Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 487/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. augusta 2014

predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a 2 a a práv podľa

a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie čl. 1 ods.

1, a 3 a , ako aj

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho prípisom zo 17.

mája 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2013

doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 2 a (ďalej

len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 145

ods. 4 , ako aj Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho prípisom zo 17. mája 2013 (ďalej len

„prípis“).

Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj z vyžiadaného spisového materiálu vyplýva,

že Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) vo veci sťažovateľa v konaní o žalobe

podľa a nasl. (ďalej aj „OSP“) uznesením

č. k. -30 z 5. decembra 2012 (ďalej aj „zastavujúce uznesenie krajského súdu“)

zastavil konanie „o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o odvolaní žalobcu proti

prvostupňovému rozhodnutiu riaditeľa žalovaného (Ústavu na výkon väzby Ž., pozn.)

o uložení disciplinárneho trestu č. 6/2006 z 8. 3. 2006 a v konaní o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu riaditeľa žalovaného o

uložení disciplinárneho trestu č. 11/2006 zo 17. 3. 2006, a o návrhu na doručenie

rozhodnutí o odvolaniach (druhostupňových rozhodnutí) a o návrhu na doručenie

prvostupňových rozhodnutí o uložení disciplinárneho trestu“ z dôvodu, že žaloba smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania pred súdom. Sťažovateľ

podal 21. decembra 2012 prostredníctvom elektronickej pošty odvolanie proti

zastavujúcemu uzneseniu krajského súdu. Keďže podanie sťažovateľa bolo neúplné, krajský

súd uznesením č. k. -47 zo 16. januára 2013 ho vyzval na odstránenie jeho vád.

Aj proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ obdobným spôsobom (elektronickou poštou)

4. februára 2013 odvolanie. Obe tieto podania neboli podpísané zaručeným elektronickým

podpisom a ani neboli v zákonom ustanovenej lehote troch dní doplnené písomne alebo

ústne do zápisnice.

Krajský súd predmetné podania predložil na rozhodnutie najvyššiemu súdu ako súdu

odvolaciemu. Najvyšší súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu dospel k záveru,

že dôvod na predloženie veci nebol daný a spis vrátil krajskému súdu, pričom v prípise

okrem iného uviedol: „Podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice, elektronickými

prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej alebo návrh na

nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami, treba

doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dni; podanie, ktoré bolo

podpísané zaručeným elektronickým podpisom doplniť netreba. Podanie urobené telefaxom

treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu. Na podania, ktoré neboli

v tejto lehote doplnené sa neprihliada ( ).

Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z

podania zjavné, ktorému súdu je určenej kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí

byť podpísané a datované ( veta prvá ).“

Najvyšší súd ďalej poukázal na to, že „Zákonodarca v prípade podania

obsahujúceho návrh vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré

podanie bolo urobené elektronickými prostriedkami bez zaručeného elektronického

podpisu, vyžaduje písomné alebo ústne doplnenie do zápisnice najneskôr do troch dní s tým,

že ak sa tak nestane, na podanie, ktoré nebolo v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.

Súd potom na základe ustanovenia pri podaniach urobených

elektronickými prostriedkami so zreteľom na to, či sú alebo nie sú podpísané zaručeným

elektronickým podpisom postupuje dvomi spôsobmi; podaniu podpísanému zaručeným

elektronickým podpisom alebo doplnenému písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do

troch dní, prizná procesné účinky, podaniu nepodpísanému zaručeným elektronickým

podpisom a nedoplnenému písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní

neprizná procesné účinky, neprihliada naň.“.

K odvolaniu (riadnemu opravnému prostriedku) ako procesnému úkonu účastníka

konania najvyšší súd uviedol, že „keďže patrí medzi najvýznamnejšie dispozitívne procesné

úkony účastníka konania, je návrhom vo veci samej. Nie je rozhodujúce, či ide o odvolanie

proti rozhodnutiu vo veci samej, rozhodujúcou skutočnosťou je právna relevantnosť

podania účastníka súdneho konania na konanie alebo jeho predmet, resp. simultánne aj na

konanie aj na jeho predmet. Riadne podané odvolanie má významné procesné účinky;

odkladný (suspenzívny) a devolutívny účinok. Preto je doplnenie podania, ktoré by svojim

obsahom mohlo byť odvolaním, opodstatnené.“.

Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na to, že «žalobca vo svojom podaní

polemizuje o jeho povahe, teda bol si vedomý toho, že v prípade jeho vyhodnotenia ako

návrhu vo veci samej, súd na neho neprihliadne, avšak podanie napriek tomu nedoplnil.

Medzi všeobecné náležitosti každého podania patrí podpis. Podpisom sa rozumie

vlastnoručný podpis účastníka, prípadne podpis jeho zástupcu; podpisom pisateľ

potvrdzuje, že sa s obsahom podania stotožňuje, že podanie je prejavom jeho vôle.

Od 01.05.2002 (nadobudol účinnosť o elektronickom podpise a o

zmene a doplnení niektorých zákonov) treba v občianskom súdnom konaní za rovnocenný

ekvivalent tomuto podpisu považovať podpísanie sa zaručeným elektronickým podpisom

na podaniach urobených elektronickými prostriedkami. Zmyslom a poslaním takéhoto

podpísania je zaručenie autenticity podania, t. j. že podanie je od osoby, ktorá je na ňom

označená ako podávateľ.

Ústavný súd Slovenskej republiky v odôvodnení uznesenia č. k. -20

zo dňa 04. 02. 2009 k vyššie citovanému ustanoveniu uviedol: „Citované

ustanovenie zaviedlo do súdnej praxe možnosť elektronickej

komunikácie medzi účastníkom súdneho konania a súdom. Avšak problémom, ktorý tento

nový spôsob komunikácie so sebou priniesol je tzv. fenomén virtuálnej identity prejavujúci

sa značnou mierou neistoty týkajúcej sa pričítateľnosti (privlastnenia) virtuálneho konania

konkrétnemu subjektu práva. Vzhľadom na uvedené bolo nevyhnutné vytvoriť kombinovaný

právne - technický inštrument, prostredníctvom ktorého by sa takáto istota dala zabezpečiť.

Ako jeden z takýchto inštrumentov bol vytvorený zaručený elektronický podpis, ktorý

v právnej praxi zaznamenal okamžitú pozitívnu reakciu v otázke riešenia autentickosti

a pričítateľnosti právne relevantného konania realizovaného prostredníctvom

elektronických prostriedkov konkrétnemu subjektu práva. Vzhľadom na uvedené, ak je

dokument označený zaručeným elektronickým podpisom, je možné nielen de iure preukázať

jeho pôvodcu, ale je možné tiež s relatívne vysokou mierou spoľahlivostí určiť pravosť jeho

obsahu. Vo všetkých ostatných prípadoch, keď účastník konania komunikuje so súdom

prostredníctvom elektronických prostriedkov a jeho právne relevantné prejavy nie sú

opatrené zaručeným elektronickým prostriedkom, je nevyhnutné postupovať podľa

citovaného ustanovenia , a takto urobené podanie je nevyhnutné doplniť

v jeho písomnej podobe do troch dni od jeho podania v elektronickej podobe. Na podania,

ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.».

Keďže obe podania sťažovateľa z 21. decembra 2012 a 4. februára 2013 označené

ako „Odvolanie proti uzneseniu č. k. -30“ a „Námietky/Odvolanie proti

uzneseniu Krajského súdu v Žiline č. k. -47 zo dňa 16. 10. 2013“ boli urobené

elektronickými prostriedkami bez toho, aby boli podpísané zaručeným elektronickým

podpisom a neboli v lehote troch dní doplnené písomne alebo ústne do zápisnice, najvyšší

súd vychádzal z toho, „akoby ani vôbec podané neboli. Pre dôsledok spojený

s nedoplnením uvedeného emailového podania, t. j. že sa na neho neprihliada“, nemala byť

podľa názoru najvyššieho súdu vec predkladaná na rozhodnutie o odvolaní.

Sťažovateľ vyjadruje nesúhlas s postupom najvyššieho súdu v súvislosti s jeho

elektronickými podaniami, poukazuje na to, že odvolanie nie je podaním vo veci samej,

a na podporu svojich tvrdení cituje a , a

o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, z ktorých podľa jeho

názoru vyplýva, že „emailom podané odvolanie proti procesnému (nemeritórnemu

rozhodnutiu) je plne v súlade s alinea druhej , neobsahujúc žiadny návrh vo

veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené

elektronickými prostriedkami a tým je Argumentom a contrario právne relevantné bez

ďalšieho dopĺňania v písomnej forme, keďže nejde ani o telefax.“ Podľa názoru sťažovateľa

najvyšší súd účelovo „vytrháva z dikcie zákona slová a z kontextu zákona, to čo potrebuje

a popiera tým vlastne pravý zmysel a účel doslovného znenia zákona v ust.

a .“

Sťažovateľ preto považuje postup najvyššieho súdu za protiústavný a svojvoľný, jeho

prípis za arbitrárny a ako taký za porušujúci jeho v sťažnosti označené základné práva podľa

, práva podľa dohovoru a články a medzinárodnej zmluvy.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Podľa prvej vety sa vyslovuje, že základné práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , 2 ,

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podlá čl. 48 ods. 2 Ústav Slovenskej

republiky, na prejednanie veci v primeranej lehote a práva na spravodlivá súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu obciam a politických práv samostatne, ale (primárne)

aj

a) v spojení s porušením práva na rešpektovanie elektronickej korešpondencie

(mailovej komunikácie) podľa čl. 8 ods. 1 a nasl. Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd

b) v spojení s a , 3

c) v spojení s

boli protiústavným procesným postupom v konaní Najvyššieho súdu SR pod sp. zn.

a protiústavným prípisom ako Iným zásahom Najvyššieho súdu SR ako

porušovateľa, sp. zn. zo dňa 26. 2013 porušené.

2. Podľa prvej vety sa právoplatný protiústavný prípis

najvyššieho súdu SR ako porušovateľa, sp. zn. , zo dňa 17.5. 2013 v celom

rozsahu zrušuje a vec sa mu primárne vracia späť na ďalšie (nové) konanie a rozhodnutie

lége artis.

3. Podľa druhej vety sa Najvyššiemu súdu SR bezodkladne

zakazuje pokračovať v porušovaní namietaných základných ľudských práv sťažovateľa a

prikazuje sa mu konať a rozhodnúť o len emailom podanom odvolaní.“

Sťažovateľ taktiež žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

100 €, ako aj o priznanie náhrady trov konania.

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu pre

konanie pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z citovaného prípisu najvyššieho súdu vyplýva, že tento ho založil najmä

na interpretácii a aplikácii a , ako aj uznesenia ústavného súdu

sp. zn. zo 4. februára 2009 (v časti, v ktorej sa ústavný súd zaoberal aplikáciou

).

Ústavný súd nebude citovať označené ustanovenia paragrafov Občianskeho súdneho

poriadku ani relevantnú časť označeného uznesenia ústavného súdu, keďže sú súčasťou

citovaného prípisu najvyššieho súdu (bližšie pozri citáciu v časti I odôvodnenia tohto

rozhodnutia).

Ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd v okolnostiach posudzovanej veci

postupoval ústavne súladným spôsobom, keď na elektronické podania sťažovateľa

z 21. decembra 2012 a 4. februára 2013, ktoré neboli podpísané zaručeným elektronickým

podpisom a neboli v lehote troch dní doplnené písomne alebo ústne do zápisnice, prihliadal,

ako keby vôbec neboli podané.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,

v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (,

). V danom prípade najvyšší súd, ktorému boli obe elektronické podania

(odvolania) sťažovateľa predložené na rozhodnutie o odvolaní, ústavne konformným

spôsobom interpretoval a aplikoval pri ich posudzovaní príslušné ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku o formách podaní urobených účastníkom konania, podľa ktorých podanie

obsahujúce návrh vo veci samej (žaloba, jej zmeny, späťvzatie žaloby, odvolanie a pod.)

alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými

prostriedkami a zároveň bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, netreba

doplniť, a naopak, podanie obsahujúce návrh vo veci samej alebo návrh na nariadenie

predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami bez zaručeného

elektronického podpisu (podanie zaslané súdu mailom), treba doplniť písomným podaním

(pozri komentár k v právnej databáze ASPI, ),

čo napokon potvrdzuje aj postup ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS

51/09, keď sťažnosť iného sťažovateľa (podanú elektronicky) odmietol po tom, ako bola

doplnená písomným podaním po lehoteu stanovenej zákonom, ako oneskorene podanú

a kde sa podrobne zaoberal interpretáciou .

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež

napr. , , , ).

Z uvedených dôvodov preto nemožno považovať prípis najvyššieho súdu (ani postup

ktorý predchádzal jeho vydaniu) ani za arbitrárny, ani za zjavne neodôvodnený, a preto ním

nemohlo dôjsť k porušeniu v sťažnosti označených základných práv podľa , práv

podľa dohovoru a článkov a medzinárodnej zmluvy.

Sťažovateľ okrem iného namieta aj porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 145

ods. 4 , ktoré majú povahu ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných

pravidiel, a nie konkrétnych základných práv alebo slobôd zaručených . Uvedené

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu

o sťažnostiach podľa . V prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru,

že v danom prípade namietaným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci

nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo slobôd,

prípadne práv vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, neprichádza do úvahy

ani vyslovenie porušenia týchto ustanovení .

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že pre sťažnosť sťažovateľa existujú

dôvody na jej odmietnutie pre jej zjavnú neopodstatnenosť (obdobne ),

a z tohto dôvodu ju pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho sťažnosti (napr.

žiadosťou o ustanovenie advokáta...).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. augusta 2014