Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 696/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

20. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. S., V. S., t. č. v Ústave na výkon

väzby N., zastúpeného advokátom JUDr. E. Z., Advokátska kancelária, B. B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na urýchlené rozhodnutie

o zákonnosti pozbavenia slobody a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského

súdu v Nitre č. k. -462 z 26. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna

2013 doručená sťažnosť P. S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. E. Z.,

ktorou namieta porušenie základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody a spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -462 z 26. apríla 2013.

2. Uznesením Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 2. marca 2012 bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku a väzba mu začala plynúť 28. februára 2012 o 21 h. Uznesením okresného súdu

sp. zn. zo 14. septembra 2012 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 26. septembra 2012 bola sťažovateľovi väzba predĺžená

do 28. decembra 2012. Uznesením sp. zn. z 29. novembra 2012 ponechal

okresný súd sťažovateľa naďalej vo väzbe z dôvodov trvania väzby podľa § 71 ods. 1

písm. a) . Dňa 21. marca 2013 podal (a následne 5. apríla 2013 doplnil)

sťažovateľ okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú okresný súd

uznesením č. k. -408 z 9. apríla 2013 zamietol a neprijal záruku dôveryhodnej

osoby a písomný sľub obžalovaného z 9. apríla 2013. Proti tomuto uzneseniu podal

12. apríla 2013 sťažnosť sám sťažovateľ, ako aj jeho obhajca. O sťažnosti rozhodol krajský

súd uznesením č. k. -462 z 26. apríla 2013, ktorým napadnuté uznesenie

okresného súdu zrušil a vo veci rozhodol sám tak, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu zamietol a na nahradenie dôvodov väzby uvedených v ustanovení § 71

ods. 1 písm. a) neprijal písomnú záruku ponúknutú dôveryhodnou

osobou, neprijal písomný sľub obžalovaného a nenariadil nad obžalovaným dohľad

probačného a mediačného úradníka.

3. Sťažovateľ tvrdí, že postupom a napadnutým rozhodnutím krajského súdu došlo

k porušeniu jeho základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 a čl. 5 ods. 4 dohovoru (v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, však

uvádza porušenie a v spojení s dohovoru), žiada, aby

ústavný súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie,

prikázal sťažovateľa prepustiť na slobodu, uhradiť mu finančné zadosťučinenie a náhradu

trov právneho zastúpenia.

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

5. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 dohovoru rozhodnutím krajského súdu, ktorý

v konaní o sťažnosti o prepustenie z väzby na slobodu toleroval nezákonný postup

okresného súdu pri predkladaní sťažnosti na rozhodnutie.

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem

iného) na rýchlosť tohto preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu

väzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti o nahradenie väzby

zárukou [záruka subjektu, písomný sľub, peňažná záruka (napr. )].

Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila

záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa

rozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-fondé“) a nevzťahujú sa na mnohé konania

súvisiace s trestným stíhaním, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti

obvinenia, t. j. rozhodovanie o vine a treste. Vychádzajúc z uvedeného režimu čl. 6

dohovoru nepodlieha (okrem iného) rozhodovanie o väzbe (Neumeister c. Rakúsko

z 26. júna 1968 a Matznetter c. Rakúsko z 10. novembra 1969). Procesné garancie

pri súdnej kontrole väzby poskytuje čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Obdobne na to poukazuje judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej konania

všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení

samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami

o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1

dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru,

keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru

(napr. , ). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje

z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie

vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru sa preto tiež týkajú tej časti trestného konania,

ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby,

a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia upravujúceho základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a ustanovení a 5

týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že

zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú

slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody

väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho

konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe vrátane práva na urýchlené

konanie (čo platí aj vo vzťahu k uvedenému čl. 5 ods. 4 dohovoru), a preto sú na konanie

a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia a 5

o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie (analogicky

napr. , ).

6. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je

garantované a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať

konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie

obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom

určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia

korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. ,

, , ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že

väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly

v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“

a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo

musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú

akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku

1989, A – 164, §21, Neumester z roku 1968, A-8, § 24 a Sancher – Reisse z roku 1986,

A 107, § 55).

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská

republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § ).

Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (v rámci ktorej sa

zaoberal požiadavkou urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby aj

z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru) uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek

neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade

však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle

, resp. dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale

na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca

na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne

(, a iné).

Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“.

Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými

vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj v súlade s účelom čl. 5, to znamená s ochranou

jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia

rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko z 25. októbra 1990, § 27).

7. Jedna zo základných zásad trestného konania zakotvená v ustanovení § 2 ods. 6

znie: Ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní

a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne

a urýchlene.

Podľa policajt, prokurátor, sudca pre prípravné

konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby

trvajú alebo či sa zmenili. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia obvinený má právo

kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej

žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom

na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho

obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju

obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa,

keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

S prihliadnutím na judikatúru ESĽP a doterajšiu judikatúru ústavného súdu možno

konštatovať, že ústavne akceptovateľné v zmysle a dohovoru

je držanie osoby vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také

zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu, to znamená .

8. Z ústavnej sťažnosti a k nej pripojených príloh ústavný súd zistil, že žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu bola 20. marca 2013 podaná Krajskej

prokuratúre v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“). Krajská prokuratúra 26. marca 2013

postúpila žiadosť o prepustenie z väzby okresnému súdu. Dňa 5. apríla 2013 podal

sťažovateľ žiadosť o prepustenie, ktorú označil ako „doplnenie žiadosti o prepustenie

na slobodu z ÚVV“. Okresný súd o žiadostiach rozhodol uznesením č. k. -408

z 9. apríla 2013 tak, že zamietol žiadosť podanú 21. marca 2013 a 5. apríla 2013 a neprijal

záruku dôveryhodnej osoby a písomný sľub obžalovaného. Proti uzneseniu okresného súdu

podal 12. apríla 2013 tak sťažovateľ, ako aj jeho obhajca sťažnosť. Medzitým sa 19. apríla

2013 uskutočnilo na okresnom súde hlavné pojednávanie vo veci a následne 23. apríla 2013

okresný súd predložil sťažnosť na rozhodnutie krajskému súdu. Krajský súd uznesením

č. k. -462 z 26. apríla 2013 napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil podľa

a vo veci rozhodol sám podľa

tak, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol

a na nahradenie dôvodov väzby uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku neprijal záruku ponúknutú dôveryhodnou osobou, neprijal písomný sľub

obžalovaného a nenariadil dohľad probačného a mediačného úradníka nad obžalovaným.

Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 29. apríla 2014.

9. Podľa zistení ústavného súdu konanie o žiadosti o prepustenie z väzby podanej

pôvodne krajskej prokuratúre 21. marca 2013 trvalo na okresnom súde po jej doručení

krajskou prokuratúrou od 26. marca 2013 do rozhodnutia 9. apríla 2013, t. j. 15 dní.

Po podaní sťažností z 12. apríla 2013 sťažovateľom i obhajcom (doručené okresnému súdu

15. apríla 2013) uskutočnil okresný súd hlavné pojednávanie vo veci nariadené na 19. apríl

2013 a následne 23. apríla 2013 vec predložil na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý o nej

rozhodol 26. apríla 2013 a rozhodnutie doručil sťažovateľovi 29. apríla 2013. Konanie

na krajskom súde tak trvalo 4 dni a spolu s doručením predstavuje 7 dní. Celková dĺžka

konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu predstavuje v konaní

na okresnom súde a krajskom súde v súhrne 35 dní.

Ústavný súd považoval uvedenú dĺžku konania za primeranú pre rozhodnutie

o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a berúc do úvahy aj skutočnosť, že okresný súd

v čase pred jej predložením krajskému súdu uskutočnil vo veci už vytýčené pojednávanie,

dospel ústavný súd k záveru, že postupom súdov nedošlo k porušeniu základného práva

podľa a práva podľa dohovoru. Ústavný súd poukazuje aj

na skutočnosť, že sťažovateľ v sťažnosti namietal postup a dĺžku konania okresného súdu

a v petite za porušovateľa svojich práv označil krajský súd. Z uvedených dôvodov ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

10. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru aj

z dôvodu nezákonnosti ďalšieho trvania väzby a nedostatočného a blanketného odôvodnenia

rozhodnutia krajského súdu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre vyslovil, že účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je

zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu previerku

zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené slobody (). Súd rozhodujúci

na podnet dotknutej osoby o zákonnosti jej väzby sa musí zaoberať rozhodnými

námietkami, ktoré vzniesla proti zákonnosti väzby ().

Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená

povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom

na kritériá právne, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu

na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko

zo 4. decembra 1979, séria A, č. 34, § 31).

11. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zistil, že uznesením č. k. -408

z 9. marca 2013 bol sťažovateľ aj po podaní obžaloby pre obzvlášť závažný zločin vraždy

podľa a a ponechaný vo väzbe z dôvodu podľa

.

Okresný súd vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ v čase

vzatia do väzby nemal stále bydlisko, vzťahy medzi ním a jeho rodičmi boli konfliktné,

nebol v riadnom trvalom pracovnom pomere a nebol ani študentom denného, prípadne

iného štúdia, čo znamená, že nie je viazaný zdržiavať sa na jednom mieste. Sestra

obžalovaného J. S. vo svojom čestnom vyhlásení a pri výsluchu uviedla, že je ochotná

v prípade prepustenia ubytovať svojho brata v mieste svojho prechodného bydliska.

Podmienky, za ktorých si prenajíma časť bytu, však nepredstavujú záruku stáleho bydliska

a v kombinácii s hroziacim nepodmienečným trestom odňatia slobody odôvodňujú obavu,

že obžalovaný ujde alebo sa bude skrývať, a mariť tak trestné konanie. Okresný súd

po zvážení všetkých okolností daného prípadu, najmä závažnosti trestnej činnosti, ktorej sa

sťažovateľ dopustil, dospel k záveru, že dôvody väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1

písm. a) aj naďalej trvajú.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením č. k. -462

z 26. apríla 2013, ktorým napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vo veci rozhodol

sám tak, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol a neprijal záruku

dôveryhodnej osoby, neprijal písomný sľub obžalovaného a nenariadil dohľad probačného

a mediačného úradníka nad obžalovaným. Stalo sa tak preto, že okresný súd vo veci

rozhodol neúplným výrokom, čo krajský súd napravil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd podrobne uviedol dôvody rozhodnutia

okresného súdu a argumenty sťažovateľa uvedené v sťažnosti. V úvodnej časti odôvodnenia

svojho rozhodnutia poukázal na dôvodnosť ďalšieho trvania útekovej väzby, závažnosť

trestnej činnosti sťažovateľa, neexistenciu výnimočných okolností prípadu, ktoré by

odôvodňovali prepustenie sťažovateľa na slobodu a prijatie písomnej záruky dôveryhodnou

osobou, prijatie písomného sľubu a nariadenie dohľadu probačného a mediačného úradníka

nad sťažovateľom.

Ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého uznesenia za zodpovedajúce

požiadavkám vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru pre rozhodnutia o väzbe. Trvanie

dôvodov väzby sťažovateľa krajský súd skúmal v rozsahu ich zákonného vymedzenia,

väzobný dôvod odôvodnil konkrétnymi skutkovými okolnosťami a výklad príslušných

ustanovení nevykazuje znaky svojvôle. Ústavný súd zo sťažnosti

nezistil také skutočnosti, ktoré by spochybňovali závery krajského súdu o existencii

zákonného dôvodu väzby sťažovateľa ani ich odôvodnenie krajským súdom. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa

.

12. Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2013