Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 345/2013
PDF · 273.29 KB
No categories available
III. ÚS 345/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2013 v
senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika v
konaní o sťažnosti T. D., K., zastúpenej JUDr. M. S., K., vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 208/2003 takto
rozhodol:
1. Základné právo T. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 208/2003 p o r u š e n é
b o l i .
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
13 C 208/2003 konal bez zbytočných prieťahov.
3. T. D. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom
dvetisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť T. D. trovy konania v sume
275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jej právneho
zástupcu JUDr. M. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2013
doručená sťažnosť T. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 208/2003 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľka je v napadnutom konaní v postavení žalovanej účastníčkou konania
v spore vedenom na návrh B., s. r. o., a mesta K., ktorým sa domáhajú vypratania
nebytových priestorov vo vlastníctve mesta K.. Okresný súd od podania návrhu (t. j. 13.
júna 2003) do podania sťažnosti vo veci meritórne nerozhodol, preto sťažovateľka navrhuje,
aby ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv, prikázal okresnému súdu
konať, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 12 000 €, ako aj náhradu trov
konania na účet jej právneho zástupcu.
Ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 345/2013-10 z 18. júla 2013.
Okresný súd sa k doručenej sťažnosti vyjadril prípisom sp. zn. 1 SprV/407/2013
z 19. septembra 2003, v ktorom poukázal na zložitosť skutkovej stránky veci súvisiacu so
zabezpečením množstva listinných dôkazov preukazujúcich vlastníctvo vypratávanej
nehnuteľnosti a charakter prenajatých priestorov. Okrem popisu vykonaných úkonov vo
veci vyjadril tiež názor, že doterajšia dĺžka súdneho konania „bola ovplyvnená jednak
postupom zo strany súdu, nemožnosť vytýčenia prvého pojednávania vo veci skôr ako o dva
roky po začatí konania, odročenie niekoľkých pojednávaní z dôvodov na strane sudkyne
alebo súdu a jednak postupom odporkyne, ktorá viacerými procesnými návrhmi, o ktorých
musel súd rozhodovať, tiež prispela k predĺženiu konania. Takto vzniknuté prieťahy však
nemožno považovať za zbytočné prieťahy.“. Nečinnosť okresného súdu od podania návrhu
do nariadenia prvého pojednávania okresný súd odôvodnil vysokým počtom nevybavených
vecí v rokoch 2003 až 2005, ktorý v príslušnom súdnom oddelení v tom čase predstavoval
približne 400 vecí.
Právny zástupca sťažovateľky sa k stanovisku okresného súdu písomne vyjadril
podaním doručeným 18. októbra 2013, v ktorom uviedol, že vznesenie vzájomného návrhu
sťažovateľkou nie je spôsobilé odôvodniť 10-ročnú dĺžku súdneho konania. Pochybením
porušovateľa je tiež nesprávne rozdeľovanie vecí, ako aj neúmerný počet vecí napadnutých
do jedného oddelenia. Ďalej podľa sťažovateľa porušovateľ sám priznal «neodôvodnené
prieťahy v konaní. Porušovateľ opakovane poukázal na odročenie pojednávania z dôvodov
na strane súdu. Predĺženie konania spôsobil tiež postup porušovateľa, ktorým pripustil
zámenu účastníkov na strane navrhovateľa, avšak po podaní odvolania sa Krajský súd
v Košiciach stotožnil s názorom sťažovateľky a zámenu účastníkov nepripustil. Až následne
vstúpil do konania navrhovateľ v 2. rade. Zdĺhavý procesný postup (aj keď porušovateľ vo
Vyjadrení neuvádza kedy navrhovateľ v 1. rade podal návrh na zámenu účastníkov konania)
trval viac ako dva roky. A to výlučne z dôvodov pochybení v postupe porušovateľa.
Problematický postup porušovateľa pri pripustení zámeny účastníkov konania a následný
vstup navrhovateľa v 2. rade do konania, indikuje, že porušovateľ ani po desiatich rokoch,
nemá zodpovedne vyriešenú otázku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa.
Sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s názorom porušovateľa, že „takto vzniknuté
prieťahy však nemožno považovať za zbytočné prieťahy“. Sťažovateľka sa v dôsledku
postupu porušovateľa desať rokov nachádza v stave právnej neistoty v otázkach je práv a
povinností, pričom ani súd, ani navrhovateľ doposiaľ v konaní nezodpovedali ani len
elementárne otázky.».
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd preskúmal postup okresného súdu a úkony, ktoré vo veci vykonal
preverením súdneho spisu, ktorý si na ten účel od okresného súdu zapožičal, pričom zistil,
že návrh na súde proti sťažovateľke podal B. ako právny predchodca navrhovateľa 13. júna
2003. Návrh bol okresným súdom sťažovateľke doručený na vyjadrenie už 20. júna 2003
a sťažovateľka sa k nemu vyjadrila podaním doručeným 8. júla 2003.
Nasledujúcim úkonom vo veci bolo nariadenie termínu pojednávania na 2. február
2005 úpravou z 15. decembra 2004. Toto pojednávanie, ktorého sa sťažovateľka
nezúčastnila, bolo odročené na žiadosť právneho predchodcu navrhovateľa z dôvodu
možného mimosúdneho vyporiadania veci. Na výzvu okresného súdu z 12. apríla 2005
právny predchodca navrhovateľa prípisom z 3. mája 2005 oznámil, že na podanom návrhu
trvá.
Ďalší termín vo veci bol nariadený úpravou z 20. decembra 2005 na 15. február 2006.
Na tomto pojednávaní sťažovateľka prostredníctvom svojho manžela, ktorého písomne
splnomocnila na zastupovanie, požiadala o odročenie pojednávania na dobu 2 mesiacov
z dôvodu mimosúdneho vyporiadania veci. Na výzvu súdu však navrhovateľ doručil 2. júna
2006 oznámenie, že trvá na podanom návrhu.
Ďalší termín pojednávania bol okresným súdom určený na 9. október 2006. Z dôvodu
vznesenia vzájomného návrhu sťažovateľkou na uloženie povinnosti navrhovateľovi
uzavrieť s ňou nájomnú zmluvu bolo pojednávanie odročené na neurčito s uložením
povinnosti navrhovateľovi zaslať okresnému súdu všetky doklady a korešpondenciu
týkajúcu sa predmetných priestorov. Zároveň bola odporkyňa výzvou zo 16. novembra 2006
vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku za vzájomný návrh v sume 3 000 Sk. Sťažovateľka
však 28. novembra 2006 písomne požiadala okresný súd o priznanie oslobodenia od
súdneho poplatku, preto ju okresný súd 5. decembra 2006 vyzval na preukázanie jej
osobných, majetkových a finančných pomerov. Súčasne si vyžiadal správy z Daňového
úradu K., Krajského riaditeľstva Policajného zboru K., a vykonal lustráciu nehnuteľného
majetku v katastri nehnuteľností. Na základe takto zabezpečených dôkazov potom okresný
súd uznesením z 15. marca 2007 sťažovateľke priznal oslobodenie od súdneho poplatku.
Následne sťažovateľka požiadala okresný súd o pridelenie právneho zástupcu, na
základe čoho jej bola uznesením z 5. apríla 2007 ustanovená právna zástupkyňa na ochranu
jej práv a záujmov. Po právoplatnosti tohto uznesenia okresný súd určil termín pojednávania
na 15. október 2007. Toto pojednávanie však bolo pre ospravedlnenú neúčasť sťažovateľky
a jej právnej zástupkyne odročené na neurčito.
Ďalší termín pojednávania vo veci okresný súd nariadil na 21. január 2008. Toto
pojednávanie bolo aj vykonané, pričom na pojednávaní bol sťažovateľkou vznesený nový
vzájomný návrh na zaplatenie vložených investícií do prenajatých priestorov, ktorý okresný
súd sťažovateľke uložil špecifikovať. Právna zástupkyňa sťažovateľky 19. februára 2008
požiadala o predĺženie tejto lehoty a doplnenie vzájomného návrhu doručila okresnému
súdu až 14. apríla 2008. Výzvou zo 6. mája 2008 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu
sťažovateľky na doloženie rovnopisu vzájomného návrhu, aby ho bolo možné doručiť
druhej sporovej strane.
Po doručení vzájomného návrhu právnemu predchodcovi navrhovateľa okresný súd
nariadil ďalší termín pojednávania na 4. september 2008, ktoré však bolo odročené
z dôvodov na strane zákonnej sudkyne. Nový termín pojednávania súd nariadil
na 10. december 2008, ktoré však bolo z dôvodu práceneschopnosti sudkyne odročené
na 18. marec 2009.
Na pojednávanie nariadené na 18. marec 2009 sa sťažovateľka nedostavila a deň pred
pojednávaním telefonicky požiadala okresný súd o výmenu svojho právneho zástupcu. Preto
bolo pojednávanie odročené a uznesením z 5. mája 2009 bol sťažovateľke ustanovený nový
právny zástupca z radov advokátov. Zároveň súd priznal predchádzajúcej právnej
zástupkyni trovy právneho zastúpenia. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť
19. júna 2009.
Úpravou z 10. júla 2009 nariadil okresný súd ďalší termín pojednávania
na 25. november 2009. Na toto pojednávanie sa sťažovateľka nedostavila, dostavil sa iba jej
právny zástupca, ktorému udelila plnú moc - JUDr. P. S. (zastúpený na základe substitučnej
plnej moci Mgr. M. F.), ktorý uviedol, že odporkyňa nemá dôveru v súdom ustanoveného
právneho zástupcu, a preto žiada, aby bol z jej zastupovania odvolaný. Okresný súd preto
odročil pojednávanie a vzhľadom na zánik právneho predchodcu navrhovateľa (B.) vyzval
obchodnú spoločnosť B., s. r. o., aby oznámil, či súhlasí so svojím vstupom do konania.
Po vyjadrení súhlasu navrhovateľa (B., s. r. o.) okresný súd uznesením č. k. 13 C
208/ 2003-126 z 26. apríla 2010 pripustil, aby z konania vystúpil ako navrhovateľ mesto K.
(právny nástupca B.) a na jeho miesto vstúpil B., s. r. o. Označené uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 20. mája 2010. Úpravou zo 17. júna 2010 okresný súd nariadil ďalšie
pojednávanie na 11. október 2010. Uznesením z 28. septembra 2010 okresný súd zrušil
pôvodne ustanoveného právneho zástupcu sťažovateľky.
Pojednávanie nariadené na 11. október 2010 bolo odročené z dôvodu
práceneschopnosti zákonnej sudkyne na 12. január 2011. Na tomto pojednávaní navrhovateľ
vzniesol procesný návrh na zámenu účastníka na strane navrhovateľa tak, aby na jeho
miesto vstúpilo mesto K. Z tohto dôvodu bolo pojednávanie odročené na neurčito a od
mesta K. bol prípisom z 24. marca 2011 vyžiadaný súhlas s jeho vstupom do konania.
Uznesením z 30. mája 2011 okresný súd pripustil zámenu účastníkov na strane
navrhovateľa. Na základe odvolania sťažovateľky z 13. júla 2011 Krajský súd v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 2 Co/249/2011-158 z 25. novembra 2011
rozhodnutie okresného súdu zmenil tak, že zámenu účastníkov na strane navrhovateľa
nepripustil. Úpravou z 12. januára 2012 okresný súd nariadil termín pojednávania na 21.
marec 2012. Toto pojednávanie bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti poverenej
zamestnankyne navrhovateľa. Medzitým sťažovateľka špecifikovala ďalší svoj vzájomný
návrh podaním z 20. februára 2012.
Nasledujúci termín pojednávania okresný súd vo veci nariadil na 18. jún 2012.
Uvedený termín bol však zrušený z dôvodu povinnej účasti zákonnej sudkyne
na pracovnom stretnutí s ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky Tomášom Borecom
a pojednávanie bolo nariadené na 29. jún 2012. Navrhovateľ prípisom z 19. júna 2012
doručil návrh na pripustenie vstupu mesta K. ako ďalšieho účastníka do konania na strane
navrhovateľa. Pre tento procesný návrh bolo pojednávanie nariadené na 29. jún 2012
odročené, prípisom z 23. júla 2012 bolo mesto K. vyzvané, aby oznámilo, či súhlasí so
vstupom do konania na strane navrhovateľa. Mesto K. oznámilo svoj súhlas so vstupom do
konania podaním zo 14. augusta 2012, preto okresný súd uznesením č. k. 13 C 208/2003-
172 z 11. septembra 2012 pripustil, aby do konania na strane navrhovateľa vstúpilo mesto
K. ako navrhovateľ v 2. rade. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13. októbra 2012.
Ďalší termín pojednávania okresný súd nariadil na 20. október 2012. Toto
pojednávanie však bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti sudkyne na 26. jún 2013.
Pojednávanie konané 26. júna 2013 bolo vykonané v neprítomnosti sťažovateľky
a odročené na neurčito pre účely vyžiadania listinných dokladov z príslušného stavebného
úradu, katastrálneho úradu a pamiatkového úradu, pričom právnemu zástupcovi
sťažovateľky bola uložená povinnosť zaslať rovnopis vzájomného návrhu (aby mohol byť
doručený navrhovateľovi v 2. rade). Posledný termín pojednávania okresný súd nariadil na
30. október 2013.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná, čo je v zásade to isté právo, ktoré
pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so
svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd
(obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu
veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.
1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba
v občianskoprávnej veci o vypratanie nehnuteľnosti. Rozhodovanie všeobecných súdov
o takýchto návrhoch patrí do ich bežnej rozhodovacej činnosti. V okolnostiach prípadu
nemožno považovať predmetný spor po právnej stránke za osobitne zložitý. Istú mieru
faktickej zložitosti veci spôsobuje sama sťažovateľka nekonzistentnosťou ňou
uplatňovaných vzájomných návrhov, ktoré je potrebné dodatočne špecifikovať a dopĺňať.
2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom
pri rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom.
Pri hodnotení tohto kritéria ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka sa bez
ospravedlnenia nezúčastnila pojednávania nariadeného na 2. február 2005,
s ospravedlnením (resp. s ospravedlnením svojho právneho zástupcu) sa nezúčastnila ani
pojednávaní nariadených na 15. október 2007, 18. marec 2009 a 21. marec 2012, v dôsledku
čoho boli pojednávania vo veci odročené a na základe jej žiadosti bolo odročené aj
pojednávanie nariadené na 15. február 2006 (z dôvodu jej rokovania so zástupcami mesta K.
o mimosúdnom urovnaní sporu).
Správanie sťažovateľky v konaní charakterizuje aj uplatňovanie jej práv voči
navrhovateľom vzájomnými návrhmi podávanými do zápisnice počas vykonávaných
pojednávaní. Konkrétne na pojednávaní konanom 9. októbra 2006 vzniesla sťažovateľka
vzájomný návrh o uloženie povinnosti navrhovateľa uzavrieť s ňou nájomnú zmluvu,
na pojednávaní konanom 21. januára 2008 vzniesla vzájomný návrh proti navrhovateľovi
na zaplatenie vložených investícií do prenajatých priestorov (ktorý však finančne ustálila
až podaním doručeným 14. apríla 2008, v ktorom stručne uviedla právne významné
okolnosti pre posúdenie vzájomného návrhu), a napokon podaním doručeným 20. februára
2012 si sťažovateľka ako vzájomný návrh uplatnila nárok na zaplatenie 400 920 €
s príslušenstvom z titulu náhrady ušlého zisku.
Opísané správanie sťažovateľky malo podľa názoru ústavného súdu vplyv na vznik
zbytočných prieťahov v konaní, keďže kvôli nemu bolo viackrát odročené nariadené
pojednávanie a najmenej dvakrát bolo odročené z dôvodu uplatnenia vzájomného návrhu
sťažovateľkou bez toho, aby bol tento vzájomný návrh už počas pojednávania dostatočne
určitý (ustálený) a odôvodnený.
Ústavný súd zastáva názor, že nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach
návrhov (vrátane vzájomného návrhu) účastníka konania namietajúceho porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patria medzi okolnosti,
na ktoré ústavný súd prihliada pri posudzovaní tvrdenia sťažovateľa o porušení označeného
základného práva. Súd totiž v sporovom konaní nie je povinný konať z vlastnej iniciatívy
ani nahradzovať úkony účastníkov pri uplatňovaní ich nárokov, plnení procesných
povinností a využívaní procesných práv (m. m. IV. ÚS 123/05). Uvedené skutočnosti
na strane sťažovateľa majúce vplyv na predĺženie doby konania však samy osebe
nevylučujú zodpovednosť súdu za zbytočné prieťahy v konaní spôsobené jeho nesprávnym
či neefektívnym postupom, alebo dokonca nečinnosťou (obdobne napr. III. ÚS 193/03,
III. ÚS 111/04, III. ÚS 103/04).
Na tieto okolnosti bolo preto nevyhnutné prihliadnuť, a to najmä v súvislosti
s rozhodovaním o návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
bol postup samotného okresného súdu.
Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo
k neodôvodneným prieťahom v konaní, ústavný súd zistil existenciu niekoľkých dlhších
období nečinnosti v postupe okresného súdu, a to skoro jeden a polročného obdobia hneď
po podaní návrhu (po vykonaní prípravných úkonov súdu) do nariadenia prvého
pojednávania (od 8. júla 2003 do 15. decembra 2004), ako aj obdobie približne polroka
medzi vyjadrením navrhovateľa, že trvá na podanom návrhu a nariadením druhého
pojednávania (od 9. mája 2005 do 20. decembra 2005). Zodpovednosť za vzniknuté
prieťahy v konaní je však nutné pričítať okresnému súdu, aj pokiaľ ide o zrušenie
niekoľkých pojednávaní z dôvodov na strane súdu (takto boli pre práceneschopnosť
zákonnej sudkyne alebo z iných dôvodov zrušené pojednávania nariadené na 4. september
2008, 10. december 2008, 11. október 2010, 18. jún 2012 a 25. február 2013). Okresnému
súdu tiež možno vytknúť neefektívny postup spočívajúci v tom, že počas 10 rokov
trvajúceho konania síce bolo nariadených spolu až 16 pojednávaní, väčšina z nich sa však
vôbec neuskutočnila pre ospravedlnenú neúčasť niektorého z účastníkov alebo dôvody
na strane súdu, a pokiaľ sa na nariadených pojednávaniach aj konalo, okresný súd v zásade
len vyjasňoval procesné návrhy účastníkov, a tak ustaľoval predmet konania, pričom len
ojedinele pristúpil k reálnemu vykonaniu dokazovania vo veci.
Rovnako vydanie uznesenia okresného súdu č. k. 13 C/208/2003-145 z 30. mája
2011 sa vo svetle dôvodov zrušujúceho uznesenia krajského súdu č. k. 2 Co/249/2011-158
z 25. novembra 2011 javí ako predčasné, a tým neefektívne, keďže v konečnom dôsledku
predlžuje stav právnej neistoty sťažovateľky.
K obrane okresného súdu, že doterajšia dĺžka konania bola ovplyvnená jednak
nemožnosťou vytýčenia prvého pojednávania skôr ako dva roky po začatí konania, ako aj
odročením niekoľkých pojednávaní z dôvodov objektívneho charakteru na strane sudkyne,
ústavný súd poznamenáva, že systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti
nemožno pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného
práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na obmedzené personálne
kapacity príslušných súdov, prípadne iné „objektívne dôvody“ (ako to vyplýva z vyjadrenia
predsedníčky okresného súdu). Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako
garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci,
a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov, aj keď nie všetky nástroje
na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či
konajúceho sudcu (pozri napr. I. ÚS 119/03, I. ÚS 150/06).
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku súdneho konania, ako aj na uvedené obdobia
neefektívnej činnosti okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že v danej veci bolo
postupom okresného súdu porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo vyplýva z bodu 1 výroku
tohto nálezu.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd preto
v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva sťažovateľky v zmysle § 56
ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, ktorý v čase
rozhodovania ústavného súdu vo veci koná, aby ďalej konal bez zbytočných prieťahov
(bod 2 výroku tohto nálezu). Ústavným súdom vyslovený príkaz konať vo veci bez
zbytočných prieťahov je povinný rešpektovať okresný súd, aj pokiaľ bude tento v zmysle
rozhodnutia odvolacieho súdu povinný v budúcnosti vykonať ďalšie úkony vo veci,
prípadne aj len pri doručovaní rozhodnutí odvolacieho súdu účastníkom konania.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov
sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný
súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné
právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie
podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa
pritom riadi zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je reparácia
nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných
podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).
Sťažovateľka žiada priznať od okresného súdu finančné zadosťučinenie v sume
12 000 €. Rozsah navrhovaného finančného zadosťučinenia však vo svojej žiadosti
(v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde) bližšie neodôvodňuje. Keďže v zmysle § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažovateľka riadne nezdôvodnila navrhovaný rozsah
finančného zadosťučinenia, pri jeho určení ústavný súd vychádzal z celkovej dĺžky konania
a štádia, v ktorom sa nachádza (dosiaľ nebolo vo veci okresným súdom ani raz meritórne
rozhodnuté), ktorá je z ústavného hľadiska zjavne neakceptovateľná. Súčasne však
zohľadnil aj správanie sťažovateľky, ktoré vzniku zbytočných prieťahov napomohlo
spôsobom opísaným v bode 2 tretej časti odôvodnenia nálezu). Na základe uvedeného
ústavný súd sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € a na jeho
zaplatenie sťažovateľke zaviazal okresný súd v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli
z dôvodu právneho zastúpenia sťažovateľky advokátom JUDr. M. S. v konaní pred
ústavným súdom. Sťažovateľka si v rámci svojej sťažnosti uplatnila úhradu trov právneho
zastúpenia, ale ich výšku v sťažnosti nevyčíslila.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá
bola 781,00 €, pričom vychádzajúc zo svojej štandardnej judikatúry (III. ÚS 71/2012,
III. ÚS 215/2013, IV. ÚS 135/2013) úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané
v roku 2013 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9,
§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 130,16 € a základná sadzba
paušálnej náhrady výdavkov (tzv. režijný paušál) sumu 7,81 €, teda v danom prípade
odmena a režijný paušál predstavuje za 2 úkony právnej služby sumu 275,94 €. Keďže
právny zástupca sťažovateľky nepreukázal, že je zároveň platcom dane z pridanej hodnoty,
ústavný súd priznanú odmenu a náhradu hotových výdavkov podľa § 18 ods. 3 vyhlášky
o daň pridanej hodnoty nezvýšil.
Z uvedených dôvodov ústavný súd zaviazal zaplatiť právnemu zástupcovi
sťažovateľky ako úhradu trov konania sumu 275,94 €, ktorú je okresný súd zaviazaný
zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2013