Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 752/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

11. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť O. B., K., zastúpeného advokátkou

JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva

na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b), práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

práva na ochranu v prípade skončenia zamestnania podľa ustanovenia I. časti, bodu 24

Európskej sociálnej charty a práva na ochranu pred svojvoľným prepúšťaním podľa

čl. 4 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu

zamestnávateľa postupom Krajského súdu v Košiciach a jeho rozsudkom

sp. zn. z 13. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. júna 2013 faxom (a následne 26. júna 2013 osobne) doručená sťažnosť O. B. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36

písm. b) a práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na ochranu v prípade

skončenia zamestnania podľa ustanovenia I. časti bodu 24 Európskej sociálnej charty

(ďalej len „sociálna charta“) a práva na ochranu pred svojvoľným prepúšťaním podľa čl. 4

Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu

zamestnávateľa (ďalej len „dohovor MOP“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. z 13. marca 2013 (ďalej

aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľovi, ktorý

bol zamestnancom S., a. s. B., regionálne pracovisko K. (ďalej len „žalovaný“), bola

8. decembra 2003 doručená výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b)

(v znení platnom do 30. júna 2006) z organizačných dôvodov. Toho istého

dňa uzavrel sťažovateľ so svojím zamestnávateľom dohodu o skončení pracovného pomeru

pred začatím plynutia výpovednej doby podľa s tým, že mu

bude poskytnuté odstupné a jeho pracovný pomer sa skončí 31. decembra 2003. Sťažovateľ

sa žalobou podanou 27. februára 2004 Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)

domáhal vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a žiadal, aby okresný súd

vyslovil neplatnosť dohody o rozviazaní pracovného pomeru a neplatnosť výpovede danej

zamestnávateľom sťažovateľovi. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom

č. k. -247 z 21. apríla 2009 tak, že žalobu zamietol a vyslovil, že o náhrade

trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia. Proti

rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 15. júna 2009 odvolanie, o ktorom krajský súd

rozhodol uznesením č. k. -279 z 27. mája 2010 tak, že rozsudok okresného

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že úlohou súdu bude zamerať

dokazovanie na zistenie, v akom psychickom stave bol žalobca v čase podpísania dohody

o skončení pracovného pomeru a či vzhľadom na tento stav bol spôsobilý na právne úkony.

Okresný súd následne vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -359 z 13. decembra

2011 tak, že žalobu zamietol a vyslovil, že o náhrade trov konania súd rozhodne

samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia. Proti uvedenému rozsudku

okresného súdu podal sťažovateľ 31. januára 2012 odvolanie, o ktorom krajský súd

rozhodol ústavnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom č. k. -386 z 13. marca

2013, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu v zamietavom výroku.

3. Podľa tvrdení sťažovateľa napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu jeho práv

označených v bode 1 tohto rozhodnutia, a to tým spôsobom, že krajský súd neposkytol

sťažovateľovi ako zamestnancovi ochranu pred svojvoľným prepustením zo zamestnania,

ktorej sa na súdoch domáhal z dôvodu, že zamestnávateľ nedodržal podmienky ustanovené

na danie výpovede z organizačných dôvodov podľa

a § 63 ods. 2 písm. a), keď zamestnancovi možno dať výpoveď iba z dôvodov, ak sa stane

pre organizáciu nadbytočný a zamestnávateľ ho nemá možnosť ďalej zamestnávať.

Ak zamestnanec súhlasí so skončením pracovného pomeru pred začatím plynutia

výpovednej doby z dôvodov uvedených v až c) , patrí

zamestnancovi odstupné.

4. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľovi bola 8. decembra 2003 doručená výpoveď

z pracovného pomeru podľa z organizačných dôvodov

a následne toho istého dňa uzavrel sťažovateľ s organizáciou dohodu podľa § 76 ods. 2

, na základe ktorej súhlasil so skončením pracovného pomeru pred začatím

plynutia výpovednej doby, bolo mu poskytnuté ustanovené odstupné

a jeho pracovný pomer skončil 31. decembra 2003. Sťažovateľ tvrdí, že uzavretím dohody

o skončení pracovného pomeru vyjadril iba svoj súhlas s tým, že sa pracovný pomer skončí

pred začatím plynutia výpovednej doby, touto dohodou sa však nenahrádza výpoveď daná

zamestnancovi a ani zamestnanec ňou nevyjadruje súhlas s dôvodmi skončenia pracovného

pomeru a v prípade, že je presvedčený, že nie sú splnené podmienky na danie výpovede,

nemá inú možnosť, iba obrátiť sa na súd so žalobou, ktorou sa bude domáhať neplatnosti

skončenia pracovného pomeru, pričom povinnosťou súdu bude zaoberať sa, či sú splnené

všetky podmienky na skončenie pracovného pomeru výpoveďou z organizačných dôvodov,

čiže aj otázkou splnenia ponukovej povinnosti zamestnávateľa. Sťažovateľ sa podanou

žalobou na okresnom súde domáhal toho, aby súd určil neplatnosť skončenia pracovného

pomeru u zamestnávateľa. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že krajský súd sa v napadnutom

rozhodnutí otázkou splnenia všetkých podmienok platnej výpovede nezaoberal a nezaoberal

sa nimi ani súd prvého stupňa, pričom krajský súd nesprávne interpretoval ustanovenia

o dohode o skončení pracovného pomeru a svojím výkladom poprel

zmysel a podstatu ochrany zamestnanca.

5. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie

a po jej prerokovaní rozhodol vo veci nálezom, ktorým vysloví, že postupom krajského

súdu v konaní vo veci sp. zn. bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo domáhať sa svojho základného práva na súde

podľa , právo na ochranu pred svojvoľným prepúšťaním podľa

písm. b) , právo na ochranu v prípade skončenia zamestnania podľa ustanovenia

I. časti bodu 24 sociálnej charty, právo na ochranu pred svojvoľným prepúšťaním podľa

čl. 4 dohovoru MOP, zakáže krajskému súdu pokračovať v namietanom porušovaní

označených práv, zruší napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vec mu vráti na ďalšie

konanie, prizná mu finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 € a náhradu trov konania.

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

7. Podľa ) zamestnanci majú právo na spravodlivé

a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu

proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhoduje o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru uvádza,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu zámerov

v koncepte práva na súdnu ochranu podľa s konceptom súdnej ochrany

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť.

8. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal sťažnosť,

ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že sťažnosť bola podaná

oprávnenou osobou, v zákonnej lehote, spĺňa všetky predpísané

náležitosti a nezistil ani také okolnosti, pre ktoré by nemal právomoc sťažnosť prerokovať

alebo pre ktoré by sťažnosť nebola prípustná. Úlohou ústavného súdu tak ostalo preskúmať,

či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

9. Z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľa,

s ktorou spája porušenie ním označených práv rozsudkom krajského súdu, spočíva

v námietke, že mu krajský súd neposkytol ochranu pred svojvoľným prepúšťaním

zo zamestnania po tom, ako sa ho dopustil jeho zamestnávateľ pri skončení pracovného

pomeru z jeho podnetu. Sťažovateľ uvádza, že mu zamestnávateľom v dôsledku

organizačnej zmeny bola 8. decembra 2003 po uskutočnenom pohovore doručená výpoveď

z pracovného pomeru podľa . Následne toho istého

dňa uzavrel sťažovateľ so svojím zamestnávateľom dohodu o rozviazaní pracovného

pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby podľa a bolo

mu poskytnuté odstupné. Sťažovateľ vykonával svoju prácu do skončenia pracovného

pomeru uvedeného v dohode, t. j. do 31. decembra 2003. Sťažovateľ tvrdí, že uzavretím

dohody sa nenahrádza výpoveď daná zamestnancovi a zamestnanec ňou nevyjadruje súhlas

s dôvodmi skončenia pracovného pomeru. Krajský súd preto postupoval nesprávne,

keď sa nezaoberal otázkou splnenia všetkých podmienok pre platnosť výpovede

a nezaoberal sa nimi ani súd prvého stupňa.

10. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil

na posúdenie otázky, či možno považovať rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu za ústavne udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré

voči nemu uplatnil sťažovateľ. V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné

pripomenúť, že v súlade so svojou konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , a iné). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva

alebo slobody (m. m. , , a iné).

11. V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou

súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (m. m. , ). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje

aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že právo

na spravodlivé konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,

Recueil II/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko z 9. decembra 1994,

Annuaire, č. 303-B uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd

v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdom konaní. Stačí, aby reagoval

na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia

považovaný za rozhodujúci.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (m. m. , ). Z uvedeného však nevyplýva „záruka“

vydania rozhodnutia v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. záruka

úspechu v konaní pred všeobecným súdom.

12. Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu

a v rozsahu sťažovateľom nastolených námietok ústavný súd preskúmal rozsudok krajského

súdu.

V konaniach na všeobecných súdoch bolo náležite preukázané, že žalovaný –

zamestnávateľ sťažovateľa S. a. s. B., regionálne pracovisko K., uskutočnil v roku 2003

reorganizáciu spoločnosti a zmenil organizačnú štruktúru, v dôsledku čoho došlo

k hromadnému prepúšťaniu pracovníkov podľa .

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí potvrdil rozsudok okresného súdu

o zamietnutí žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru dohodou, pričom v úvode

jeho odôvodnenia vyhodnotil priebeh konania na okresnom súde a následne podrobne

priebeh dokazovania vykonaného okresným súdom. Uviedol, k akým záverom dospel

okresný súd po vykonanom dokazovaní, ktoré skutočnosti boli medzi účastníkmi konania

sporné a na základe akých skutočností okresný súd rozhodol. Krajský súd vyhodnotil,

že prvostupňový súd náležite zistil skutkový stav veci, vec posúdil správne po skutkovej

aj právnej stránke a náležite ho aj odôvodnil, na základe čoho a podľa § 219 ods. 2

na neho poukázal. V odôvodnení ďalej poukázal aj

na správnosť konštrukcie vzniku nároku na odstupné podľa

pri výpovedi zo strany zamestnávateľa a následnom súhlase sťažovateľa so skončením

pracovného pomeru dohodou pred začatím plynutia výpovednej doby vyslovenej

sťažovateľom v odvolaní, ktorá nie je v rozpore s už vysloveným názorom krajského súdu

v zrušujúcom uznesení sp. zn. z 27. mája 2010 v tom, že ak účastníci

uzatvorili dohodu o skončení pracovného pomeru po doručení výpovede, je zjavné, že

v takom prípade došlo k skončeniu pracovného pomeru dohodou, a nebolo teda úlohou

okresného súdu zaoberať sa splnením ponukovej povinnosti zo strany žalovaného. Krajský

súd k dôkazom uvedeným okresným súdom k skúmaniu duševného stavu sťažovateľa

pre posúdenie platnosti uzavretej dohody poukázal na jeho zistenia a závery znaleckého

dokazovania a zároveň aj sám zaujal stanovisko k rozdielom medzi duševnou poruchou

a duševnou chorobou uvádzanými sťažovateľom v odvolaní, pričom záver okresného súdu,

že sťažovateľom urobený právny úkon (podpísanie dohody o skončení pracovného pomeru)

je platný v súlade s a nasl. v spojení s Zákonníka

práce, považoval za správny. Za jeden z dôvodov podania odvolania označil sťažovateľ aj

nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť rozsudku okresného súdu.

13. Pri hodnotení prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov ide v danom

prípade o posúdenie, či rozhodnutie krajského súdu nevykazuje známky svojvôle, o čom

by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by rozhodnutie krajského súdu

neobsahovalo dostatok dôvodov na jeho vydanie, resp. ak by sa krajský súd presvedčivým

spôsobom nevysporiadal s relevantnou argumentáciou sťažovateľa.

Vychádzajúc zo skutočností uvedených v rozsudku krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd dostatočne odôvodnil svoje závery pre potvrdenie

prvostupňového rozhodnutia v zamietavom výroku a prevzatie predošlého rozsudku

okresného súdu (ktorý bol odvolacím súdom zrušený) v jeho niektorých častiach nemožno

považovať za skutočnosť, ktorá sama osebe spôsobuje nepreskúmateľnosť ďalšieho

rozsudku vydaného vo veci. Krajský súd preskúmal predovšetkým dokazovanie okresného

súdu o duševnom stave a spôsobilosti sťažovateľa uzavrieť so žalovaným dohodu

o skončení pracovného pomeru a dospel k záveru, že okresný súd náležite zohľadnil

skutočnosti, ktoré vyplynuli z podaného znaleckého posudku vo veci v súlade s právnymi

závermi vyslovenými krajským súdom v prvom ̶zrušujúcom rozsudku. Závery krajského

súdu tak možno považovať za také, ktoré nevybočili z rámca ústavnoprávnej argumentácie

a sú dostatočne odôvodnené.

Ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade nedošlo k porušeniu práva

sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

14. K ďalším právam, k porušeniu ktorých podľa tvrdení sťažovateľa malo dôjsť,

ústavný súd uvádza, že sťažovateľ v sťažnosti neuviedol žiadnu ústavnoprávnu

argumentáciu, na základe čoho trpí sťažnosť v tejto časti nedostatkom odôvodnenia.

15. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť ako celok

odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa .

16. Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013