Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 629/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. Š., P., zastúpeného JUDr. M. R., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská

Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. 9 C

196/2012-248 z 11. júla 2012, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -301 z 11. apríla

2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013

doručená sťažnosť R. Š., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. - 248 z 11. júla 2012, ako aj postupom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co

388/2012 a jeho rozsudkom č. k. -301 z 11. apríla 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom súde pod

sp. zn. sa E. P., S. (ďalej len „žalobkyňa“), žalobou z 19. novembra 2010

domáhala proti sťažovateľovi (žalovaný v 1. rade, pozn.), ako aj proti Ing. M. K., S. (ďalej

len „žalovaný v 2. rade“), určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou

ako predávajúcou a sťažovateľom ako kupujúcim 28. júna 2010 (ďalej len „kúpna zmluva z

28. júna 2010“), predmetom ktorej bola nehnuteľnosť vyšpecifikovaná v petite žaloby

[ďalej len „byt“ (pôvodne vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, pozn.)], ako aj kúpnej

zmluvy uzavretej medzi sťažovateľom ako predávajúcim a žalovaným v 2. rade ako

kupujúcim 30. novembra 2010 (ďalej len „kúpna zmluva z 30. novembra 2010“, spolu len

„kúpne zmluvy“).

V danej právnej veci okresný súd rozsudkom č. k. -130 zo 16. júna

2011 žalobu žalobkyne z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu na určení

neplatnosti kúpnych zmlúv zamietol.

Keďže žalobkyňa proti rozsudku okresného súdu č. k. -130 zo 16. júna

2011 podala riadne a včas odvolanie – riadny opravný prostriedok, krajský súd uznesením

č. k. -166 z 20. januára 2012 rozhodol tak, že odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Okresný súd viazaný právnym názorom krajského súdu vyjadreným v jeho uznesení

č. k. -166 z 20. januára 2012 po vykonanom dokazovaní rozsudkom č. k.

-248 z 11. júla 2012 žalobe v celom rozsahu vyhovel, t. j. rozhodol, že kúpne

zmluvy sú neplatné.

Sťažovateľ a žalovaný v 2. rade podali proti označenému rozsudku okresného súdu

riadne a včas odvolanie – riadny opravný prostriedok. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa

a žalovaného v 2. rade rozhodol rozsudkom č. k. -301 z 11. apríla 2013 tak,

že rozsudok okresného súdu č. k. -248 z 11. júla 2012 v celom rozsahu ako

vecne správny potvrdil. Podľa zistenia ústavného súdu tento rozsudok krajského súdu

v spojení s potvrdeným rozsudkom okresného súdu nadobudol právoplatnosť 15. mája

2013.

Sťažovateľ porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovorom odôvodňuje okrem iného

najmä takto:

«... Som toho názoru, že súdy oboch stupňov postupovali pri svojich rozhodnutiach

arbitrárne a ich právne závery nie sú v súlade s vykonanými skutkovými a právnymi

zisteniami. ...

Navrhovateľka v konaní pred Okresným súdom Spišská Nová Ves nepredložila jediný

dôkaz na podporu svojich tvrdení, že teda pri uzatváraní predmetnej zmluvy bola uvedená

do omylu. ...

V konaní som predložil originál zmluvy medzi navrhovateľkou a mestom Spišská

Nová Ves ako aj kópiu občianskeho preukazu. Obe tieto listiny poskytla navrhovateľka, aby

som mohol pripraviť kúpnu zmluvu o predaji bytu, čo potvrdil aj advokát Mgr. J. Ako inak

by som sa k týmto dokumentom dostal? Zároveň Mgr. J. potvrdil a predložil listinný dôkaz o

tom, že ho navrhovateľka po podpise kúpnej zmluvy poverila plnou mocou na zastupovanie

bytovým družstvom a Katastrálnym úradom pre odstránenie prípadných nedostatkov pri

prepise bytu na kupujúceho. Takisto navrhovateľke preukázateľne boli doručované listiny z

katastra nehnuteľností, čo ona sama potvrdila, čiže jej bolo zrejmé ako nakladá so svojím

majetkom. Oba súdy - Okresný súd Spišská Nová Ves, ako aj Krajský súd Košice však tieto

dôkazy pri svojom rozhodovaní nezohľadnili.

V konaní vypovedal notár JUDr. Č., ktorý potvrdil, že dňa 29. 06. 2010 pri overovaní

podpisov na kúpnej zmluve ho navrhovateľka sama požiadala o vyhotovenie notárskej

zápisnice o vyprataní nehnuteľnosti – svojho bytu, aby mohla byt opustiť až pár mesiacov

po predaji, pretože jej to tak vyhovovalo.

Zároveň... potvrdil, že navrhovateľka, ktorá bola na notárskom úrade v spoločnosti

svojho syna vedela, čo predáva, sám sa jej pýtal, či je jej jasné, že predáva byt, a že na

navrhovateľku nebol vyvíjaný nátlak.

R. V. o potvrdil, že požičal navrhovateľke a jej synovi peniaze a títo sa rozhodli byt

odpredať keďže nemali dostatok finančných prostriedkov na vrátenie pôžičky. Dokonca ho

samého požiadali, aby im pomohol nájsť kupujúceho.

... tiež potvrdil, že bol na notárskom úrade v P. dňa 29. 06. 2010, kde mu

navrhovateľka po obdržaní kúpnej ceny, teda 30.000 €, ktoré som jej vyplatil, vrátila 22.000

eur.

Zároveň som v konaní predložil doklad o výbere finančnej hotovosti z banky, čo tiež

preukazuje fakt, že som kúpnu cenu uhradil.

S týmito dôkazmi sa opäť súdy vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali, keďže

logicky, pokiaľ by pripustili, že navrhovateľka tak ako je to uvedené v kúpnej zmluve, pri jej

podpise prevzala kúpnu cenu vo výške 30.000 €, museli by dospieť k záveru, že vedela, že

predáva byt.

Prvostupňový súd na môj návrh zisťoval majetkové pomery navrhovateľky a jej syna,

aby zistil, či bolo možné na základe ich príjmov vrátiť finančné prostriedky R. V.

Zistil, že navrhovateľka mala v tom čase príjem na úrovni minimálnej mzdy, čiže

nebola schopná vrátiť pôžičku a jej syn uviedol, že peniaze mal zo spoločnosti A. S. s.r.o.

Avšak ako súd konštatuje v Zápisnici o pojednávaní zo dňa 01. 06. 2012 na str. 6, takáto

spoločnosť neexistuje a rovnako syn navrhovateľky na pojednávaní priznal, že žiaden

oficiálny príjem nemá.

Aj napriek tomu súdy oboch stupňov sa s týmto dôkazom nezaoberali, pretože potom

by výpoveď navrhovateľky a jej syna museli vyhodnotiť ako nepravdivé a museli by

pripustiť, že títo vracali pôžičku z finančných prostriedkov, ktoré obdŕžali odo mňa za

predaj bytu. ...

... som toho názoru, že odôvodnenie Rozsudku Okresného súdu..., konkrétne to, či

teda navrhovateľka byt nechcela predať alebo súd nesmie pripustiť aby ho bola predala

kvôli dlhu 5.000 €, je nelogické a zmätočné, keďže sa tieto dôvody vylučujú.

Tvrdenie, že som mal byt kupovať nie od navrhovateľky, ale od R. V., nemá oporu v

žiadnej skutkovej ani právnej okolnosti.

... Okresný súd... poukazuje na zhodnú výpoveď moju a aj svedka V., že sme sa

poznali dlhší čas pred uzavretím zmluvy. Opäť chcem poukázať na to, že konštatovanie súdu

nemá oporu vo vykonanom dokazovaní...

Krajský súd v tomto svojom Rozsudku konštatuje, že ani jeden odvolací dôvod nebol

preukázaný a rozsudok súdu prvého stupňa je správny. To všetko bez toho aby sa súd

mojimi námietkami zaoberal, resp. vo svojom rozhodnutí vysvetlil, prečo sú nesprávne resp.

neopodstatnené.

Krajský súd... konštatuje, len na zvýraznenie dôvodov uvedených rozsudku prvého

stupňa, že som mal uzatvoriť zmluvu s R. V. a ak aj notárska zápisnica o vyhlásení

navrhovateľky bola jej pred podpisom prečítaná z uvedeného nemožno posúdiť, že obsahu

porozumela a to poukazuje na všetky známe skutočnosti.

Z uvedeného nie je zrejmé, na základe čoho súd dospel k záveru, že navrhovateľka

neporozumela zápisnici a o aké známe skutočnosti sa jedná. ...

Krajský súd Košice teda dospel k nejakým novým skutkovým zisteniam pre mňa

neznámym, na základe ktorých posúdil platnosť kúpnej zmluvy podľa § 39 zákona

č. v znení neskorších predpisov a určil, že zmluva je aj

v rozpore s dobrými mravmi pričom prvostupňový súd toto vo svojom rozhodnutí

neuvádza...

Krajský súd Košice neuvádza dôvody zodpovedajúce takémuto záveru.

Krajský súd Košice na str. 11 svojho Rozsudku iba konštatuje: „K odvolacím

námietkam odporcov je treba uviesť, že samotné trestné konanie je zamerané na zisťovanie

iných skutočností, ktoré nie sú rozhodujúce pre možnú platnosť alebo neplatnosť právnych

úkonov.“ Teda priznáva, že toto je jediná námietka, ktorou sa v konaní zaoberal...

... Krajský súd Košice bez nariadenia odvolacieho pojednávania dospel aj k iným

skutkovým zisteniam ako prvostupňový súd, keď aplikoval na skutkový stav bez

toho aby to bližšie vysvetlil...

Som toho názoru, že oba súdy postupovali arbitrárne pri vyhodnocovaní dôkazov,

zároveň porušili zásadu rovnosti účastníkov konania, keď v konaní mali za preukázané

všetky skutočnosti, ktoré tvrdila navrhovateľka...

... súdy na základe len jej tvrdenia a tvrdenia jej nedôveryhodného, trikrát súdne

trestaného syna ma svojím rozhodnutím pripravia o môj majetok...»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Okresný súd Spišská Nová Ves v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy

vedenom pod sp. zn. porušil právo sťažovateľa R. Š... podľa čl. 46 ods. 1

SR na súdnu ochranu ako i Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd na spravodlivý proces.

Krajský súd Košice v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy vedenom pod

sp. zn. porušil právo sťažovateľa R. Š... podľa SR na

súdnu ochranu ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na

spravodlivý proces.

Rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 11. 4. 2013 č. k. -301

v spojení s rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 11. 7. 2012 č. k.

-248, sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Spišská Nová Ves na ďalšie

konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania a trov právneho

zastúpenia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v a v

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. -248 z 11. júla 2012, ako aj postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -301

z 11. apríla 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že pokiaľ označené všeobecné súdy

dospeli k záveru, podľa ktorého žalobkyňa nemala vôľu uzavrieť so sťažovateľom kúpnu

zmluvu z 28. júna 2010 a z tohto dôvodu, t. j. pre nedostatok vôle žalobkyne svoj byt

predať, sú obe kúpne zmluvy neplatné, tento ich záver je svojvoľný a arbitrárny.

Práve naopak, sťažovateľ vyslovuje svoje presvedčenie, že žalobkyňa bola

s predajom svojho bytu od samého počiatku uzrozumená a kúpnu zmluvu z 28. júna 2010

s ním uzavrela na účely získania peňažných prostriedkov na úhradu dlhov svojej rodiny.

V tejto súvislosti sťažovateľ označeným všeobecným súdom vytýka, že na základe

vykonaných dôkazov vyvodili nesprávne skutkové zistenia, dôsledkom čoho vec aj

nesprávne právne posúdili, keď žalobe v celom rozsahu vyhoveli, pričom k nesprávnym

záverom dospeli aj preto, že sa nevysporiadali so všetkými podľa jeho názoru pre

rozhodnutie rozhodujúcimi skutočnosťami a dôkazmi.

Sťažovateľ vo vzťahu k postupu krajského súdu tiež namieta, že tento na základe

nových pre sťažovateľa neznámych skutkových zistení uzavrel, že kúpna zmluva z 28. júna

2010 je neplatná aj pre rozpor s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia § 39 zákona

č. v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len

„“), a o odvolaní (riadnom opravnom prostriedku) sťažovateľa rozhodol

bez nariadenia pojednávania, pričom v napadnutom rozsudku sa s námietkami sťažovateľa

nezaoberal.

Sťažovateľ v závere svojej argumentácie namieta aj porušenie zásady rovnosti

účastníkov konania pri hodnotení dôkazov, keď označené všeobecné súdy mali tvrdenia

žalobkyne za preukázané, kým tvrdenia sťažovateľa bez ďalšieho považovali za nepravdivé.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -248

z 11. júla 2012

Pokiaľ ide o namietaný postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudok č. k. -248 z 11. júla 2012, ústavný súd

podotýka, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu

právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická

osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi

orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu toho

práva, porušenie ktorého sťažovateľ namieta, t. j. základného práva na súdnu ochranu, ako

aj práva na spravodlivý súdny proces, k porušeniu ktorých malo dôjsť najmä tým, že

okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. na základe vykonaných dôkazov

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, dôsledkom čoho vec aj nesprávne právne

posúdil, keď žalobe v celom rozsahu vyhovel, neposkytuje iný všeobecný súd na základe

sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že označené rozhodnutie okresného

súdu bolo na základe využitia riadneho opravného prostriedku – odvolania – sťažovateľom

v zmysle ustanovení a nasl. v znení

účinnom v rozhodujúcom období (ďalej aj „OSP“) preskúmané krajským súdom v konaní

vedenom pod sp. zn. . Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa tak

krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel

v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ proti

rozhodnutiu okresného súdu uvádza v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu a jeho rozhodnutiu) už

po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie ( ).

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -301

z 11. apríla 2013

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

V zmysle každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného

práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné záruky, že

vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným

zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť

().

Citovaný je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

). Všeobecné súdy poskytujú ochranu vyplývajúcu z citovaného článku tak, že

postupujú v konaní, súc viazané procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi,

dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu ().

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Podľa zistenia ústavného súdu sa krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

č. k. -301 z 11. apríla 2013 s námietkami sťažovateľa, ktorými v podstate

odôvodňuje aj túto sťažnosť, vysporiadal okrem iného takto:

„... Odvolací súd... súhlasí v súlade so zisteným skutkovým stavom s odôvodnením,

podľa ktorého odporca v 1. rade nemal dôvod uzatvárať zmluvu s navrhovateľkou...

Súd prvého stupňa správne citoval ustanovenia a ... Absencia prejavu

vôle pri právnom úkone spôsobila v riešenej veci, že nedošlo k právnemu úkonu

smerujúcemu k nadobudnutiu práv, ktorým boli porušené práva navrhovateľky a teda nutne

takáto kúpna zmluva má za následok neplatnosť tohto právneho úkonu...

... treba zvýrazniť jeden moment zo zisteného skutkového stavu, čo preukázala

v konaní navrhovateľka, že ona sama ani nevedela, prečo idú do P. so synom, nehovorili o

tom, prečo idú do P. a nepodpisujú zmluvu v S. a až na notárskom úrade, kde sedeli všetci

štyria, teda syn a ďalší, na podpis jej boli predložené len posledné strany nejakých

dokumentov, mali byť postrčené jej ďalšie a ďalšie papiere, ktoré ona podpisovala, ale bola

ubezpečená, že byt ide naspäť na ňu, ona sama ak aj nikoho nežiadala o žiadne vysvetlenie,

z uvedeného nemožno vyvodiť, že by mala v skutočnosti vôľu predať svoj byt, v ktorom býva.

K odvolacím námietkam odporcov je treba uviesť, že samotné trestné konanie je

zamerané na zisťovanie iných skutočností, ktoré nie sú rozhodujúce pre možnú platnosť

alebo neplatnosť právnych úkonov.

Okrem toho s poukazom na veta prvá ,

v znení neskorších predpisov, súd je viazaný...

Podľa tretej vety citovaného ustanovenia, ďalej je súd viazaný rozhodnutím

príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin... a kto ich spáchal...

Z uvedeného je zrejmé, že prvostupňový súd v konaní o neplatnosť zmlúv nebol

viazaný výsledkom trestného stíhania tak ako uvádzajú odporcovia v odvolaní so zreteľom

na jeho výsledok (zamietnutie sťažnosti Krajskou prokuratúrou v Prešove vo veci

1/2 Kpt 1002/11).

Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny...“

Ústavný súd však v záujme presvedčivosti svojej rozhodovacej činnosti považoval

za potrebné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k.

-248 z 11. júla 2012, ktorý okrem iného uviedol:

„... Podľa , právny úkon sa musí urobiť slobodne

a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.

Podľa , neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom

alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa , výkon práv a povinností vyplývajúcich

z občianskoprávnych vzťahov... nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi...

Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že kúpna zmluva uzatvorená medzi

navrhovateľkou a odporcom v 1. rade bola uzatvorená potom, čo navrhovateľka odstúpila

od kúpnej zmluvy týkajúcej sa tej istej nehnuteľnosti uzatvorenej s R. V. dňa 14. 1. 2010. K

odstúpeniu od uvedenej zmluvy a zároveň k uzavretiu kúpnej zmluvy s odporcom v 1. rade

došlo v jeden deň. Súd preto posudzoval aj platnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi

navrhovateľkou a R. V. dňa 14. 1. 2010 ako predbežnú otázku... Dokazovaním bolo

preukázané, že R. V. požičal peniaze synovi navrhovateľky, ktorý mu mal vrátiť, minimálne

v konaní preukázanú sumu 5 000,- eur. ... Kúpna zmluva uzatvorená medzi navrhovateľkou

a R. V. je teda absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle

ale aj podľa ustanovenia a to pre rozpor s dobrými mravmi. ...

Rozpor s dobrými mravmi súd v tomto prípade vidí v tom, že nie je možné, aby nehnuteľnosť

– byt... boli predané za sumu 5 000,- eur.

... v súvislosti s predajom bytu navrhovateľky bol odporca v 1. rade oslovený

prvýkrát práve R. V. Odporcovi v 1. rade teda ešte predtým než sa stretol s navrhovateľkou

museli byť známe okolnosti týkajúce sa uzatvorenia predchádzajúcej zmluvy t. j. zmluvy zo

dňa 14. 1. 2010 a teda skutočnosť, že táto kúpna zmluva bola uzatvorená len s úmyslom

zabezpečenia pôžičky a nie s úmyslom byt predať a kúpiť. Tu súd poukazuje aj na zhodnú

výpoveď odporcu 1. rade ako aj menovaného svedka, že sa navzájom poznali dlhší čas

predtým než jednotlivé zmluvy boli uzatvorené. Odporcovi 1. rade bola známa aj tá

skutočnosť, že vlastnícke právo k bytu bolo v čase, keď bol oslovený za účelom, kúpy bytu

navrhovateľky, v katastri nehnuteľnosti zapísané v prospech R. V. Podľa jeho zdôvodnenia

spôsob kým postupoval pri kúpe bytu a to, že byt kupoval na základe zmluvy s

navrhovateľkou, mu bol doporučený právnikom. Súd má však za to, že takýto postup bol

zvolený práve z dôvodu, aby zmluva, ktorou o nadobudne vlastnícke práva k bytu

nenadväzovala bezprostredne na zmluvu uzavretú medzi navrhovateľkou a R. V. práve z

dôvodov uvádzaných, pre ktoré táto zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom. K

tomu súd poznamenáva, že právnik, ktorý bol v konaní vypočutý ako svedok pripravil listiny

na základe toho, že odporcom v1. rade mu bolo oznámené, že byt kupuje od navrhovateľky a

nie od R. V. a preto možno konštatovať, že tento postup zvolil odporca. Ak mal totiž záujem

o predmetný byt mohol ho v tom čase kúpiť priamo od R. V., ktorý bol zapísaný v katastri

nehnuteľnosti ako vlastník bytu...

Skutočnosť, že navrhovateľka mala pred uzatvorením zmluvy s odporcom v 1. rade,

potvrdiť odporcovi v 1. rade svoju vôľu byt predať je v rozpore vyššie uvádzanými

skutočnosťami. Odporca 1. rade totiž nemal dôvod uzatvárať zmluvu s navrhovateľkou, ale

mohol ju uzatvoriť s R. V. Jeho tvrdenie, že skutočne navrhovateľku pred uzatvorením

zmluvy navštívil preukázané nebolo, šlo o jeho tvrdenie a rozpor medzi týmto tvrdením

navrhovateľky nebol odstránený ani vykonanou konfrontáciou. Zo strany odporcu v 1. rade

v konaní nebolo preukázané, aby zmluvu, ktorou navrhovateľka pôvodne nadobudla byt mal

k dispozícii práve od nej. Nebola preukázaná ani skutočnosť, aby navrhovateľka mala

možnosť oboznámiť sa s obsahom listín, na ktorých bol osvedčený jej podpis na Notárskom

úrade v P. Zmluvy boli uzatvárané v P., hoci prvé zmluvy s R. V. boli overované v S. na

základe požiadavky R. V. Obsah listín, na ktorých bol osvedčený podpis navrhovateľky

na notárskom úrade oboznámený prečítaním nebol, čo je zrejmé aj z výpovede svedka

JUDr. Č. Pokiaľ aj Notárska zápisnica o vyhlásení navrhovateľky ako povinnej osoby bola

navrhovateľke pred podpisom prečítaná z uvedeného ešte nie je možné posúdiť, že

navrhovateľka jej obsahu porozumela a to poukazujúc na všetky známe okolnosti veci.

Na notárskom úrade sa spolu s navrhovateľkou nachádzali viaceré ďalšie osoby, synom

bola ubezpečená, že záväzok splnil, čo mala aj sama vidieť pred notárskym úradom,

podpisy na jednotlivých listinách boli overované v krátkom časovom slede. Poukazujúc na

tieto skutočnosti súd ma za to, že skutočne nebolo vôľou navrhovateľky svoj byt predať. V

konaní nebolo totiž preukázané ani to, aby mala navrhovateľka nejaké dlžoby, ktorých

existenciou mala zdôvodniť odporcovi v 1. rade svoj úmysel byt predať. Okrem toho možno

konštatovať, že uvedená zmluva je v rozpore s dobrými mravmi... a ak by šlo o dlh jej syna

výške 5 000, -eur... nie je možné pripustiť, aby pri takomto dlhu mala byť navrhovateľka

presvedčená odpredať svoj byt...“

Ústavný súd však nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať

o správnosti záveru krajského súdu opierajúceho sa o skutkové zistenia a o právny názor

okresného súdu, podľa ktorého pre nedostatok vôle žalobkyne predať svoj byt a tiež aj pre

rozpor s dobrými mravmi sú kúpne zmluvy od samého počiatku neplatnými právnymi

úkonmi. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne

neodôvodnený. Z namietaného rozsudku krajského súdu vychádzajúceho z rozsudku

okresného súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú

aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Totiž už okresný súd svoje skutkové a právne závery s poukazom na právne

relevantné ustanovenia , a ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do odôvodnenia

svojho rozsudku uviedol postup, akým dospel k záverom, pre ktoré žalobe žalobkyne

v celom rozsahu vyhovel, ktorý nemožno považovať za svojvoľný.

Ako to z dokazovania vykonaného okresným súdom zjavne vyplynulo, žalobkyňa

vedená svojím synom M. P. a dôsledkom dôvery voči jeho osobe kúpnu zmluvu z 28. júna

2010, ako aj listinu o jej odstúpení od tiež neplatnej kúpnej zmluvy uzavretej medzi ňou ako

predávajúcou a R. V. ako kupujúcim 14. januára 2010 (ďalej len „kúpna zmluva zo 14.

januára 2010“) o predaji jej bytu na účely zabezpečenia návratnosti pôžičky poskytnutej jej

synovi v sume 5 000 € (na jej základe bol vklad vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností povolený rozhodnutím vtedajšej Správy katastra S. pod č... z 3. februára

2010, pozn.) vrátane súvisiacich listín podpísala bez predchádzajúceho oboznámenia sa s

ich obsahom, pretože bola v plnej dobrej viere, že týmito listinami sa iba „zruší ťarcha na

jej byte“. Taktiež podľa zistenia okresného súdu samotná žalobkyňa žiadnej z osôb, ktoré

boli účastníkmi označených kúpnych zmlúv, dlžná nebola. Okresný súd takisto ustálil, že v

priebehu súdneho konania nebolo preukázané, že by bol syn žalobkyne dlžný R. V. viac ako

sumu 5 000 €. Dôsledkom toho okresný súd nemal za preukázané ani tvrdenie sťažovateľa

o zaplatení kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy z 28. októbra 2010 v sume 30 000 €

žalobkyni v hotovosti, z ktorej mala žalobkyňa okamžite odovzdať R. V. podľa jeho

tvrdenia na úhradu svojich dlhov čiastku približne v sume 22 000 €.

Vychádzajúc z uvedeného a v neposlednom rade aj s ohľadom na všetky ostatné

okolnosti, ktoré v súvislosti s uzavretím kúpnych zmlúv v priebehu súdneho konania vyšli

najavo, krajskému súdu nemožno nič vytknúť, ak rovnako ako okresný súd uzavrel, že

žalobkyňa nemala vôľu svoj byt predať.

Inými slovami, keďže pre nepreukázanie sťažovateľom tvrdených peňažných dlhov

žalobkyne voči R. V. argumentácia sťažovateľa o založení vôle žalobkyne uzavrieť kúpnu

zmluvu z 28. júna 2010 práve týmito dlhmi, resp. na získanie peňažných prostriedkov na ich

úhradu, zjavne stratila vo vykonanom dokazovaní svoj podklad, krajským súdom odobrený

záver okresného súdu o neplatnosti tejto zmluvy pre nedostatok vôle žalobkyne byt predať

nemožno považovať za arbitrárny.

Podľa názoru ústavného súdu záver krajského súdu plne podporuje aj logická úvaha

okresného súdu, že pokiaľ samotný sťažovateľ sa rozhodol kúpnu zmluvu z 28. júna 2010

uzavrieť so žalobkyňou napriek tomu, že túto mal možnosť uzavrieť priamo s R. V., ktorý

bol v tom čase na základe kúpnej zmluvy zo 14. januára 2010 v katastri (evidencii)

nehnuteľností vedený ako vlastník bytu, sťažovateľovi boli okolnosti uzavretia kúpnej

zmluvy zo 14. januára 2010, ktoré zakladali aj jej neplatnosť, dobre známe.

Okrem toho, pokiaľ krajský súd plne sa stotožniac so skutkovými a právnymi

závermi okresného súdu, skutočnosť, že žalobkyňa ako povinná osoba notársku zápisnicu

č... z 29. júna 2010 spísanú notárom JUDr. I. Č. v P. (týmto notárom, resp. ním poverenou

pracovníčkou boli v ten istý deň overené aj podpisy žalobkyne na kúpnej zmluve z 28. júna

2010 a na listine o odstúpení od kúpnej zmluvy zo 14. januára 2010, pozn.) obsahujúcu jej

právny záväzok daný byt vypratať do 28. augusta 2010, potom čo jej táto mala byť

prečítaná, podpísala, v aspekte všetkých ostatných zistených skutkových okolností

nepovažoval za takú, ktorá by bola spôsobilá zvrátiť záver o absencii vôle žalobkyne byt

predať. Podľa názoru ústavného súdu je aj táto úvaha označených všeobecných súdov

ústavne plne udržateľná a akceptovateľná. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, podľa ktorého

o spísanie tejto notárskej zápisnice mala požiadať samotná žalobkyňa, ústavný súd

poznamenáva, že skutočný záujem na založení právneho záväzku predmetný byt v

stanovenej lehote vypratať mal sťažovateľ, a nie žalobkyňa.

Ako to zo sťažnosti zrejme vyplýva, sťažovateľ súčasne namieta, že krajský

(odvolací) súd sa tak isto ako okresný súd v rámci prerokovania jeho odvolania – riadneho

opravného prostriedku ďalšími dôkazmi, a to (prvou) zmluvou o prevode vlastníctva bytu

uzavretou medzi mestom S. ako prevádzajúcim a žalobkyňou ako nadobúdateľkou (ďalej

len „zmluva o prevode vlastníctva bytu“) a kópiou občianskeho preukazu žalobkyne, ktoré

mala sťažovateľovi podľa jeho tvrdenia poskytnúť práve žalobkyňa, písomným

splnomocnením, ktoré mala žalobkyňa udeliť advokátovi Mgr. M. J. v súvislosti s kúpnou

zmluvou z 28. júna 2010, ako ani tou okolnosťou, že priamo žalobkyni boli príslušnou

správou katastra doručované listiny spojené so zmenou zápisu vlastníckeho práva k bytu,

nijako nezaoberal. V danej súvislosti však ústavný súd podotýka, že v súvislosti so zmluvou

o prevode vlastníctva bytu, na základe ktorej žalobkyňa pôvodne daný byt (od mesta)

nadobudla do svojho vlastníctva, už okresný súd ustálil, že nie je preukázané, že by túto

zmluvu poskytla k dispozícii sťažovateľa práve žalobkyňa (pozri s. 9 rozsudku okresného

súdu č. k. -248 z 11. júla 2012, pozn.). Navyše, aj keď označené všeobecné

súdy sťažovateľom už označené dôkazy vzhľadom na všetky ostatné zistené okolnosti

nepovažovali pre rozhodnutie o veci za podstatné, t. j. za také, ktoré by boli spôsobilé

zásadným spôsobom spochybniť nimi prijatý záver o nedostatku vôle žalobkyne kúpnu

zmluvu z 28. júna 2010 uzavrieť, podľa názoru ústavného súdu nemožno ani v tomto

postupe krajského súdu vidieť znaky arbitrárnosti či svojvôle.

Ďalej podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozsudku k žiadnym

iným (novým) skutkovými zisteniam, odlišným od skutkových zistení okresného

(prvostupňového) súdu, ktorými je inak krajský (odvolací) súd v zmysle ustanovenia § 213

ods. 1 s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 viazaný a ktoré by na účely

prejednania odvolania – riadneho opravného prostriedku – vyžadovali zopakovanie alebo

doplnenie dokazovania, a tým súčasne nariadenie pojednávania v zmysle ustanovenia § 214

ods. 1 písm. a) , nedospel.

Napokon podľa zistenia ústavného súdu na základe ustálených skutkových zistení

právny záver o neplatnosti kúpnej zmluvy z 28. júna 2010 aj pre rozpor s dobrými mravmi

v zmysle ustanovenia skonštatoval už okresný súd v rámci

odôvodnenia svojho rozsudku č. k. -248 z 11. júla 2012 (pozri už uvedené,

pozn.).

V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že v zmysle ustanovenia ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže

sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa spočívajúcu v tvrdení, že krajský súd tak isto ako

okresný súd porušil zásadu rovnosti účastníkov konania pri hodnotení dôkazov, keď mal za

preukázané iba tvrdenia žalobkyne, ústavný súd predovšetkým uvádza, že čl. 47 ods. 3

zabezpečuje rovnosť účastníkov konania v konaní pred všeobecným súdom

(sťažovateľa a žalobkyne), ktorá je inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie.

K jeho porušeniu môže dôjsť napr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní

poruší princíp rovnosti zbraní, v rozpore s ustanoveniami

zvýhodní svojím postupom predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov

konania na úkor iného účastníka konania.

V danom kontexte však ústavný súd podotýka, že do obsahu základného práva

zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru nepatrí právo

účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov ().

Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý proces zaručeného v dohovoru nepatrí

právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa ani toho, aby všeobecné súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý

účastník konania predkladá (, ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého

rozsudku krajského súdu č. k. -301 z 11. apríla 2013 opierajúceho sa

v podstatnej časti o odôvodnenie rozsudku okresného súdu č. k. -148 z 11. júla

2012 nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že zvolená interpretácia relevantných

právnych noriem by bola arbitrárna alebo svojvoľná. Sťažnosťou napadnutý rozsudok

nadväzujúci na závery označeného rozsudku okresného súdu je vnútorne logický, nie je

prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu

a zrozumiteľným spôsobom podáva odpoveď na všetky otázky, prečo bolo danej žalobe

vyhovené. Ústavný súd tu poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný

úspech sťažovateľa vo veci.

Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti (proti postupu krajského súdu a jeho rozsudku) odmietol ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napadnutých rozhodnutí, ako aj o priznaní trov konania je viazané na vyslovenie porušenia

práva alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd o tej časti

sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013