Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 629/2013
PDF · 290.96 KB
No categories available
II. ÚS 629/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. Š., P., zastúpeného JUDr. M. R., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská
Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 196/2012 a jeho rozsudkom č. k. 9 C
196/2012-248 z 11. júla 2012, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co 388/2012 a jeho rozsudkom č. k. 5 Co 388/2012-301 z 11. apríla
2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013
doručená sťažnosť R. Š., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
9 C 196/2012 a jeho rozsudkom č. k. 9 C 196/2012- 248 z 11. júla 2012, ako aj postupom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co
388/2012 a jeho rozsudkom č. k. 5 Co 388/2012-301 z 11. apríla 2013.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom súde pod
sp. zn. 9 C 196/2010 sa E. P., S. (ďalej len „žalobkyňa“), žalobou z 19. novembra 2010
domáhala proti sťažovateľovi (žalovaný v 1. rade, pozn.), ako aj proti Ing. M. K., S. (ďalej
len „žalovaný v 2. rade“), určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou
ako predávajúcou a sťažovateľom ako kupujúcim 28. júna 2010 (ďalej len „kúpna zmluva z
28. júna 2010“), predmetom ktorej bola nehnuteľnosť vyšpecifikovaná v petite žaloby
[ďalej len „byt“ (pôvodne vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, pozn.)], ako aj kúpnej
zmluvy uzavretej medzi sťažovateľom ako predávajúcim a žalovaným v 2. rade ako
kupujúcim 30. novembra 2010 (ďalej len „kúpna zmluva z 30. novembra 2010“, spolu len
„kúpne zmluvy“).
V danej právnej veci okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 196/2010-130 zo 16. júna
2011 žalobu žalobkyne z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu na určení
neplatnosti kúpnych zmlúv zamietol.
Keďže žalobkyňa proti rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 196/2010-130 zo 16. júna
2011 podala riadne a včas odvolanie – riadny opravný prostriedok, krajský súd uznesením
č. k. 5 Co 285/2011-166 z 20. januára 2012 rozhodol tak, že odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Okresný súd viazaný právnym názorom krajského súdu vyjadreným v jeho uznesení
č. k. 5 Co 285/2011-166 z 20. januára 2012 po vykonanom dokazovaní rozsudkom č. k.
9 C 196/2010-248 z 11. júla 2012 žalobe v celom rozsahu vyhovel, t. j. rozhodol, že kúpne
zmluvy sú neplatné.
Sťažovateľ a žalovaný v 2. rade podali proti označenému rozsudku okresného súdu
riadne a včas odvolanie – riadny opravný prostriedok. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa
a žalovaného v 2. rade rozhodol rozsudkom č. k. 5 Co 388/2012-301 z 11. apríla 2013 tak,
že rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 196/2010-248 z 11. júla 2012 v celom rozsahu ako
vecne správny potvrdil. Podľa zistenia ústavného súdu tento rozsudok krajského súdu
v spojení s potvrdeným rozsudkom okresného súdu nadobudol právoplatnosť 15. mája
2013.
Sťažovateľ porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného ústavou
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovorom odôvodňuje okrem iného
najmä takto:
«... Som toho názoru, že súdy oboch stupňov postupovali pri svojich rozhodnutiach
arbitrárne a ich právne závery nie sú v súlade s vykonanými skutkovými a právnymi
zisteniami. ...
Navrhovateľka v konaní pred Okresným súdom Spišská Nová Ves nepredložila jediný
dôkaz na podporu svojich tvrdení, že teda pri uzatváraní predmetnej zmluvy bola uvedená
do omylu. ...
V konaní som predložil originál zmluvy medzi navrhovateľkou a mestom Spišská
Nová Ves ako aj kópiu občianskeho preukazu. Obe tieto listiny poskytla navrhovateľka, aby
som mohol pripraviť kúpnu zmluvu o predaji bytu, čo potvrdil aj advokát Mgr. J. Ako inak
by som sa k týmto dokumentom dostal? Zároveň Mgr. J. potvrdil a predložil listinný dôkaz o
tom, že ho navrhovateľka po podpise kúpnej zmluvy poverila plnou mocou na zastupovanie
bytovým družstvom a Katastrálnym úradom pre odstránenie prípadných nedostatkov pri
prepise bytu na kupujúceho. Takisto navrhovateľke preukázateľne boli doručované listiny z
katastra nehnuteľností, čo ona sama potvrdila, čiže jej bolo zrejmé ako nakladá so svojím
majetkom. Oba súdy - Okresný súd Spišská Nová Ves, ako aj Krajský súd Košice však tieto
dôkazy pri svojom rozhodovaní nezohľadnili.
V konaní vypovedal notár JUDr. Č., ktorý potvrdil, že dňa 29. 06. 2010 pri overovaní
podpisov na kúpnej zmluve ho navrhovateľka sama požiadala o vyhotovenie notárskej
zápisnice o vyprataní nehnuteľnosti – svojho bytu, aby mohla byt opustiť až pár mesiacov
po predaji, pretože jej to tak vyhovovalo.
Zároveň... potvrdil, že navrhovateľka, ktorá bola na notárskom úrade v spoločnosti
svojho syna vedela, čo predáva, sám sa jej pýtal, či je jej jasné, že predáva byt, a že na
navrhovateľku nebol vyvíjaný nátlak.
R. V. o potvrdil, že požičal navrhovateľke a jej synovi peniaze a títo sa rozhodli byt
odpredať keďže nemali dostatok finančných prostriedkov na vrátenie pôžičky. Dokonca ho
samého požiadali, aby im pomohol nájsť kupujúceho.
... tiež potvrdil, že bol na notárskom úrade v P. dňa 29. 06. 2010, kde mu
navrhovateľka po obdržaní kúpnej ceny, teda 30.000 €, ktoré som jej vyplatil, vrátila 22.000
eur.
Zároveň som v konaní predložil doklad o výbere finančnej hotovosti z banky, čo tiež
preukazuje fakt, že som kúpnu cenu uhradil.
S týmito dôkazmi sa opäť súdy vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali, keďže
logicky, pokiaľ by pripustili, že navrhovateľka tak ako je to uvedené v kúpnej zmluve, pri jej
podpise prevzala kúpnu cenu vo výške 30.000 €, museli by dospieť k záveru, že vedela, že
predáva byt.
Prvostupňový súd na môj návrh zisťoval majetkové pomery navrhovateľky a jej syna,
aby zistil, či bolo možné na základe ich príjmov vrátiť finančné prostriedky R. V.
Zistil, že navrhovateľka mala v tom čase príjem na úrovni minimálnej mzdy, čiže
nebola schopná vrátiť pôžičku a jej syn uviedol, že peniaze mal zo spoločnosti A. S. s.r.o.
Avšak ako súd konštatuje v Zápisnici o pojednávaní zo dňa 01. 06. 2012 na str. 6, takáto
spoločnosť neexistuje a rovnako syn navrhovateľky na pojednávaní priznal, že žiaden
oficiálny príjem nemá.
Aj napriek tomu súdy oboch stupňov sa s týmto dôkazom nezaoberali, pretože potom
by výpoveď navrhovateľky a jej syna museli vyhodnotiť ako nepravdivé a museli by
pripustiť, že títo vracali pôžičku z finančných prostriedkov, ktoré obdŕžali odo mňa za
predaj bytu. ...
... som toho názoru, že odôvodnenie Rozsudku Okresného súdu..., konkrétne to, či
teda navrhovateľka byt nechcela predať alebo súd nesmie pripustiť aby ho bola predala
kvôli dlhu 5.000 €, je nelogické a zmätočné, keďže sa tieto dôvody vylučujú.
Tvrdenie, že som mal byt kupovať nie od navrhovateľky, ale od R. V., nemá oporu v
žiadnej skutkovej ani právnej okolnosti.
... Okresný súd... poukazuje na zhodnú výpoveď moju a aj svedka V., že sme sa
poznali dlhší čas pred uzavretím zmluvy. Opäť chcem poukázať na to, že konštatovanie súdu
nemá oporu vo vykonanom dokazovaní...
Krajský súd v tomto svojom Rozsudku konštatuje, že ani jeden odvolací dôvod nebol
preukázaný a rozsudok súdu prvého stupňa je správny. To všetko bez toho aby sa súd
mojimi námietkami zaoberal, resp. vo svojom rozhodnutí vysvetlil, prečo sú nesprávne resp.
neopodstatnené.
Krajský súd... konštatuje, len na zvýraznenie dôvodov uvedených rozsudku prvého
stupňa, že som mal uzatvoriť zmluvu s R. V. a ak aj notárska zápisnica o vyhlásení
navrhovateľky bola jej pred podpisom prečítaná z uvedeného nemožno posúdiť, že obsahu
porozumela a to poukazuje na všetky známe skutočnosti.
Z uvedeného nie je zrejmé, na základe čoho súd dospel k záveru, že navrhovateľka
neporozumela zápisnici a o aké známe skutočnosti sa jedná. ...
Krajský súd Košice teda dospel k nejakým novým skutkovým zisteniam pre mňa
neznámym, na základe ktorých posúdil platnosť kúpnej zmluvy podľa § 39 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a určil, že zmluva je aj
v rozpore s dobrými mravmi pričom prvostupňový súd toto vo svojom rozhodnutí
neuvádza...
Krajský súd Košice neuvádza dôvody zodpovedajúce takémuto záveru.
Krajský súd Košice na str. 11 svojho Rozsudku iba konštatuje: „K odvolacím
námietkam odporcov je treba uviesť, že samotné trestné konanie je zamerané na zisťovanie
iných skutočností, ktoré nie sú rozhodujúce pre možnú platnosť alebo neplatnosť právnych
úkonov.“ Teda priznáva, že toto je jediná námietka, ktorou sa v konaní zaoberal...
... Krajský súd Košice bez nariadenia odvolacieho pojednávania dospel aj k iným
skutkovým zisteniam ako prvostupňový súd, keď aplikoval na skutkový stav § 39 OZ bez
toho aby to bližšie vysvetlil...
Som toho názoru, že oba súdy postupovali arbitrárne pri vyhodnocovaní dôkazov,
zároveň porušili zásadu rovnosti účastníkov konania, keď v konaní mali za preukázané
všetky skutočnosti, ktoré tvrdila navrhovateľka...
... súdy na základe len jej tvrdenia a tvrdenia jej nedôveryhodného, trikrát súdne
trestaného syna ma svojím rozhodnutím pripravia o môj majetok...»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
„Okresný súd Spišská Nová Ves v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy
vedenom pod sp. zn. 9 C/196/2010 porušil právo sťažovateľa R. Š... podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR na súdnu ochranu ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd na spravodlivý proces.
Krajský súd Košice v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy vedenom pod
sp. zn. 5 Co/388/2012 porušil právo sťažovateľa R. Š... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na
súdnu ochranu ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na
spravodlivý proces.
Rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 11. 4. 2013 č. k. 5 Co/388/2012-301
v spojení s rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 11. 7. 2012 č. k.
9 C/196/2012-248, sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Spišská Nová Ves na ďalšie
konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania a trov právneho
zastúpenia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 196/2010
a jeho rozsudkom č. k. 9 C 196/2010-248 z 11. júla 2012, ako aj postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 388/2012 a jeho rozsudkom č. k. 5 Co 388/2012-301
z 11. apríla 2013.
Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že pokiaľ označené všeobecné súdy
dospeli k záveru, podľa ktorého žalobkyňa nemala vôľu uzavrieť so sťažovateľom kúpnu
zmluvu z 28. júna 2010 a z tohto dôvodu, t. j. pre nedostatok vôle žalobkyne svoj byt
predať, sú obe kúpne zmluvy neplatné, tento ich záver je svojvoľný a arbitrárny.
Práve naopak, sťažovateľ vyslovuje svoje presvedčenie, že žalobkyňa bola
s predajom svojho bytu od samého počiatku uzrozumená a kúpnu zmluvu z 28. júna 2010
s ním uzavrela na účely získania peňažných prostriedkov na úhradu dlhov svojej rodiny.
V tejto súvislosti sťažovateľ označeným všeobecným súdom vytýka, že na základe
vykonaných dôkazov vyvodili nesprávne skutkové zistenia, dôsledkom čoho vec aj
nesprávne právne posúdili, keď žalobe v celom rozsahu vyhoveli, pričom k nesprávnym
záverom dospeli aj preto, že sa nevysporiadali so všetkými podľa jeho názoru pre
rozhodnutie rozhodujúcimi skutočnosťami a dôkazmi.
Sťažovateľ vo vzťahu k postupu krajského súdu tiež namieta, že tento na základe
nových pre sťažovateľa neznámych skutkových zistení uzavrel, že kúpna zmluva z 28. júna
2010 je neplatná aj pre rozpor s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia § 39 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len
„Občiansky zákonník“), a o odvolaní (riadnom opravnom prostriedku) sťažovateľa rozhodol
bez nariadenia pojednávania, pričom v napadnutom rozsudku sa s námietkami sťažovateľa
nezaoberal.
Sťažovateľ v závere svojej argumentácie namieta aj porušenie zásady rovnosti
účastníkov konania pri hodnotení dôkazov, keď označené všeobecné súdy mali tvrdenia
žalobkyne za preukázané, kým tvrdenia sťažovateľa bez ďalšieho považovali za nepravdivé.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 196/2010 a jeho rozsudkom č. k. 9 C 196/2010-248
z 11. júla 2012
Pokiaľ ide o namietaný postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
9 C 196/2010 a jeho rozsudok č. k. 9 C 196/2010-248 z 11. júla 2012, ústavný súd
podotýka, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu
právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická
osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi
orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu toho
práva, porušenie ktorého sťažovateľ namieta, t. j. základného práva na súdnu ochranu, ako
aj práva na spravodlivý súdny proces, k porušeniu ktorých malo dôjsť najmä tým, že
okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 196/2010 na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, dôsledkom čoho vec aj nesprávne právne
posúdil, keď žalobe v celom rozsahu vyhovel, neposkytuje iný všeobecný súd na základe
sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že označené rozhodnutie okresného
súdu bolo na základe využitia riadneho opravného prostriedku – odvolania – sťažovateľom
v zmysle ustanovení § 201 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
účinnom v rozhodujúcom období (ďalej aj „OSP“) preskúmané krajským súdom v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co 388/2012. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa tak
krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel
v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ proti
rozhodnutiu okresného súdu uvádza v konaní pred ústavným súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu a jeho rozhodnutiu) už
po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 388/2012 a jeho rozsudkom č. k. 5 Co 388/2012-301
z 11. apríla 2013
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že
vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným
zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť
(II. ÚS 27/07).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50
ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu vyplývajúcu z citovaného článku ústavy tak, že
postupujú v konaní, súc viazané procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi,
dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Podľa zistenia ústavného súdu sa krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
č. k. 5 Co 388/2012-301 z 11. apríla 2013 s námietkami sťažovateľa, ktorými v podstate
odôvodňuje aj túto sťažnosť, vysporiadal okrem iného takto:
„... Odvolací súd... súhlasí v súlade so zisteným skutkovým stavom s odôvodnením,
podľa ktorého odporca v 1. rade nemal dôvod uzatvárať zmluvu s navrhovateľkou...
Súd prvého stupňa správne citoval ustanovenia § 37 a § 39 OZ... Absencia prejavu
vôle pri právnom úkone spôsobila v riešenej veci, že nedošlo k právnemu úkonu
smerujúcemu k nadobudnutiu práv, ktorým boli porušené práva navrhovateľky a teda nutne
takáto kúpna zmluva má za následok neplatnosť tohto právneho úkonu...
... treba zvýrazniť jeden moment zo zisteného skutkového stavu, čo preukázala
v konaní navrhovateľka, že ona sama ani nevedela, prečo idú do P. so synom, nehovorili o
tom, prečo idú do P. a nepodpisujú zmluvu v S. a až na notárskom úrade, kde sedeli všetci
štyria, teda syn a ďalší, na podpis jej boli predložené len posledné strany nejakých
dokumentov, mali byť postrčené jej ďalšie a ďalšie papiere, ktoré ona podpisovala, ale bola
ubezpečená, že byt ide naspäť na ňu, ona sama ak aj nikoho nežiadala o žiadne vysvetlenie,
z uvedeného nemožno vyvodiť, že by mala v skutočnosti vôľu predať svoj byt, v ktorom býva.
K odvolacím námietkam odporcov je treba uviesť, že samotné trestné konanie je
zamerané na zisťovanie iných skutočností, ktoré nie sú rozhodujúce pre možnú platnosť
alebo neplatnosť právnych úkonov.
Okrem toho s poukazom na § 135 ods. 1 veta prvá O. s. p., zákon č. 99/1963 Zb.
v znení neskorších predpisov, súd je viazaný...
Podľa tretej vety citovaného ustanovenia, ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin... a kto ich spáchal...
Z uvedeného je zrejmé, že prvostupňový súd v konaní o neplatnosť zmlúv nebol
viazaný výsledkom trestného stíhania tak ako uvádzajú odporcovia v odvolaní so zreteľom
na jeho výsledok (zamietnutie sťažnosti Krajskou prokuratúrou v Prešove vo veci
1/2 Kpt 1002/11).
Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny...“
Ústavný súd však v záujme presvedčivosti svojej rozhodovacej činnosti považoval
za potrebné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k.
9 C 196/2010-248 z 11. júla 2012, ktorý okrem iného uviedol:
„... Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne
a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom
alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov... nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi...
Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že kúpna zmluva uzatvorená medzi
navrhovateľkou a odporcom v 1. rade bola uzatvorená potom, čo navrhovateľka odstúpila
od kúpnej zmluvy týkajúcej sa tej istej nehnuteľnosti uzatvorenej s R. V. dňa 14. 1. 2010. K
odstúpeniu od uvedenej zmluvy a zároveň k uzavretiu kúpnej zmluvy s odporcom v 1. rade
došlo v jeden deň. Súd preto posudzoval aj platnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi
navrhovateľkou a R. V. dňa 14. 1. 2010 ako predbežnú otázku... Dokazovaním bolo
preukázané, že R. V. požičal peniaze synovi navrhovateľky, ktorý mu mal vrátiť, minimálne
v konaní preukázanú sumu 5 000,- eur. ... Kúpna zmluva uzatvorená medzi navrhovateľkou
a R. V. je teda absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka
ale aj podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka a to pre rozpor s dobrými mravmi. ...
Rozpor s dobrými mravmi súd v tomto prípade vidí v tom, že nie je možné, aby nehnuteľnosť
– byt... boli predané za sumu 5 000,- eur.
... v súvislosti s predajom bytu navrhovateľky bol odporca v 1. rade oslovený
prvýkrát práve R. V. Odporcovi v 1. rade teda ešte predtým než sa stretol s navrhovateľkou
museli byť známe okolnosti týkajúce sa uzatvorenia predchádzajúcej zmluvy t. j. zmluvy zo
dňa 14. 1. 2010 a teda skutočnosť, že táto kúpna zmluva bola uzatvorená len s úmyslom
zabezpečenia pôžičky a nie s úmyslom byt predať a kúpiť. Tu súd poukazuje aj na zhodnú
výpoveď odporcu 1. rade ako aj menovaného svedka, že sa navzájom poznali dlhší čas
predtým než jednotlivé zmluvy boli uzatvorené. Odporcovi 1. rade bola známa aj tá
skutočnosť, že vlastnícke právo k bytu bolo v čase, keď bol oslovený za účelom, kúpy bytu
navrhovateľky, v katastri nehnuteľnosti zapísané v prospech R. V. Podľa jeho zdôvodnenia
spôsob kým postupoval pri kúpe bytu a to, že byt kupoval na základe zmluvy s
navrhovateľkou, mu bol doporučený právnikom. Súd má však za to, že takýto postup bol
zvolený práve z dôvodu, aby zmluva, ktorou o nadobudne vlastnícke práva k bytu
nenadväzovala bezprostredne na zmluvu uzavretú medzi navrhovateľkou a R. V. práve z
dôvodov uvádzaných, pre ktoré táto zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom. K
tomu súd poznamenáva, že právnik, ktorý bol v konaní vypočutý ako svedok pripravil listiny
na základe toho, že odporcom v1. rade mu bolo oznámené, že byt kupuje od navrhovateľky a
nie od R. V. a preto možno konštatovať, že tento postup zvolil odporca. Ak mal totiž záujem
o predmetný byt mohol ho v tom čase kúpiť priamo od R. V., ktorý bol zapísaný v katastri
nehnuteľnosti ako vlastník bytu...
Skutočnosť, že navrhovateľka mala pred uzatvorením zmluvy s odporcom v 1. rade,
potvrdiť odporcovi v 1. rade svoju vôľu byt predať je v rozpore vyššie uvádzanými
skutočnosťami. Odporca 1. rade totiž nemal dôvod uzatvárať zmluvu s navrhovateľkou, ale
mohol ju uzatvoriť s R. V. Jeho tvrdenie, že skutočne navrhovateľku pred uzatvorením
zmluvy navštívil preukázané nebolo, šlo o jeho tvrdenie a rozpor medzi týmto tvrdením
navrhovateľky nebol odstránený ani vykonanou konfrontáciou. Zo strany odporcu v 1. rade
v konaní nebolo preukázané, aby zmluvu, ktorou navrhovateľka pôvodne nadobudla byt mal
k dispozícii práve od nej. Nebola preukázaná ani skutočnosť, aby navrhovateľka mala
možnosť oboznámiť sa s obsahom listín, na ktorých bol osvedčený jej podpis na Notárskom
úrade v P. Zmluvy boli uzatvárané v P., hoci prvé zmluvy s R. V. boli overované v S. na
základe požiadavky R. V. Obsah listín, na ktorých bol osvedčený podpis navrhovateľky
na notárskom úrade oboznámený prečítaním nebol, čo je zrejmé aj z výpovede svedka
JUDr. Č. Pokiaľ aj Notárska zápisnica o vyhlásení navrhovateľky ako povinnej osoby bola
navrhovateľke pred podpisom prečítaná z uvedeného ešte nie je možné posúdiť, že
navrhovateľka jej obsahu porozumela a to poukazujúc na všetky známe okolnosti veci.
Na notárskom úrade sa spolu s navrhovateľkou nachádzali viaceré ďalšie osoby, synom
bola ubezpečená, že záväzok splnil, čo mala aj sama vidieť pred notárskym úradom,
podpisy na jednotlivých listinách boli overované v krátkom časovom slede. Poukazujúc na
tieto skutočnosti súd ma za to, že skutočne nebolo vôľou navrhovateľky svoj byt predať. V
konaní nebolo totiž preukázané ani to, aby mala navrhovateľka nejaké dlžoby, ktorých
existenciou mala zdôvodniť odporcovi v 1. rade svoj úmysel byt predať. Okrem toho možno
konštatovať, že uvedená zmluva je v rozpore s dobrými mravmi... a ak by šlo o dlh jej syna
výške 5 000, -eur... nie je možné pripustiť, aby pri takomto dlhu mala byť navrhovateľka
presvedčená odpredať svoj byt...“
Ústavný súd však nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať
o správnosti záveru krajského súdu opierajúceho sa o skutkové zistenia a o právny názor
okresného súdu, podľa ktorého pre nedostatok vôle žalobkyne predať svoj byt a tiež aj pre
rozpor s dobrými mravmi sú kúpne zmluvy od samého počiatku neplatnými právnymi
úkonmi. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne
neodôvodnený. Z namietaného rozsudku krajského súdu vychádzajúceho z rozsudku
okresného súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú
aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Totiž už okresný súd svoje skutkové a právne závery s poukazom na právne
relevantné ustanovenia § 3 ods. 1, § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnil a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do odôvodnenia
svojho rozsudku uviedol postup, akým dospel k záverom, pre ktoré žalobe žalobkyne
v celom rozsahu vyhovel, ktorý nemožno považovať za svojvoľný.
Ako to z dokazovania vykonaného okresným súdom zjavne vyplynulo, žalobkyňa
vedená svojím synom M. P. a dôsledkom dôvery voči jeho osobe kúpnu zmluvu z 28. júna
2010, ako aj listinu o jej odstúpení od tiež neplatnej kúpnej zmluvy uzavretej medzi ňou ako
predávajúcou a R. V. ako kupujúcim 14. januára 2010 (ďalej len „kúpna zmluva zo 14.
januára 2010“) o predaji jej bytu na účely zabezpečenia návratnosti pôžičky poskytnutej jej
synovi v sume 5 000 € (na jej základe bol vklad vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností povolený rozhodnutím vtedajšej Správy katastra S. pod č... z 3. februára
2010, pozn.) vrátane súvisiacich listín podpísala bez predchádzajúceho oboznámenia sa s
ich obsahom, pretože bola v plnej dobrej viere, že týmito listinami sa iba „zruší ťarcha na
jej byte“. Taktiež podľa zistenia okresného súdu samotná žalobkyňa žiadnej z osôb, ktoré
boli účastníkmi označených kúpnych zmlúv, dlžná nebola. Okresný súd takisto ustálil, že v
priebehu súdneho konania nebolo preukázané, že by bol syn žalobkyne dlžný R. V. viac ako
sumu 5 000 €. Dôsledkom toho okresný súd nemal za preukázané ani tvrdenie sťažovateľa
o zaplatení kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy z 28. októbra 2010 v sume 30 000 €
žalobkyni v hotovosti, z ktorej mala žalobkyňa okamžite odovzdať R. V. podľa jeho
tvrdenia na úhradu svojich dlhov čiastku približne v sume 22 000 €.
Vychádzajúc z uvedeného a v neposlednom rade aj s ohľadom na všetky ostatné
okolnosti, ktoré v súvislosti s uzavretím kúpnych zmlúv v priebehu súdneho konania vyšli
najavo, krajskému súdu nemožno nič vytknúť, ak rovnako ako okresný súd uzavrel, že
žalobkyňa nemala vôľu svoj byt predať.
Inými slovami, keďže pre nepreukázanie sťažovateľom tvrdených peňažných dlhov
žalobkyne voči R. V. argumentácia sťažovateľa o založení vôle žalobkyne uzavrieť kúpnu
zmluvu z 28. júna 2010 práve týmito dlhmi, resp. na získanie peňažných prostriedkov na ich
úhradu, zjavne stratila vo vykonanom dokazovaní svoj podklad, krajským súdom odobrený
záver okresného súdu o neplatnosti tejto zmluvy pre nedostatok vôle žalobkyne byt predať
nemožno považovať za arbitrárny.
Podľa názoru ústavného súdu záver krajského súdu plne podporuje aj logická úvaha
okresného súdu, že pokiaľ samotný sťažovateľ sa rozhodol kúpnu zmluvu z 28. júna 2010
uzavrieť so žalobkyňou napriek tomu, že túto mal možnosť uzavrieť priamo s R. V., ktorý
bol v tom čase na základe kúpnej zmluvy zo 14. januára 2010 v katastri (evidencii)
nehnuteľností vedený ako vlastník bytu, sťažovateľovi boli okolnosti uzavretia kúpnej
zmluvy zo 14. januára 2010, ktoré zakladali aj jej neplatnosť, dobre známe.
Okrem toho, pokiaľ krajský súd plne sa stotožniac so skutkovými a právnymi
závermi okresného súdu, skutočnosť, že žalobkyňa ako povinná osoba notársku zápisnicu
č... z 29. júna 2010 spísanú notárom JUDr. I. Č. v P. (týmto notárom, resp. ním poverenou
pracovníčkou boli v ten istý deň overené aj podpisy žalobkyne na kúpnej zmluve z 28. júna
2010 a na listine o odstúpení od kúpnej zmluvy zo 14. januára 2010, pozn.) obsahujúcu jej
právny záväzok daný byt vypratať do 28. augusta 2010, potom čo jej táto mala byť
prečítaná, podpísala, v aspekte všetkých ostatných zistených skutkových okolností
nepovažoval za takú, ktorá by bola spôsobilá zvrátiť záver o absencii vôle žalobkyne byt
predať. Podľa názoru ústavného súdu je aj táto úvaha označených všeobecných súdov
ústavne plne udržateľná a akceptovateľná. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, podľa ktorého
o spísanie tejto notárskej zápisnice mala požiadať samotná žalobkyňa, ústavný súd
poznamenáva, že skutočný záujem na založení právneho záväzku predmetný byt v
stanovenej lehote vypratať mal sťažovateľ, a nie žalobkyňa.
Ako to zo sťažnosti zrejme vyplýva, sťažovateľ súčasne namieta, že krajský
(odvolací) súd sa tak isto ako okresný súd v rámci prerokovania jeho odvolania – riadneho
opravného prostriedku ďalšími dôkazmi, a to (prvou) zmluvou o prevode vlastníctva bytu
uzavretou medzi mestom S. ako prevádzajúcim a žalobkyňou ako nadobúdateľkou (ďalej
len „zmluva o prevode vlastníctva bytu“) a kópiou občianskeho preukazu žalobkyne, ktoré
mala sťažovateľovi podľa jeho tvrdenia poskytnúť práve žalobkyňa, písomným
splnomocnením, ktoré mala žalobkyňa udeliť advokátovi Mgr. M. J. v súvislosti s kúpnou
zmluvou z 28. júna 2010, ako ani tou okolnosťou, že priamo žalobkyni boli príslušnou
správou katastra doručované listiny spojené so zmenou zápisu vlastníckeho práva k bytu,
nijako nezaoberal. V danej súvislosti však ústavný súd podotýka, že v súvislosti so zmluvou
o prevode vlastníctva bytu, na základe ktorej žalobkyňa pôvodne daný byt (od mesta)
nadobudla do svojho vlastníctva, už okresný súd ustálil, že nie je preukázané, že by túto
zmluvu poskytla k dispozícii sťažovateľa práve žalobkyňa (pozri s. 9 rozsudku okresného
súdu č. k. 9 C 196/2010-248 z 11. júla 2012, pozn.). Navyše, aj keď označené všeobecné
súdy sťažovateľom už označené dôkazy vzhľadom na všetky ostatné zistené okolnosti
nepovažovali pre rozhodnutie o veci za podstatné, t. j. za také, ktoré by boli spôsobilé
zásadným spôsobom spochybniť nimi prijatý záver o nedostatku vôle žalobkyne kúpnu
zmluvu z 28. júna 2010 uzavrieť, podľa názoru ústavného súdu nemožno ani v tomto
postupe krajského súdu vidieť znaky arbitrárnosti či svojvôle.
Ďalej podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozsudku k žiadnym
iným (novým) skutkovými zisteniam, odlišným od skutkových zistení okresného
(prvostupňového) súdu, ktorými je inak krajský (odvolací) súd v zmysle ustanovenia § 213
ods. 1 OSP s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 viazaný a ktoré by na účely
prejednania odvolania – riadneho opravného prostriedku – vyžadovali zopakovanie alebo
doplnenie dokazovania, a tým súčasne nariadenie pojednávania v zmysle ustanovenia § 214
ods. 1 písm. a) OSP, nedospel.
Napokon podľa zistenia ústavného súdu na základe ustálených skutkových zistení
právny záver o neplatnosti kúpnej zmluvy z 28. júna 2010 aj pre rozpor s dobrými mravmi
v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka skonštatoval už okresný súd v rámci
odôvodnenia svojho rozsudku č. k. 9 C 196/2010-248 z 11. júla 2012 (pozri už uvedené,
pozn.).
V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže
sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa spočívajúcu v tvrdení, že krajský súd tak isto ako
okresný súd porušil zásadu rovnosti účastníkov konania pri hodnotení dôkazov, keď mal za
preukázané iba tvrdenia žalobkyne, ústavný súd predovšetkým uvádza, že čl. 47 ods. 3
ústavy zabezpečuje rovnosť účastníkov konania v konaní pred všeobecným súdom
(sťažovateľa a žalobkyne), ktorá je inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie.
K jeho porušeniu môže dôjsť napr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní
poruší princíp rovnosti zbraní, v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku
zvýhodní svojím postupom predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov
konania na úkor iného účastníka konania.
V danom kontexte však ústavný súd podotýka, že do obsahu základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo
účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97).
Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí
právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa ani toho, aby všeobecné súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý
účastník konania predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého
rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 388/2012-301 z 11. apríla 2013 opierajúceho sa
v podstatnej časti o odôvodnenie rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 196/2010-148 z 11. júla
2012 nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že zvolená interpretácia relevantných
právnych noriem by bola arbitrárna alebo svojvoľná. Sťažnosťou napadnutý rozsudok
nadväzujúci na závery označeného rozsudku okresného súdu je vnútorne logický, nie je
prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu
a zrozumiteľným spôsobom podáva odpoveď na všetky otázky, prečo bolo danej žalobe
vyhovené. Ústavný súd tu poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný
úspech sťažovateľa vo veci.
Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti (proti postupu krajského súdu a jeho rozsudku) odmietol ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutých rozhodnutí, ako aj o priznaní trov konania je viazané na vyslovenie porušenia
práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti
sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2013