Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 545/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., B., a obchodnej spoločnosti

L., s. r. o., B., zastúpených obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná

konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., PhD., vo veci namietaného porušenia ich základného

práva vlastniť majetok podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho uznesením

č. k. -278 z 30. júla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., a obchodnej spoločnosti L., s. r. o.,

o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., B., a obchodnej spoločnosti L., s. r.

o., B. (ďalej len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva

vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k.

278 z 30. júla 2013.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľky (navrhovateľky)

si v konaní vedenom Okresným súdom Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. uplatnili náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti

Slovenskej republike, Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„odporca“). Okresný súd uznesením č. k. -256 z 11. júna 2013 zamietol návrh

odporcu na uloženie povinnosti sťažovateľkám zložiť preddavok na trovy konania v zmysle

(ďalej aj „OSP“), čo odôvodnil tým, že podľa

ods. 1 štvrtej vety nemožno zastaviť konanie v prípade, „keď odporca nemá povinnosť

zložiť preddavok, pretože jeho majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa

osobitného predpisu o konkurznom konaní. Súd v takomto prípade nemá zákonný podklad

na zastavenie konania.“. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal odporca

odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. -278 z 30. júla 2013 napadnuté

rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľky v sťažnosti vyjadrili svoj nesúhlas s takýmto postupom krajského súdu,

pretože podľa ich názoru proti rozhodnutiu okresného súdu nebolo možné podať odvolanie

s ohľadom na , ktorý jasne ustanovuje, že odvolanie nie je

prípustné proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o povinnosti zložiť preddavok na trovy

konania podľa . Hoci krajský súd nedisponoval právomocou vecne rozhodovať

o podanom odvolaní, prípustnosť odvolania proti uzneseniu okresného súdu odvodil z § 202

ods. 3 písm. q) „a contrario“, s čím sťažovateľky nesúhlasia. Podľa ich názoru

„akékoľvek rozhodovanie okresného súdu podľa je rozhodovaním o povinnosti

zložiť preddavok na trovy konania. Ak súd rozhodne o povinnosti zložiť preddavok na trovy

konania tak, že návrh odporcu zamietne, pretože povinnosť nebude chcieť uložiť, stále pôjde

o rozhodovanie o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a, a teda

odvolanie proti takémuto rozhodnutie nebude podľa psím. q) prípustné.

Akýkoľvek iný záver je účelovou dezinterpretáciou práva.“. Takýto postup by preto

viedol k „bezdôvodnej favorizácii jednej zo strán – odporcu – ktorého primárnym záujmom

je vyvolanie sankcie ultima ratio – zastavenie súdneho konania pre nesplnenie povinnosti

zložiť preddavok na trovy konania“.

Sťažovateľky v petite navrhli, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že

postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k. -278 z 30. júla 2013 boli

porušené ich základné práva podľa a a práva podľa

ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľky zároveň navrhli, aby ústavný

súd napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a aby sťažovateľkám priznal finančné

zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateliek podľa

a a práv podľa dohovoru a dodatkového

protokolu postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k. -278 z 30. júla

2013.

Hoci sťažovateľky v sťažnosti deklarovali, že v ich prípade „je splnená formálna

podmienka upravená ust. “, ústavný súd zistil,

že ochrany svojich práv sa okrem jemu zaslanej sťažnosti domáhajú aj podaním dovolania

proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že dovolacie konanie ešte nie je skončené, musela byť

sťažnosť sťažovateliek odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv,

ktorých porušenie namietajú, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací. Súbežné podanie

dovolania a sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity

síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba do rozhodnutia najvyššieho súdu

o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia , podľa

ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné

právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne

poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až

po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľky prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľkám lehota na podanie sťažnosti ústavnému

súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54). A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia

a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní budú mať sťažovateľky k dispozícii už iba

podanie sťažnosti ústavnému súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju vo vzťahu ku krajskému súdu odmietol ako

neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013