Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 548/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. V., M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ.

P., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46

ods. 1 a v spojení s Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a čl. 8 ods. 1, 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd postupom a

prípisom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

v súvislosti s vybavením jeho podania z 22. júla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2013

doručená sťažnosť M. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a 5, a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 8 ods. 1, 2 a 3

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom a prípisom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To

5/2013 v súvislosti s vybavením jeho podania z 22. júla 2013 (ďalej aj „prípis najvyššieho

súdu z 30. júla 2013“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby na základe

rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej

len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. 20/2011 z 3. marca 2011 s tým, že väzba mu

začala plynúť 1. marca 2011 o 5.30 h.

Dňa 22. júla 2013 sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby a nahradenie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Najvyšší súd mu prípisom sp. zn. z 30. júla 2013 oznámil, že „žiadosť je

predčasne podaná a nie je preto potrebné o nej rozhodovať“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej cituje viaceré články , dohovoru a listiny a tvrdí,

že v konaní pred najvyšším súdom došlo k porušeniu jeho označených práv, pretože

najvyšší súd nerozhodol o jeho žiadosti z 22. júla 2013 viac ako tri mesiace a jeho postup

bol aj nezákonný a arbitrárny, čím došlo aj k porušeniu jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 stavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom

takto rozhodol:

«1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 ods. 5

v spojení s , ods. 2 ..., obsiahnuté v , ods. 3, ods. 4 Dohovoru...,

ako aj v , ods. 2, ods. 5 Listiny..., v spojení s ... bolo

postupom, zásahmi Najvyššieho súdu... v konaní o žiadosti sťažovateľa zo dňa 22. 07. 2013

sp. zn. porušené.

2. Základné právo sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 ..., základné právo na spravodlivé konanie podľa Dohovoru bolo

postupom, zásahmi Najvyššieho súdu... v konaní o žiadosti sťažovateľa zo dňa 22. 07. 2013

sp. zn. porušené.

3. Základné právo sťažovateľa, aby súdy urýchlene rozhodli o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu, podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru... a podľa čl. 17 ods. 2

... bolo v konaní vedenom na Najvyššom súde... v konaní o žiadosti sťažovateľa zo

dňa 22. 07. 2013 sp. zn. porušené.

4. Najvyššiemu súdu... zakazuje v konaní pokračovať v porušovaní

základných práv a slobôd sťažovateľa zaručených ... a Listinou... a práva

zaručeného Dohovorom...

5. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v konaní prikazuje ihneď

prepustiť M. V... z väzby na slobodu.

6. Sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie v celkovej výške 10.000 EUR,

ktoré mu je povinný vyplatiť Najvyšší súd... do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia

Ústavného súdu...

7. Najvyšší súd... je povinný uhradiť sťažovateľ ovi trovy právneho zastúpenia

na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ľ. P...»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd v súvislosti s vybavením jeho

žiadosti o prepustenie z väzby nepostupoval procesne správne, keď nerozhodol viac ako tri

mesiace o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Postup najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. v súvislosti s vybavením jeho podania z 22. júla 2013 nepovažuje

za zákonný, a preto sa domnieva, že došlo k namietanému porušeniu jeho označených

základných práv podľa , dohovoru a listiny.

Ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa a postup najvyššieho súdu

v namietanom konaní a konštatuje, že najvyšší súd pri vybavovaní podania sťažovateľa

v súvislosti s jeho žiadosťou o prepustenie z väzby na slobodu a o nahradenie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka z 22. júla 2013 postupoval správne, keď mu

svojím prípisom z 30. júla 2013 oznámil, že „táto žiadosť je založená na rovnakých

dôvodoch (je to doslovný opis) ako v predchádzajúcej žiadosti zo 17. júna 2013, ktorá bola

uznesením Špecializovaného trestného súdu... z 20. júna 2013, sp. zn.

zamietnutá a písomný sľub obžalovaného z toho istého dňa nebol prijatý, pričom sťažnosť

obžalovaného proti tomuto uzneseniu bola uznesením Najvyššieho súdu... zo 16. júla 2013.

sp. zn. zamietnutá“, a tiež mu opierajúc sa o ustanovenie § 79 ods. 3

zrozumiteľným a jasným spôsobom vysvetlil, prečo o jeho žiadosti

nerozhodoval osobitným uznesením.

Vyplýva to z odôvodnenia tohto prípisu, keď najvyšší súd uviedol: „Obžalovaný

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podal 22. júla 2013, pričom jeho predchádzajúca

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu z tých istých dôvodov ako v ostatnej žiadosti bola

právoplatne zamietnutá 16. júla 2013. Lehota 30 dní na podanie žiadosti z tých istých

dôvodov preto uplynie obžalovanému až dňom 16. augusta 2013, ak samozrejme neuvedie

iné dôvody ( ). Za tohto stavu ostatnú žiadosť obžalovaného o

prepustenie z väzby na slobodu je treba považovať za predčasnú, o ktorej nie je potrebné

rozhodovať osobitným uznesením.“

Sťažovateľ vznáša výhrady proti postupu najvyššieho súdu namietajúc, že namiesto

toho, aby konal a rozhodol o jeho žiadosti, mu na jeho žiadosť odpovedal iba prípisom.

Podľa obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,

predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi

pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa

musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie

iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho

predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že podanie (žiadosť) podal sťažovateľ

najvyššiemu súdu už 22. júla 2013, teda ešte predtým, ako uplynula lehota 30 dní

od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa právoplatne rozhodlo o jeho predchádzajúcej

žiadosti o prepustenie z väzby (tá uplynula až 16. augusta 2013). Vzhľadom na nesplnenie

procesných podmienok preto o tejto žiadosti nerozhodoval a vyrozumel sťažovateľa

prípisom z 30. júla 2013, tak ako už bolo uvedené.

Takýto záver, ktorý najvyšší súd urobil, nemožno vzhľadom na okolnosti daného

prípadu považovať za arbitrárny, či dokonca svojvoľný, ktorý by vyžadoval ústavno-súdnu

korekciu.

Právo obvineného žiadať o prepustenie z väzby nie je neobmedzeným a absolútnym

právom obvineného. Aj judikatúra štrasburských orgánov ochrany práva pripúšťa zákonné

obmedzenie opätovného podávania žiadosti o prepustenie z väzby tou istou osobou

uplynutím určitého času od predchádzajúceho rozhodnutia súdu. Za primeraný časový

interval medzi dvoma preskúmaniami v prípade väzby vo veci Bezicheri c. Taliansko

(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 25. októbra 1989, Annuaire, č. 164) súd

hodnotil jednomesačný interval. S uvedeným korešponduje aj právna úprava Trestného

poriadku, ktorá viaže novú žiadosť o prepustenie z väzby na uplynutie 30-dňovej lehoty

od právoplatnosti zamietajúceho rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti.

Pred uplynutím lehoty 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bola jeho

žiadosť o prepustenie z väzby naposledy zamietnutá, všeobecný súd nerozhodoval, pretože

neobsahovala nové skutočnosti. V danom prípade vzhľadom na nesplnenie procesných

podmienok ustanovených v nebolo ani podľa názoru

ústavného súdu dôvodné, aby najvyšší súd vydal rozhodnutie, a ani neprichádzal do úvahy

iný postup, než vyrozumenie sťažovateľa prípisom z 30. júla 2013. Najvyšší súd v súvislosti

s podaním sťažovateľa zo 22. júla 2013 teda postupoval procesne správne, keď ho týmto

spôsobom vybavil, a niet žiadnej vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným prípisom

najvyššieho súdu a namietaným porušením v sťažnosti označených práv.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť, v ktorej sťažovateľ

namieta porušenie svojich označených práv postupom najvyššieho súdu, existujú dôvody

na jej odmietnutie pre jej zjavnú neopodstatnenosť (obdobne ), a z tohto

dôvodu ju pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013