Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 454/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom Mgr. Ondrejom Zacharom, 1.

mája 1018/81, Liptovský Mikuláš, ktorou namieta porušenie základného práva na osobnú

slobodu podľa a 5 a práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Nitra v súvislosti s podaním z 25. januára 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na osobnú slobodu podľa a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v súvislosti s podaním z 25. januára 2015 (ďalej aj

„postup okresného súdu“).

Zo sťažnosti, ako aj skutočností známych ústavnému súdu z jeho rozhodovacej

činnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin poisťovacieho

podvodu podľa , a s poukazom

na a a iné. Sťažovateľ bol do väzby vzatý uznesením

sp. zn. zo 16. mája 2014, pričom väzba mu začala plynúť 13. mája 2014. Dňa

10. februára 2015 malo byť postúpené okresnému súdu podanie sťažovateľa «označené ako

„Sťažnosť na postup vyšetrovateľa, dozorujúceho prokurátora, na prieťahy v konaní,

na sudkyňu pre prípravné konanie a porušovanie ustanovení zo dňa

25.1.2015“». To isté podanie bolo okresnému súdu doručené aj 18. marca 2015, a to jeho

postúpením z Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Sťažovateľ uvádza, že

k predmetnému podaniu sa okresný súd vyjadril listom z 31. marca 2015, avšak o tejto

„ďalšej žiadosti o prepustenie z väzby nekonal“.

V dôvodoch svojej sťažnosti po uvedení obsahu § 72 ods. 2 a § 79 ods. 3 Trestného

poriadku, ako aj časti a sťažovateľ uvádza, že význam «osobnej

slobody jednotlivca ako aj úlohy súdov pri napĺňaní ústavných záruk tejto osobnej slobody

je vyjadrený v ustanovení , kde je jednoznačne uvedené:

„osobná sloboda sa zaručuje“, do väzby možno vziať iba „na základe rozhodnutia súdu“

a „nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon.“...

Je teda zrejmé, že napriek skutočnosti, že Okresnému súdu bola dňa 10.2.2015

a 18.3.2015 doručená žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu tento o nej doposiaľ

v rozpore so zákonnou požiadavkou urýchleného a neodkladného rozhodovania o väzobnej

veci nekonal. Nekonaním o mojej žiadosti o prepustenie z väzby do dnešného dňa došlo

k porušeniu (veta prvá) v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie

o zákonnosti väzby v trestnej veci. Odpadol tak dôvod na ďalšie trvanie väzby, s čím spája

ustanovenie . konzekvenciu okamžitého prepustenia na slobodu.

Na základe uvedeného namietam protiústavnosť mojej väzby, v dôsledku absencie

zákonnej podmienky aby OČTK a súd postupovali vo veci samej s osobitnou

starostlivosťou a urýchlením. Uvedené nemohlo a nemôže byť odstránené ani prípadným

súdnym rozhodnutím.».

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby v jeho veci vydal ústavný súd takéto

rozhodnutie:

1. Základné právo ... na osobnú slobodu uvedené v čl. 17 ods. 2 a 5

... a v Dohovoru... postupom Okresného súdu v Nitre nekonaním

o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu sťažovateľa zo dňa 25.1.2015 doručenej

okresnému súdu 10.2.2015 a 18.3.2015 porušené bolo z dôvodu nerozhodnutia o prijatej

sťažnosti neodkladne a urýchlene.

2. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Nitra, aby prepustil obvineného

neodkladne z väzby na slobodu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých

hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade

ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho

nemožno pozbaviť slobody okrem prípadov, ktoré sú uvedené v tomto ustanovení.

Podľa obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,

predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi

pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa

musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie

iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho

predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Ústavný súd pripomína, že právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5

môže byť porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú

v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou

a urýchlením (). Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním

dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú obsiahnuté

v . Nielen ústavný súd, ale aj štrasburské orgány ochrany práv súčasne

zdôrazňujú, že rýchlosť preskúmavania a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby

je nevyhnutné posudzovať a vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej

konkrétnej veci (Bezichieri z roku 1989, A 164, bod 21, Neumeister z roku 1968, A 8,

bod 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A 107, bod 55).

Aj keď sťažovateľ nenamieta porušenie práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru,

ústavný súd vzhľadom na opísané okolnosti prípadu a obsahovú spätosť uvedeného článku

s prihliadol aj na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu

pre ľudské práva vzťahujúcu sa na čl. 5 ods. 4 dohovoru. V prípade pozbavenia osobnej

slobody väzbou z nej vyplýva právo obvineného iniciovať preskúmanie zákonnosti jeho

väzby v primeraných intervaloch, nie však právo obvineného podávať žiadosti o prepustenie

z väzby bez akýchkoľvek obmedzení a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu rozhodnúť

o každej žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu bez ohľadu na jej obsah

(m. m. ).

Právo obvineného žiadať o prepustenie z väzby nie je neobmedzeným a absolútnym

právom obvineného. Aj judikatúra štrasburských orgánov ochrany práva pripúšťa

zákonné obmedzenie opätovného podávania žiadosti o prepustenie z väzby tou istou osobou

uplynutím určitého času od predchádzajúceho rozhodnutia súdu. Za primeraný časový

interval medzi dvoma preskúmaniami v prípade väzby vo veci Bezicheri c. Taliansko

(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 25. 10. 1989, Annuaire, č. 164)

súd hodnotil jednomesačný interval. S uvedeným korešponduje aj právna úprava

, ktorá viaže novú žiadosť o prepustenie z väzby na uplynutie 30 dňovej

lehoty od právoplatnosti zamietajúceho rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti

(m. m. ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v podstate namieta, že okresný súd v súvislosti

s vybavením svojej sťažnosti na postup vyšetrovateľa, dozorujúceho prokurátora a sudkyne

pre prípravné konanie z 25. januára 2015, ktorá mala obsahovať aj jeho žiadosť

o prepustenie z väzby, nepostupoval procesne správne, keď do podania sťažnosti ústavnému

súdu, t. j. do 27. apríla 2015 nerozhodol o tejto jeho žiadosti o prepustenie z väzby, čím

porušil a 5 a dohovoru.

Z obsahu pripojenej odpovede okresného súdu sp. zn. Spr 1916/15 z 11. februára

2015 vyplýva, že predseda okresného súdu posúdil uvedené podanie z 25. januára 2015

doručené okresnému súdu 10. februára 2015 ako sťažnosť podľa

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o súdoch“) a vybavil ju spôsobom predpokladaným § 63 a nasl. zákona

o súdoch. Obdobne vybavil toto podanie aj v po tom, ako bolo doručené 18. marca 2015,

a to prípisom z 31. marca 2015.

Pri rozhodovaní o tejto sťažnosti bol ústavný súd nútený prihliadnuť aj na skutočnosti,

ktoré mu boli známe z jeho rozhodovacej činnosti vo veci vedenej ústavným súdom

pod sp. zn. . Z uznesenia ústavného súdu sp. zn.

z 8. septembra 2015 vyplýva, že 30. januára 2015 bola krajským prokurátorom v Nitre

predložená okresnému súdu iná žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, o ktorej

rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. z 13. februára 2015 tak, že ju

zamietol. Následne 2. marca 2015 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu

proti tomuto uzneseniu okresného súdu sťažnosť, ktorú krajský súd zamietol uznesením č. k.

z 26. marca 2015.

Z uvedeného je zrejmé, že v čase doručenia podaní sťažovateľa okresnému súdu,

t. j. 10. februára 2015 a 18. marca 2015, z postupu, v súvislosti s ktorým sťažovateľ

odvodzuje porušenie práv zaručených a 5 a dohovoru, konal

okresný súd a následne Krajský súd v Nitre ako nadriadený súd súbežne aj o inej žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby, pričom o nej rozhodoval zákonom predpísaným

spôsobom ̶t. j. uznesením o väzbe podľa . Zároveň

je nespochybniteľné, že uvedené podania, ktoré vo svojom texte obsahovali aj vetu končiacu

sa slovami, „a preto žiadam o prepustenie z väzby“, boli okresnému súdu doručené

pred uplynutím 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby.

So zreteľom na uvedené ústavný súd nepovažuje postup okresného súdu, ktorý

osobitne nerozhodoval o podaní sťažovateľa z 25. januára 2015 doručenom 10. februára

2015, resp. 18. marca 2015 ako o samostatnej žiadosti o prepustenie z väzby za svojvoľný

a v materiálnom zmysle za zasahujúci do obsahu sťažovateľom označených práv zaručených

a 5 , prípadne dohovoru. Z uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 13. februára 2015 totiž vyplýva, že v danom čase okresný súd preskúmaval

existenciu väzobných dôvodov u sťažovateľa a svoje rozhodnutie o ich trvaní náležite

odôvodnil. Záver o ústavnej konformnosti konania o tejto sťažovateľovej žiadosti

o prepustenie z väzby pritom potvrdil aj ústavný súd odmietnutím sťažnosti uznesením

sp. zn. z 8. septembra 2015.

Vychádzajúc z obsahu mal sťažovateľ právo podať

ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby, pokiaľ v nej neuviedol iné dôvody, až po uplynutí

tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo

právoplatnosť. Z argumentácie uvedenej v sťažnosti a zo zistených okolností prípadu

(vrátane opísaných časových súvislostí) však nevyplýva, že by boli uvedené podmienky

v danom prípade splnené. V období doručenia podania sa teda sťažovateľ nenachádzal

vo väzbe v rozpore s obsahom základného práva na osobnú slobodu podľa § 17 ods. 2 a 5

, ani práva zaručeného dohovoru, a preto postup okresného súdu

v súvislosti s podaním sťažovateľa z 25. januára 2015 nemožno vzhľadom na okolnosti

daného prípadu považovať za svojvoľný, resp. vyžadujúci ústavno súdnu korekciu.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru o absencii príčinnej súvislosti

medzi namietaným postupom okresného súdu a obsahom sťažovateľom označených práv.

Ústavný súd preto sťažnosť podľa odmietol pre jej

zjavnú neopodstatnenosť už pri jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015