Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
907/388735.f562c5.pdf
PDF · 154.53 KB
No categories available
5Cdo/176/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 176/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. J. C., bývajúceho
v B., zastúpeného JUDr. M. Ď., advokátom v B., proti odporcovi Slovenskej sporiteľni, a.s.,
so sídlom v Bratislave, Tomášikova 48, IČO: X., zastúpenému JUDr. R. K., advokátom v P.,
o určenie neplatnosti výpovede, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 21 C
137/2009, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 15. novembra
2011, sp.zn. 8 Co 366/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie odporcu o d m i e t a .
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania v sume
66,32 € k rukám JUDr. M. Ď., advokáta v B., do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo 16. júla 2010, č.k. 21 C 137/2009-244 určil,
že výpoveď č.j. 0179/34/09 zo dňa 26. októbra 2009 zo „Zmluvy o poskytovaní plnenia
z Podporného dôchodkového fondu SLSP a.s.“ je neplatná. Odporcovi uložil povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 432,84 € k rukám právneho zástupcu
navrhovateľa do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania mal
za preukázané, že dňa 7. marca 1997 bola v zmysle § 842 Občianskeho zákonníka medzi
účastníkmi konania uzavretá zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového
fondu SLSP, a.s., ktorej predmetom bolo doživotné plnenie odporcom ako povinným
v prospech navrhovateľa vo výške 16 055 Sk v zmysle uplatneného a priznaného nároku
na základe žiadosti navrhovateľa zo dňa 4. februára 1997. Predmetnú zmluvu za odporcu
podpísal generálny riaditeľ divízie ľudských zdrojov JUDr. M. H., pričom v záhlaví zmluvy
bol za odporcu uvedený Ing. I. K., predseda predstavenstva a prezident odporcu. Na základe
predmetnej zmluvy odo dňa jej účinnosti odporca v prospech navrhovateľa i plnil. Dňa 26.
októbra 2009 odporca v zmysle § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka uplatnil voči
navrhovateľovi výpoveď predmetnej zmluvy, a to z dôvodu, že zmluva bola uzavretá na dobu
neurčitú a zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede. Súd konštatoval, že
dôchodok je potrebné chápať ako opakujúce sa plnenie /rentu/ a zmluvou podľa § 842
Občianskeho zákonníka, ktorá musí mať písomnú formu, sa niekto zaväzuje, že inému
doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania bude vyplácať určitý dôchodok
/rentu/. Jej účelom je niekoho zabezpečiť, či už doživotne alebo na inak určenú dobu
neurčitého trvania, pričom dobu trvania možno viazať na konkrétnu dátumom neurčiteľnú
objektívne zistiteľnú skutočnosť, z ktorej je možné bez pochýb zistiť, kedy sa právny vzťah
skončí, pričom v dobe uzatvorenia zmluvy nemusia mať jej účastníci istotu, kedy takáto
dohodnutá doba uplynie, je však isté, že táto skutočnosť nastane. S ohľadom na uvedené
dôvodil, že predmetnou zmluvou sa v prospech navrhovateľa založilo právo na vyplácanie
dôchodku doživotne, t.j. na dobu určenú neurčitého trvania, kedy je presne určený okamih
začiatku vyplácania dôchodku a okamih ukončenia právneho vzťahu, a to smrťou, ktorá
skutočnosť nie je závislá od ľudskej vôle. Pri predmetnej zmluve zo dňa 7. marca 1997 je
špecifikovaný jasný začiatok vzniknutého právneho vzťahu medzi účastníkmi, t.j. 7. marca
1997 a tiež je jasne špecifikovaný jej koniec, t.j. doživotne, teda okamihom smrti
navrhovateľa, jedná sa teda o presne určitú dobu s presne určeným začiatkom a koncom,
avšak jej trvanie je neurčité. Trvanie právneho vzťahu bolo účastníkmi konania dohodnuté
do okamihu úmrtia navrhovateľa, teda do doby nastania skutočnosti nezávislej od ich vôle.
Ďalej poukázal na to, že ustanovenie § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje možnosť
ukončenia právneho vzťahu a spôsob zrušenia záväzku založeného zmluvou uzavretou
na neurčitú dobu, predmetom ktorého je opakovaná činnosť alebo záväzok, a to
jednostranným právnym úkonom – výpoveďou. Pokiaľ odporca výpoveďou č.j. 0179/34/09
zo dňa 26. októbra 2009, doručenou navrhovateľovi dňa 2. novembra 2009 vypovedal
predmetnú zmluvu podľa § 582 Občianskeho zákonníka, súd uzavrel, že vzhľadom na to, že
predmetná zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú, nemohol odporca zmluvu vypovedať
podľa § 582 Občianskeho zákonníka a poukázal na to, že charakter a účel uzavretej zmluvy,
kedy účastníkom takejto zmluvy je na jednej strane poskytovateľ dôchodku ako osoba
povinná a na druhej strane poberateľ dôchodku ako osoba oprávnená, pričom dôvody
uzatvorenia takejto zmluvy, na základe ktorej sa odporca zaviazal navrhovateľovi poskytovať
plnenie, môžu byť rôzne a za poskytnutý dôchodok sa nemusí poskytnúť protiplnenie,
nepredpokladá počas trvania právneho vzťahu do smrti oprávneného jej ukončenie jednou
zo zmluvných strán. V tejto súvislosti súd uviedol, že na základe takejto zmluvy sa
k povinnosti poskytovať plnenie zaviazal odporca dobrovoľne z dôvodu prvého odchodu
navrhovateľa do starobného dôchodku. Z vyššie uvedených dôvodov preto v zmysle § 582
ods. 1 Občianskeho zákonníka vyhodnotil výpoveď odporcu danú navrhovateľovi pod
č.j. 0179/34/09 zo dňa 26. októbra 2009 predmetnej zmluvy za neplatnú a konštatoval, že
výpoveď by bola vzhľadom na charakter a účel zmluvy i v rozpore s dobrými mravmi
v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania mal súd tiež
za preukázané, že predseda predstavenstva a prezident odporcu Ing. I. K. splnomocnil
písomne dňa 4. júla 1996 generálneho riaditeľa divízie ľudských zdrojov JUDr. M. H. na
podpisovanie zmlúv /materiálov/ týkajúcich sa poskytovania dôchodkových dávok v zmysle
podporného dôchodkového fondu pre bývalých pracovníkov odporcu. Navrhovateľ ukončil
pracovný pomer u odporcu s odchodom do starobného dôchodku dňa
27. februára 1997, dňa 7. marca 1997 navrhovateľ s odporcom uzavreli písomnú zmluvu,
pričom za odporcu túto zmluvu podpísal JUDr. H., generálny riaditeľ divízie ľudských
zdrojov, do ktorého právomoci takáto agenda v zmysle stanov a organizačného poriadku
odporcu spadala. Odporca následne v zmysle predmetnej zmluvy začal v prospech
navrhovateľa plniť a správať sa ako účastník platnej zmluvy až do 26. októbra 2009, do doby
jej vypovedania. Z listinných dokladov mal súd ďalej za preukázané, že predmetná zmluva
bola vyhotovená v písomnej forme v súlade s § 842 ods. 2, § 40 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a zároveň spĺňala ďalšie požadované náležitosti pre zachovanie formy, pretože bola
podpísaná oprávnenými osobami. Za odporcu ako právnickú osobu podpísal zmluvu jej
zamestnanec v rámci svojej obvyklej pracovnej činnosti bez prekročenia svojich kompetencií,
navyše na takýto úkon splnomocnený prezidentom odporcu a predsedom predstavenstva a aj
v prípade, ak by poverený zamestnanec odporcu prekročil svoju kompetenciu pri uzatváraní
predmetnej zmluvy, toto vybočenie /exces/ odporca zhojil /konvalidoval/ dodatočne tým, že
jej platnosť akceptoval, cítil sa ňou byť viazaný tým, že poskytoval v prospech navrhovateľa
plnenia z predmetnej zmluvy. Súd poukázal na to, že ustanovenie § 20 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v záujme ochrany dobromyseľnosti navrhovateľa vyhlasuje za platný právny úkon
urobený právnickou osobou /odporcom/ aj taký právny úkon, pri ktorom došlo k excesu, ak sa
tento úkon zamestnanca odporcu výslovne týka predmetu činnosti právnickej osoby, čo mal
preukázané, a zároveň len vtedy, ak sa jedná o prekročenie, o ktorom navrhovateľ nemohol
vedieť, ktorú vedomosť u navrhovateľa odporca nepreukázal. Ďalej poukázal na to, že
platnosť zmluvy na základe výpovede mala byť ukončená k 31. marcu 2010 a od tejto doby
odporca prestal navrhovateľovi poskytovať plnenia z predmetnej zmluvy, pričom vydaním
rozhodnutia o určení neplatnosti výpovede zo zmluvy zo dňa 26. októbra 2009 sa zmení
právne postavenie navrhovateľa, ktoré je ohrozené z neplatnej jednostrannej výpovede danej
mu odporcom vyvolanej zánik zmluvných povinností odporcu poskytovať peňažné plnenie
navrhovateľovi v dojednanej výške v zmysle platnej zmluvy zo dňa 7. marca 1997. Preto
určením neplatnosti výpovede ako zrušujúceho prejavu vôle odporcu sa obnoví záväzkovo-
právny vzťah medzi účastníkmi s povinnosťou odporcu platiť navrhovateľovi dôchodok,
pretože dôvod absolútnej neplatnosti predmetnej zmluvy namietaný odporcom pre nedostatok
formy požadovanej zákonom súd vyhodnotil za nedôvodný. Rovnako ako nedôvodnú
vyhodnotil obranu odporcu, že z predmetnej zmluvy nebude v budúcnosti poskytovať plnenia
navrhovateľovi, pretože určením neplatnosti výpovede v tomto konaní sa právne postavenie
navrhovateľa stáva právne istým aj pre vynútiteľnosť svojho práva na peňažné plnenie.
Z týchto dôvodov navrhovateľ v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. preukázal naliehavý právny
záujem na požadovanom určení. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporcu rozsudkom z 15. novembra 2011,
sp.zn. 8 Co 366/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle
§ 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Mal
za to, že navrhovateľ v konaní dostatočne preukázal opodstatnenosť určovacej žaloby
z hľadiska naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti výpovede zmluvy o dôchodku,
ktorým sa obnoví právne postavenie navrhovateľa ako poberateľa dôchodku z uzatvorenej
zmluvy, a preto navrhovateľovi nemožno odoprieť dosiahnutie nápravy týmto ním zvoleným
právnym prostriedkom. V danom prípade nejde o zbytočný, či samoúčelný určovací návrh,
pretože je spôsobilý vyriešiť sporný vzťah v jeho základoch a predstavuje tak vhodný
a účinný procesný nástroj ochrany práva navrhovateľa. Pokiaľ na podporu svojej
argumentácie odporca poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1. augusta
2011 č.k. 6 Co 52/2011-165, odvolací súd mal za to, že závery v ňom vyslovené o nedostatku
naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., nie sú pre rozhodnutie v danej
veci právne záväzné. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvého stupňa správne
vysporiadal aj s otázkou platnosti zmluvy z hľadiska jej uzatvorenia v písomnej forme
v zmysle § 40 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 843 a § 20 ods. 2
Občianskeho zákonníka, keď za relevantné považoval to, že zmluva bola podpísaná
oprávnenou osobou na jej uzatváranie (JUDr. H., ako zamestnancom odporcu,
na základe splnomocnenia zo dňa 4. júla 1996) a len tá skutočnosť, že v označení odporcu ako
povinnej zmluvnej strany je uvedený iný zástupca, a to predseda predstavenstva a prezident
Ing. I. K., ktorý za odporcu však zmluvu nepodpísal, nespôsobuje neplatnosť tejto zmluvy.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na to, že treba rozlišovať konanie právnickej osoby
podľa § 20 Občianskeho zákonníka, kedy osoby v tomto ustanovení uvedené fakticky konajú,
ale nejde o ich vlastné právne úkony, ale priamo o právne úkony právnickej osoby, z ktorých
vznikajú práva a povinnosti (zastúpenej) právnickej osobe. Uviedol, že ustanovenie § 32 ods.
1 Občianskeho zákonníka, ktorého použitia sa odporca dovoláva, nemožno v danom prípade
aplikovať, nakoľko sa vzťahuje na zastúpenie na základe plnomocenstva, teda
na konanie (právne úkony) za niekoho iného, t.j. za zastúpenú právnickú osobu.
V posudzovanej veci však došlo k uzatvoreniu zmluvy samotnou právnickou osobou, teda
odporcom, jeho zamestnancom podľa § 20 Občianskeho zákonníka a nešlo o uzatvorenie
zmluvy splnomocnencom v mene a na účet odporcu, teda o konanie splnomocneného
zástupcu za zastúpeného odporcu. Navyše zo zmluvy vyplýva, že JUDr. H. nekonal
vo vlastnom mene, ale za odporcu, ktorého pečiatka bola k podpisu JUDr. H. pripojená a tento
tak svojím podpisom, k tejto pečiatke odporcu pripojeným, prejavil vôľu konať
za odporcu a nie vo vlastnom mene. Námietku odporcu týkajúcu sa nedostatočnej
identifikovateľnosti podpisu JUDr. H. považoval odvolací súd z hľadiska platnosti zmluvy,
pokiaľ ide o zachovanie jej písomnej formy, za právne irelevantnú. Nestotožnil sa ani s
jeho argumentáciou, že všetky zmluvy, pri ktorých má plnenie vykonávať osobne dlžník
alebo je obmedzené na osobu veriteľa, sú uzatvárané na doživotne určenú dobu. Za správny
nepovažoval ani názor odporcu, že pojmovým znakom zmluvy o dôchodku nie je jej
uzatvorenie na dobu určitú. K námietke odporcu, že smrť nie je vždy objektívne zistiteľnou
skutočnosťou, odvolací súd uviedol, že rovnaké právne účinky, aké sú spojené so smrťou,
pri ktorej je zistený presný deň smrti ohliadkou mŕtveho, spája zákon aj so smrťou v prípade,
ak je predpokladaný deň smrti určený súdnym rozhodnutím podľa § 198 a § 200 O.s.p., kedy
je vlastne preukázanie smrti úmrtným listom nahradené súdnym rozhodnutím o vyhlásení
za mŕtveho, a preto z právneho hľadiska možno vždy deň smrti objektívne zistiť. K tomuto
dňu smrti, či zistenému alebo určenému súdnym rozhodnutím, prechádza aj majetok osoby
mŕtvej, či vyhlásenej za mŕtvu dedením podľa § 460 Občianskeho zákonníka a zanikajú aj
práva a povinnosti viazané na jej osobu podľa § 579 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa
nestotožnil ani s argumentáciou odporcu, že zmluva o dôchodku zanikla v dôsledku
nemožnosti plnenia podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka vzhľadom na ustanovenie
§ 27 ods. 8 zákona č. 486/2001 Z.z. o bankách. Za správny považoval právny názor súdu
prvého stupňa, že určitá doba trvania práva na dôchodok (na doživotie) zakladá zákonom
určenú dobu (určitú) trvania zmluvy. Pokiaľ totiž zanikne právo na plnenie (na platenie
dôchodku) uplynutím určenej doby (doživotne alebo inak určenej doby neurčitého trvania),
dochádza tým aj k zániku záväzku ako takého podľa § 578 Občianskeho zákonníka a tým
dochádza aj k zániku zmluvy ako právneho dôvodu vzniku práva na dôchodok; trvania práva
na dôchodok a povinnosti dôchodok vyplácať, ktoré sú obsahom zmluvy o dôchodku, sú tu
tak totožné s trvaním zmluvy o dôchodku; dočasnosť právneho vzťahu založeného zmluvou
o dôchodku tu vyplýva už zo samotnej povahy zmluvy a zo zákonnej dikcie o tom, že zakladá
právo na vyplácanie dôchodku po určenú dobu neurčitého trvania a uplynutím doby zaniká
celý záväzkovo-právny vzťah; nemôže dôjsť k takej situácii, že právo na vyplácanie
dôchodku zanikne a zmluva (právny titul) bude trvať ďalej, nakoľko v takom prípade by už
nešlo o záväzkový vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie od dlžníka a tomu
vzniká povinnosť splniť záväzok (§ 488 Občianskeho zákonníka), a teda záväzok by zostal
bez obsahu (predmetu) v zmysle § 497 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd nezistil rozpor
uzatvorenej zmluvy o dôchodku so znením ustanovenia § 842 Občianskeho zákonníka v tom,
že by obsahovala dve odlišné neurčité doby trvania vyplácania sumy dôchodku a že by preto
bola podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatným právnym úkonom. Záväzok v bode 2.
zmluvy vyplácať príjemcovi doživotne sumu vo výške 16 055 Sk je v súlade s jej bodom 1.
o tom, že predmetom plnenia je doživotné plnenie a neodporuje ani čl. bodu 3. v tom, že
vyplácanie plnenia sa končí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil; pretože plnenie bolo
dohodnuté mesačne, bolo potrebné len spresniť, či navrhovateľovi vznikne nárok na plnenie,
resp. v akom rozsahu, aj v mesiaci, ktorého sa nedožil. Vzhľadom na uvedené odvolací súd
uzavrel, že jednotlivé zmluvné dojedania sa vzájomne nevylučujú a nejde ani o dve odlišné
určené doby neurčitého trvania, ktoré by spôsobovali neurčitosť či nezrozumiteľnosť
dojednania doby trvania záväzku na plnenie (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a preto ako
nedôvodnú vyhodnotil námietku odporcu, že rozpor v dĺžke dojednaných neurčitých dôb
vyplácania plnenia spôsobuje neurčitosť a nezrozumiteľnosť právneho úkonu a tým aj
neplatnosť zmluvy. V tejto súvislosti odvolací súd zdôraznil, že znenie zmluvy pripravoval
odporca, a preto sa nemôže dovolávať, že mu je obsah zmluvy nezrozumiteľný a že je
neurčitý a výrazy ním použité treba v prípade pochybností vykladať na jeho ťarchu a chrániť
tak dobromyseľnosť navrhovateľa, ktorému bol právny úkon určený (§ 35 Občianskeho
zákonníka). Vzhľadom na všetky uvedené právne závery odvolací súd nepovažoval
za potrebné pripustiť dovolanie na posúdenie právnej otázky, či zmluva o dôchodku je
uzatvorená na dobu určitú. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v celom rozsahu podal dovolanie odporca,
ktorý navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom
súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Za takú vadu
označil skutočnosť, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s § 157 ods. 2
O.s.p., keď sa nevysporiadal s celou prednesenou právnou argumentáciou, ktorá mala
pre posúdenie veci rozhodný význam. Mal za to, že odvolací súd sa nevysporiadal
s argumentáciou o neurčitosti výroku rozsudku súdu prvého stupňa a neexistencii naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal
skutkový a právny stav veci.
Navrhovateľ navrhol dovolanie odporcu zamietnuť a zaviazať ho k náhrade trov
dovolacieho konania vo výške 198,96 €.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy
pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a odporcovi
neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho
práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti odporcu pred súdom konať a k porušeniu práva na spravodlivý
proces malo podľa jeho názoru dôjsť nedostatočným odôvodnením rozhodnutia odvolacieho
súdu.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že táto námietka odporcu nie je
dôvodná.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2
O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené
rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom
odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti
uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých
dôvodov vyhodnotil výpoveď zo Zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového
fondu SLSP a.s., danú navrhovateľovi pod č.j. 0179/34/09 zo dňa 26. októbra 2009,
za neplatnú. Taktiež primerane zdôvodnil preukázanie naliehavého právneho záujmu
navrhovateľa na určení neplatnosti predmetnej výpovede.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež v dostatočnej miere uviedol, v čom spočíva podstata
námietok odporcu a dostatočne sa s nimi skutkovo a právne vysporiadal. Jeho rozhodnutie
nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože
odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Z dovolania odporcu vyplýva, že napáda rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu,
teda aj v časti týkajúcej sa výroku o trovách odvolacieho konania. Prípustnosť dovolania proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu v tejto časti treba posudzovať podľa § 239 O.s.p., a nie podľa
§ 238 O.s.p. Ide totiž o rozhodnutie, ktoré má povahu uznesenia v zmysle § 167 ods. 1 veta
druhá O.s.p., a to aj v prípade, že je pojaté do rozsudku vo veci samej. Ani v takom prípade
nezmení rozhodnutie o trovách konania svoju procesnú povahu, a preto z hľadiska
prípustnosti dovolania treba na neho hľadieť ako na uznesenie. Ustanovenie § 239 ods. 3
O.s.p. ale výslovne ustanovuje, že predchádzajúce odseky 1 a 2 (pripúšťajúce dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu) neplatia, ak ide o uznesenie o trovách konania.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., § 239 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237
O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odporcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,
odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým
rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení
s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal navrhovateľovi náhradu, ktorá
spočíva v odmene advokáta za jeden úkon právnej služby, ktorý poskytol navrhovateľovi
vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 20. februára 2012 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov). Základnú sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 11 ods. 1
písm. a/ tejto vyhlášky vo výške 58,69 €, čo s náhradou výdavkov na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu
vo výške 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 66,32 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. februára 2013
JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová