Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 726/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. L., B., zastúpeného obchodnou spoločnosťou B., s. r.

o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva podľa a

Listiny základných práv a slobôd rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

č. k. -7 z 2. septembra 2013 a uznesením Krajskej prokuratúry v Bratislave č.

k. -5 z 29. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. L. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra

2013 doručená faxom a podaním doručeným 12. novembra 2013 doplnená sťažnosť I. L., B.

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného obchodnou spoločnosťou B., s. r. o., B., konajúcou

prostredníctvom advokáta JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva podľa (ďalej len „“) a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozhodnutím Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. -7 z 2.

septembra 2013 (ďalej aj „rozhodnutie z 2. septembra 2013“) a uznesením Krajskej

prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. -5 z 29. apríla

2013 (ďalej len „uznesenie z 29. apríla 2013“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného riaditeľstva Policajného

zboru Bratislava IV ČVS: ORP-106/OEK-B4-2013 zo 7. marca 2013 (ďalej aj „uznesenie

vyšetrovateľa zo 7. marca 2013“) bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie vo veci

zločinu zvýhodňovania veriteľa podľa a . Sťažovateľ proti

uzneseniu vyšetrovateľa zo 7. marca 2013 podal sťažnosť, v ktorej podrobne odôvodnil,

prečo považuje vznesenie obvinenia proti jeho osobe za predčasné a nemajúce oporu

vo vykonaných dôkazoch, poukázal na to, že samotná skutková veta v ňom uvedená je

nepravdivá, a taktiež obšírne vysvetlil, že všetky jeho kroky boli urobené výlučne v úmysle

„uspokojiť veriteľov spoločnosti H. s. r. o. v čo najvyššej miere“.

Krajská prokuratúra uvedenú sťažnosť sťažovateľa zamietla uznesením z 29. apríla

2013 ako nedôvodnú, pričom v odôvodnení uvedeného uznesenia popísala obsah uznesenia

vyšetrovateľa zo 7. marca 2013 a následne len všeobecne uviedla, že po preskúmaní

spisového materiálu „... konfrontujúc ho s dôvodmi sťažnosti obvineného a jeho advokáta

ako aj s uznesením o vznesení obvinenia sa s dôvodmi sťažnosti nestotožňujem. Na základe

sťažnosti obvineného som opätovne preskúmala správnosť všetkých výrokov napadnutého

rozhodnutia, ako aj konanie, ktoré týmto výrokom predchádzalo a dospela som k záveru, že

uznesenie o vznesení obvinenia bolo napriek sťažnosti obvineného a jeho advokáta vydané

dôvodne a v súlade so zákonom.

Vyšetrovateľ pri vydaní uznesenia o vznesení obvinenia postupoval v súlade

so zákonom, jeho rozhodnutie spĺňa všetky formálne a obsahové náležitosti a je podložené

zákonne vykonanými dôkazmi. Z uvedeného dôvodu som sťažnosť obvineného Ivan Líšku

a jeho advokáta vyhodnotila ako nedôvodnú.

Zo spisového materiálu nepochybne vyplýva dôvodné podozrenie zo spáchania

zločinu zvýhodňovania veriteľa...“. Sťažovateľ bol ďalej krajskou prokuratúrou ubezpečený,

že uznesenie o vznesení obvinenia nie je meritórnym rozhodnutím, iba určuje procesné

postavenie obvineného.

Sťažovateľ následne 4. júla 2013 podal návrh na zrušenie právoplatného uznesenia

krajskej prokuratúry z 29. apríla 2013, ako aj uznesenie vyšetrovateľa zo 7. marca 2013

podľa a nasl. , ktorý odôvodnil arbitrárnosťou

a nepreskúmateľnosťou uvedených uznesení, ako aj tým, že vznesením obvinenia proti

nemu za daného skutkového stavu bol porušený princíp „ultra ratio“.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)

sťažovateľovi rozhodnutím z 2. septembra 2013 oznámil, že nezistil existenciu dôvodu

na postup podľa . Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému

nedostatočnému odôvodneniu uznesenia krajskej prokuratúry z 29. apríla 2013 a uznesenia

vyšetrovateľa zo 7. marca 2013 generálny prokurátor uviedol: „... v preskúmavanom konaní

som nezistil žiadne podstatné pochybenie a vydané uznesenia... obsahujú všetky zákonom

stanovené náležitosti... Súčasťou týchto uznesení sú odôvodnenia, ktoré obsahujú všetky

náležitosti, ktoré vyplývajú zo základného práva občana na súdnu a inú právnu ochranu

v zmysle článku 46 ods. 1 . Právna kvalifikácia konania

obvineného zodpovedá jeho reálnemu konaniu. Nad rámec všetkých uvedených skutočností

považujem za podstatné uviesť, že odôvodnenie koncipované orgánmi činnými v trestnom

konaní dali vyčerpávajúcu odpoveď na skutkové a právne posúdenie veci.“

Sťažovateľ následne v rámci argumentácie k námietke nepreskúmateľnosti

napadnutých rozhodnutí poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj

ústavného súdu týkajúcu sa práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako aj právny

názor ústavného súdu vyslovený v náleze sp. zn. zo 14. januára 2009, podľa

ktorého „pokiaľ orgán verejnej moci (v danom prípade ide o... prokuratúru) nedá žiadnu

odpoveď na viacero podstatných námietok trestne stíhanej osoby a jeho rozhodnutie

neobsahuje preskúmateľné dôvody, na ktorých je založené, potom je potrebné toto

arbitrárne rozhodnutie považovať nielen za nezlučiteľné so základnými zásadami vzťahu

medzi orgánom verejnej moci a občanom vyplývajúcim z druhej vety ustanovenia § 1 ods. 1

a z , ale i za rozporné s

ods. 1 “.

Uznesenie vyšetrovateľa zo 7. marca 2013 neobsahuje podľa sťažovateľa žiadne

právne úvahy a vyšetrovateľ v ňom k opísanému skutkovému stavu len uviedol,

že „analýzou horeuvedených skutočností som dospel k záveru, že obvinený Ivan Líška

svojim konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty vyššie uvedeného trestného činu“,

avšak spomínanú analýzu do odôvodnenia svojho rozhodnutia nezahrnul. Podľa sťažovateľa

ani časť odôvodnenia uznesenia vyšetrovateľa zo 7. marca 2013, v ktorej iba

„demonštratívnym výpočtom vymenúva, aké dôkazy sú predmetom trestného spisu a aké

skutkové zistenia by z nich mali vyplývať“, nemožno označiť za právne úvahy. Podľa názoru

sťažovateľa je preto uznesenie vyšetrovateľa zo 7. marca 2013 vydané v rozpore s § 176

ods. 2 .

Krajská prokuratúra v uznesení z 29. apríla 2013 podľa sťažovateľa nereagovala

na žiadnu časť jeho argumentácie uvedenej v jeho sťažnosti zo 4. apríla 2013 a obmedzila

sa len na konštatovanie, že sa z dôvodmi tejto sťažnosti nestotožňuje, bez toho, aby uviedla,

akými právnymi úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadila, resp. prečo sťažovateľove

argumenty vyhodnotila ako nepodstatné. S ohľadom na uvedené možno podľa názoru

sťažovateľa konštatovať, že aj uznesenie krajskej prokuratúry z 29. apríla 2013 nespĺňa

náležitosti podľa .

Samotné odôvodnenie rozhodnutia generálnej prokuratúry z 2. septembra 2013 podľa

sťažovateľa začína na až strane 6 citáciou znenia ustanovení § 176 ods. 2, § 363 ods. 1

a , po ktorých generálna prokuratúra poukázala

na teoretickú definíciu uznesenia o vznesení obvinenia a mimoriadneho opravného

prostriedku podľa a nasl. . Na strane 7 sa generálna prokuratúra

vyjadruje priamo k sťažnosti sťažovateľa strohými konštatovaniami, podľa ktorých nezistila

žiadne podstatné pochybenia, odôvodnenie uznesenia vyšetrovateľa zo 7. marca 2013

a uznesenia krajskej prokuratúry z 29. apríla 2013 „obsahujú všetky náležitosti, ktoré

vyplývajú zo základného práva občana na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle článku 46

ods. 1 “ a „odôvodnenie koncipované orgánmi činnými

v trestnom konaní dali vyčerpávajúcu odpoveď na skutkové a právne posúdenie veci“.

V ďalšom texte sa generálna prokuratúra už venuje iba sťažovateľovej námietke porušenia

princípu „ultima ratio“. Generálna prokurátora sa v rozhodnutí z 2. septembra 2013

konkrétne a vecne vôbec nezaoberala sťažovateľovou námietkou nedostatočnosti

odôvodnenia uznesenia vyšetrovateľa zo 7. marca 2013 a uznesenia krajskej prokuratúry

z 29. apríla 2013 a nepokúsila sa ani príkladmo uviesť, v ktorej časti krajská prokuratúra

reagovala na jeho sťažnosť zo 4. apríla 2013.

S ohľadom na uvedené rozhodnutie generálnej prokuratúry z 2. septembra 2009

podľa sťažovateľa nemožno nazvať inak ako arbitrárne, obsahujúce nepreskúmateľné

a ústavne neudržateľné právne závery.

Podľa názoru sťažovateľa «Obe napadnuté rozhodnutia nespĺňajú ani len minimálne

kvalitatívne požiadavky na riadne odôvodnenia svojho rozhodnutia (táto povinnosť sa

v zmysle uvedeného v bode 10 tejto sťažnosti vzťahuje aj na prokuratúru). Pokiaľ by totiž

napadnuté rozhodnutia bolo možné považovať za riadne odôvodnené, tak by boli plne

využiteľné ako „formulár“ pre všetky ďalšie zamietavé uznesenia prokurátorov týkajúce sa

skutku zvýhodňovania veriteľa (jediná nutná úprava by spočívala v úprave spisovej značky

dotknutých trestných konaní).».

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že rozhodnutím generálnej prokuratúry z 2. septembra 2013 a uznesením

krajskej prokuratúry z 29. apríla 2013 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1

a listiny, zruší uvedené rozhodnutie aj uznesenie, vráti vec na ďalšie

konanie a zároveň zaviaže generálnu prokuratúru zaplatiť mu primerané finančné

zadosťučinenie v sume 20 000 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v predmetnej veci namietal porušenie svojich základných práv podľa

a listiny rozhodnutím generálnej prokuratúry

z 2. septembra 2013 a uznesením krajskej prokuratúry z 29. apríla 2013. K porušeniu

označených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že

- orgány činné v trestnom konaní sa nevysporiadali s jeho argumentáciou

predloženou v konaní v jeho veci,

- odôvodnenia rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní v jeho veci sú

arbitrárne a nepreskúmateľné.

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity

svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z ,

podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho

začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých

úkonov a realizácie garancií ochrany práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných

v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho

skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv

a slobôd označených v , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr.

Zívala , Ölveczky , Mamonov , Karlin ).

Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu

ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu

základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných

zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako

primárni ochrancovia ústavnosti (napr. ).

Podľa obvinený sa môže od začiatku konania proti

svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom

o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať

a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné

prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných

orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa sú všetky orgány činné v trestnom konaní a

súd povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a

poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu

o vine a treste predseda senátu najskôr prezrie z toho hľadiska, či pre ďalšie konanie

poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo,

bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo

predbežne prejednať.

Podľa pri predbežnom prejednaní obžaloby

preskúma súd obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu. Predseda senátu alebo ním

poverený člen senátu podá správu, či obžaloba bola doručená oprávneným osobám,

a zameria sa na otázky, ktoré treba riešiť.

Podľa po predbežnom prejednaní obžaloby

súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že

boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Podľa o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje

krajský súd.

Podľa ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa

§ 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo.

Podľa a odvolací súd zruší napadnutý

rozsudok aj pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku

predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť

objasnenie veci alebo právo obhajoby, a ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových

zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať

ďalšie dôkazy.

Podľa dovolanie možno podať, ak vo veci

konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť

vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Z uvedených ustanovení je zrejmé, že sťažovateľ má možnosť

v ďalšom priebehu konania v jeho veci predložiť svoje argumenty, ako aj dôkazy v rámci

realizácie svojho práva na obhajobu prostredníctvom zákonom poskytnutých účinných

prostriedkov nápravy nielen pred orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci

prebiehajúceho prípravného konania, ale aj v prípadnom neskoršom štádiu konania pred

príslušnými súdmi. Posúdenie relevancie ním predloženej argumentácie, príp. dôkazov

v rámci realizácie jeho práva na obhajobu patrí do právomoci súdov zúčastnených

na rozhodovaní v jeho veci. Inak povedané, preskúmanie prípadných procesných pochybení

orgánov činných v trestnom konaní, ako aj všetkých relevantných skutkových a právnych

okolností daného prípadu je plne v právomoci všeobecných súdov, do rozhodovania ktorých

ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity nemôže zasahovať. Vzhľadom na uvedené

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

Vo vzťahu k rozhodnutiu ústavného súdu č. k. -23 zo 17. marca 2009

ústavný súd uvádza, že ide o ojedinelé rozhodnutie. Ústavný súd podľa konštantnej

judikatúry dodržiava líniu svojej rozhodovacej činnosti tak, ako to je aj v tomto prípade.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013