Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 683/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

13. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť L. J., B., zastúpeného advokátom

JUDr. G. H., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Bratislava V sp. zn. zo 17. mája 2012 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 6. decembra 2012 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 9. júla 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. J. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta

2013 doručená sťažnosť L. J. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 17. mája 2012 (ďalej aj

„rozsudok okresného súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 6. decembra 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 9. júla 2013 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa na prvostupňovom súde

domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam špecifikovaným vo svojom návrhu.

Svoje vlastníctvo odvodzoval predovšetkým od kúpnych zmlúv uzavretých s organizáciou

S., š. p., a to 9. októbra 1992 a 22. mája 1996, avšak tieto podľa výsledkov vykonaného

dokazovania prvostupňového súdu nenadobudli do času vzniku sporu účinnosť. Sťažovateľ

vo svojom návrhu adresovanom prvostupňovému súdu uviedol, že dohodnutú kúpnu cenu

spoločnosti S., š. p., vyplatil, čo dokazuje aj výpis z účtu z 22. decembra 1992. Sťažovateľ

ďalej svoje vlastnícke právo odvodzoval aj zo skutočnosti, že od roku 1992 pozemky

nepretržite užíva, platí za ne daň z nehnuteľnosti, a preto v zmysle § 134 Občianskeho

zákonníka žiada o určenie, že ako oprávnený držiteľ nadobudol z titulu vydržania vlastnícke

právo predmetných nehnuteľností.

3. Okresný súd dospel k záveru, že v prípade sťažovateľa neboli splnené všetky

zákonné podmienky vydržania ustanovené v v spojení

s , keďže na základe vykonaných dôkazov zistil, že

sťažovateľ nebol oprávneným držiteľom uvedených nehnuteľností. Následne návrh

sťažovateľa s poukazom na § 133 ods. 2, § 47 ods. 1 a 2, § 130 a § 134 Občianskeho

zákonníka v plnom rozsahu zamietol.

4. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie adresované krajskému

súdu, v ktorom k problematike dobromyseľnosti uviedol, že: „... ako podklad napadnutého

rozsudku neobstojí tvrdenie, že nikdy nebol zapísaný ako vlastník predmetných

nehnuteľností v katastri nehnuteľností. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi

okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že toto presvedčenie držiteľa je oprávnené. Takéto

okolnosti sa spravidla týkajú právneho titulu nadobudnutia práva, napr. existencie zmluvy,

aj keby bola pre určitú vadu neplatná.“.

Krajský súd v rozsudku zo 6. decembra 2012 uviedol: „Zmluvné strany uzavreli

22. 5. 1996 opätovne kúpnu zmluvu… pričom výslovne uviedli, že kúpna zmluva zo dňa

9. 10. 1992 nenadobudla pre formálne nedostatky účinnosť... , s tým, že nadobúdateľ

nepodal návrh na vklad do katastra nehnuteľností pre formálne nedostatky predmetu kúpy

a že novou zmluvou prejavujú vôľu… odstrániť všetky jej nedostatky formálneho charakteru

a dosiahnuť jej účinnosť v pôvodnom rozsahu.“ Sťažovateľ síce podal návrh na povolenie

vkladu do katastra nehnuteľností, avšak konanie bolo prerušené a následne zastavené, keďže

účastníci konania nedostatky návrhu neodstránili. Na základe skutočností vyplývajúcich

zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutie Katastrálneho úradu Bratislava bolo

sťažovateľovi riadne doručené, z čoho možno predpokladať, že sťažovateľ bol o nesplnení

zákonom ustanovených podmienok riadne oboznámený, a z tohto dôvodu sa nepreukázalo

splnenie esenciálnej podmienky oprávnenosti držby, a teda dobromyseľnosti sťažovateľa.

Krajský súd sa stotožnil s tvrdením okresného súdu v otázke neoprávnenosti držby

nehnuteľností tak, ako to vo svojom rozsudku uviedol prvostupňový súd.

5. V zmysle (ďalej len „OSP“) v spojení

s a sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie

najvyššiemu súdu, v ktorom okrem iného namietal nesprávne právne posúdenie veci

odvolacím súdom a predovšetkým postup prvostupňového súdu podľa ,

ktorým podľa názoru sťažovateľa došlo k inej vade konania tým, že okresný súd konal

a rozhodol napriek tomu, že sťažovateľ viackrát žiadal o odročenie pojednávania z dôvodu

jeho nepriaznivého zdravotného stavu, a ktorým mu ako účastníkovi konania bola odňatá

možnosť konať pred súdom v zmysle .

6. Dovolací súd na základe svojej argumentácie dospel k záveru, že k odňatiu

možnosti sťažovateľa konať pred súdom v dôsledku procesného postupu prvostupňového

a druhostupňového súdu v prerokovanej veci nedošlo a nezaoberal sa napadnutým

rozhodnutím odvolacieho súdu z dôvodu jeho procesnej neprípustnosti. Najvyšší súd

uviedol, že v zmysle sa odňatím možnosti konať rozumie „... taký

závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov“. Vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že o „... takýto prípad

v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval

v súlade s právnymi predpismi a žalobcovi neznemožnil uplatniť procesné práva priznané

mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov“. Najvyšší súd

v závere dodal, že „... prvostupňový súd na prejednanie veci nariadil celkovo deväť

pojednávaní... a považuje za podstatnú tú skutočnosť, že hoci právny zástupca žalobcu

žiadal o odročenie pojednávania stanoveného na deň 24. apríla 2012... nepostupoval

v zmysle ustanovenia ... “.

7. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že podľa jeho názoru bolo konaním

okresného súdu, ktoré spočívalo v neodročení pojednávania napriek preukázanej

práceneschopnosti sťažovateľa, porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie.

8. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd pri predbežnom prerokovaní prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a následne o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že

rozsudkom okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho

súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň sťažovateľ

navrhol, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov a vrátil vec

okresnému súdu na ďalšie konanie.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom

zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je zjavne

neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

11. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis

). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie

návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej starne a namietaným konaním alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd

nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne , ).

12. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ústavnosti (čl. 124

). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či

mimoriadnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m.

, ). Ústavný súd nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom

a ani ochrancom zákonnosti (). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel

a význam občianskeho súdneho konania.

13. Napadnuté rozhodnutia okresného súdu v spojení s rozhodnutiami krajského súdu

a najvyššieho súdu, poukazujúc predovšetkým na závery uznesenia najvyššieho súdu,

obsahujú podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov

pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie a ústavný súd nezistil, že by ich výklad a závery boli

svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty

a zmyslu. Ústavný súd sa z obsahu napadnutých rozsudkov presvedčil, že uvedené súdy sa

námietkami sťažovateľa zaoberali v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutých rozhodnutí, ktoré súdy dostatočne odôvodnili a ktoré majú oporu

vo vykonanom dokazovaní.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , ).

14. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

15. Ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie

rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho

súdu, ako aj vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie), keďže tieto sú viazané len

na prípad, ak ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013