže je viazaný sťažnosťou (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde) a sťažovateľka v petite sťažnosti nenamietala porušenie svojich práv

týmito rozhodnutiami nižších súdov. Zákonná požiadavka viazanosti návrhom platí zvlášť

pre návrh výroku rozhodnutia ústavného súdu, teda petit sťažnosti, kde sťažovateľ

formuluje výrok rozhodnutia ústavného súdu, ktorého sa domáha (m. m. ).

To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , ).

11. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia najskôr zhrnul podstatné dôvody rozsudku

okresného súdu a krajského súdu, dovolaciu argumentáciu sťažovateľky, vyjadrenie

žalobcu, aby následne na vlastné odôvodnenie uviedol:

,,Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces...

K odňatiu možnosti odporcu pred súdom konať a k porušeniu práva na spravodlivý

proces malo podľa jeho názoru dôjsť nedostatočným odôvodnením rozhodnutia odvolacieho

súdu.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že táto námietka odporcu nie je

dôvodná.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis

c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil,

že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2

( ). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení

dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené

rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom

odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom

pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu

neobsahuje náležitosti uvedené v , je nepreskúmateľný. Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia

je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia

súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len

čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného

odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto

doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať

v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého

stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody

odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie

dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené

nielen , ale aj Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť,

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil,

z akých dôvodov vyhodnotil výpoveď zo Zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného

dôchodkového fondu S. a. s., danú navrhovateľovi pod č. j. zo dňa 26. októbra

2009, za neplatnú. Taktiež primerane zdôvodnil preukázanie naliehavého právneho záujmu

navrhovateľa na určení neplatnosti predmetnej výpovede.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa

a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie

dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil, Taktiež v dostatočnej miere uviedol, v čom

spočíva podstata námietok odporcu a dostatočne sa s nimi skutkovo a právne vysporiadal.

Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov

neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva

zaručeného v v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu.“

12. Ako z uvedeného vyplýva, najvyšší súd dovolanie odmietol bez meritórneho

posudzovania vecnej správnosti rozsudku odvolacieho súdu a bez skúmania správnosti

jeho právnych záverov, pretože nezistil existenciu niektorej z vád, ktoré v zmysle

zakladajú prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu. Primeraným

spôsobom sťažovateľke vysvetlil, že ňou formulované dovolacie dôvody ešte nezakladajú

prípustnosť dovolania, a z pohľadu podstaty jej dovolacej argumentácie nemožno

považovať odôvodnenia rozsudkov nižších súdov za kolidujúce s požiadavkou na ich riadne

odôvodnenie. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu nemožno

považovať za svojvoľný či neodôvodnený, a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Odôvodnenie uznesenia najvyššieho

súdu možno považovať za jasné, zrozumiteľné a ústavne akceptovateľné, a preto bolo

namieste sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

13. V reakcii na dôvody sťažnosti ústavný súd len stručne dopĺňa, že najvyšší súd

správne uviedol, že pri odôvodňovaní potvrdzujúceho rozsudku je odvolací súd oprávnený

podľa obmedziť sa na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozsudku. Aj podľa názoru ústavného súdu je takýto postup in concreto ústavne konformný

a nevyžadujúci korekciu zo strany ústavného súdu.

14. Vo vzťahu k sťažnostným námietkam však považuje ústavný súd za vhodné

poukázať aj na tieto skutočnosti:

14.1 K námietke sťažovateľky, podľa ktorej ,,Odvolací súd sa v rozpore so zákonom

nevysporiadal s právnou argumentáciou odôvodňujúcou to, že výrok rozsudku súdu prvého

stupňa je neurčitý“, ústavný súd uvádza, že odvolacie konanie v civilných sporoch

je založené nielen na uplatňovaní tzv. neúplného apelačného systému v sporovom konaní

( ), ale aj na koncentrácii konania. Podľa v rozhodnom znení,

rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len

do uplynutia lehoty na odvolanie. Z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že rozsudok

okresného súdu bol sťažovateľke doručený 26. júla 2010, proti tomuto podala odvolanie

10. augusta 2010 a námietku týkajúcu sa údajnej neurčitosti výroku rozsudku okresného

súdu uplatnila až v doplnení odvolania z 8. marca 2011. Z obsahu samotného odvolania

z 10. augusta 2010 vyplýva, že táto námietka v rámci dôvodov odvolania uplatnená nebola,

a nie je sporné ani to, že v čase jej uplatnenia 8. marca 2011 už uplynula lehota na podanie

odvolania. V tejto súvislosti preto ústavný súd konštatuje, že odvolací súd nebol

pri preskúmaní rozsudku okresného súdu viazaný dôvodmi uplatnenými po uplynutí lehoty

na podanie odvolania ( v spojení s , a teda nebol povinný

osobitne zaujať právny záver k takto neskoro uplatnenému dôvodu odvolania.

14.2 Bez ohľadu na už uvedené však ústavný súd zároveň ako obiter dictum dopĺňa,

že táto námietka uplatnená ako dôvod odvolania, ktorej aplikácie sa sťažovateľka domáha,

vykazuje značne účelový charakter a z pohľadu judikatúry ústavného súdu aj ESĽP

ju nemožno považovať za takú významnú, že by sa na ňu vyžadovala osobitná odpoveď

zo strany odvolacieho či dovolacieho súdu. Sťažovateľka vidí neurčitosť výroku rozsudku

okresného súdu v tom, že z neho nie je možné zistiť, ktorý právny úkon súd určil

za neplatný, keďže súd neuviedol, kto tento právny úkon učinil, ani proti komu, a v ktorý

deň bola samotná zmluva o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu

S., a. s., uzavretá. Ústavný súd však tento sťažovateľkin názor nezdieľa, keďže označenie

účastníkov, medzi ktorými sa konanie viedlo, je zreteľné zo záhlavia rozsudku, a právny

úkon, ktorého neplatnosť súd výrokom rozsudku určil (výpoveď zo zmluvy), bol jasne,

zreteľne a zrozumiteľne identifikovaný jeho číslom a dátumom uskutočnenia. Absencia

uvedenia dátumu uzavretia samotnej zmluvy je v tejto súvislosti právne bezvýznamná a

procesné správanie strán v priebehu konania nevzbudzuje žiadne pochybnosti o tom, aký

právny úkon bol súdom určený za neplatný.

14.3 K ďalšej námietke sťažovateľky, podľa ktorej ,,Odvolací súd sa v rozpore

so zákonom nevysporiadal s právnou argumentáciou odôvodňujúcou to, že žalobca nemá

naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože medzi účastníkmi konania

je spornou i platnosť zmluvy, z ktorej bola dávaná výpoveď“, ústavný súd uvádza, že táto

nekorešponduje s prílohami pripojenými k sťažnosti. Z odôvodnenia pripojeného rozsudku

krajského súdu, ktoré v podstatnej časti prevzal do vlastného odôvodnenia dovolanie

odmietajúceho uznesenia najvyšší súd, totiž vyplýva, že krajský súd sa ako odvolací súd

v tomto smere neobmedzil na odkaz na správnosť záverov rozsudku okresného súdu,

ale sám a pomerne rozsiahlo zdôvodnil opodstatnenosť a prípustnosť určovacej žaloby,

keď uviedol:

«Za stavu, keď predmetom plnenia zo zmluvy nie je jednorazové plnenie, ktorého

by sa navrhovateľ mohol žalobou na plnenie domáhať a usporiadať tak s konečnou

platnosťou svoj vzťah s odporcom, ale opakujúce sa peňažné plnenie na výplatu dôchodku

na doživotne určenú dobu, kedy by žalobou o zaplatenie doposiaľ splatných výplat

dôchodku nedošlo ku konečnému usporiadaniu práv a povinností účastníkov zo zmluvy,

ale musela by nasledovať žaloba o plnenia za ďalšie obdobie splatných splátok dôchodku,

dospel odvolací súd k záveru, že navrhovateľovi za danej situácie nemožno odoprieť právo

domáhať sa ochrany prostredníctvom určovacieho návrhu.

Vyslovením neplatnosti výpovede zmluvy sa vytvorí taký právny stav, že sa obnoví

ďalšie trvanie zmluvného vzťahu medzi účastníkmi do budúcnosti, z ktorého navrhovateľovi

vyplynie právo na mesačnú výplatu dohodnutého dôchodku. V posudzovanej veci totiž nie je

sporným, v akej výške má odporca navrhovateľovi dôchodok vyplácať, ale či naďalej trvá

právo navrhovateľa na výplatu dôchodku na dobu doživotne určenú, napriek danej výpovedi

odporcom; spornou v celom právnom vzťahu je tak platnosť výpovede zmluvy o dôchodku,

a nie výška plnenia zo zmluvy.

Za daných skutkových okolností a právneho stavu možno uzavrieť, že navrhovateľ

v konaní dostatočne preukázal opodstatnenosť určovacej žaloby z hľadiska naliehavého

právneho záujmu na určení neplatnosti výpovede zmluvy o dôchodku, ktorým sa obnoví

právne postavenie navrhovateľa ako poberateľa dôchodku z uzatvorenej zmluvy, a preto

navrhovateľovi nemožno odoprieť dosiahnutie nápravy týmto ním zvoleným právnym

prostriedkom. V danom prípade nejde o zbytočný, či samoúčelný určovací návrh, pretože

je spôsobilý vyriešiť sporný vzťah v jeho základoch a predstavuje tak vhodný a účinný

procesný nástroj ochrany práva navrhovateľa; primárnym cieľom sledovaným

navrhovateľom podaním určovacej žaloby je predovšetkým zabrániť právnym následkom

spojeným s vypovedaním zmluvy o dôchodku a obnoviť do budúcnosti právne vzťahy

vzniknuté na jej základe, a teda navrhovateľovi v danom prípade postačuje ,,danie istoty

práva“.»

15. Ak za týchto okolností a takéhoto odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ktoré

je konzistentné, racionálne a zodpovedajúce zmyslu a účelu určovacích žalôb, sťažovateľka

najvyššiemu súdu vytýka, že odmietol jej dovolanie odôvodnené ,,nedostatočným“

odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu, táto sťažnostná argumentáciu nemohla viesť

k úspechu sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom. Aj preto ústavný súd na tomto

mieste už len zopakuje skôr vyslovený záver, podľa ktorého uznesenie najvyššieho súdu

nemožno zo žiadneho uhla pohľadu považovať za ústavne nekonformné. V súvislosti

so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným uznesením najvyššieho súdu

ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv

(obdobne napr. , ).

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní

neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané

na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie veci

na ďalšie konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013