Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 540/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., H., zastúpenej

advokátom JUDr. I. J., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa , základného práva na rovnosť

účastníkov v súdnom konaní podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -455

z 11. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., H. (ďalej len „sťažovateľka“), vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na rovnosť účastníkov

v súdnom konaní podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -455 z

11. apríla 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„... Odvolací súd rozsudkom sp. zn. -455 zo dňa 11. 04. 2013

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, Okresného súdu Humenné vydaný pod sp. zn.

-411 zo dňa 23. 08. 2012.

Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa napriek tomu, že zo strany

prvostupňového súdu nedošlo k vykonaniu potrebného dokazovania v zmysle pokynu

Krajského súdu v Prešove, ktorý bol prvostupňovému súdu daný uznesením

sp. zn. -108 zo dňa 16. 11. 2005. Sme toho názoru, že pokiaľ potrebné

dokazovanie nebolo vykonané prvostupňovým súdom, jeho vykonanie mal zabezpečiť

odvolací súd, v tomto prípade Krajský súd v Prešove. Odvolací súd však predmetné

dokazovanie nevykonal, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nijakým spôsobom

nevysporiadal s dôvodmi, prečo k vykonaniu potrebného dokazovania zo strany či už

prvostupňového alebo odvolacieho súdu nedošlo. V zmysle uvedeného sa postup súdu javí

ako nezákonný a taký, ktorý porušil práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé

súdne konanie...

Krajský súd vo svojom skoršom zrušujúcom rozhodnutí, sp. zn. -108

zo dňa 16. 11. 2005 dal pokyn súdu prvého stupňa, ktorým smerom je potrebné dokazovanie

vykonať a ktoré skutočnosti je potrebné objasniť tak, aby mohol súd vo veci rozhodnúť.

Žalobca, sťažovateľ na základe tohto pokynu navrhol súdu vykonanie dôkazov výsluchom

bývalého starostu žalovaného p. B. a Ing. J. Č., konateľa žalobcu ako aj predložením

listinných dôkazov týkajúcich sa diela a zmien dodávateľa diela, vrátane dôkazov

financovania stavby zo štrukturálnych fondov a dôkazov preukazujúcich, či nový dodávateľ

bol vybraný zákonným spôsobom v rámci verejného obstarávania. Podľa nášho názoru, až

po zabezpečení týchto dôkazov bolo možné určiť, či došlo zo strany žalovaného k platnému

odstúpeniu od zmluvy a legitímnej zmene dodávateľa stavby a taktiež, či uplatnený nárok je

v súlade s čl. VI zmluvy o dielo.

Ak súd nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom a nevysporiadal sa s tým ani

v odôvodnení rozsudku, považujeme tento postup súdu za nezákonný a taký, ktorý porušuje

práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie...

Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. -455 zo dňa 11. 04.

2013 je preto nutné považovať za nezákonné, za ústavne nekonformné, arbitrárne,

svojvoľné a tým priamo porušujúce základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 SR ako aj SR a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd...

Zároveň sme toho názoru, že odvolací súd sa dostatočne nevysporiadal s námietkami

žalobcu, ktoré žalobca uviedol vo svojom odvolaní, čím zaťažil svoj rozsudok vo veci

nepreskúmateľnosťou...

Odvolací súd tvrdiac, že ustanovenie čl. VI zmluvy o dielo je nejasné bez toho, aby sa

tým zaoberal na odbornej úrovni, označil požiadavku žalobcu ako nedôvodnú z titulu

nejasnosti formulácie tej časti zmluvy, ktorá sa týka zmluvnej pokuty.“

Sťažovateľka vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„Základné práva sťažovateľa, M., spol. s r. o., H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 SR a na rovnosť účastníkov konania podľa SR, ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. -455 zo dňa

11. apríla 2013 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. -455 zo dňa 11. apríla

2013 zrušuje a vec vracia v rozsahu zrušenia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

vo výške 1.998,58 Eur na účet právneho zástupcu, JUDr. I. J., advokáta, K., do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

).

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , základného práva na rovnosť účastníkov v súdnom konaní podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu z 11. apríla 2013. Krajský súd označeným rozhodnutím potvrdil rozsudok

Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. -411 z 23. augusta

2012.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre

ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu ().

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ).

Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sťažovateľka namieta, že krajský súd

nevykonal všetky navrhnuté dôkazy a že rozsudok odvolacieho súdu je zjavne

neodôvodnený.

Krajský súd v predmetnom rozsudku dospel k týmto právnym záverom:

„... Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj náležitý právny

záver. V súvislosti s odvolacími námietkami je treba zdôrazniť, že povinnosťou a úlohou

odvolacieho súdu je dať odpoveď na tie námietky uvedené v odvolaní účastníka, ktoré sú

pre rozhodnutie veci skutkovo i právne relevantné. Rozhodnutie odvolacieho súdu teda

nemusí obsahovať odpoveď na všetky otázky nastolené odvolateľom, ale len na tie, ktoré sú

pre rozhodnutie súdu relevantné.

Odvolací súd jednak poukazuje na vecne správne dôvody napadnutého rozsudku, ale

považuje za potrebné zdôrazniť ohľadne požadovaného nároku to, že text dohody o

zmluvnej pokute znel tak, že v prípade zrušenia zmluvy sa objednávateľ zaväzuje uhradiť

zhotoviteľovi vzniknuté náklady + 20 % ušlého zisku, pričom táto formulácia nie je

dostatočne určitá a zrozumiteľná a to z toho dôvodu, že stanovenie zmluvnej pokuty musí

byť zrozumiteľné obom stranám, aby v prípade porušenia zmluvnej povinností ten, ktorý je

zaviazaný, vedel už z dohody, akú výšku zmluvnej pokuty bude platiť. Nemôže byť výška

zmluvnej pokuty závislá na ďalších okolnostiach nastupujúcich po porušení zmluvnej

povinnosti, ako je výpočet nákladov a výpočet ušlého zisku, o ktorých ten, kto je povinný

platiť zmluvnú pokutu nemá žiadne vedomosti. Žalovaný v čase uzavretia tejto zmluvy

nevedel, aký bude postih za porušenie zmluvnej povinnosti. Toto platí samozrejme

za predpokladu, že dohoda o zmluvnej pokute bola uzatvorená v súlade s § 544 ods. 1

Obč. zák., teda že strany si dohodli pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú

pokutu a účastník, ktorý túto povinnosť poruší, je zaviazaný pokutu zaplatiť, a to aj keď

oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda. Toto odvolací súd

zdôrazňuje z toho dôvodu, že zrušenie zmluvy je synonymom odstúpenia od zmluvy v zmysle

§ 344 Obch. zák. Podľa tohto ustanovenia od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré

ustanovuje zmluva alebo tento alebo iný zákon. Ak zákon umožňuje v zmysle § 344

Obch. zák. v uvedených prípadoch od zmluvy odstúpiť, potom túto zákonnú možnosť a toto

zákonné právo nemožno postihovať zmluvnou pokutou, a teda odstúpenie od zmluvy nemôže

byť považované za porušenie zmluvnej povinnosti. Aj z tohto dôvodu, okrem už vyššie

uvedených dôvodov, je dohoda o zmluvnej pokute neplatná v zmysle § 37 ods. 1 Obch. zák.,

ale aj v zmysle § 39 Obč. zák...“

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa

štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou zmluvnej pokuty

dohodnutej v čl. VI. zmluvy o dielo z 22. septembra 1997.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky

arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich

o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu,

keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj

v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným

smerom ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým

sťažovateľka nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný

nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným

súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym

základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. ).

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľkou v jej

odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa ústavný súd v súlade so svojou konštantnou

judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým

rozsudkom neporušil sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Pokiaľ ide o namietané porušenie , sťažovateľka nezdôvodnila,

akým spôsobom sa mal krajský súd dopustiť porušenia ústavnej garancie rovnosti

účastníkov v konaní. Podľa ústavný súd je viazaný

návrhom na začatie konania. Keďže sťažovateľka napriek tomu, že je zastúpená

kvalifikovaným právnym zástupcom, svoj návrh v tejto časti neodôvodnila, ústavný súd

nemohol potom ani nepredloženú a ústavne nezdôvodnenú námietku preskúmať.

Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa

považujúc ju za zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie

o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa

nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013