Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 454/2015
PDF · 397.37 KB
No categories available
III. ÚS 454/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom Mgr. Ondrejom Zacharom, 1.
mája 1018/81, Liptovský Mikuláš, ktorou namieta porušenie základného práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Nitra v súvislosti s podaním z 25. januára 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v súvislosti s podaním z 25. januára 2015 (ďalej aj
„postup okresného súdu“).
Zo sťažnosti, ako aj skutočností známych ústavnému súdu z jeho rozhodovacej
činnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin poisťovacieho
podvodu podľa § 223 ods. 1, 3 písm. c) a ods. 5 písm. a) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. b) a i) Trestného zákona a iné. Sťažovateľ bol do väzby vzatý uznesením
sp. zn. 33 Tp 38/2014 zo 16. mája 2014, pričom väzba mu začala plynúť 13. mája 2014. Dňa
10. februára 2015 malo byť postúpené okresnému súdu podanie sťažovateľa «označené ako
„Sťažnosť na postup vyšetrovateľa, dozorujúceho prokurátora, na prieťahy v konaní,
na sudkyňu pre prípravné konanie a porušovanie ustanovení trestného poriadku zo dňa
25.1.2015“». To isté podanie bolo okresnému súdu doručené aj 18. marca 2015, a to jeho
postúpením z Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Sťažovateľ uvádza, že
k predmetnému podaniu sa okresný súd vyjadril listom z 31. marca 2015, avšak o tejto
„ďalšej žiadosti o prepustenie z väzby nekonal“.
V dôvodoch svojej sťažnosti po uvedení obsahu § 72 ods. 2 a § 79 ods. 3 Trestného
poriadku, ako aj časti čl. 17 ods. 2 a čl. 127 ústavy sťažovateľ uvádza, že význam «osobnej
slobody jednotlivca ako aj úlohy súdov pri napĺňaní ústavných záruk tejto osobnej slobody
je vyjadrený v ustanovení čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky, kde je jednoznačne uvedené:
„osobná sloboda sa zaručuje“, do väzby možno vziať iba „na základe rozhodnutia súdu“
a „nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon.“...
Je teda zrejmé, že napriek skutočnosti, že Okresnému súdu bola dňa 10.2.2015
a 18.3.2015 doručená žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu tento o nej doposiaľ
v rozpore so zákonnou požiadavkou urýchleného a neodkladného rozhodovania o väzobnej
veci nekonal. Nekonaním o mojej žiadosti o prepustenie z väzby do dnešného dňa došlo
k porušeniu čl. 17 ods. 2 (veta prvá) ústavy v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie
o zákonnosti väzby v trestnej veci. Odpadol tak dôvod na ďalšie trvanie väzby, s čím spája
ustanovenie § 79 ods. 1. Tr. por. konzekvenciu okamžitého prepustenia na slobodu.
Na základe uvedeného namietam protiústavnosť mojej väzby, v dôsledku absencie
zákonnej podmienky aby OČTK a súd postupovali vo veci samej s osobitnou
starostlivosťou a urýchlením. Uvedené nemohlo a nemôže byť odstránené ani prípadným
súdnym rozhodnutím.».
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby v jeho veci vydal ústavný súd takéto
rozhodnutie:
1. Základné právo ... na osobnú slobodu uvedené v čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy... a v čl. 5 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu v Nitre nekonaním
o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu sťažovateľa zo dňa 25.1.2015 doručenej
okresnému súdu 10.2.2015 a 18.3.2015 porušené bolo z dôvodu nerozhodnutia o prijatej
sťažnosti neodkladne a urýchlene.
2. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Nitra, aby prepustil obvineného
neodkladne z väzby na slobodu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých
hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade
ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,
IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho
nemožno pozbaviť slobody okrem prípadov, ktoré sú uvedené v tomto ustanovení.
Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať
o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,
predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi
pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa
musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie
iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho
predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
Ústavný súd pripomína, že právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy môže byť porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú
v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou
a urýchlením (II. ÚS 55/98). Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním
dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú obsiahnuté
v čl. 17 ods. 2 ústavy. Nielen ústavný súd, ale aj štrasburské orgány ochrany práv súčasne
zdôrazňujú, že rýchlosť preskúmavania a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby
je nevyhnutné posudzovať a vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej
konkrétnej veci (Bezichieri z roku 1989, A 164, bod 21, Neumeister z roku 1968, A 8,
bod 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A 107, bod 55).
Aj keď sťažovateľ nenamieta porušenie práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru,
ústavný súd vzhľadom na opísané okolnosti prípadu a obsahovú spätosť uvedeného článku
s čl. 17 ods. 5 ústavy prihliadol aj na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu
pre ľudské práva vzťahujúcu sa na čl. 5 ods. 4 dohovoru. V prípade pozbavenia osobnej
slobody väzbou z nej vyplýva právo obvineného iniciovať preskúmanie zákonnosti jeho
väzby v primeraných intervaloch, nie však právo obvineného podávať žiadosti o prepustenie
z väzby bez akýchkoľvek obmedzení a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu rozhodnúť
o každej žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu bez ohľadu na jej obsah
(m. m. II. ÚS 757/2014).
Právo obvineného žiadať o prepustenie z väzby nie je neobmedzeným a absolútnym
právom obvineného. Aj judikatúra štrasburských orgánov ochrany práva pripúšťa
zákonné obmedzenie opätovného podávania žiadosti o prepustenie z väzby tou istou osobou
uplynutím určitého času od predchádzajúceho rozhodnutia súdu. Za primeraný časový
interval medzi dvoma preskúmaniami v prípade väzby vo veci Bezicheri c. Taliansko
(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 25. 10. 1989, Annuaire, č. 164)
súd hodnotil jednomesačný interval. S uvedeným korešponduje aj právna úprava
Trestného poriadku, ktorá viaže novú žiadosť o prepustenie z väzby na uplynutie 30 dňovej
lehoty od právoplatnosti zamietajúceho rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti
(m. m. III. ÚS 548/2013).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v podstate namieta, že okresný súd v súvislosti
s vybavením svojej sťažnosti na postup vyšetrovateľa, dozorujúceho prokurátora a sudkyne
pre prípravné konanie z 25. januára 2015, ktorá mala obsahovať aj jeho žiadosť
o prepustenie z väzby, nepostupoval procesne správne, keď do podania sťažnosti ústavnému
súdu, t. j. do 27. apríla 2015 nerozhodol o tejto jeho žiadosti o prepustenie z väzby, čím
porušil čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru.
Z obsahu pripojenej odpovede okresného súdu sp. zn. Spr 1916/15 z 11. februára
2015 vyplýva, že predseda okresného súdu posúdil uvedené podanie z 25. januára 2015
doručené okresnému súdu 10. februára 2015 ako sťažnosť podľa § 62 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o súdoch“) a vybavil ju spôsobom predpokladaným § 63 a nasl. zákona
o súdoch. Obdobne vybavil toto podanie aj v po tom, ako bolo doručené 18. marca 2015,
a to prípisom z 31. marca 2015.
Pri rozhodovaní o tejto sťažnosti bol ústavný súd nútený prihliadnuť aj na skutočnosti,
ktoré mu boli známe z jeho rozhodovacej činnosti vo veci vedenej ústavným súdom
pod sp. zn. III. ÚS 431/2015. Z uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 431/2015
z 8. septembra 2015 vyplýva, že 30. januára 2015 bola krajským prokurátorom v Nitre
predložená okresnému súdu iná žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, o ktorej
rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 33 Tp 13/2015 z 13. februára 2015 tak, že ju
zamietol. Následne 2. marca 2015 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu
proti tomuto uzneseniu okresného súdu sťažnosť, ktorú krajský súd zamietol uznesením č. k.
4 Tpo 25/2015 86 z 26. marca 2015.
Z uvedeného je zrejmé, že v čase doručenia podaní sťažovateľa okresnému súdu,
t. j. 10. februára 2015 a 18. marca 2015, z postupu, v súvislosti s ktorým sťažovateľ
odvodzuje porušenie práv zaručených čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru, konal
okresný súd a následne Krajský súd v Nitre ako nadriadený súd súbežne aj o inej žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby, pričom o nej rozhodoval zákonom predpísaným
spôsobom ̶t. j. uznesením o väzbe podľa § 72 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Zároveň
je nespochybniteľné, že uvedené podania, ktoré vo svojom texte obsahovali aj vetu končiacu
sa slovami, „a preto žiadam o prepustenie z väzby“, boli okresnému súdu doručené
pred uplynutím 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby.
So zreteľom na uvedené ústavný súd nepovažuje postup okresného súdu, ktorý
osobitne nerozhodoval o podaní sťažovateľa z 25. januára 2015 doručenom 10. februára
2015, resp. 18. marca 2015 ako o samostatnej žiadosti o prepustenie z väzby za svojvoľný
a v materiálnom zmysle za zasahujúci do obsahu sťažovateľom označených práv zaručených
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, prípadne čl. 5 ods. 1 dohovoru. Z uznesenia okresného súdu sp. zn.
33 Tp 13/2015 z 13. februára 2015 totiž vyplýva, že v danom čase okresný súd preskúmaval
existenciu väzobných dôvodov u sťažovateľa a svoje rozhodnutie o ich trvaní náležite
odôvodnil. Záver o ústavnej konformnosti konania o tejto sťažovateľovej žiadosti
o prepustenie z väzby pritom potvrdil aj ústavný súd odmietnutím sťažnosti uznesením
sp. zn. III. ÚS 431/2015 z 8. septembra 2015.
Vychádzajúc z obsahu § 79 ods. 3 Trestného poriadku mal sťažovateľ právo podať
ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby, pokiaľ v nej neuviedol iné dôvody, až po uplynutí
tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo
právoplatnosť. Z argumentácie uvedenej v sťažnosti a zo zistených okolností prípadu
(vrátane opísaných časových súvislostí) však nevyplýva, že by boli uvedené podmienky
v danom prípade splnené. V období doručenia podania sa teda sťažovateľ nenachádzal
vo väzbe v rozpore s obsahom základného práva na osobnú slobodu podľa § 17 ods. 2 a 5
ústavy, ani práva zaručeného čl. 5 ods. 1 dohovoru, a preto postup okresného súdu
v súvislosti s podaním sťažovateľa z 25. januára 2015 nemožno vzhľadom na okolnosti
daného prípadu považovať za svojvoľný, resp. vyžadujúci ústavno súdnu korekciu.
Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru o absencii príčinnej súvislosti
medzi namietaným postupom okresného súdu a obsahom sťažovateľom označených práv.
Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej
zjavnú neopodstatnenosť už pri jej predbežnom prerokovaní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2015