Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 345/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2013 v

senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika v

konaní o sťažnosti T. D., K., zastúpenej JUDr. M. S., K., vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo T. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l i .

2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. T. D. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom

dvetisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť T. D. trovy konania v sume

275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jej právneho

zástupcu JUDr. M. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2013

doručená sťažnosť T. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka je v napadnutom konaní v postavení žalovanej účastníčkou konania

v spore vedenom na návrh B., s. r. o., a mesta K., ktorým sa domáhajú vypratania

nebytových priestorov vo vlastníctve mesta K.. Okresný súd od podania návrhu (t. j. 13.

júna 2003) do podania sťažnosti vo veci meritórne nerozhodol, preto sťažovateľka navrhuje,

aby ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv, prikázal okresnému súdu

konať, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 12 000 €, ako aj náhradu trov

konania na účet jej právneho zástupcu.

Ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) uznesením č. k. -10 z 18. júla 2013.

Okresný súd sa k doručenej sťažnosti vyjadril prípisom sp. zn.

z 19. septembra 2003, v ktorom poukázal na zložitosť skutkovej stránky veci súvisiacu so

zabezpečením množstva listinných dôkazov preukazujúcich vlastníctvo vypratávanej

nehnuteľnosti a charakter prenajatých priestorov. Okrem popisu vykonaných úkonov vo

veci vyjadril tiež názor, že doterajšia dĺžka súdneho konania „bola ovplyvnená jednak

postupom zo strany súdu, nemožnosť vytýčenia prvého pojednávania vo veci skôr ako o dva

roky po začatí konania, odročenie niekoľkých pojednávaní z dôvodov na strane sudkyne

alebo súdu a jednak postupom odporkyne, ktorá viacerými procesnými návrhmi, o ktorých

musel súd rozhodovať, tiež prispela k predĺženiu konania. Takto vzniknuté prieťahy však

nemožno považovať za zbytočné prieťahy.“. Nečinnosť okresného súdu od podania návrhu

do nariadenia prvého pojednávania okresný súd odôvodnil vysokým počtom nevybavených

vecí v rokoch 2003 až 2005, ktorý v príslušnom súdnom oddelení v tom čase predstavoval

približne 400 vecí.

Právny zástupca sťažovateľky sa k stanovisku okresného súdu písomne vyjadril

podaním doručeným 18. októbra 2013, v ktorom uviedol, že vznesenie vzájomného návrhu

sťažovateľkou nie je spôsobilé odôvodniť 10-ročnú dĺžku súdneho konania. Pochybením

porušovateľa je tiež nesprávne rozdeľovanie vecí, ako aj neúmerný počet vecí napadnutých

do jedného oddelenia. Ďalej podľa sťažovateľa porušovateľ sám priznal «neodôvodnené

prieťahy v konaní. Porušovateľ opakovane poukázal na odročenie pojednávania z dôvodov

na strane súdu. Predĺženie konania spôsobil tiež postup porušovateľa, ktorým pripustil

zámenu účastníkov na strane navrhovateľa, avšak po podaní odvolania sa Krajský súd

v Košiciach stotožnil s názorom sťažovateľky a zámenu účastníkov nepripustil. Až následne

vstúpil do konania navrhovateľ v 2. rade. Zdĺhavý procesný postup (aj keď porušovateľ vo

Vyjadrení neuvádza kedy navrhovateľ v 1. rade podal návrh na zámenu účastníkov konania)

trval viac ako dva roky. A to výlučne z dôvodov pochybení v postupe porušovateľa.

Problematický postup porušovateľa pri pripustení zámeny účastníkov konania a následný

vstup navrhovateľa v 2. rade do konania, indikuje, že porušovateľ ani po desiatich rokoch,

nemá zodpovedne vyriešenú otázku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa.

Sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s názorom porušovateľa, že „takto vzniknuté

prieťahy však nemožno považovať za zbytočné prieťahy“. Sťažovateľka sa v dôsledku

postupu porušovateľa desať rokov nachádza v stave právnej neistoty v otázkach je práv a

povinností, pričom ani súd, ani navrhovateľ doposiaľ v konaní nezodpovedali ani len

elementárne otázky.».

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd preskúmal postup okresného súdu a úkony, ktoré vo veci vykonal

preverením súdneho spisu, ktorý si na ten účel od okresného súdu zapožičal, pričom zistil,

že návrh na súde proti sťažovateľke podal B. ako právny predchodca navrhovateľa 13. júna

2003. Návrh bol okresným súdom sťažovateľke doručený na vyjadrenie už 20. júna 2003

a sťažovateľka sa k nemu vyjadrila podaním doručeným 8. júla 2003.

Nasledujúcim úkonom vo veci bolo nariadenie termínu pojednávania na 2. február

2005 úpravou z 15. decembra 2004. Toto pojednávanie, ktorého sa sťažovateľka

nezúčastnila, bolo odročené na žiadosť právneho predchodcu navrhovateľa z dôvodu

možného mimosúdneho vyporiadania veci. Na výzvu okresného súdu z 12. apríla 2005

právny predchodca navrhovateľa prípisom z 3. mája 2005 oznámil, že na podanom návrhu

trvá.

Ďalší termín vo veci bol nariadený úpravou z 20. decembra 2005 na 15. február 2006.

Na tomto pojednávaní sťažovateľka prostredníctvom svojho manžela, ktorého písomne

splnomocnila na zastupovanie, požiadala o odročenie pojednávania na dobu 2 mesiacov

z dôvodu mimosúdneho vyporiadania veci. Na výzvu súdu však navrhovateľ doručil 2. júna

2006 oznámenie, že trvá na podanom návrhu.

Ďalší termín pojednávania bol okresným súdom určený na 9. október 2006. Z dôvodu

vznesenia vzájomného návrhu sťažovateľkou na uloženie povinnosti navrhovateľovi

uzavrieť s ňou nájomnú zmluvu bolo pojednávanie odročené na neurčito s uložením

povinnosti navrhovateľovi zaslať okresnému súdu všetky doklady a korešpondenciu

týkajúcu sa predmetných priestorov. Zároveň bola odporkyňa výzvou zo 16. novembra 2006

vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku za vzájomný návrh v sume 3 000 Sk. Sťažovateľka

však 28. novembra 2006 písomne požiadala okresný súd o priznanie oslobodenia od

súdneho poplatku, preto ju okresný súd 5. decembra 2006 vyzval na preukázanie jej

osobných, majetkových a finančných pomerov. Súčasne si vyžiadal správy z Daňového

úradu K., Krajského riaditeľstva Policajného zboru K., a vykonal lustráciu nehnuteľného

majetku v katastri nehnuteľností. Na základe takto zabezpečených dôkazov potom okresný

súd uznesením z 15. marca 2007 sťažovateľke priznal oslobodenie od súdneho poplatku.

Následne sťažovateľka požiadala okresný súd o pridelenie právneho zástupcu, na

základe čoho jej bola uznesením z 5. apríla 2007 ustanovená právna zástupkyňa na ochranu

jej práv a záujmov. Po právoplatnosti tohto uznesenia okresný súd určil termín pojednávania

na 15. október 2007. Toto pojednávanie však bolo pre ospravedlnenú neúčasť sťažovateľky

a jej právnej zástupkyne odročené na neurčito.

Ďalší termín pojednávania vo veci okresný súd nariadil na 21. január 2008. Toto

pojednávanie bolo aj vykonané, pričom na pojednávaní bol sťažovateľkou vznesený nový

vzájomný návrh na zaplatenie vložených investícií do prenajatých priestorov, ktorý okresný

súd sťažovateľke uložil špecifikovať. Právna zástupkyňa sťažovateľky 19. februára 2008

požiadala o predĺženie tejto lehoty a doplnenie vzájomného návrhu doručila okresnému

súdu až 14. apríla 2008. Výzvou zo 6. mája 2008 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu

sťažovateľky na doloženie rovnopisu vzájomného návrhu, aby ho bolo možné doručiť

druhej sporovej strane.

Po doručení vzájomného návrhu právnemu predchodcovi navrhovateľa okresný súd

nariadil ďalší termín pojednávania na 4. september 2008, ktoré však bolo odročené

z dôvodov na strane zákonnej sudkyne. Nový termín pojednávania súd nariadil

na 10. december 2008, ktoré však bolo z dôvodu práceneschopnosti sudkyne odročené

na 18. marec 2009.

Na pojednávanie nariadené na 18. marec 2009 sa sťažovateľka nedostavila a deň pred

pojednávaním telefonicky požiadala okresný súd o výmenu svojho právneho zástupcu. Preto

bolo pojednávanie odročené a uznesením z 5. mája 2009 bol sťažovateľke ustanovený nový

právny zástupca z radov advokátov. Zároveň súd priznal predchádzajúcej právnej

zástupkyni trovy právneho zastúpenia. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť

19. júna 2009.

Úpravou z 10. júla 2009 nariadil okresný súd ďalší termín pojednávania

na 25. november 2009. Na toto pojednávanie sa sťažovateľka nedostavila, dostavil sa iba jej

právny zástupca, ktorému udelila plnú moc - JUDr. P. S. (zastúpený na základe substitučnej

plnej moci Mgr. M. F.), ktorý uviedol, že odporkyňa nemá dôveru v súdom ustanoveného

právneho zástupcu, a preto žiada, aby bol z jej zastupovania odvolaný. Okresný súd preto

odročil pojednávanie a vzhľadom na zánik právneho predchodcu navrhovateľa (B.) vyzval

obchodnú spoločnosť B., s. r. o., aby oznámil, či súhlasí so svojím vstupom do konania.

Po vyjadrení súhlasu navrhovateľa (B., s. r. o.) okresný súd uznesením č. k. 13 C

208/ 2003-126 z 26. apríla 2010 pripustil, aby z konania vystúpil ako navrhovateľ mesto K.

(právny nástupca B.) a na jeho miesto vstúpil B., s. r. o. Označené uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 20. mája 2010. Úpravou zo 17. júna 2010 okresný súd nariadil ďalšie

pojednávanie na 11. október 2010. Uznesením z 28. septembra 2010 okresný súd zrušil

pôvodne ustanoveného právneho zástupcu sťažovateľky.

Pojednávanie nariadené na 11. október 2010 bolo odročené z dôvodu

práceneschopnosti zákonnej sudkyne na 12. január 2011. Na tomto pojednávaní navrhovateľ

vzniesol procesný návrh na zámenu účastníka na strane navrhovateľa tak, aby na jeho

miesto vstúpilo mesto K. Z tohto dôvodu bolo pojednávanie odročené na neurčito a od

mesta K. bol prípisom z 24. marca 2011 vyžiadaný súhlas s jeho vstupom do konania.

Uznesením z 30. mája 2011 okresný súd pripustil zámenu účastníkov na strane

navrhovateľa. Na základe odvolania sťažovateľky z 13. júla 2011 Krajský súd v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -158 z 25. novembra 2011

rozhodnutie okresného súdu zmenil tak, že zámenu účastníkov na strane navrhovateľa

nepripustil. Úpravou z 12. januára 2012 okresný súd nariadil termín pojednávania na 21.

marec 2012. Toto pojednávanie bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti poverenej

zamestnankyne navrhovateľa. Medzitým sťažovateľka špecifikovala ďalší svoj vzájomný

návrh podaním z 20. februára 2012.

Nasledujúci termín pojednávania okresný súd vo veci nariadil na 18. jún 2012.

Uvedený termín bol však zrušený z dôvodu povinnej účasti zákonnej sudkyne

na pracovnom stretnutí s ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky Tomášom Borecom

a pojednávanie bolo nariadené na 29. jún 2012. Navrhovateľ prípisom z 19. júna 2012

doručil návrh na pripustenie vstupu mesta K. ako ďalšieho účastníka do konania na strane

navrhovateľa. Pre tento procesný návrh bolo pojednávanie nariadené na 29. jún 2012

odročené, prípisom z 23. júla 2012 bolo mesto K. vyzvané, aby oznámilo, či súhlasí so

vstupom do konania na strane navrhovateľa. Mesto K. oznámilo svoj súhlas so vstupom do

konania podaním zo 14. augusta 2012, preto okresný súd uznesením č. k.

172 z 11. septembra 2012 pripustil, aby do konania na strane navrhovateľa vstúpilo mesto

K. ako navrhovateľ v 2. rade. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13. októbra 2012.

Ďalší termín pojednávania okresný súd nariadil na 20. október 2012. Toto

pojednávanie však bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti sudkyne na 26. jún 2013.

Pojednávanie konané 26. júna 2013 bolo vykonané v neprítomnosti sťažovateľky

a odročené na neurčito pre účely vyžiadania listinných dokladov z príslušného stavebného

úradu, katastrálneho úradu a pamiatkového úradu, pričom právnemu zástupcovi

sťažovateľky bola uložená povinnosť zaslať rovnopis vzájomného návrhu (aby mohol byť

doručený navrhovateľovi v 2. rade). Posledný termín pojednávania okresný súd nariadil na

30. október 2013.

III.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná, čo je v zásade to isté právo, ktoré

pre účastníka konania zaručuje .

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (obdobne , ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade so

svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje tri

základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd

(obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu

veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba

v občianskoprávnej veci o vypratanie nehnuteľnosti. Rozhodovanie všeobecných súdov

o takýchto návrhoch patrí do ich bežnej rozhodovacej činnosti. V okolnostiach prípadu

nemožno považovať predmetný spor po právnej stránke za osobitne zložitý. Istú mieru

faktickej zložitosti veci spôsobuje sama sťažovateľka nekonzistentnosťou ňou

uplatňovaných vzájomných návrhov, ktoré je potrebné dodatočne špecifikovať a dopĺňať.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom

pri rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom.

Pri hodnotení tohto kritéria ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka sa bez

ospravedlnenia nezúčastnila pojednávania nariadeného na 2. február 2005,

s ospravedlnením (resp. s ospravedlnením svojho právneho zástupcu) sa nezúčastnila ani

pojednávaní nariadených na 15. október 2007, 18. marec 2009 a 21. marec 2012, v dôsledku

čoho boli pojednávania vo veci odročené a na základe jej žiadosti bolo odročené aj

pojednávanie nariadené na 15. február 2006 (z dôvodu jej rokovania so zástupcami mesta K.

o mimosúdnom urovnaní sporu).

Správanie sťažovateľky v konaní charakterizuje aj uplatňovanie jej práv voči

navrhovateľom vzájomnými návrhmi podávanými do zápisnice počas vykonávaných

pojednávaní. Konkrétne na pojednávaní konanom 9. októbra 2006 vzniesla sťažovateľka

vzájomný návrh o uloženie povinnosti navrhovateľa uzavrieť s ňou nájomnú zmluvu,

na pojednávaní konanom 21. januára 2008 vzniesla vzájomný návrh proti navrhovateľovi

na zaplatenie vložených investícií do prenajatých priestorov (ktorý však finančne ustálila

až podaním doručeným 14. apríla 2008, v ktorom stručne uviedla právne významné

okolnosti pre posúdenie vzájomného návrhu), a napokon podaním doručeným 20. februára

2012 si sťažovateľka ako vzájomný návrh uplatnila nárok na zaplatenie 400 920 €

s príslušenstvom z titulu náhrady ušlého zisku.

Opísané správanie sťažovateľky malo podľa názoru ústavného súdu vplyv na vznik

zbytočných prieťahov v konaní, keďže kvôli nemu bolo viackrát odročené nariadené

pojednávanie a najmenej dvakrát bolo odročené z dôvodu uplatnenia vzájomného návrhu

sťažovateľkou bez toho, aby bol tento vzájomný návrh už počas pojednávania dostatočne

určitý (ustálený) a odôvodnený.

Ústavný súd zastáva názor, že nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach

návrhov (vrátane vzájomného návrhu) účastníka konania namietajúceho porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patria medzi okolnosti,

na ktoré ústavný súd prihliada pri posudzovaní tvrdenia sťažovateľa o porušení označeného

základného práva. Súd totiž v sporovom konaní nie je povinný konať z vlastnej iniciatívy

ani nahradzovať úkony účastníkov pri uplatňovaní ich nárokov, plnení procesných

povinností a využívaní procesných práv (m. m. ). Uvedené skutočnosti

na strane sťažovateľa majúce vplyv na predĺženie doby konania však samy osebe

nevylučujú zodpovednosť súdu za zbytočné prieťahy v konaní spôsobené jeho nesprávnym

či neefektívnym postupom, alebo dokonca nečinnosťou (obdobne napr. ,

, ).

Na tieto okolnosti bolo preto nevyhnutné prihliadnuť, a to najmä v súvislosti

s rozhodovaním o návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa dohovoru,

bol postup samotného okresného súdu.

Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo

k neodôvodneným prieťahom v konaní, ústavný súd zistil existenciu niekoľkých dlhších

období nečinnosti v postupe okresného súdu, a to skoro jeden a polročného obdobia hneď

po podaní návrhu (po vykonaní prípravných úkonov súdu) do nariadenia prvého

pojednávania (od 8. júla 2003 do 15. decembra 2004), ako aj obdobie približne polroka

medzi vyjadrením navrhovateľa, že trvá na podanom návrhu a nariadením druhého

pojednávania (od 9. mája 2005 do 20. decembra 2005). Zodpovednosť za vzniknuté

prieťahy v konaní je však nutné pričítať okresnému súdu, aj pokiaľ ide o zrušenie

niekoľkých pojednávaní z dôvodov na strane súdu (takto boli pre práceneschopnosť

zákonnej sudkyne alebo z iných dôvodov zrušené pojednávania nariadené na 4. september

2008, 10. december 2008, 11. október 2010, 18. jún 2012 a 25. február 2013). Okresnému

súdu tiež možno vytknúť neefektívny postup spočívajúci v tom, že počas 10 rokov

trvajúceho konania síce bolo nariadených spolu až 16 pojednávaní, väčšina z nich sa však

vôbec neuskutočnila pre ospravedlnenú neúčasť niektorého z účastníkov alebo dôvody

na strane súdu, a pokiaľ sa na nariadených pojednávaniach aj konalo, okresný súd v zásade

len vyjasňoval procesné návrhy účastníkov, a tak ustaľoval predmet konania, pričom len

ojedinele pristúpil k reálnemu vykonaniu dokazovania vo veci.

Rovnako vydanie uznesenia okresného súdu č. k. -145 z 30. mája

2011 sa vo svetle dôvodov zrušujúceho uznesenia krajského súdu č. k. -158

z 25. novembra 2011 javí ako predčasné, a tým neefektívne, keďže v konečnom dôsledku

predlžuje stav právnej neistoty sťažovateľky.

K obrane okresného súdu, že doterajšia dĺžka konania bola ovplyvnená jednak

nemožnosťou vytýčenia prvého pojednávania skôr ako dva roky po začatí konania, ako aj

odročením niekoľkých pojednávaní z dôvodov objektívneho charakteru na strane sudkyne,

ústavný súd poznamenáva, že systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti

nemožno pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného

práva zaručeného v oslabiť poukázaním na obmedzené personálne

kapacity príslušných súdov, prípadne iné „objektívne dôvody“ (ako to vyplýva z vyjadrenia

predsedníčky okresného súdu). v zaväzuje predovšetkým súdy ako

garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci,

a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov, aj keď nie všetky nástroje

na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či

konajúceho sudcu (pozri napr. , ).

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku súdneho konania, ako aj na uvedené obdobia

neefektívnej činnosti okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že v danej veci bolo

postupom okresného súdu porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci

bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj právo na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo vyplýva z bodu 1 výroku

tohto nálezu.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo

iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd preto

v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva sťažovateľky v zmysle § 56

ods. 3 písm. a) prikázal okresnému súdu, ktorý v čase

rozhodovania ústavného súdu vo veci koná, aby ďalej konal bez zbytočných prieťahov

(bod 2 výroku tohto nálezu). Ústavným súdom vyslovený príkaz konať vo veci bez

zbytočných prieťahov je povinný rešpektovať okresný súd, aj pokiaľ bude tento v zmysle

rozhodnutia odvolacieho súdu povinný v budúcnosti vykonať ďalšie úkony vo veci,

prípadne aj len pri doručovaní rozhodnutí odvolacieho súdu účastníkom konania.

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov

sa ho domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný

súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné

právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad

spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie

podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa

pritom riadi zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je reparácia

nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných

podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. ).

Sťažovateľka žiada priznať od okresného súdu finančné zadosťučinenie v sume

12 000 €. Rozsah navrhovaného finančného zadosťučinenia však vo svojej žiadosti

(v zmysle ) bližšie neodôvodňuje. Keďže v zmysle

ods. 3 sťažovateľka riadne nezdôvodnila navrhovaný rozsah

finančného zadosťučinenia, pri jeho určení ústavný súd vychádzal z celkovej dĺžky konania

a štádia, v ktorom sa nachádza (dosiaľ nebolo vo veci okresným súdom ani raz meritórne

rozhodnuté), ktorá je z ústavného hľadiska zjavne neakceptovateľná. Súčasne však

zohľadnil aj správanie sťažovateľky, ktoré vzniku zbytočných prieťahov napomohlo

spôsobom opísaným v bode 2 tretej časti odôvodnenia nálezu). Na základe uvedeného

ústavný súd sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € a na jeho

zaplatenie sťažovateľke zaviazal okresný súd v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli

z dôvodu právneho zastúpenia sťažovateľky advokátom JUDr. M. S. v konaní pred

ústavným súdom. Sťažovateľka si v rámci svojej sťažnosti uplatnila úhradu trov právneho

zastúpenia, ale ich výšku v sťažnosti nevyčíslila.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá

bola 781,00 €, pričom vychádzajúc zo svojej štandardnej judikatúry (,

, ) úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané

v roku 2013 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9,

§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 130,16 € a základná sadzba

paušálnej náhrady výdavkov (tzv. režijný paušál) sumu 7,81 €, teda v danom prípade

odmena a režijný paušál predstavuje za 2 úkony právnej služby sumu 275,94 €. Keďže

právny zástupca sťažovateľky nepreukázal, že je zároveň platcom dane z pridanej hodnoty,

ústavný súd priznanú odmenu a náhradu hotových výdavkov podľa § 18 ods. 3 vyhlášky

o daň pridanej hodnoty nezvýšil.

Z uvedených dôvodov ústavný súd zaviazal zaplatiť právnemu zástupcovi

sťažovateľky ako úhradu trov konania sumu 275,94 €, ktorú je okresný súd zaviazaný

zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení

s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013