Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 696/2013
PDF · 207.49 KB
No categories available
I. ÚS 696/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
20. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. S., V. S., t. č. v Ústave na výkon
väzby N., zastúpeného advokátom JUDr. E. Z., Advokátska kancelária, B. B., vo veci
namietaného porušenia základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na urýchlené rozhodnutie
o zákonnosti pozbavenia slobody a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského
súdu v Nitre č. k. 4 Tos 56/2013-462 z 26. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna
2013 doručená sťažnosť P. S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. E. Z.,
ktorou namieta porušenie základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody a spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 4 Tos 56/2013-462 z 26. apríla 2013.
2. Uznesením Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Tp 4/2012
z 2. marca 2012 bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku a väzba mu začala plynúť 28. februára 2012 o 21 h. Uznesením okresného súdu
sp. zn. 33 Tp 67/2012 zo 14. septembra 2012 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 3 Tpo 43/2012 z 26. septembra 2012 bola sťažovateľovi väzba predĺžená
do 28. decembra 2012. Uznesením sp. zn. 1 T 90/2012 z 29. novembra 2012 ponechal
okresný súd sťažovateľa naďalej vo väzbe z dôvodov trvania väzby podľa § 71 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku. Dňa 21. marca 2013 podal (a následne 5. apríla 2013 doplnil)
sťažovateľ okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú okresný súd
uznesením č. k. 1 T 90/2012-408 z 9. apríla 2013 zamietol a neprijal záruku dôveryhodnej
osoby a písomný sľub obžalovaného z 9. apríla 2013. Proti tomuto uzneseniu podal
12. apríla 2013 sťažnosť sám sťažovateľ, ako aj jeho obhajca. O sťažnosti rozhodol krajský
súd uznesením č. k. 4 Tos 56/2013-462 z 26. apríla 2013, ktorým napadnuté uznesenie
okresného súdu zrušil a vo veci rozhodol sám tak, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie
z väzby na slobodu zamietol a na nahradenie dôvodov väzby uvedených v ustanovení § 71
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku neprijal písomnú záruku ponúknutú dôveryhodnou
osobou, neprijal písomný sľub obžalovaného a nenariadil nad obžalovaným dohľad
probačného a mediačného úradníka.
3. Sťažovateľ tvrdí, že postupom a napadnutým rozhodnutím krajského súdu došlo
k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv
podľa čl. 6 a čl. 5 ods. 4 dohovoru (v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, však
uvádza porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 dohovoru), žiada, aby
ústavný súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie,
prikázal sťažovateľa prepustiť na slobodu, uhradiť mu finančné zadosťučinenie a náhradu
trov právneho zastúpenia.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
5. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 dohovoru rozhodnutím krajského súdu, ktorý
v konaní o sťažnosti o prepustenie z väzby na slobodu toleroval nezákonný postup
okresného súdu pri predkladaní sťažnosti na rozhodnutie.
Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem
iného) na rýchlosť tohto preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu
väzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti o nahradenie väzby
zárukou [záruka subjektu, písomný sľub, peňažná záruka (napr. III. ÚS 424/08)].
Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila
záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa
rozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-fondé“) a nevzťahujú sa na mnohé konania
súvisiace s trestným stíhaním, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti
obvinenia, t. j. rozhodovanie o vine a treste. Vychádzajúc z uvedeného režimu čl. 6
dohovoru nepodlieha (okrem iného) rozhodovanie o väzbe (Neumeister c. Rakúsko
z 26. júna 1968 a Matznetter c. Rakúsko z 10. novembra 1969). Procesné garancie
pri súdnej kontrole väzby poskytuje čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Obdobne na to poukazuje judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej konania
všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení
samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami
o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1
dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru,
keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru
(napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje
z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie
vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru sa preto tiež týkajú tej časti trestného konania,
ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby,
a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.
Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy upravujúceho základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že
čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú
slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody
väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho
konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe vrátane práva na urýchlené
konanie (čo platí aj vo vzťahu k uvedenému čl. 5 ods. 4 dohovoru), a preto sú na konanie
a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 48 ods. 2 ústavy (analogicky
napr. III. ÚS 68/08, III. ÚS 383/09).
6. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je
garantované čl. 17 ods. 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať
konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie
obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom
určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia ústavy
korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00,
III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že
väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly
v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“
a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo
musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú
akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku
1989, A – 164, §21, Neumester z roku 1968, A-8, § 24 a Sancher – Reisse z roku 1986,
A 107, § 55).
Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo
iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto
osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté
o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné
(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská
republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33-§36).
Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (v rámci ktorej sa
zaoberal požiadavkou urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby aj
z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru) uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek
neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade
však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle
čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale
na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca
na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne
(III. ÚS 255/03, IV. ÚS 190/07 a iné).
Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“.
Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými
vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj v súlade s účelom čl. 5, to znamená s ochranou
jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia
rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko z 25. októbra 1990, § 27).
7. Jedna zo základných zásad trestného konania zakotvená v ustanovení § 2 ods. 6
Trestného poriadku znie: Ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní
a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne
a urýchlene.
Podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku policajt, prokurátor, sudca pre prípravné
konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby
trvajú alebo či sa zmenili. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia obvinený má právo
kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej
žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom
na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho
obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju
obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa,
keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
S prihliadnutím na judikatúru ESĽP a doterajšiu judikatúru ústavného súdu možno
konštatovať, že ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru
je držanie osoby vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také
zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu, to znamená Trestnému poriadku.
8. Z ústavnej sťažnosti a k nej pripojených príloh ústavný súd zistil, že žiadosť
sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu bola 20. marca 2013 podaná Krajskej
prokuratúre v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“). Krajská prokuratúra 26. marca 2013
postúpila žiadosť o prepustenie z väzby okresnému súdu. Dňa 5. apríla 2013 podal
sťažovateľ žiadosť o prepustenie, ktorú označil ako „doplnenie žiadosti o prepustenie
na slobodu z ÚVV“. Okresný súd o žiadostiach rozhodol uznesením č. k. 1 T 90/2012-408
z 9. apríla 2013 tak, že zamietol žiadosť podanú 21. marca 2013 a 5. apríla 2013 a neprijal
záruku dôveryhodnej osoby a písomný sľub obžalovaného. Proti uzneseniu okresného súdu
podal 12. apríla 2013 tak sťažovateľ, ako aj jeho obhajca sťažnosť. Medzitým sa 19. apríla
2013 uskutočnilo na okresnom súde hlavné pojednávanie vo veci a následne 23. apríla 2013
okresný súd predložil sťažnosť na rozhodnutie krajskému súdu. Krajský súd uznesením
č. k. 4 Tos 56/2013-462 z 26. apríla 2013 napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil podľa
§ 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku a vo veci rozhodol sám podľa § 79 ods. 3
Trestného poriadku tak, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol
a na nahradenie dôvodov väzby uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku neprijal záruku ponúknutú dôveryhodnou osobou, neprijal písomný sľub
obžalovaného a nenariadil dohľad probačného a mediačného úradníka nad obžalovaným.
Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 29. apríla 2014.
9. Podľa zistení ústavného súdu konanie o žiadosti o prepustenie z väzby podanej
pôvodne krajskej prokuratúre 21. marca 2013 trvalo na okresnom súde po jej doručení
krajskou prokuratúrou od 26. marca 2013 do rozhodnutia 9. apríla 2013, t. j. 15 dní.
Po podaní sťažností z 12. apríla 2013 sťažovateľom i obhajcom (doručené okresnému súdu
15. apríla 2013) uskutočnil okresný súd hlavné pojednávanie vo veci nariadené na 19. apríl
2013 a následne 23. apríla 2013 vec predložil na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý o nej
rozhodol 26. apríla 2013 a rozhodnutie doručil sťažovateľovi 29. apríla 2013. Konanie
na krajskom súde tak trvalo 4 dni a spolu s doručením predstavuje 7 dní. Celková dĺžka
konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu predstavuje v konaní
na okresnom súde a krajskom súde v súhrne 35 dní.
Ústavný súd považoval uvedenú dĺžku konania za primeranú pre rozhodnutie
o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a berúc do úvahy aj skutočnosť, že okresný súd
v čase pred jej predložením krajskému súdu uskutočnil vo veci už vytýčené pojednávanie,
dospel ústavný súd k záveru, že postupom súdov nedošlo k porušeniu základného práva
podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavný súd poukazuje aj
na skutočnosť, že sťažovateľ v sťažnosti namietal postup a dĺžku konania okresného súdu
a v petite za porušovateľa svojich práv označil krajský súd. Z uvedených dôvodov ústavný
súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
10. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru aj
z dôvodu nezákonnosti ďalšieho trvania väzby a nedostatočného a blanketného odôvodnenia
rozhodnutia krajského súdu.
Ústavný súd vo svojej judikatúre vyslovil, že účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je
zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu previerku
zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené slobody (III. ÚS 276/03). Súd rozhodujúci
na podnet dotknutej osoby o zákonnosti jej väzby sa musí zaoberať rozhodnými
námietkami, ktoré vzniesla proti zákonnosti väzby (III. ÚS 7/00).
Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená
povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom
na kritériá právne, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu
na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko
zo 4. decembra 1979, séria A, č. 34, § 31).
11. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zistil, že uznesením č. k. 1 T 90/2012-408
z 9. marca 2013 bol sťažovateľ aj po podaní obžaloby pre obzvlášť závažný zločin vraždy
podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákona ponechaný vo väzbe z dôvodu podľa
§ 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.
Okresný súd vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ v čase
vzatia do väzby nemal stále bydlisko, vzťahy medzi ním a jeho rodičmi boli konfliktné,
nebol v riadnom trvalom pracovnom pomere a nebol ani študentom denného, prípadne
iného štúdia, čo znamená, že nie je viazaný zdržiavať sa na jednom mieste. Sestra
obžalovaného J. S. vo svojom čestnom vyhlásení a pri výsluchu uviedla, že je ochotná
v prípade prepustenia ubytovať svojho brata v mieste svojho prechodného bydliska.
Podmienky, za ktorých si prenajíma časť bytu, však nepredstavujú záruku stáleho bydliska
a v kombinácii s hroziacim nepodmienečným trestom odňatia slobody odôvodňujú obavu,
že obžalovaný ujde alebo sa bude skrývať, a mariť tak trestné konanie. Okresný súd
po zvážení všetkých okolností daného prípadu, najmä závažnosti trestnej činnosti, ktorej sa
sťažovateľ dopustil, dospel k záveru, že dôvody väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku aj naďalej trvajú.
O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením č. k. 4 Tos 56/2013-462
z 26. apríla 2013, ktorým napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vo veci rozhodol
sám tak, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol a neprijal záruku
dôveryhodnej osoby, neprijal písomný sľub obžalovaného a nenariadil dohľad probačného
a mediačného úradníka nad obžalovaným. Stalo sa tak preto, že okresný súd vo veci
rozhodol neúplným výrokom, čo krajský súd napravil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd podrobne uviedol dôvody rozhodnutia
okresného súdu a argumenty sťažovateľa uvedené v sťažnosti. V úvodnej časti odôvodnenia
svojho rozhodnutia poukázal na dôvodnosť ďalšieho trvania útekovej väzby, závažnosť
trestnej činnosti sťažovateľa, neexistenciu výnimočných okolností prípadu, ktoré by
odôvodňovali prepustenie sťažovateľa na slobodu a prijatie písomnej záruky dôveryhodnou
osobou, prijatie písomného sľubu a nariadenie dohľadu probačného a mediačného úradníka
nad sťažovateľom.
Ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého uznesenia za zodpovedajúce
požiadavkám vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru pre rozhodnutia o väzbe. Trvanie
dôvodov väzby sťažovateľa krajský súd skúmal v rozsahu ich zákonného vymedzenia,
väzobný dôvod odôvodnil konkrétnymi skutkovými okolnosťami a výklad príslušných
ustanovení Trestného poriadku nevykazuje znaky svojvôle. Ústavný súd zo sťažnosti
nezistil také skutočnosti, ktoré by spochybňovali závery krajského súdu o existencii
zákonného dôvodu väzby sťažovateľa ani ich odôvodnenie krajským súdom. Z uvedeného
dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
12. Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. novembra 2013