Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 607/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v , základného práva

na zákonného sudcu zaručeného v a práva

na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 NcC

279/2012 zo 16. októbra 2012 (), sp. zn. zo 16. októbra

2012 (), sp. zn. zo 16. októbra 2012 (),

sp. zn. zo 16. októbra 2012 (), sp. zn. zo

16. októbra 2012 (), sp. zn. z 11. októbra 2012 (Rvp

5094/2013 a ), sp. zn. z 11. októbra 2012 (

a ), sp. zn. zo 16. októbra 2012 (), sp. zn.

zo 16. októbra 2012 (), sp. zn. zo 16.

októbra 2012 (), sp. zn. z 11. októbra 2012 (Rvp

5099/2013 a ), sp. zn. z 11. októbra 2012 (

a ), sp. zn. z 11. októbra 2012 (

a ), sp. zn. z 11. októbra 2012 (

a ), sp. zn. z 11. októbra 2012 (

a ), sp. zn. z 11. októbra 2012 (), sp. zn.

z 11. októbra 2012 (), sp. zn.

zo 16. októbra 2012 (), sp. zn. zo 16. októbra 2012

(), sp. zn. z 11. októbra 2012 (), sp. zn.

zo 17. októbra 2012 (), sp. zn.

zo 17. októbra 2012 (), sp. zn. z 11. októbra 2012

() a sp. zn. z 11. októbra 2012 () a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. až

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , sp. zn.

až sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. až

sp. zn. , sp. zn. až sp. zn. a sp. zn. Rvp

7523/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp

5089/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. januára 2013

a 8. januára 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v (ďalej len „“), základného

práva na zákonného sudcu zaručeného v a práva na spravodlivý súdny

proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) už označenými uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej

len „krajský súd“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že žalobami podanými Okresnému súdu Revúca

(ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka domáhala svojich nárokov na náhradu škody –

nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, smerujúcimi proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným

zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom

predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

V predmetných žalobách podaných okresnému súdu sťažovateľka súčasne žiadala,

aby súd inštančne nadradený okresnému súdu rozhodol o prikázaní týchto vecí (konania

o týchto žalobách, pozn.) inému súdu, „... pretože sudcovia miestne a vecne príslušného

Okresného súdu Revúca sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich

pomer k veci a k účastníkom konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“.

Sťažovateľka požiadavku na prikázanie vecí na konanie a rozhodnutie inému súdu z dôvodu

ňou tvrdenej zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu argumentačne odôvodnila tým, že

v prípade neprikázania konaní o označených žalobách inému súdu bude o týchto žalobách

o náhradu škody rozhodovať okresný súd, ktorý podľa tvrdení sťažovateľky sám svojím

nesprávnym úradným postupom túto škodu aj spôsobil. Inými slovami, podľa sťažovateľky

by tak okresný súd rozhodoval o dôvodnosti nároku na náhradu škody, ktorú mal tento

okresný súd aj sám spôsobiť, čo je podľa sťažovateľky neprípustné.

Krajský súd v sťažovateľkou napádaných uzneseniach „mal“ rozhodnúť tak, že

z prerokovania žalôb sťažovateľky o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom okresného súdu v exekučných konaniach je buď vylúčený iba sudca, príp. sú

vylúčení sudcovia okresného súdu, ktorý bol (ktorí boli) zákonným sudcom (zákonnými

sudcami) v predmetných exekučných konaniach, v ktorých k nesprávnemu úradnému

postupu malo dôjsť, avšak ostatní sudcovia okresného súdu z prerokovania a rozhodnutia

o týchto žalobách sťažovateľky vylúčení neboli.

Podľa sťažovateľky krajský súd ňou napádanými uzneseniami porušil jej základné

právo domáhať sa súdnej ochrany na nezávislom a nestrannom súde, keď nezohľadnil

objektívnu stránku nezaujatosti sudcov okresného súdu, t. j. keď neskúmal objektívne

symptómy vyvolávajúce podľa sťažovateľky oprávnené pochybnosti o ich nezaujatosti,

ktoré sa podľa nej prejavujú hlavne v pomere sudcov okresného súdu k veci, na rozhodnutí

ktorej majú svoj záujem, pretože v prípade, že by bolo rozhodnuté o povinnosti štátu

nahradiť sťažovateľke škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným

postupom okresného súdu, štát by mohol v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu túto

regresne vymáhať od okresného súdu, čo môže mať podľa sťažovateľky za následok aj

napríklad zníženie rozpočtových prostriedkov pre okresný súd od štátu (ekonomická

závislosť okresného súdu od štátu).

Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými ústavnému

súdu 26. februára 2013, v ktorých reagovala na uznesenie ústavného súdu sp. zn.

zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným

súdom odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci na ich prejednanie a rozhodnutie,

„s nádejou, že zvráti stav bezlimitnej deformácie ľudských práv uskutočňovanej

systematicky činnosťou súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch súdnej moci, pričom

táto jeho preventívna činnosť zamedzí diskreditácii Slovenskej republiky na pôde

Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv

podaním dovolania z dôvodu podľa ust. (dovolanie nie je prípustné)!

Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“. V tejto súvislosti

sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. , v ktorých preskúmaval

rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa

sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka

taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia (Zo súdnej praxe č. 40/1998)

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , v ktorom tento súd vyslovil:

,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu

nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je

daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom

prostriedku zastaví ( v spojení s )...“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že

vo vecí je daná právomoc Ústavného súdu... rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti,

pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských súdov...,

ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní a ktoré svedčia o

jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s

predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu

legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami, zruší uvedené uznesenia, veci vráti

krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj

úhradu trov konania.

Sťažovateľka sa súčasne sťažnosťami podanými ústavnému súdu domáhala vydania

dočasných opatrení, ktorými by ústavný súd odložil vykonateľnosť napádaných uznesení

krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či označenými uzneseniami

krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

zaručeného v , základného práva na zákonného sudcu zaručeného

v a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v

dohovoru.

II. A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné

konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých

účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

až sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ,

sp. zn. až sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

až sp. zn. , sp. zn. až sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť

uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského

súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované

právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II. B

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky

A. Sťažovateľka v sťažnostiach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

namieta porušenie ňou označených základných práv zaručených

a práva zaručeného dohovorom tým, že krajský súd uzneseniami sp. zn.

z 11. októbra 2012 a sp. zn. zo 17. októbra 2012 nevyhovel jej návrhu

a z prerokovania ňou podaných žalôb na okresnom súde nevylúčil všetkých sudcov tohto

okresného súdu napriek tomu, že škoda, ktorej náhradu si sťažovateľka na okresnom súde

týmito žalobami uplatnila, mala podľa jej tvrdení vzniknúť v príčinnej súvislosti

s nesprávnym úradným postupom práve toho okresného súdu, ktorého sudcovia tak v tomto

dôsledku nemôžu rozhodovať objektívne a nezaujato.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46

až ) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46

ods. 1 je v garantované prostredníctvom vylúčenia

sudcu z jej ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia pre zaujatosť ( až ).

Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho

názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prerokúvaní a rozhodovaní vylúčený, je

dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa

príslušných ustanovení .

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa však nie je

povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnenej osoby (v danom prípade sťažovateľky, ktorá

podala námietku zaujatosti proti všetkým sudcom okresného súdu) a vylúčiť ňou

označených sudcov z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania vecí pre zaujatosť. Jeho

obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý takýto návrh oprávnenej osoby

a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa

ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje,

preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (napr. , ). Ak ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv

alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie (napr. , , ,

). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením

riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa ,

nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi a judikatúry

všeobecného súdnictva sú závažné procesné pochybenia súdov (vrátane porušenia

základného práva na zákonného sudcu podľa ) dôvodom na podanie

odvolania ( a nasl. ), príp. (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na

podanie dovolania [ (pozri napr. , )]. Pokiaľ

podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutými

uzneseniami rozhodol zjavne neodôvodnene, potom sa jej sťažnosti podané ústavnému súdu

v tomto štádiu konania javia ako predčasne podané, keďže v ďalšom konaní o merite veci

pred okresným súdom môže sťažovateľka postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať

sa ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu,

prípadne dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda

v predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré sú povolané na poskytnutie ochrany základným

právam sťažovateľky. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 21. augusta 1997, v ktorom sa inter alia uvádza:

„Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia

nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania

vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle

ustanovenia , posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju

posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli

uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovaných veciach

sťažovateľky nemá dostatok právomoci na meritórne preskúmanie jej námietok smerujúcich

proti označeným uzneseniam krajského súdu sp. zn. z 11. októbra 2012

() a sp. zn. zo 17. októbra 2012 ().

ani nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa

ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní pred

všeobecnými súdmi alebo pred ústavným súdom. Naopak, z zjavne

vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky

riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu

dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dve sťažnosti sťažovateľky vedené pod sp. zn.

a sp. zn. po ich predbežnom prerokovaní odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci.

B. Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľkou označených práv v ďalších

označených konaniach pred krajským súdom vedených na ústavnom súde pod sp. zn.

až sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ,

sp. zn. až sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. až

sp. zn. a sp. zn. , ústavný súd konštatuje, že v týchto

konaniach sťažovateľka namieta porušenie svojich práv v príčinnej súvislosti s uzneseniami

krajského súdu sp. zn. zo 16. októbra 2012 (), sp. zn.

zo 16. októbra 2012 (), sp. zn.

zo 16. októbra 2012 (), sp. zn. zo 16. októbra

2012(Rvp 5092/2013), sp. zn. zo 16. októbra 2012 (),

sp. zn. z 11. októbra 2012 ( a ), sp. zn.

z 11. októbra 2012 ( a ), sp. zn.

zo 16. októbra 2012 (), sp. zn.

zo 16. októbra 2012 (), sp. zn. zo 16. októbra 2012

(), sp. zn. z 11. októbra 2012 (

a ), sp. zn. z 11. októbra 2012 (

a ), sp. zn. z 11. októbra 2012 (

a ), sp. zn. z 11. októbra 2012 (

a ), sp. zn. z 11. októbra 2012 (

a ), sp. zn. z 11. októbra 2012 (), sp. zn.

z 11. októbra 2012 (), sp. zn.

zo 16. októbra 2012 (), sp. zn. zo 16. októbra 2012

(), sp. zn. zo 17. októbra 2012 (), sp. zn.

z 11. októbra 2012 () a sp. zn.

z 11. októbra 2012 (), ktoré v skutočnosti krajským súdom nikdy vydané

neboli a ani neexistujú, preto ústavný súd označené sťažnosti sťažovateľky odmietol v tejto

časti ako zjavne neopodstatnené podľa (obdobne

a ).

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa

sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach, ústavný súd

rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identické

rozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013