Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 609/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v

Žiline sp. zn. zo 17. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. , o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v

Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. januára 2013 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Čadca (ďalej len „okresný

súd“) doručila žalobu, ktorou sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody –

nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení

,smerujúcu proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej

základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej

kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Popisom procesných úkonov vykonaných v konaní pred okresným súdom, v ktorom

na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora došlo zo strany okresného

súdu k oneskorenému rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora a k oneskorenému udeleniu

poverenia na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný

postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby

o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona súdom príslušným

na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala

„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným

prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne

a vecne príslušného Okresného súdu Čadca sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti

z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala

na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným postupom

vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto

škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady

nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu

týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutými rozhodnutiami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov

okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania v predmetných konaniach. Napadnuté

rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho

základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného , t. j. práva

na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu ( SR) a práva

na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva

na nestranný súd zriadený zákonom».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté

v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce sa

rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nález sp. zn.

z 26. novembra 2009, nález sp. zn. z 5. septembra 2006, uznesenie

sp. zn. z 8. októbra 2009, nález sp. zn. z 11. mája 2005, nález sp.

zn. z 24. novembra 1997, nález sp. zn. zo 17. marca 2005, nález sp.

zn. z 8. októbra 2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25.

februára 1997, ods. 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a

odvolávajúc sa na ňu uviedla, že „námietka porušenia nestrannosti je nanajvýš dôvodná

pre:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj

z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach;

b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než

z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných

prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

V spore vedenom okresným súdom bude podľa sťažovateľky nevyhnutné „na základe

vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu nesprávneho

úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude takéto posudzovanie

uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním škodu žalobcovi.

V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestrannosti okresného súdu,

ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:

a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu

na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok

vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda

okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,

kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto

rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci

administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade

nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,

kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce

sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné

rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude

vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.

Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť

zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne

v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky

nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie

zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude

vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne

tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho

oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie

nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo

súdneho oddelenia.

c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného

postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by

ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov

rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno

predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne

v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Čadca

na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý

obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Čadca, aby tak dokázal, že v danej

veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Čadca a škoda nenastala, nemožno

hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa

úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. a nasl. bude

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú

náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči

zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore

úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom,

zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich

regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie požiadavky

nestrannosti.“.

Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloba o náhradu

škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu má byť prerokovaná

a rozhodnutá sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne

kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti

všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu

javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd

v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich

rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako

krajský súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevyhodnotil

dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných

veci, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci, čo vyplýva

aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach;

b) nutnosť vylúčenia sudcu ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než

z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla, že v danej veci je splnená podmienka

subsidiarity, a preto nie je možné ňou podanú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci ústavného súdu. Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť

nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust.

(dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných

dôvodov...“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo

veciach vedených pod sp. zn. , a sp. zn. , v

ktorých preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú

rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v

jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia

(40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , v ktorom tento

súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti

rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného

súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie

o opravnom prostriedku zastaví ( v spojení s )...“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že

vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej

ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí

krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako

dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy

z prejednávania a rozhodovania veci s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len

zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť

podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu, zruší

napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané

finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne ústavnému súdu navrhla, aby rozhodol o odklade

vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu, pretože ide „o nastolenie súladu

s verejným záujmom na riadnom dodržiavaní záväznej právnej regulácie všeobecnými

súdmi Slovenskej republiky“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa návrh nie je prípustný, ak ústavný súd

v tej istej veci koná.

Porovnaním sťažností vedených pod sp. zn. a sťažnosti vedenej

pod sp. zn. ústavný súd zistil, že nimi sťažovateľka namieta totožné

uznesenie krajského súdu a žiada v nich vysloviť porušenie tých istých základných práv,

priznať rovnakú výšku finančného zadosťučinenia a priznať úhradu trov konania.

Ústavný súd konštatuje, že začatie konania pod sp. zn. bráni tomu,

aby vo veci prebiehali ďalšie konanie vedené pod sp. zn. . Uvedené zistenie

odôvodňuje odmietnutie sťažnosti vedenej pod sp. zn. ako neprípustnej

podľa , keďže tým došlo k naplneniu dôvodu

neprípustnosti zakotvenému v .

Vzhľadom na zistenie neprípustnosti sťažnosti a jej celkové odmietnutie podľa § 25

ods. 2 sa ústavný súd bližšie nezaoberal argumentáciu obsiahnutou

v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013