Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 682/2013
PDF · 107.11 KB
No categories available
I. ÚS 682/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – H., zastúpeného advokátom
JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom
na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 14 C 244/2000 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – H., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta
2013 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 C 244/2000.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že predmetná vec je od 29. októbra 2012
právoplatne skončená, ale sťažovateľ 20. novembra 2012 podal proti potvrdzujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom nebolo doteraz rozhodnuté práve
pre zdĺhavé rozhodovanie okresného súdu o jeho nároku na oslobodenie od súdneho
poplatku pre dovolacie konanie. Navrhol preto vysloviť porušenie označených základných
práv garantovaných ústavou i dohovorom, priznať finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €
a trovy konania v sume 331,12 €.
3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
4. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,
ktorá je zjavne neopodstatnená.
5. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
6. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou, s jej prílohami a po overení
aktuálneho stavu konania na okresnom súde dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa
je zjavne neopodstatnená.
7. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal zo svojej
stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty
sťažovateľa (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného
súdu v nadväznosti na takto vymedzený účel označeného práva vyplýva, že ochranu
základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48
ods. 2 ústavy ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná
v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu
verejnej moci v tom čase mohla ešte trvať (napr. m. m. II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07,
Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva, ako to vyplýva z jeho rozhodnutia o sťažnosti č. 16970/05 vo veci
sťažovateľa M. M. proti Slovenskej republike.
8. Zo sťažnosti a z jej príloh okrem iného vyplýva, že okresný súd vo veci rozhodol
rozsudkom č. k. 14 C 244/2000-942 z 1. februára 2011 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“). Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom tiež už
Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom zo 17. októbra 2012,
ktorý bol sťažovateľovi doručený 29. októbra 2012; sťažovateľ aj tento rozsudok
odvolacieho súdu napadol dovolaním, o ktorom bude rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“).
Sťažnosť sťažovateľa namietajúca porušenie jeho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy postupom okresného súdu bola ústavnému súdu doručená až 16. augusta 2013
teda v čase, keď k porušovaniu označeného práva postupom okresného súdu v meritórnom
posudzovaní veci už nemohlo dochádzať, pretože vec je právoplatne skončená ešte
29. októbra 2012.
Vydaním prvostupňového rozsudku, ktorý bol potvrdený rozsudkom krajského súdu,
okresný súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu
právnej neistoty sťažovateľa. Ďalšie úkony alebo postupy, ktoré okresný súd vykonával
v rámci dovolacieho konania (poplatková povinnosť a pod.), nič nemenia na právnej istote
sťažovateľa vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu, pretože ústavná úloha okresného súdu
pri odstraňovaní stavu právnej neistoty sťažovateľa skončila rozhodnutím vo veci samej
dávno pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Vo veci samej už okresný súd po doručení
sťažnosti ústavnému súdu nemôže konať, pretože spis už iba predloží na rozhodnutie
o dovolaní najvyššiemu súdu.
9. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti ústavnému súdu
už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania,
spôsobovať prípadné prieťahy, a teda nemohol ani porušovať základné právo sťažovateľa
zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy či právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.
10. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2013