Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)PL. ÚS 13/2013
PDF · 217.7 KB
No categories available
PL. ÚS 13/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 19. novembra 2013
o žiadosti generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. k. VII/2 Gv 120/10-124
z 20. augusta 2013 o vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky JUDr. Š. M., B., podľa čl. 136 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky s
poukazom na § 74e ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov a § 231 písm. j) Trestného poriadku takto
rozhodol:
Ústavný súd Slovenskej republiky o d o p i e r a súhlas na trestné stíhanie sudcu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Š. M., B., pre skutky právne kvalifikované
ako zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona a prečinu
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na
skutkovom základe uvedenom v žiadosti generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. k.
VII/2 Gv 120/10-124 z 20. augusta 2013.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. augusta 2013 doručená žiadosť generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“) č. k. VII/2 Gv 120/10-124 z 20. augusta 2013 – na základe čl. 136
ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) s poukazom na
ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov [(ďalej len „zákon o ústavnom súde“); (žiadosť generálneho
prokurátora poukazovala konkrétne na § 14 ods. 3 uvedeného zákona, tento odkaz však nie
je korektný, pretože označené ustanovenie sa týka výlučne sudcov ústavného súdu] a § 231
písm. j) Trestného poriadku – o vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky JUDr. Š. M. (ďalej len „sudca najvyššieho súdu“) pre skutky právne
kvalifikované ako zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona a
prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona. Generálny prokurátor v úvode svojej žiadosti poukázal na uznesenie vyšetrovateľa
Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Stred,
Banská Bystrica (ďalej len „vyšetrovateľ“) z 12. júla 2010, ktorým bolo podľa § 199 ods. 1
a 2 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie v predmetnej veci na tom skutkovom základe,
že
„1. od presne nezisteného obdobia najmenej od 01. 07. 2010 až doposiaľ, presne
nestotožnená osoba vystupujúca ako Jozef prisľúbila poskytnutie úplatku vo výške najmenej
30.000,00 EUR presne nezistenému konajúcemu sudcovi NS SR prostredníctvom presne
nezistených osôb vystupujúcich pod menom Ladislav a prokurátora Okresnej prokuratúry
Bratislava a ďalších osôb za to, že v konaní o prepustenie obvineného Ľ. K. z väzby, vydá
sudca rozhodnutie o prepustení obvineného z väzby,
2. od presne nezisteného obdobia najmenej od 01. 07. 2010 až doposiaľ, na presne
nezistenom mieste, doposiaľ presne nestotožnená osoba vystupujúca ako prokurátor
Okresnej prokuratúry v Bratislave, prostredníctvom osoby vystupujúcej pod menom L. a
ďalších osôb, žiada úplatok od osoby vystupujúcej pod menom Jozef vo výške najmenej
30.000,00 EUR pre doposiaľ nestotožneného sudcu NS SR konajúceho v trestnej veci
obvineného Ľ. K. za to, že konajúci sudca vydá rozhodnutie o prepustení obvinenej osoby z
väzby.“.
K žiadosti bol pripojený prvopis spisového materiálu evidovaného Prezídiom
Policajného zboru, národnou kriminálnou agentúrou, národnou protikorupčnou jednotkou,
expozitúrou Stred, Banská Bystrica pod sp. zn. ČVS: PPZ-626/NKA-PK-SK-2012 (ďalej
len „vyšetrovací spis“).
Generálny prokurátor ďalej v rámci odôvodnenia svojej žiadosti uviedol, že
na základe doterajšieho vyšetrovania v predmetnej veci bolo 15. marca 2011 vydané
uznesenie o vznesení obvinenia Ľ. K., JUDr. J. K., JUDr. L. Š. a P. J. pre prečin
podplácania podľa § 20 a § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona a JUDr. M. B. pre
zločin prijímania úplatku podľa § 21 ods. 1 písm. d) k § 329 ods. 1 Trestného zákona.
V žiadosti generálneho prokurátora sa ďalej uvádza:
«Odpočúvaním a záznamom telekomunikačnej prevádzky boli získané dôkazy,
z ktorých vyplýva, že JUDr. J. K., priateľ obžalovaného Ľ. K. zabezpečil finančné
prostriedky potrebné na poskytnutie úplatku a telefonicky si dohodol stretnutie s JUDr. L. Š.
dňa 06. 07. 2010 v Obchodnom dome... v B. Na tomto stretnutí dňa 06. 07. 2010 v
reštaurácii B... JUDr. J. K. odovzdal JUDr. L. Š. o 20.10 hod. obálku s úplatkom za to, že
vybaví prepustenie Ľ. K. z väzby, čo je podporené aj ich telefonickými rozhovormi,
v ktorých si dohodli stretnutie až večer preto, že JUDr. K. „to“ mal dostať v Nitre až o 6
večer, Obžalovaný Ľ. K. bol v tom čase vo väzbe v Ústave na výkon väzby v Nitre pre
trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a)
ods. 5 Trestného zákona účinného do 01. 01. 2006 v trestnej veci 2 T/5/2005. JUDr. L. Š.
s P. J. si po prevzatí obálky s úplatkom od JUDr. J. K. dohodli čas a miesto stretnutia s
JUDr. M. B., prokurátorom Okresnej prokuratúry Bratislava II, ktorý nebol v tejto veci
činný ako prokurátor, na deň 06. 07. 2010 vo večerných hodinách.
Na stretnutí v reštaurácii F. v B. dňa 06. 07. 2010 o 21.00 hod. odovzdali P. J. a
JUDr. L. Š. úplatok JUDr. M. B. za vybavenie prepustenia Ľ. K. z väzby. JUDr. M. B. už
v predchádzajúcich rozhovoroch prisľúbil, že vybaví prepustenie obžalovaného Ľ. K. z
väzby, a preto sa skontaktoval so svojim kamarátom JUDr. Š. M., sudcom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktorý mal rozhodovať o sťažnosti obžalovaného Ľ. K. proti uzneseniu
Krajského súdu v Nitre z 15. júna 2010 sp. zn. 2T 5/2005, ktorým Krajský súd v Nitre
zamietol žiadosť o prepustenie obžalovaného z väzby a neprijal jeho písomný sľub ani
peňažnú záruku.
Z rozhovorov medzi JUDr. M. B. a JUDr. Š. M. vyplýva, že sa o veci obžalovaného
Ľ. K. viackrát rozprávali a stretli a dohodli si aj stretnutie dňa 07. 07. 2010 vo večerných
hodinách.
JUDr. M. B. dňa 09. 07. 2010 uviedol JUDr. Š. M., že v pondelok (12. 07. 2010) mu
to doručia a JUDr. Š. M. mu oznámil, že v stredu (14. 07. 2010) budú riešiť problém. V
pondelok dňa 12. 07. 2010 o 09.00 hod. doručil obhajca obžalovaného Ľ. K. JUDr. V. L. na
Najvyšší súd SR žiadosť, aby Najvyšší súd SR konal v jeho neprítomnosti a rozhodol na
neverejnom zasadnutí o jeho sťažnosti proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre. Po podaní
tejto žiadosti telefonoval sudca NS SR JUDr. Š. M. prokurátorovi JUDr. M. B. a povedal
mu, že došlo k nepochopeniu udalosti preto, že obžalovaný musí žiadať o rozhodnutie bez
jeho prítomnosti na hlavnom pojednávaní a nie na neverejnom zasadnutí, a že je potrebné
citovať ustanovenia z hlavného pojednávania. JUDr. M. B. telefonicky zabezpečil u JUDr.
L. opravenie žiadosti, o čom informoval JUDr. Š. M. Doplnenú žiadosť Ľ. K. doručil JUDr.
L. na Najvyšší súd SR dňa 12. 07. 2010 o 12.40 hod. čo vyplýva z podacej pečiatky
Najvyššieho súdu SR.
Dňa 14. 07. 2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. 6 Tost 19/2010,
ktoré vydal senát pod predsedníctvom JUDr. Š. M. na neverejnom zasadnutí vo veci
obžalovaného Rastislava Aitnera a spol. pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa
§ 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a), ods. 5 Trestného zákona o sťažnosti obžalovaného
Ľ. K. proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 15. júna 2010 sp. zn. 2T 5/2005 rozhodol tak,
že napadnuté uznesenie zrušil v celom rozsahu, prijal písomný sľub obžalovaného Ľ. K.,
ktorým sa nahradila jeho väzba a prepustil ho na slobodu. Obžalovaný Ľ. K. bol preto dňa
14. 07. 2010 prepustený na slobodu.
Obvinený JUDr. Š. vo výsluchu dňa 16. 03. 2011 uviedol, že Ľ. K., JUDr. M. B. a
JUDr. Š. M. vôbec nepozná, nevie, čo sú to za osoby a určite nikdy nedával žiadne finančné
prostriedky od J. K. pánovi P. J. ani pánovi B. Jeho výpoveď však vyvracajú dôkazy
zabezpečené odpočúvaním a záznamom telekomunikačnej prevádzky, ktorými sú
zadokumentované ich rozhovory a stretnutia.
O tom, že postup, tak ako ho opisuje JUDr. B. vo svojom výsluchu, nie je v súlade so
zákonom svedčia aj telefonické rozhovory medzi ním a JUDr. L. Š., sudcom NS SR JUDr. Š.
M., ale aj medzi ostatnými obvinenými. Z týchto informácií je zrejmé, že vopred vedeli o
termíne a výsledku rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Napriek tomu JUDr. B. uviedol, že v
tejto veci oslovil sudcu JUDr. M., ale že takýto postup je zákonný. Vo výpovedi uviedol, že
sa jednalo o bežnú vec v rámci zákonných možností a nevidelo sa mu na takej požiadavke
nič protizákonné a skontaktoval sa s JUDr. Š. M. a prekonzultovali požiadavku JUDr. L. Š.
Sudca JUDr. M. mu povedal, že to pozrie, či sa to dá alebo nedá, potom však JUDr. M. ešte
potreboval nejaký doklad do spisu k rozhodnutiu, aby to bolo v medziach zákona Lege artis.
Tento doklad však JUDr. B. nedokladal a uviedol, že ho doložili zrejme advokáti.
Zo zabezpečených dôkazov je tiež zrejmé, že sudca JUDr. M. dňa 14. 07. 2010
uviedol v telefonickom rozhovore JUDr. B., že je to v poriadku a z kontextu rozhovorov
vyplýva, že sa bavili o Ľ. K. a vybavení prepustenia z väzby. JUDr. Š. M. ako sudca
najvyššieho súdu poskytol JUDr. M. B., ktorý nebol vo veci činný ako prokurátor,
informácie zo spisu a presne mu uviedol, ako je potrebné napísať žiadosť vo veci
obvineného K. a čo je potrebné do žiadosti citovať z Trestného poriadku.
Doposiaľ vykonanými úkonmi vo vyšetrovaní je dostatočne preukázané, že došlo
k spáchaniu zločinu prijímania úplatku podľa § 329 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona
a prečinu zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 odsek 1 písmeno
a) Trestného zákona, z ktorých je dôvodne podozrivý sudca Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky JUDr. Š. M., ktorý ako sudca Najvyššieho súdu SR za úplatok od Ľ. K.,
doručeného mu prostredníctvom JUDr. J. K., JUDr. L. Š., P. J. a JUDr. M. B., zabezpečil
vydanie rozhodnutia o sťažnosti Ľ. K. proti uzneseniu Krajského súdu Nitra, ktorým bol Ľ.
K. prepustený na slobodu.
Zabezpečenými dôkazmi je dostatočne preukázané podozrenie, že došlo k spáchaniu
zločinu prijímania úplatku podľa § 329 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona a prečinu
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 odsek 1 písmeno a) Trestného
zákona a podozrivým zo spáchania je sudca Najvyššieho súdu SR.»
Ústavný súd zaslal žiadosť generálneho prokurátora na vyjadrenie sudcovi
najvyššieho súdu. Zároveň mu poskytol možnosť vyjadriť sa k žiadosti aj ústne
na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu. Žiadosti sudcu najvyššieho súdu
zo 7. novembra 2013 o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu ústavný súd nevyhovel
prihliadajúc na negatívne stanovisko generálneho prokurátora (zastúpeného prokurátorom
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
JUDr. Michalom Horváthom), v zmysle ktorého by predčasné oboznámenie sa s dôkazmi
obsiahnutými v spise „mohlo zmariť alebo podstatne sťažiť dosiahnutie účelu trestného
konania“ (stanovisko z 13. novembra 2013).
Ústavnému súdu bolo 15. novembra 2013 doručené písomné vyjadrenie sudcu
najvyššieho súdu k žiadosti o vydanie súhlasu na trestné stíhanie, v ktorom okrem iného
uviedol:
«Žiadosť špeciálneho prokurátora neobsahuje konkrétne skutočnosti – dôkazy,
na základe ktorých nadobudol presvedčenie, že sa skutok stal, že som sa dopustil
protizákonného konania, že som zobral úplatok a pod jeho vplyvom som prepustil
obžalovaného z väzby, resp. zabezpečil vydanie rozhodnutia, ktorým bol obžalovaný
prepustený z väzby. Opakovane prehlasujem, že žiaden úplatok som nezobral, nebol mi
ponúknutý a ani mi nebol sľúbený.
V žiadosti nie je uvedený žiaden priamy, konkrétny dôkaz – skutočnosť o tom, že som
od JUDr. B. zobral úplatok (v nezistenej výške?!). Neuvádza miesto a čas odovzdania.
Vychádza len z dohadov a špekulácií: „z rozhovorov vyplýva, že sa o veci rozprávali
a stretli“; „JUDr. B. vypovedal, že sa stretli, sudca mu povedal, že sa na to pozrie, či sa to
dá alebo nedá“. Špeciálny prokurátor v žiadosti neuvádza, že by JUDr. B. hovoril kedy a
kde sme sa mali stretnúť a že by mi odovzdal úplatok.
Špeciálny prokurátor to neuviedol preto, lebo JUDr. B. vo svojej výpovedi zrejme
neuviedol, že by mi úplatok dal. Je otázne, prečo túto skutočnosť špeciálny prokurátor
neuvádza – zamlčuje, veď výpoveď, ako dôkaz treba brať ako celok a nielen tú časť, ktorá
mu vyhovuje.
Ďalší „dôkaz“ špeciálneho prokurátora vychádza zo záznamu telefonátu zo dňa
12. 7. 2010 v ktorom som mal (podľa jeho vyhodnotenia) dať radu, akú žiadosť má
obžalovaný podať, aby dosiahol prepustenie z väzby. Obžalovaný dodal písomné
vyhlásenie, že súhlasí, aby sa hlavné pojednávanie konalo bez jeho prítomnosti. V tomto
smere odkazujem na odôvodnenie uznesenia senátu NS SR sp. zn. 6 Tost 19/2010 zo 14. 7.
2010, kde v jeho konštatačnej časti senát hovorí, že o jeho žiadosti môže rozhodnúť len
predseda senátu súdu 1. stupňa (§ 202 Tr. por. účinného do 31. 12. 2005). Odvolací senát
konajúci o sťažnosti proti neprepusteniu z väzby nemohol o tejto žiadosti zo zákona
rozhodnúť a ani na ňu nemohol prihliadnuť. Vývody špeciálneho prokurátora sú o tejto
skutočnosti len špekulatívneho charakteru. Pre odstup času sa nepamätám, či som s niekým
telefonoval a už vôbec neviem o čom. Existuje tu však pochybnosť o zákonnom použití tohto
„dôkazu“ (a netýka sa to len tohto odposluchu). Bližšie sa vyjadriť neviem, lebo som
nemohol nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu.
Aj keby sa nejaký rozhovor s uvedenou „radou“ uskutočnil, aký logický dôvod by
táto „rada“ mala, keď sa zo zákona, v druhostupňovom rozhodovaní o väzbe (teda
v posudzovanom konaní pri rozhodnutí zo 14. 7. 2010) nedala použiť!!!?...
Argument špeciálneho prokurátora o telefonickom oznamovaní si termínu
pojednávania Najvyššieho súdu, je tiež zavádzajúci. Termín zasadnutia resp. pojednávania
senátov NS SR, ako aj senátov ostatných všeobecných súdov nie je utajovaná skutočnosť.
Práve naopak. Každý, kto sa informuje na súde o termínoch pojednávaní, má právo byť
informovaný. Termín tohto pojednávania bol určený 8. 7. 2010 a v tento pojednávací deň
(14. 7. 2010) bolo na programe 5 vecí.
Ďalšou špekuláciou, a tiež nezmyslom, je tvrdenie špeciálneho prokurátora (uvedené
v právoplatnom skutku o vznesení obvinenia iným osobám (str. 2 žiadosti), že sudca (myslí
mňa) sám vydal uznesenie o prepustení obvineného z väzby na slobodu.
Aj vo väzobných veciach NS SR rozhoduje v senáte, v tejto veci to bol trojčlenný
senát. Každý člen senátu má rovnocenný hlas a predseda senátu hlasuje posledný.
Špeciálny prokurátor zámerne zamlčuje, o aké rozhodnutie ide. Medzi prijatím
úplatku a rozhodnutím musí byť príčinná súvislosť. Tu chcem opätovne vyhlásiť, že žiaden
úplatok som nezobral a ani mi nebol ponúknutý. Z obsahu písomného vyhotovenia
uznesenia (výroku a odôvodnenia, ktoré je verejnou listinou) vyplýva, že obžalovaný nebol
prepustený z väzby preto, lebo odpadol dôvod väzby – vyhýbanie sa trestnému konaniu.
Dodatočné vyhlásenie obžalovaného, ktorý žiadal, aby sa hlavné pojednávanie konalo
v jeho neprítomnosti, senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nebral do úvahy, pretože
o takomto vyhlásení obžalovaného môže zo zákona rozhodovať len súd, ktorý vykonáva
hlavné pojednávanie. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konštatoval stále
trvajúcu existenciu väzobného dôvodu útekovej väzby.
Potrebné je tiež uviesť, že väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody,
ktorý je prípustný podľa čl. 17 Ústavy SR. Nevyhnutné pozbavenie osobnej slobody, ktoré
umožňuje orgánom činným v trestnom konaní a súdu uskutočnenie a skončenie trestného
konania. Zo zásady primeranosti vyplýva, že väzba nie je na mieste, pokiaľ by bola príliš
prísnym zaisťovacím opatrením. Väzba nie je trestom, ale výlučne procesným opatrením.
Vzatím do väzby nemožno riešiť zabezpečenie prítomnosti obžalovaného na hlavnom
pojednávaní, ak je možný iný zákonný spôsob. Z princípu proporcionality vyplýva, že
v každom konkrétnom prípade musí byť väzba úmerná daným podmienkam.
Pokiaľ orgán činný v trestnom konaní, resp. súd nariaďuje úkony, ktoré však
nerealizuje, prípadne nevie zabezpečiť ich vykonanie, po určitom čase (rádovo mesiacoch)
nie je možné udržať existenciu dôvodov väzby pre zabezpečenie účasti obžalovaného
na týchto úkonoch, pokiaľ k zmareniu nariadených úkonov nedošlo zavinením tohto
obžalovaného. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ak je
jediným dôvodom pre ďalšie ponechanie vo väzbe obava, že obvinený unikne a tým sa vyhne
trestnému stíhaniu, musí byť prepustený, ak je schopný poskytnúť primeranú záruku, že sa
ustanoví na pojednávania. V danom prípade pobyt obžalovaného 5 mesiacov vo väzbe,
spolu so skutočnosťou, že súd síce vytýčil 4 hlavné pojednávania, avšak ani jedno neotvoril,
nezačal pojednávať a ani obžalovaného nevypočul, čoho sa domáhal, nastali okolnosti,
ktoré viedli k prijatiu záruky, ako náhrady väzby a spolu s uloženými opatreniami mali
zabezpečiť, miernejším zákonným opatrením než je výkon väzby, účasť obžalovaného
na hlavnom pojednávaní. S upozornením, že prípadné porušenie prijatého sľubu
a uložených opatrení, bude znamenať opätovný výkon väzby.
Neviem, či orgány prípravného konania v tejto veci zisťovali, či obžalovaný chodí
na určené termíny hlavného pojednávania, či z jeho viny bolo zmarené hlavné
pojednávanie. Pokiaľ mám informácie ja, keďže oficiálne orgány sa o tieto podstatné
skutočnosti zrejme nezaujímajú, po prepustení obvineného Ľ. K. boli vytýčené 4 termíny
hlavného pojednávania, no ani jedno nebolo otvorené, teda pojednávanie sa ani nezačalo,
no obžalovaný Ľ. K. sa vždy dostavil, nezmaril pojednávanie a teda si plní uložené
podmienky a prijatý sľub. Prijaté rozhodnutie senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
plní svoj účel. Je zákonné, a rešpektuje Európsky Dohovor o ľudských právach a judikatúru
ESĽP ako aj ÚS SR. Pri jeho prijatí a jemu predchádzajúcom konaní, členovia senátu
NS SR neporušili povinnosti vyplývajúce z ich postavenia a právomoci, nebol tak porušený
záujem spoločnosti na riadnom, spravodlivom a nestrannom súdnom rozhodovaní. Pričom
obžalovaný nezískal žiadnu výhodu odporujúcu zákonu a medzinárodným zmluvám, ktorými
je SR viazaná.»
Na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu konanom 19. novembra 2013
zástupca generálnej prokuratúry zotrval na dôvodoch písomnej žiadosti o vydanie súhlasu
na trestné stíhanie sudcu najvyššieho súdu.
Sudca najvyššieho súdu na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu žiadal súhlas
na jeho trestné stíhanie odoprieť.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 136 ods. 2 prvej vety ústavy ústavný súd dáva súhlas na trestné stíhanie
alebo vzatie do väzby sudcu a generálneho prokurátora.
Podľa čl. 145 ods. 2 druhej vety ústavy rozsah imunity sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 29a ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov za rozhodovanie nemožno
sudcu ani prísediaceho stíhať, a to ani po zániku ich funkcií.
Podľa § 8 ods. 1 Trestného poriadku pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní
a súdu nepodliehajú osoby, ktoré požívajú imunity a výsady podľa zákona alebo podľa
medzinárodného práva.
Podľa § 9 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku trestné stíhanie nemožno začať, a ak
bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak ide o osobu, ktorá je
vyňatá z pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu, alebo o osobu, na ktorej
stíhanie je potrebný súhlas, ak taký súhlas nebol oprávneným orgánom daný.
Podľa § 231 písm. j) Trestného poriadku iba prokurátor je oprávnený v prípravnom
konaní vyžiadať súhlas na trestné stíhanie alebo na podanie návrhu na vzatie do väzby
osoby, v ktorej prípade je na taký úkon potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej
republiky, Súdnej rady Slovenskej republiky, ústavného súdu alebo Európskeho parlamentu.
Podľa čl. 130 ods. 1 písm. e) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh
generálny prokurátor.
Podľa § 74e ods. 2 zákona o ústavnom súde ak príslušný orgán oznámi predsedovi
ústavného súdu, že žiada ústavný súd o vydanie súhlasu na trestné stíhanie alebo na vzatie
do väzby sudcu, sudcu podľa osobitného predpisu alebo generálneho prokurátora
Slovenskej republiky, predseda ústavného súdu zvolá bez zbytočného odkladu plénum
ústavného súdu. Plénum ústavného súdu prerokuje a rozhodne o žiadosti príslušného
orgánu, pričom umožní osobe, ktorej sa žiadosť týka, vyjadriť sa o veci.
Pri rozhodovaní o žiadosti na vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu najvyššieho
súdu podľa čl. 136 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry
(napr. PL. ÚS 19/02, PL. ÚS 24/03, PL. ÚS 4/04) a z týchto úvah:
Ústava vo vzťahu k niektorým skupinám a kategóriám osôb upúšťa od zásady
rovnosti práva a pripúšťa výnimku z pôsobnosti trestného práva pre tieto skupiny
a kategórie osôb v rozsahu a spôsobom ustanoveným ústavou a zákonom. Do tejto kategórie
osôb patria aj sudcovia, pričom imunita sudcu má zaistiť predovšetkým nezávislosť jeho
rozhodovania, posilňovať jeho občiansku odvahu rozhodovať v súdnych sporoch
v konkrétnych prípadoch len na základe ústavy, ústavných zákonov a medzinárodných
zmlúv. Imunita sudcu je teda zvláštne oprávnenie považované za jednu zo základných záruk
sudcovskej nezávislosti.
Ústavný súd už v rámci svojej skoršej judikatúry uviedol, že rozhodovanie o žiadosti
generálneho prokurátora o vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu vyžaduje,
aby zo žiadosti bolo zrejmé, že je dostatočne odôvodnený záver o tom, že sudca spáchal
konkrétny trestný čin (per analogiam § 206 ods. 1 Trestného poriadku). Generálneho
prokurátora žiadajúceho súhlas na trestné stíhanie sudcu zaťažuje v tomto type konania
pred ústavným súdom bremeno preukázania minimálne dôvodného podozrenia, že sudca
svojím konaním mohol naplniť všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu (napr.
uznesenie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 101/2011 z 29. júna 2011).
Zo žiadosti generálneho prokurátora č. k. VII/2 Gv 120/10-124 z 20. augusta 2013
vyplývajú v tomto smere zásadné otázniky, a to najmä vo vzťahu k subjektívnej stránke
a objektívnej stránke zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona
a prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona, pokiaľ ide o konkrétne konanie sudcu najvyššieho súdu, ktorého sa žiadosť
generálneho prokurátora týkala.
K obsahovým náležitostiam žiadosti generálneho prokurátora o vydanie súhlasu
na trestné stíhanie sudcu patrí totiž nielen jednoznačná právna kvalifikácia trestného činu,
pre ktorý sa vydanie súhlasu na trestné stíhanie žiada, ale aj vymedzenie skutku, ktorého sa
mal dotknutý sudca dopustiť, opisom skutku (konania či opomenutia tohto sudcu)
s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností, za ktorých k nemu došlo, resp. tak, aby
skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom. Skutkový základ vymedzený v uznesení
vyšetrovateľa z 12. júla 2010 o začatí trestného stíhania vo veci, na ktoré generálny
prokurátor v úvode svojej žiadosti 20. augusta 2013 poukázal, je v tomto smere
nedostatočný.
Relevantné skutkové okolnosti v ďalšej časti žiadosti generálneho prokurátora
č. k. VII/2 Gv 120/10-124 z 20. augusta 2013 a dôkazy na podporu jeho skutkových tvrdení
sa týkali predovšetkým skutkov tretích osôb, ktorých sa trestné konanie v danej veci týka,
avšak práve k sudcovi najvyššieho súdu, na trestné stíhanie ktorého žiadal generálny
prokurátor súhlas, chýbali (predovšetkým pokiaľ ide o prijatie, žiadanie či akceptáciu
prísľubu úplatku, resp. pokiaľ ide o úmysel zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený
prospech).
Ústavný súd preto podľa čl. 136 ods. 2 ústavy nedal súhlas na trestné stíhanie sudcu
najvyššieho súdu v zmysle žiadosti generálneho prokurátora č. k. VII/2 Gv 120/10-124
z 20. augusta 2013.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. novembra 2013