Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 487/2014
PDF · 196.6 KB
No categories available
III. ÚS 487/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. augusta 2014
predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie čl. 1 ods.
1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 145 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 14 ods. 1
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 12/2013 a jeho prípisom zo 17.
mája 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2013
doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 145
ods. 4 ústavy, ako aj čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 12/2013 a jeho prípisom zo 17. mája 2013 (ďalej len
„prípis“).
Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj z vyžiadaného spisového materiálu vyplýva,
že Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) vo veci sťažovateľa v konaní o žalobe
podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) uznesením
č. k. 21 S 27/2012-30 z 5. decembra 2012 (ďalej aj „zastavujúce uznesenie krajského súdu“)
zastavil konanie „o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o odvolaní žalobcu proti
prvostupňovému rozhodnutiu riaditeľa žalovaného (Ústavu na výkon väzby Ž., pozn.)
o uložení disciplinárneho trestu č. 6/2006 z 8. 3. 2006 a v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu riaditeľa žalovaného o
uložení disciplinárneho trestu č. 11/2006 zo 17. 3. 2006, a o návrhu na doručenie
rozhodnutí o odvolaniach (druhostupňových rozhodnutí) a o návrhu na doručenie
prvostupňových rozhodnutí o uložení disciplinárneho trestu“ z dôvodu, že žaloba smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania pred súdom. Sťažovateľ
podal 21. decembra 2012 prostredníctvom elektronickej pošty odvolanie proti
zastavujúcemu uzneseniu krajského súdu. Keďže podanie sťažovateľa bolo neúplné, krajský
súd uznesením č. k. 21 S 27/2012-47 zo 16. januára 2013 ho vyzval na odstránenie jeho vád.
Aj proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ obdobným spôsobom (elektronickou poštou)
4. februára 2013 odvolanie. Obe tieto podania neboli podpísané zaručeným elektronickým
podpisom a ani neboli v zákonom ustanovenej lehote troch dní doplnené písomne alebo
ústne do zápisnice.
Krajský súd predmetné podania predložil na rozhodnutie najvyššiemu súdu ako súdu
odvolaciemu. Najvyšší súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu dospel k záveru,
že dôvod na predloženie veci nebol daný a spis vrátil krajskému súdu, pričom v prípise
okrem iného uviedol: „Podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice, elektronickými
prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej alebo návrh na
nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami, treba
doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dni; podanie, ktoré bolo
podpísané zaručeným elektronickým podpisom doplniť netreba. Podanie urobené telefaxom
treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu. Na podania, ktoré neboli
v tejto lehote doplnené sa neprihliada (§ 42 ods. 1 O. s. p.).
Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z
podania zjavné, ktorému súdu je určenej kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí
byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 veta prvá O. s. p.).“
Najvyšší súd ďalej poukázal na to, že „Zákonodarca v prípade podania
obsahujúceho návrh vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré
podanie bolo urobené elektronickými prostriedkami bez zaručeného elektronického
podpisu, vyžaduje písomné alebo ústne doplnenie do zápisnice najneskôr do troch dní s tým,
že ak sa tak nestane, na podanie, ktoré nebolo v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.
Súd potom na základe ustanovenia § 42 ods. 1 O. s. p. pri podaniach urobených
elektronickými prostriedkami so zreteľom na to, či sú alebo nie sú podpísané zaručeným
elektronickým podpisom postupuje dvomi spôsobmi; podaniu podpísanému zaručeným
elektronickým podpisom alebo doplnenému písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do
troch dní, prizná procesné účinky, podaniu nepodpísanému zaručeným elektronickým
podpisom a nedoplnenému písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní
neprizná procesné účinky, neprihliada naň.“.
K odvolaniu (riadnemu opravnému prostriedku) ako procesnému úkonu účastníka
konania najvyšší súd uviedol, že „keďže patrí medzi najvýznamnejšie dispozitívne procesné
úkony účastníka konania, je návrhom vo veci samej. Nie je rozhodujúce, či ide o odvolanie
proti rozhodnutiu vo veci samej, rozhodujúcou skutočnosťou je právna relevantnosť
podania účastníka súdneho konania na konanie alebo jeho predmet, resp. simultánne aj na
konanie aj na jeho predmet. Riadne podané odvolanie má významné procesné účinky;
odkladný (suspenzívny) a devolutívny účinok. Preto je doplnenie podania, ktoré by svojim
obsahom mohlo byť odvolaním, opodstatnené.“.
Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na to, že «žalobca vo svojom podaní
polemizuje o jeho povahe, teda bol si vedomý toho, že v prípade jeho vyhodnotenia ako
návrhu vo veci samej, súd na neho neprihliadne, avšak podanie napriek tomu nedoplnil.
Medzi všeobecné náležitosti každého podania patrí podpis. Podpisom sa rozumie
vlastnoručný podpis účastníka, prípadne podpis jeho zástupcu; podpisom pisateľ
potvrdzuje, že sa s obsahom podania stotožňuje, že podanie je prejavom jeho vôle.
Od 01.05.2002 (nadobudol účinnosť zákon č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o
zmene a doplnení niektorých zákonov) treba v občianskom súdnom konaní za rovnocenný
ekvivalent tomuto podpisu považovať podpísanie sa zaručeným elektronickým podpisom
na podaniach urobených elektronickými prostriedkami. Zmyslom a poslaním takéhoto
podpísania je zaručenie autenticity podania, t. j. že podanie je od osoby, ktorá je na ňom
označená ako podávateľ.
Ústavný súd Slovenskej republiky v odôvodnení uznesenia č. k. II. ÚS 51/09-20
zo dňa 04. 02. 2009 k vyššie citovanému ustanoveniu § 42 ods. 1 O. s. p. uviedol: „Citované
ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku zaviedlo do súdnej praxe možnosť elektronickej
komunikácie medzi účastníkom súdneho konania a súdom. Avšak problémom, ktorý tento
nový spôsob komunikácie so sebou priniesol je tzv. fenomén virtuálnej identity prejavujúci
sa značnou mierou neistoty týkajúcej sa pričítateľnosti (privlastnenia) virtuálneho konania
konkrétnemu subjektu práva. Vzhľadom na uvedené bolo nevyhnutné vytvoriť kombinovaný
právne - technický inštrument, prostredníctvom ktorého by sa takáto istota dala zabezpečiť.
Ako jeden z takýchto inštrumentov bol vytvorený zaručený elektronický podpis, ktorý
v právnej praxi zaznamenal okamžitú pozitívnu reakciu v otázke riešenia autentickosti
a pričítateľnosti právne relevantného konania realizovaného prostredníctvom
elektronických prostriedkov konkrétnemu subjektu práva. Vzhľadom na uvedené, ak je
dokument označený zaručeným elektronickým podpisom, je možné nielen de iure preukázať
jeho pôvodcu, ale je možné tiež s relatívne vysokou mierou spoľahlivostí určiť pravosť jeho
obsahu. Vo všetkých ostatných prípadoch, keď účastník konania komunikuje so súdom
prostredníctvom elektronických prostriedkov a jeho právne relevantné prejavy nie sú
opatrené zaručeným elektronickým prostriedkom, je nevyhnutné postupovať podľa
citovaného ustanovenia § 42 ods. 1 O. s. p., a takto urobené podanie je nevyhnutné doplniť
v jeho písomnej podobe do troch dni od jeho podania v elektronickej podobe. Na podania,
ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.».
Keďže obe podania sťažovateľa z 21. decembra 2012 a 4. februára 2013 označené
ako „Odvolanie proti uzneseniu č. k. 21 S/27/2012-30“ a „Námietky/Odvolanie proti
uzneseniu Krajského súdu v Žiline č. k. 21 S/27/2012-47 zo dňa 16. 10. 2013“ boli urobené
elektronickými prostriedkami bez toho, aby boli podpísané zaručeným elektronickým
podpisom a neboli v lehote troch dní doplnené písomne alebo ústne do zápisnice, najvyšší
súd vychádzal z toho, „akoby ani vôbec podané neboli. Pre dôsledok spojený
s nedoplnením uvedeného emailového podania, t. j. že sa na neho neprihliada“, nemala byť
podľa názoru najvyššieho súdu vec predkladaná na rozhodnutie o odvolaní.
Sťažovateľ vyjadruje nesúhlas s postupom najvyššieho súdu v súvislosti s jeho
elektronickými podaniami, poukazuje na to, že odvolanie nie je podaním vo veci samej,
a na podporu svojich tvrdení cituje § 41 a § 42 OSP, § 40 Občianskeho zákonníka a § 14
zákona č. 211/2000 o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, z ktorých podľa jeho
názoru vyplýva, že „emailom podané odvolanie proti procesnému (nemeritórnemu
rozhodnutiu) je plne v súlade s § 42 ods. 1 alinea druhej OSP, neobsahujúc žiadny návrh vo
veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené
elektronickými prostriedkami a tým je Argumentom a contrario právne relevantné bez
ďalšieho dopĺňania v písomnej forme, keďže nejde ani o telefax.“ Podľa názoru sťažovateľa
najvyšší súd účelovo „vytrháva z dikcie zákona slová a z kontextu zákona, to čo potrebuje
a popiera tým vlastne pravý zmysel a účel doslovného znenia zákona v ust. § 41 ods. 1 OSP
a § 42 ods. 2 OSP.“
Sťažovateľ preto považuje postup najvyššieho súdu za protiústavný a svojvoľný, jeho
prípis za arbitrárny a ako taký za porušujúci jeho v sťažnosti označené základné práva podľa
ústavy, práva podľa dohovoru a články ústavy a medzinárodnej zmluvy.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy sa vyslovuje, že základné práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky,
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podlá čl. 48 ods. 2 Ústav Slovenskej
republiky, na prejednanie veci v primeranej lehote a práva na spravodlivá súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu obciam a politických práv samostatne, ale (primárne)
aj
a) v spojení s porušením práva na rešpektovanie elektronickej korešpondencie
(mailovej komunikácie) podľa čl. 8 ods. 1 a nasl. Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd
b) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky
c) v spojení s čl. 145 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
boli protiústavným procesným postupom v konaní Najvyššieho súdu SR pod sp. zn.
3 Sžo/12/2013 a protiústavným prípisom ako Iným zásahom Najvyššieho súdu SR ako
porušovateľa, sp. zn. 3 Sžo/12/2013 zo dňa 26. 2013 porušené.
2. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy sa právoplatný protiústavný prípis
najvyššieho súdu SR ako porušovateľa, sp. zn. 3Sžo/12/2013, zo dňa 17.5. 2013 v celom
rozsahu zrušuje a vec sa mu primárne vracia späť na ďalšie (nové) konanie a rozhodnutie
lége artis.
3. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy sa Najvyššiemu súdu SR bezodkladne
zakazuje pokračovať v porušovaní namietaných základných ľudských práv sťažovateľa a
prikazuje sa mu konať a rozhodnúť o len emailom podanom odvolaní.“
Sťažovateľ taktiež žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
100 €, ako aj o priznanie náhrady trov konania.
Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu pre
konanie pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z citovaného prípisu najvyššieho súdu vyplýva, že tento ho založil najmä
na interpretácii a aplikácii § 41 ods. 1 a § 42 OSP, ako aj uznesenia ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 51/09 zo 4. februára 2009 (v časti, v ktorej sa ústavný súd zaoberal aplikáciou
Ústavný súd nebude citovať označené ustanovenia paragrafov Občianskeho súdneho
poriadku ani relevantnú časť označeného uznesenia ústavného súdu, keďže sú súčasťou
citovaného prípisu najvyššieho súdu (bližšie pozri citáciu v časti I odôvodnenia tohto
rozhodnutia).
Ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd v okolnostiach posudzovanej veci
postupoval ústavne súladným spôsobom, keď na elektronické podania sťažovateľa
z 21. decembra 2012 a 4. februára 2013, ktoré neboli podpísané zaručeným elektronickým
podpisom a neboli v lehote troch dní doplnené písomne alebo ústne do zápisnice, prihliadal,
ako keby vôbec neboli podané.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,
v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97). V danom prípade najvyšší súd, ktorému boli obe elektronické podania
(odvolania) sťažovateľa predložené na rozhodnutie o odvolaní, ústavne konformným
spôsobom interpretoval a aplikoval pri ich posudzovaní príslušné ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku o formách podaní urobených účastníkom konania, podľa ktorých podanie
obsahujúce návrh vo veci samej (žaloba, jej zmeny, späťvzatie žaloby, odvolanie a pod.)
alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými
prostriedkami a zároveň bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, netreba
doplniť, a naopak, podanie obsahujúce návrh vo veci samej alebo návrh na nariadenie
predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami bez zaručeného
elektronického podpisu (podanie zaslané súdu mailom), treba doplniť písomným podaním
(pozri komentár k Občianskemu súdnemu poriadku v právnej databáze ASPI, § 42),
čo napokon potvrdzuje aj postup ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS
51/09, keď sťažnosť iného sťažovateľa (podanú elektronicky) odmietol po tom, ako bola
doplnená písomným podaním po lehoteu stanovenej zákonom, ako oneskorene podanú
a kde sa podrobne zaoberal interpretáciou § 42 ods. 1 OSP.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Z uvedených dôvodov preto nemožno považovať prípis najvyššieho súdu (ani postup
ktorý predchádzal jeho vydaniu) ani za arbitrárny, ani za zjavne neodôvodnený, a preto ním
nemohlo dôjsť k porušeniu v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy, práv
podľa dohovoru a článkov ústavy a medzinárodnej zmluvy.
Sťažovateľ okrem iného namieta aj porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 145
ods. 4 ústavy, ktoré majú povahu ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných
pravidiel, a nie konkrétnych základných práv alebo slobôd zaručených ústavou. Uvedené
ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu
o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy. V prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru,
že v danom prípade namietaným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci
nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo slobôd,
prípadne práv vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, neprichádza do úvahy
ani vyslovenie porušenia týchto ustanovení ústavy.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že pre sťažnosť sťažovateľa existujú
dôvody na jej odmietnutie pre jej zjavnú neopodstatnenosť (obdobne IV. ÚS 146/2011),
a z tohto dôvodu ju pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho sťažnosti (napr.
žiadosťou o ustanovenie advokáta...).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. augusta 2014