Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 146/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť D. T..., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. A. K.,

K., ktorou namieta porušenie:

- svojich základných práv podľa a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 20. júla 2010 a sp. zn.

z 22. septembra 2010 a

- svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prípisom

Okresného súdu Košice-okolie z 3. augusta 2010 v súvislosti s vybavením jeho podania

z 26. júla 2010, ako aj prípisom z 13. septembra 2010 v súvislosti s vybavením jeho podania

z 12. augusta 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2010

doručená sťažnosť D. T. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená podaním doručeným 20. októbra

2010, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20. júla 2010 (ďalej

aj „uznesenie krajského súdu z 20. júla 2010“) a sp. zn. z 22. septembra 2010

(ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 22. septembra 2010“) a svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru prípisom Okresného súdu

Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) z 3. augusta 2010 v súvislosti s vybavením jeho

podania z 26. júla 2010 (ďalej aj „prípis okresného súdu z 3. augusta 2010“), ako

aj prípisom z 13. septembra 2010 v súvislosti s vybavením jeho podania z 12. augusta 2010

(ďalej aj „prípis okresného súdu z 13. septembra 2010“).

Ústavný súd považoval v tejto veci za smerodajné pre svoj ďalší postup nové znenie

sťažnosti obsiahnuté v doplnenom a upresnenom podaní právnej zástupkyne sťažovateľa,

ktoré bolo ústavnému súdu doručené 20. októbra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je väzobne stíhaný z dôvodov

uvedených v s tým, že väzba začala plynúť

23. januára 2010 o 16.00 h. Do väzby bol vzatý pre skutok právne posúdený ako zločin

ublíženia na zdraví podľa .

Dňa 31. marca 2010 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Košice-okolie (ďalej len

„okresná prokuratúra“) na sťažovateľa obžalobu pre ten istý skutok, pre ktorý bol vzatý

do väzby.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 21. apríla 2010 rozhodol, že

sťažovateľa podľa ponecháva po podaní obžaloby

vo väzbe, pretože dôvody väzby podľa naďalej

trvajú, a zároveň zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu (ďalej len „žiadosť

o prepustenie z väzby“), ktorú podal pri výsluchu na neverejnom zasadnutí. Krajský súd

sťažnosť podanú sťažovateľom uznesením sp. zn. z 12. mája 2010 zamietol.

Sťažovateľ podal 18. mája 2010 okresnému súdu ďalšiu žiadosť o prepustenie

z väzby a jej nahradenie dohľadom probačného a mediačného úradníka z dôvodu, že sa

zo skutku, ktorý mu je kladený za vinu, necíti byť vinný. Okresný súd uznesením sp. zn.

z 21. mája 2010 zamietol túto žiadosť sťažovateľa dospejúc k záveru, že

dôvody väzby podľa u neho naďalej trvajú. Krajský

súd sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu uznesením sp. zn.

z 2. júna 2010 zrušil, pretože neboli splnené podmienky podľa § 79 ods. 3 Trestného

poriadku, a to konkrétne preto, že žiadosť o prepustenie z väzby (založená na rovnakých

dôvodoch ako predchádzajúca) bola podaná pred uplynutím 30 dní odo dňa, keď

rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť (12. mája 2010).

Zároveň krajský súd konštatoval ďalšie pochybenie okresného súdu spočívajúce v tom, že

v rámci konania o predbežnom prerokovaní obžaloby mal okresný súd podľa § 244 ods. 5

rozhodnúť aj o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa, čo podľa názoru

krajského súdu okresný súd neurobil, a preto tak mal urobiť doplňujúcim uznesením. Podľa

sťažovateľa okresný súd tak neurobil do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, a preto

považuje svoju väzbu po 23. auguste 2010, keď uplynula lehota väzby z prípravného

konania, za nezákonnú, neodôvodnenú a nepodloženú rozhodnutím súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že „podaním zo dňa 8. 7. 2010 namietala moja

obhajkyňa postup Okresného súdu Košice-okolie ohľadom verejného zasadnutia

o prejednanie mojej žiadosti o prepustenie z väzby. Podľa upovedomenia obhajcu doručené

mu dňa 7. 7. 2010 vyplýva, že dňa 8. 7. 2010 sa uskutoční verejné zasadnutie, ktoré sa však

nekonalo vinou súdu, o čom svedčí Úradný záznam trestnej kancelárie podpísaný

konajúcim sudcom JUDr. P. M. zo dňa 8. 7. 2010 a ktorý postup bol v tomto podaní

namietaný.“. O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby „zo dňa 30. 6. 2010 bolo

rozhodované následne na neverejnom zasadnutí dňa 9. 7. 2010 bez obhajcu napriek tomu,

že tento termín nebol mne ani obhajkyni oznámený zákonným spôsobom, na čo poukazuje

moja obhajkyňa v podaní zo dňa 8. 7. 2010“.

Podaním označeným ako „Sťažnosť pre porušenie zákona“ z 26. júla 2010

sťažovateľ namietal neodôvodnenosť trvania väzby a z tohto dôvodu žiadal o prepustenie

z väzby. Prípisom okresného súdu z 3. augusta 2010 ako odpoveďou na predchádzajúce

podanie sťažovateľa mu bolo oznámené, že o jeho väzbe bolo rozhodnuté „uznesením

Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 21. 4. 2010 sp. zn. , ktorá sťažnosť proti

nemu bola zamietnutá Krajským súdom v Košiciach zo dňa 12. 5. 2010 sp. zn.

, proti ktorému rozhodnutiu bola zamietnutá sťažnosť“.

Ďalším podaním označeným ako „Vyjadrenie“ z 12. augusta 2010 sťažovateľ

vyjadril nesúhlas s odpoveďou okresného súdu v jeho prípise z 3. augusta 2010 a trval

na tom, aby okresný súd riadne preskúmal jeho podanie z 26. júla 2010. Prípisom

okresného súdu z 13. septembra 2010 bolo sťažovateľovi oznámené, že „inštitút sťažnosti

pre porušenie zákona nie je zakotvený, na základe čoho súd moje podanie vyhodnotil podľa

obsahu a rozhodoval v zmysle “.

Sťažovateľ uvádza, že «namiesto toho, aby súd konal a rozhodol o mojich procesných

návrhoch (aj keby nesprávnych či nedôvodných), ktoré boli akokoľvek označené, ale z

ktorých obsahovo vyplývali žiadosti o prepustenie z väzby, na tieto mi odpísal listy, ako

„Odpovede na môj prípis“».

Sťažovateľ je preto toho názoru, „že od času predbežného prejednania obžaloby

vykonávam väzbu bezdôvodne a v rozpore so zákonom“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

«Základné právo sťažovateľa zaručené podľa a 5 SR, a

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, boli Uznesením Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 20. 7. 2010 sp. zn. a Uznesením Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 22. 9. 2010 sp. zn. , porušené.

Základné práva sťažovateľa zaručené podľa SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, boli listami Okresného súdu Košice-okolie,

zo dňa 3. 8. 2010 sp. zn. označenými ako „Vec: obž. D. T. – trestné konanie pre

zločin podľa , Odpoveď na prípis obžalovaného D. T. zo dňa

26. 7. 2010 označený ako „sťažnosť pre porušenie zákona“ a ako „Vec: obž. D. T. - trestné

konanie pre zločin podľa , Odpoveď na prípis obžalovaného

D. T. zo dňa 12. 8. 2010 označený ako sťažnosť pre porušenie zákona“ porušené.

Ústavný súd SR zrušuje a vracia na ďalšie konanie Uznesenie Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 20. 7. 2010 sp. zn. a Uznesenie Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 22. 9. 2010 sp. zn. .

Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu Košice-okolie, vo veciach žiadostí

o prepustenie na slobodu označených ako Sťažnosť pre porušenie zákona zo dňa 26. 7. 2010

a zo dňa 12. 8. 2010 konať a rozhodnúť.

Ústavný súd SR zakazuje porušovateľom v 1. a 2. rade pokračovať v porušovaní

namietaných základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd prikazuje Krajskému súdu v Košiciach, event. Okresnému súdu Košice-

okolie, prepustiť sťažovateľa bez zbytočného odkladu z väzby na slobodu.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 500 €.

Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice-okolie sú povinní nahradiť

sťažovateľovi trovy konania.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako

aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol

o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uzneseniami krajského súdu sp. zn.

z 20. júla 2010 a sp. zn. z 22. septembra 2010, ako aj porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru prípismi

okresného súdu z 3. augusta 2010 a 13. septembra 2010.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

1. K námietke porušenia základných práv podľa a 5 a práva

podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uzneseniami krajského súdu sp. zn.

z 20. júla 2010 a sp. zn. z 22. septembra 2010

1.1 Sťažovateľ namieta porušenie v sťažnosti označených práv uznesením krajského

súdu z 20. júla 2010, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. z 9. júla 2010. Okresný súd uvedeným uznesením zamietol jeho žiadosť

o prepustenie z väzby z 9. júla 2010.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (

).

Zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že napadnuté uznesenie krajského súdu

z 20. júla 2010 bolo doručené sťažovateľovi 2. augusta 2010 a jeho náhradnému obhajcovi

30. júla 2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu (Ústavu na výkon väzby

a ústavu na výkon trestu odňatia slobody Košice) 7. októbra 2010.

Akceptujúc kogentnú lehotu, v ktorej je nutné podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

, ústavný súd zistil, že sťažnosť bola vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského

súdu sp. zn. z 20. júla 2010 podaná oneskorene, a preto sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdu.

1.2 Sťažovateľ taktiež namieta porušenie v sťažnosti označených práv uznesením

krajského súdu sp. zn. z 22. septembra 2010, ktorým bola zamietnutá jeho

sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 6. septembra 2010.

Okresný súd uvedeným uznesením zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby

z 20. augusta 2010.

Sťažovateľ poukazuje na to, že v súvislosti so zrušením uznesenia okresného súdu

sp. zn. z 21. mája 2010 (uznesením krajského súdu sp. zn.

z 2. júna 2010 z dôvodu, že okresný súd nepostupoval procesne správne, keď rozhodol

o jeho žiadosti o prepustenie z väzby skôr, ako uplynula lehota ustanovená v § 79 ods. 3

) bolo tomuto súdu uložené rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby

sťažovateľa podľa , a to doplňujúcim uznesením. Podľa

sťažovateľa okresný súd namiesto toho, aby vydal doplňujúce uznesenie, ktorým by

rozhodol o jeho ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby, rozhodoval o jeho ďalšej žiadosti

o prepustenie (z 20. augusta 2010) a krajský súd napadnutým uznesením tento postup

okresného súdu odobril, čo sťažovateľ namieta, keďže to považuje za pochybenie. Z toho

dôvodu sťažovateľ zastáva názor, že trvanie jeho ďalšej väzby po uplynutí základnej lehoty

väzby z prípravného konania, teda po 23. auguste 2010 treba považovať za nezákonné.

Totožnú argumentáciu uplatnil sťažovateľ aj vo svojom podaní označenom ako

„Sťažnosť pre porušenie zákona“ z 20. augusta 2010, ktorú okresný súd podľa obsahu

vyhodnotil ako žiadosť o prepustenie z väzby. Okresný súd v uznesení sp. zn.

zo 6. septembra 2010 uviedol, že predmetná žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú sťažovateľ

založil na tvrdení o porušení jeho procesných práv, je nedôvodná. Sťažovateľovi zároveň

okresný súd ozrejmil, že o ďalšom trvaní jeho väzby po podaní obžaloby (31. marca 2010)

bolo rozhodnuté uznesením sp. zn. z 21. apríla 2010 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 12. mája 2010, a preto podľa názoru okresného súdu

k porušeniu sťažovateľových práv pri rozhodovaní o ďalšom trvaní jeho väzby po podaní

obžaloby nedošlo. S uvedeným sa plne stotožnil aj krajský súd, ktorý napadnutým

uznesením z 22. septembra 2010 zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti uvedenému

prvostupňovému uzneseniu.

K sťažovateľovej námietke uplatnenej aj v sťažnosti ústavnému súdu založenej

na tvrdení, že po zrušení uznesenia okresného súdu sp. zn. z 21. mája 2010

uznesením krajského súdu sp. zn. z 2. júna 2010 (predmetné uznesenie nie je

napadnuté touto sťažnosťou, pozn.) bolo okresnému súdu „nariadené... rozhodnúť

o ďalšom trvaní väzby doplňujúcim uznesením“ s poukazom na § 244 ods. 5 Trestného

poriadku (ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd pri predbežnom prerokovaní obžaloby

vždy aj o ďalšom trvaní väzby), ústavný súd uvádza, že bol

novelou (, ktorým sa mení a dopĺňa Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov) zrušený s účinnosťou od 1. februára 2009 (teda ešte

pred vzatím sťažovateľa do väzby), a preto okresný súd nemohol doplňujúce uznesenie

podľa uvedeného ustanovenia ani vydať. Napokon o ďalšom trvaní

väzby sťažovateľa po podaní obžaloby, ako už bolo uvedené, bolo rozhodnuté uznesením

okresného súdu sp. zn. z 21. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 12. mája 2010.

Uvedené dôvody, prečo okresný súd nemohol vydať doplňujúce uznesenie, však

okresný súd ozrejmil sťažovateľovi už v uznesení sp. zn. z 9. júla 2010, ktorým

rozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z toho istého dňa, v spojení s uznesením

krajského súdu z 20. júla 2010. Uviedol v ňom: „Je síce pravdou, že krajský súd

v odôvodnení uznesenia sp. zn. zo dňa 2. 6. 2010 prvostupňovému súdu

vytkol, že pri predbežnom prejednaní obžaloby nerozhodol v zmysle § 244 ods. 5

o ďalšom trvaní väzby a nariadil mu, aby doplňujúcim uznesením tak urobil,

avšak na druhej strane skutočnosť je taká, že Okresný súd Košice-okolie na neverejnom

zasadnutí konanom 21. 4. 2010 bezprostredne po odročení verejného zasadnutia, ktoré sa

malo vykonať za účelom predbežného prejednania obžaloby rozhodol uznesením sp. zn.

zo dňa 21. 4. 2010 podľa o ponechaní

obžalovaného D. T. vo väzbe a nakoľko ustanovenie bolo

novelizáciou zrušené s účinnosťou

od 1. 2. 2009, prvostupňový súd nemohol tento pokyn krajského súdu vykonať.“

Krajský súd preto pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného

súdu sp. zn. zo 6. septembra 2010, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť

o prepustenie z väzby z 20. augusta 2010, postupoval podľa názoru ústavného súdu správne,

keď sa plne stotožnil s názorom okresného súdu, že námietky sťažovateľa o porušení jeho

procesných práv nie sú dôvodné, keďže o jeho ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby

bolo rozhodnuté uznesením okresného súdu sp. zn. z 21. apríla 2010.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k tej časti sťažnosti,

v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv uznesením krajského súdu

sp. zn. z 22. septembra 2010, existujú dôvody na jej odmietnutie pre jej

zjavnú neopodstatnenosť, a z tohto dôvodu ju pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 odmietol.

2. K námietke porušenia základného práva podľa a práva

čl. 6 ods. 1 dohovoru prípismi okresného súdu z 3. augusta 2010 a 13. septembra 2010

Sťažovateľ podaním označeným ako „Sťažnosť pre porušenie zákona“ z 26. júla

2010 namietal na okresnom súde neodôvodnenosť trvania jeho väzby (založenej

na neexistencii rozhodnutia o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby (bližšie pozri

odôvodnenie v časti II bod 1.2 tohto uznesenia) a z tohto dôvodu žiadal o prepustenie

z väzby. Ďalším podaním označeným ako „Vyjadrenie“ z 12. augusta 2010 opäť namietal

neodôvodnenosť trvania väzby a žiadal, aby sa okresný súd riadne zaoberal jeho

„Sťažnosťou pre porušenie zákona“ z 26. júla 2010. Následne na to bolo okresnému súdu

20. augusta 2010 doručené ďalšie podanie sťažovateľa obsahovo totožné

s predchádzajúcimi dvomi podaniami označené ako „Sťažnosť pre porušenie zákona“.

Na podanie sťažovateľa z 26. júla 2010 reagoval okresný súd prípisom z 3. augusta

2010, v ktorom uviedol:

„V predmetnej veci v súvislosti s Vaším listom zo dňa 26. 7. 2010, ktorým namietate,

že pred súdom nebolo rozhodnuté o ďalšom trvaní väzby, v dôsledku čoho boli porušené

Vaše procesné a ústavné práva, z ktorého dôvodu žiadate o okamžité prepustenie z väzby,

uvádzam nasledovné:

Na verejnom zasadnutí dňa 21. 4. 2010 súd uznesením sp. zn. zo dňa

21. 4. 2010 podľa rozhodol o Vašom ponechaní vo väzbe

z dôvodu, že dôvody väzby podľa naďalej trvajú.

Uvedené uznesenie Vám bolo doručené dňa 27. 4. 2010. Podanú sťažnosť proti

tomuto uzneseniu Krajský súd v Košiciach svojím uznesením sp. zn. zo dňa

12. 5. 2010 zamietal.

Nie je teda pravdou, že súd po podaní obžaloby 31. 3. 2010 o ďalšom trvaní Vašej

väzby doposiaľ nerozhodol.

Dňa 30. 6. 2010 bola súdu doručená žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú ste podali

prostredníctvom svojej obhajkyne, a to z dôvodu nerozhodnutia o ďalšom trvaní väzby.

O tejto žiadosti rozhodol Okresný súk Košice-okolie dňa 9. 7. 2010 uznesením sp. zn.

zo dňa 9. 7. 2010 tak, že ju zamietol. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn.

sťažnosť podanú vo Vašom mene ustanovenou obhajkyňou proti tomuto

uzneseniu zamietol.

Podľa obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,

predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre

prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí

bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné

dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho

predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Nakoľko súd Vašu žiadosť o prepustenie z väzby zo dňa 30. 6. 2010 podanú

prostredníctvom ustanovenej obhajkyne zamietol s právoplatnosťou dňa 20. 7. 2010

a v podaní Vami označenom ako sťažnosť pre porušenie zákona zo dňa 26. 7. 2010, žiadate

o prepustenie z väzby z toho istého dôvodu ako v žiadosti zo dňa 30. 6. 2010, súd vzhľadom

na neuplynutie 30-dňovej lehoty od právoplatnosti uznesenia o zamietnutí Vašej

predchádzajúcej žiadosti o prepustenie z väzby o Vašom podaní zo dňa 26. 7. 2010

označenom ako sťažnosť pre porušenie zákona, ktoré súd podľa jeho obsahu vyhodnotil ako

žiadosť o prepustenie z väzby nerozhodoval.“

Druhé podanie sťažovateľa z 12. augusta 2010, v ktorom sťažovateľ vyjadril

nesúhlas s prípisom okresného súdu z 3. augusta 2010 a požiadal ho, aby riadne preskúmal

a rozhodol o jeho „Sťažnosti pre porušenie zákona“ z 26. júla 2010, bolo vybavené

prípisom okresného súdu z 13. septembra 2010, v ktorom bolo sťažovateľovi oznámené, že

„inštitút sťažnosti pre porušenie zákona v nie je zakotvený. Preto súd

Vaše podanie označené ako sťažnosť pre porušenie zákona vyhodnotil podľa ich obsahu

a rozhodoval v zmysle platného .“.

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že obe podania doručil sťažovateľ

okresnému súdu ešte predtým (26. júla 2010 a 12. augusta 2010), než uplynula lehota 30

dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa rozhodlo o jeho predchádzajúcej žiadosti

o prepustenie z väzby (20. júl 2010).

Sťažovateľ vznáša výhrady proti postupu okresného súdu namietajúc, že namiesto

toho, aby konal a rozhodol „o jeho procesných návrhoch (aj keby nesprávnych či

nedôvodných), ktoré boli akokoľvek označené, ale z ktorých obsahovo vyplývali žiadosti

o prepustenie z väzby“, na tieto mu iba odpovedal prípismi.

Podľa obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,

predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre

prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí

bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné

dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho

predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Okresný súd, ktorého postup pri vybavení podaní z 26. júla 2010 a 12. augusta 2010

sťažovateľ namieta, po oboznámení sa s obsahom podania sťažovateľa z 26. júla 2010

dospel k záveru, že ide o žiadosť o prepustenie z väzby a že táto neobsahuje nové

skutočnosti, ktoré by umožňovali v zmysle rozhodnúť pred

uplynutím zákonom ustanovenej 30-dňovej lehoty od právoplatnosti rozhodnutia o jeho

predchádzajúcej žiadosti o prepustenie z väzby. Vzhľadom na nesplnenie procesných

podmienok preto o tejto žiadosti nerozhodoval a vyrozumel sťažovateľa prípisom

z 3. augusta 2010, tak ako už bolo uvedené. Takýto záver, ktorý všeobecný (okresný) súd

urobil, nemožno vzhľadom na okolnosti daného prípadu považovať za arbitrárny či dokonca

svojvoľný, ktorý by vyžadoval ústavno-súdnu korekciu.

Právo obvineného žiadať o prepustenie z väzby nie je neobmedzeným a absolútnym

právom obvineného. Aj judikatúra štrasburských orgánov ochrany práva pripúšťa zákonné

obmedzenie opätovného podávania žiadosti o prepustenie z väzby tou istou osobou

uplynutím určitého času od predchádzajúceho rozhodnutia súdu. Za primeraný časový

interval medzi dvoma preskúmaniami v prípade väzby vo veci Bezicheri c. Taliansko

(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 25. októbra 1989, Annuaire, č. 164) súd

hodnotil jednomesačný interval. S uvedeným korešponduje aj právna úprava Trestného

poriadku, ktorá viaže novú žiadosť o prepustenie z väzby na uplynutie 30-dňovej lehoty

od právoplatnosti zamietajúceho rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti. Pred uplynutím

lehoty 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia (uznesenie krajského súdu z 20. júla 2010),

ktorým bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby naposledy zamietnutá, okresný súd

nerozhodoval, pretože neobsahovala nové skutočnosti.

Prípis okresného súdu z 3. augusta 2010 bol sťažovateľovi doručený 11. augusta

2010 a sťažovateľ 13. augusta 2010 adresoval okresnému súdu ďalšie podanie označené ako

„Vyjadrenie“, v ktorom opäť namietal neodôvodnenosť trvania väzby (založenú

na neexistencii rozhodnutia súdu o jeho väzbe po podaní obžaloby) a v ktorom vyjadril

nesúhlas so spôsobom vybavenia jeho „Sťažnosti pre porušenie zákona“ z 26. júla 2010

a trval na svojom podaní z 26. júla 2010. Keďže v Trestnom poriadkom účinnom

od 1. januára 2006 už neexistuje inštitút sťažnosti pre porušenie zákona, tak ako to bolo

v účinnom do 31. decembra 2005 v sedemnástej hlave v až ,

okresný súd postupoval správne, keď vyrozumel sťažovateľa v tom zmysle, ako už bolo

citované (teda, že pre neexistenciu takéhoto inštitútu v platnom

nemožno o ňom konať a rozhodovať). Preto opätovne vzhľadom na nesplnenie procesných

podmienok ustanovených v nebolo dôvodné, aby okresný

súd vydal rozhodnutie, a ani neprichádzal do úvahy iný postup, než vyrozumenie

sťažovateľa prípisom z 13. septembra 2010.

O ďalšom podaní sťažovateľa doručenom okresnému súdu 20. augusta 2010

označenom taktiež ako „Sťažnosť pre porušenie zákona“, v ktorom opäť žiadal

o prepustenie z väzby z tých istých dôvodov, ktoré bolo okresnému súdu doručené už

po uplynutí 30-dňovej lehoty podľa , okresný súd konal

a rozhodol uznesením sp. zn. zo 6. septembra 2010 (bližšie pozri odôvodnenie

v časti II bode 1.2 tohto uznesenia).

Ústavný súd je preto toho názoru, že v danom prípade okresný súd v súvislosti

s podaniami sťažovateľa z 26. júla 2010 a 13. augusta 2010 postupoval procesne správne,

keď ich vybavil prípismi, pričom niet žiadnej vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označenými prípismi okresného súdu a namietaným porušením v sťažnosti označených

práv. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu stratilo už opodstatnenie, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v petite jeho

sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011