Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 606/2013
PDF · 169.91 KB
No categories available
I. ÚS 606/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 5 NcC 5/2013 z 28. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v
Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 NcC 5/2013 z 28. februára 2013 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Dolný Kubín (ďalej
len „okresný súd“) žalobu, ktorou sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody –
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení,
smerujúcu proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej
základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej
kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Popisom procesných úkonov vykonaných v konaní pred okresným súdom, v ktorom
na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora došlo zo strany okresného
súdu k oneskorenému rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora a k oneskorenému udeleniu
poverenia na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný
postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby
o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona súdom príslušným
na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Dolný Kubín sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka
zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného
poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným
postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude
o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu
zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného
súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd napadnutými rozhodnutiami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov
okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania v predmetných konaniach. Napadnuté
rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho
základných práv, konkrétne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva
na nestranný súd zriadený zákonom».
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce sa
rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nález sp. zn. II. ÚS 283/2009
z 26. novembra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. septembra 2006, uznesenie
sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005, nález sp.
zn. II. ÚS 71/97 z 24. novembra 1997, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález sp.
zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25.
februára 1997, ods. 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a
odvolávajúc sa na ňu uviedla, že „námietka porušenia nestrannosti je nanajvýš dôvodná
pre:
a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);
c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných
prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.
V spore vedenom okresným súdom bude podľa sťažovateľky nevyhnutné „na základe
vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu nesprávneho
úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude takéto posudzovanie
uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním škodu žalobcovi.
V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestrannosti okresného súdu,
ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:
a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu
na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok
vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda
okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,
kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto
rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci
administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade
nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,
kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce
sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné
rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude
vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.
Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť
zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne
v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie
zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude
vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne
tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho
oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie
nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo
súdneho oddelenia.
c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného
postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by
ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov
rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno
predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne
v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.
d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Dolný
Kubín na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,
ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Dolný Kubín, aby
tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Dolný Kubín
a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany
v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona
č. 514/2003 Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude
uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú
náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol
v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho
kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky
vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie
požiadavky nestrannosti.“.
Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloba o náhradu
škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu má byť prerokovaná
a rozhodnutá sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne
kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti
všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu
javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd
v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich
rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako
krajský súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach.
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevyhodnotil
dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných
veci, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci, čo vyplýva
aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla, že v danej veci je splnená podmienka
subsidiarity, a preto nie je možné ňou podanú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
právomoci ústavného súdu. Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť
nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP
(dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných
dôvodov...“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach
vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých
preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú
rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len
v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie „publikovaného uznesenia
(40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97“, v ktorom tento
súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti
rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného
súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie
o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.)...“
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo
veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej
sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských
súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní
a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy z prejednávania
a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany
ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa
predloženého petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu, zruší
napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhla ústavnému súdu, aby rozhodol o odklade
vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu, pretože ide „o nastolenie súladu
s verejným záujmom na riadnom dodržiavaní záväznej právnej regulácie všeobecnými
súdmi Slovenskej republiky“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd
v tej istej veci koná.
Porovnaním sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 15374/2013 a sťažnosti vedenej
pod sp. zn. Rvp 15384/2013 ústavný súd zistil, že nimi sťažovateľka namieta totožné
uznesenie krajského súdu a žiada v nich vysloviť porušenie tých istých základných práv,
priznať rovnakú výšku finančného zadosťučinenia a priznať úhradu trov konania.
Ústavný súd konštatuje, že začatie konania pod sp. zn. Rvp 15374/2013 bráni tomu,
aby vo veci prebiehalo ďalšie konanie vedené pod sp. zn. Rvp 15384/2013. Uvedené
zistenie odôvodňuje odmietnutie sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 15384/2013 ako
neprípustnej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže tým došlo k naplneniu
dôvodu neprípustnosti zakotvenému v § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na zistenie neprípustnosti sťažnosti a jej celkové odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd bližšie nezaoberal argumentáciu obsiahnutou
v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. októbra 2013