Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/176/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. J. C., bývajúceho

v B., zastúpeného JUDr. M. Ď., advokátom v B., proti odporcovi Slovenskej sporiteľni, a.s.,

so sídlom v Bratislave, Tomášikova 48, IČO: X., zastúpenému JUDr. R. K., advokátom v P.,

o určenie neplatnosti výpovede, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 21 C

137/2009, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 15. novembra

2011, sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie odporcu o d m i e t a .

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania v sume

66,32 € k rukám JUDr. M. Ď., advokáta v B., do 3 dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo 16. júla 2010, č.k. -244 určil,

že výpoveď č.j. zo dňa 26. októbra 2009 zo „Zmluvy o poskytovaní plnenia

z Podporného dôchodkového fondu SLSP a.s.“ je neplatná. Odporcovi uložil povinnosť

zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 432,84 € k rukám právneho zástupcu

navrhovateľa do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania mal

za preukázané, že dňa 7. marca 1997 bola v zmysle medzi

účastníkmi konania uzavretá zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového

fondu SLSP, a.s., ktorej predmetom bolo doživotné plnenie odporcom ako povinným

v prospech navrhovateľa vo výške 16 055 Sk v zmysle uplatneného a priznaného nároku

na základe žiadosti navrhovateľa zo dňa 4. februára 1997. Predmetnú zmluvu za odporcu

podpísal generálny riaditeľ divízie ľudských zdrojov JUDr. M. H., pričom v záhlaví zmluvy

bol za odporcu uvedený Ing. I. K., predseda predstavenstva a prezident odporcu. Na základe

predmetnej zmluvy odo dňa jej účinnosti odporca v prospech navrhovateľa i plnil. Dňa 26.

októbra 2009 odporca v zmysle uplatnil voči

navrhovateľovi výpoveď predmetnej zmluvy, a to z dôvodu, že zmluva bola uzavretá na dobu

neurčitú a zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede. Súd konštatoval, že

dôchodok je potrebné chápať ako opakujúce sa plnenie /rentu/ a zmluvou podľa § 842

, ktorá musí mať písomnú formu, sa niekto zaväzuje, že inému

doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania bude vyplácať určitý dôchodok

/rentu/. Jej účelom je niekoho zabezpečiť, či už doživotne alebo na inak určenú dobu

neurčitého trvania, pričom dobu trvania možno viazať na konkrétnu dátumom neurčiteľnú

objektívne zistiteľnú skutočnosť, z ktorej je možné bez pochýb zistiť, kedy sa právny vzťah

skončí, pričom v dobe uzatvorenia zmluvy nemusia mať jej účastníci istotu, kedy takáto

dohodnutá doba uplynie, je však isté, že táto skutočnosť nastane. S ohľadom na uvedené

dôvodil, že predmetnou zmluvou sa v prospech navrhovateľa založilo právo na vyplácanie

dôchodku doživotne, t.j. na dobu určenú neurčitého trvania, kedy je presne určený okamih

začiatku vyplácania dôchodku a okamih ukončenia právneho vzťahu, a to smrťou, ktorá

skutočnosť nie je závislá od ľudskej vôle. Pri predmetnej zmluve zo dňa 7. marca 1997 je

špecifikovaný jasný začiatok vzniknutého právneho vzťahu medzi účastníkmi, t.j. 7. marca

1997 a tiež je jasne špecifikovaný jej koniec, t.j. doživotne, teda okamihom smrti

navrhovateľa, jedná sa teda o presne určitú dobu s presne určeným začiatkom a koncom,

avšak jej trvanie je neurčité. Trvanie právneho vzťahu bolo účastníkmi konania dohodnuté

do okamihu úmrtia navrhovateľa, teda do doby nastania skutočnosti nezávislej od ich vôle.

Ďalej poukázal na to, že ustanovenie upravuje možnosť

ukončenia právneho vzťahu a spôsob zrušenia záväzku založeného zmluvou uzavretou

na neurčitú dobu, predmetom ktorého je opakovaná činnosť alebo záväzok, a to

jednostranným právnym úkonom – výpoveďou. Pokiaľ odporca výpoveďou č.j.

zo dňa 26. októbra 2009, doručenou navrhovateľovi dňa 2. novembra 2009 vypovedal

predmetnú zmluvu podľa , súd uzavrel, že vzhľadom na to, že

predmetná zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú, nemohol odporca zmluvu vypovedať

podľa a poukázal na to, že charakter a účel uzavretej zmluvy,

kedy účastníkom takejto zmluvy je na jednej strane poskytovateľ dôchodku ako osoba

povinná a na druhej strane poberateľ dôchodku ako osoba oprávnená, pričom dôvody

uzatvorenia takejto zmluvy, na základe ktorej sa odporca zaviazal navrhovateľovi poskytovať

plnenie, môžu byť rôzne a za poskytnutý dôchodok sa nemusí poskytnúť protiplnenie,

nepredpokladá počas trvania právneho vzťahu do smrti oprávneného jej ukončenie jednou

3

zo zmluvných strán. V tejto súvislosti súd uviedol, že na základe takejto zmluvy sa

k povinnosti poskytovať plnenie zaviazal odporca dobrovoľne z dôvodu prvého odchodu

navrhovateľa do starobného dôchodku. Z vyššie uvedených dôvodov preto v zmysle § 582

ods. 1 vyhodnotil výpoveď odporcu danú navrhovateľovi pod

č.j. zo dňa 26. októbra 2009 predmetnej zmluvy za neplatnú a konštatoval, že

výpoveď by bola vzhľadom na charakter a účel zmluvy i v rozpore s dobrými mravmi

v zmysle . Z vykonaného dokazovania mal súd tiež

za preukázané, že predseda predstavenstva a prezident odporcu Ing. I. K. splnomocnil

písomne dňa 4. júla 1996 generálneho riaditeľa divízie ľudských zdrojov JUDr. M. H. na

podpisovanie zmlúv /materiálov/ týkajúcich sa poskytovania dôchodkových dávok v zmysle

podporného dôchodkového fondu pre bývalých pracovníkov odporcu. Navrhovateľ ukončil

pracovný pomer u odporcu s odchodom do starobného dôchodku dňa

27. februára 1997, dňa 7. marca 1997 navrhovateľ s odporcom uzavreli písomnú zmluvu,

pričom za odporcu túto zmluvu podpísal JUDr. H., generálny riaditeľ divízie ľudských

zdrojov, do ktorého právomoci takáto agenda v zmysle stanov a organizačného poriadku

odporcu spadala. Odporca následne v zmysle predmetnej zmluvy začal v prospech

navrhovateľa plniť a správať sa ako účastník platnej zmluvy až do 26. októbra 2009, do doby

jej vypovedania. Z listinných dokladov mal súd ďalej za preukázané, že predmetná zmluva

bola vyhotovená v písomnej forme v súlade s § 842 ods. 2, § 40 ods. 1 Občianskeho

zákonníka a zároveň spĺňala ďalšie požadované náležitosti pre zachovanie formy, pretože bola

podpísaná oprávnenými osobami. Za odporcu ako právnickú osobu podpísal zmluvu jej

zamestnanec v rámci svojej obvyklej pracovnej činnosti bez prekročenia svojich kompetencií,

navyše na takýto úkon splnomocnený prezidentom odporcu a predsedom predstavenstva a aj

v prípade, ak by poverený zamestnanec odporcu prekročil svoju kompetenciu pri uzatváraní

predmetnej zmluvy, toto vybočenie /exces/ odporca zhojil /konvalidoval/ dodatočne tým, že

jej platnosť akceptoval, cítil sa ňou byť viazaný tým, že poskytoval v prospech navrhovateľa

plnenia z predmetnej zmluvy. Súd poukázal na to, že ustanovenie § 20 ods. 2 Občianskeho

zákonníka v záujme ochrany dobromyseľnosti navrhovateľa vyhlasuje za platný právny úkon

urobený právnickou osobou /odporcom/ aj taký právny úkon, pri ktorom došlo k excesu, ak sa

tento úkon zamestnanca odporcu výslovne týka predmetu činnosti právnickej osoby, čo mal

preukázané, a zároveň len vtedy, ak sa jedná o prekročenie, o ktorom navrhovateľ nemohol

vedieť, ktorú vedomosť u navrhovateľa odporca nepreukázal. Ďalej poukázal na to, že

platnosť zmluvy na základe výpovede mala byť ukončená k 31. marcu 2010 a od tejto doby

odporca prestal navrhovateľovi poskytovať plnenia z predmetnej zmluvy, pričom vydaním

rozhodnutia o určení neplatnosti výpovede zo zmluvy zo dňa 26. októbra 2009 sa zmení

právne postavenie navrhovateľa, ktoré je ohrozené z neplatnej jednostrannej výpovede danej

mu odporcom vyvolanej zánik zmluvných povinností odporcu poskytovať peňažné plnenie

navrhovateľovi v dojednanej výške v zmysle platnej zmluvy zo dňa 7. marca 1997. Preto

určením neplatnosti výpovede ako zrušujúceho prejavu vôle odporcu sa obnoví záväzkovo-

právny vzťah medzi účastníkmi s povinnosťou odporcu platiť navrhovateľovi dôchodok,

pretože dôvod absolútnej neplatnosti predmetnej zmluvy namietaný odporcom pre nedostatok

formy požadovanej zákonom súd vyhodnotil za nedôvodný. Rovnako ako nedôvodnú

vyhodnotil obranu odporcu, že z predmetnej zmluvy nebude v budúcnosti poskytovať plnenia

navrhovateľovi, pretože určením neplatnosti výpovede v tomto konaní sa právne postavenie

navrhovateľa stáva právne istým aj pre vynútiteľnosť svojho práva na peňažné plnenie.

Z týchto dôvodov navrhovateľ v zmysle preukázal naliehavý právny

záujem na požadovanom určení. O trovách konania súd rozhodol podľa

Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporcu rozsudkom z 15. novembra 2011,

sp.zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle

, potvrdil. Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Mal

za to, že navrhovateľ v konaní dostatočne preukázal opodstatnenosť určovacej žaloby

z hľadiska naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti výpovede zmluvy o dôchodku,

ktorým sa obnoví právne postavenie navrhovateľa ako poberateľa dôchodku z uzatvorenej

zmluvy, a preto navrhovateľovi nemožno odoprieť dosiahnutie nápravy týmto ním zvoleným

právnym prostriedkom. V danom prípade nejde o zbytočný, či samoúčelný určovací návrh,

pretože je spôsobilý vyriešiť sporný vzťah v jeho základoch a predstavuje tak vhodný

a účinný procesný nástroj ochrany práva navrhovateľa. Pokiaľ na podporu svojej

argumentácie odporca poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1. augusta

2011 č.k. -165, odvolací súd mal za to, že závery v ňom vyslovené o nedostatku

naliehavého právneho záujmu v zmysle , nie sú pre rozhodnutie v danej

veci právne záväzné. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvého stupňa správne

vysporiadal aj s otázkou platnosti zmluvy z hľadiska jej uzatvorenia v písomnej forme

v zmysle , v spojení s ustanovením a

, keď za relevantné považoval to, že zmluva bola podpísaná

oprávnenou osobou na jej uzatváranie (JUDr. H., ako zamestnancom odporcu,

na základe splnomocnenia zo dňa 4. júla 1996) a len tá skutočnosť, že v označení odporcu ako

povinnej zmluvnej strany je uvedený iný zástupca, a to predseda predstavenstva a prezident

Ing. I. K., ktorý za odporcu však zmluvu nepodpísal, nespôsobuje neplatnosť tejto zmluvy.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na to, že treba rozlišovať konanie právnickej osoby

podľa , kedy osoby v tomto ustanovení uvedené fakticky konajú,

ale nejde o ich vlastné právne úkony, ale priamo o právne úkony právnickej osoby, z ktorých

vznikajú práva a povinnosti (zastúpenej) právnickej osobe. Uviedol, že ustanovenie § 32 ods.

1 , ktorého použitia sa odporca dovoláva, nemožno v danom prípade

aplikovať, nakoľko sa vzťahuje na zastúpenie na základe plnomocenstva, teda

na konanie (právne úkony) za niekoho iného, t.j. za zastúpenú právnickú osobu.

V posudzovanej veci však došlo k uzatvoreniu zmluvy samotnou právnickou osobou, teda

odporcom, jeho zamestnancom podľa a nešlo o uzatvorenie

zmluvy splnomocnencom v mene a na účet odporcu, teda o konanie splnomocneného

zástupcu za zastúpeného odporcu. Navyše zo zmluvy vyplýva, že JUDr. H. nekonal

vo vlastnom mene, ale za odporcu, ktorého pečiatka bola k podpisu JUDr. H. pripojená a tento

tak svojím podpisom, k tejto pečiatke odporcu pripojeným, prejavil vôľu konať

za odporcu a nie vo vlastnom mene. Námietku odporcu týkajúcu sa nedostatočnej

identifikovateľnosti podpisu JUDr. H. považoval odvolací súd z hľadiska platnosti zmluvy,

pokiaľ ide o zachovanie jej písomnej formy, za právne irelevantnú. Nestotožnil sa ani s

jeho argumentáciou, že všetky zmluvy, pri ktorých má plnenie vykonávať osobne dlžník

alebo je obmedzené na osobu veriteľa, sú uzatvárané na doživotne určenú dobu. Za správny

nepovažoval ani názor odporcu, že pojmovým znakom zmluvy o dôchodku nie je jej

uzatvorenie na dobu určitú. K námietke odporcu, že smrť nie je vždy objektívne zistiteľnou

skutočnosťou, odvolací súd uviedol, že rovnaké právne účinky, aké sú spojené so smrťou,

pri ktorej je zistený presný deň smrti ohliadkou mŕtveho, spája zákon aj so smrťou v prípade,

ak je predpokladaný deň smrti určený súdnym rozhodnutím podľa a , kedy

je vlastne preukázanie smrti úmrtným listom nahradené súdnym rozhodnutím o vyhlásení

za mŕtveho, a preto z právneho hľadiska možno vždy deň smrti objektívne zistiť. K tomuto

dňu smrti, či zistenému alebo určenému súdnym rozhodnutím, prechádza aj majetok osoby

mŕtvej, či vyhlásenej za mŕtvu dedením podľa a zanikajú aj

práva a povinnosti viazané na jej osobu podľa . Odvolací súd sa

nestotožnil ani s argumentáciou odporcu, že zmluva o dôchodku zanikla v dôsledku

nemožnosti plnenia podľa vzhľadom na ustanovenie

o bankách. Za správny považoval právny názor súdu

prvého stupňa, že určitá doba trvania práva na dôchodok (na doživotie) zakladá zákonom

určenú dobu (určitú) trvania zmluvy. Pokiaľ totiž zanikne právo na plnenie (na platenie

dôchodku) uplynutím určenej doby (doživotne alebo inak určenej doby neurčitého trvania),

dochádza tým aj k zániku záväzku ako takého podľa a tým

dochádza aj k zániku zmluvy ako právneho dôvodu vzniku práva na dôchodok; trvania práva

na dôchodok a povinnosti dôchodok vyplácať, ktoré sú obsahom zmluvy o dôchodku, sú tu

tak totožné s trvaním zmluvy o dôchodku; dočasnosť právneho vzťahu založeného zmluvou

o dôchodku tu vyplýva už zo samotnej povahy zmluvy a zo zákonnej dikcie o tom, že zakladá

právo na vyplácanie dôchodku po určenú dobu neurčitého trvania a uplynutím doby zaniká

celý záväzkovo-právny vzťah; nemôže dôjsť k takej situácii, že právo na vyplácanie

dôchodku zanikne a zmluva (právny titul) bude trvať ďalej, nakoľko v takom prípade by už

nešlo o záväzkový vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie od dlžníka a tomu

vzniká povinnosť splniť záväzok ( ), a teda záväzok by zostal

bez obsahu (predmetu) v zmysle . Odvolací súd nezistil rozpor

uzatvorenej zmluvy o dôchodku so znením ustanovenia v tom,

že by obsahovala dve odlišné neurčité doby trvania vyplácania sumy dôchodku a že by preto

bola podľa neplatným právnym úkonom. Záväzok v bode 2.

zmluvy vyplácať príjemcovi doživotne sumu vo výške 16 055 Sk je v súlade s jej bodom 1.

o tom, že predmetom plnenia je doživotné plnenie a neodporuje ani čl. bodu 3. v tom, že

vyplácanie plnenia sa končí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil; pretože plnenie bolo

dohodnuté mesačne, bolo potrebné len spresniť, či navrhovateľovi vznikne nárok na plnenie,

resp. v akom rozsahu, aj v mesiaci, ktorého sa nedožil. Vzhľadom na uvedené odvolací súd

uzavrel, že jednotlivé zmluvné dojedania sa vzájomne nevylučujú a nejde ani o dve odlišné

určené doby neurčitého trvania, ktoré by spôsobovali neurčitosť či nezrozumiteľnosť

dojednania doby trvania záväzku na plnenie ( ), a preto ako

nedôvodnú vyhodnotil námietku odporcu, že rozpor v dĺžke dojednaných neurčitých dôb

vyplácania plnenia spôsobuje neurčitosť a nezrozumiteľnosť právneho úkonu a tým aj

neplatnosť zmluvy. V tejto súvislosti odvolací súd zdôraznil, že znenie zmluvy pripravoval

odporca, a preto sa nemôže dovolávať, že mu je obsah zmluvy nezrozumiteľný a že je

neurčitý a výrazy ním použité treba v prípade pochybností vykladať na jeho ťarchu a chrániť

tak dobromyseľnosť navrhovateľa, ktorému bol právny úkon určený (§ 35 Občianskeho

zákonníka). Vzhľadom na všetky uvedené právne závery odvolací súd nepovažoval

za potrebné pripustiť dovolanie na posúdenie právnej otázky, či zmluva o dôchodku je

uzatvorená na dobu určitú. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1

v spojení s

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v celom rozsahu podal dovolanie odporca,

ktorý navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením , tvrdiac, že postupom

súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Za takú vadu

označil skutočnosť, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s § 157 ods. 2

, keď sa nevysporiadal s celou prednesenou právnou argumentáciou, ktorá mala

pre posúdenie veci rozhodný význam. Mal za to, že odvolací súd sa nevysporiadal

s argumentáciou o neurčitosti výroku rozsudku súdu prvého stupňa a neexistencii naliehavého

právneho záujmu na požadovanom určení. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal

skutkový a právny stav veci.

Navrhovateľ navrhol dovolanie odporcu zamietnuť a zaviazať ho k náhrade trov

dovolacieho konania vo výške 198,96 €.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a (

ods. 3 ).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa a Dovolanie nie je prípustné ani podľa

ustanovenia z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti

dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať ( ).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

9

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy

pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a odporcovi

neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho

práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi ().

10

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

K odňatiu možnosti odporcu pred súdom konať a k porušeniu práva na spravodlivý

proces malo podľa jeho názoru dôjsť nedostatočným odôvodnením rozhodnutia odvolacieho

súdu.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že táto námietka odporcu nie je

dôvodná.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

11

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2

( ). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení

dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené

rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom

odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie

prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti

uvedené v , je nepreskúmateľný. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali

sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa

preskúmava v odvolacom konaní.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.

Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však

nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že

ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd

prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane

12

mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen , ale aj

čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých

dôvodov vyhodnotil výpoveď zo Zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového

fondu SLSP a.s., danú navrhovateľovi pod č.j. zo dňa 26. októbra 2009,

za neplatnú. Taktiež primerane zdôvodnil preukázanie naliehavého právneho záujmu

navrhovateľa na určení neplatnosti predmetnej výpovede.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež v dostatočnej miere uviedol, v čom spočíva podstata

námietok odporcu a dostatočne sa s nimi skutkovo a právne vysporiadal. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu ako celok s poukazom na ustanovenia spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva zaručeného

v v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu.

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle

v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Z dovolania odporcu vyplýva, že napáda rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu,

teda aj v časti týkajúcej sa výroku o trovách odvolacieho konania. Prípustnosť dovolania proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu v tejto časti treba posudzovať podľa , a nie podľa

Ide totiž o rozhodnutie, ktoré má povahu uznesenia v zmysle veta

druhá , a to aj v prípade, že je pojaté do rozsudku vo veci samej. Ani v takom prípade

nezmení rozhodnutie o trovách konania svoju procesnú povahu, a preto z hľadiska

prípustnosti dovolania treba na neho hľadieť ako na uznesenie. Ustanovenie § 239 ods. 3

ale výslovne ustanovuje, že predchádzajúce odseky 1 a 2 (pripúšťajúce dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu) neplatia, ak ide o uznesenie o trovách konania.

14

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia , , a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odporcu v súlade s v spojení s , ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,

odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým

rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení

s a ). Dovolací súd priznal navrhovateľovi náhradu, ktorá

spočíva v odmene advokáta za jeden úkon právnej služby, ktorý poskytol navrhovateľovi

vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 20. februára 2012 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov). Základnú sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 11 ods. 1

písm. a/ tejto vyhlášky vo výške 58,69 €, čo s náhradou výdavkov na miestne

telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu

vo výške 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 66,32 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. februára 2013

JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová