Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 752/2013
PDF · 207.75 KB
No categories available
I. ÚS 752/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
11. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť O. B., K., zastúpeného advokátkou
JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva
na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b), práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
práva na ochranu v prípade skončenia zamestnania podľa ustanovenia I. časti, bodu 24
Európskej sociálnej charty a práva na ochranu pred svojvoľným prepúšťaním podľa
čl. 4 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu
zamestnávateľa postupom Krajského súdu v Košiciach a jeho rozsudkom
sp. zn. 1 Co 79/2012 z 13. marca 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. júna 2013 faxom (a následne 26. júna 2013 osobne) doručená sťažnosť O. B. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36
písm. b) a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na ochranu v prípade
skončenia zamestnania podľa ustanovenia I. časti bodu 24 Európskej sociálnej charty
(ďalej len „sociálna charta“) a práva na ochranu pred svojvoľným prepúšťaním podľa čl. 4
Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu
zamestnávateľa (ďalej len „dohovor MOP“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 1 Co 79/2012 z 13. marca 2013 (ďalej
aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľovi, ktorý
bol zamestnancom S., a. s. B., regionálne pracovisko K. (ďalej len „žalovaný“), bola
8. decembra 2003 doručená výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce (v znení platnom do 30. júna 2006) z organizačných dôvodov. Toho istého
dňa uzavrel sťažovateľ so svojím zamestnávateľom dohodu o skončení pracovného pomeru
pred začatím plynutia výpovednej doby podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce s tým, že mu
bude poskytnuté odstupné a jeho pracovný pomer sa skončí 31. decembra 2003. Sťažovateľ
sa žalobou podanou 27. februára 2004 Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)
domáhal vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a žiadal, aby okresný súd
vyslovil neplatnosť dohody o rozviazaní pracovného pomeru a neplatnosť výpovede danej
zamestnávateľom sťažovateľovi. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom
č. k. 41 C 101/2007-247 z 21. apríla 2009 tak, že žalobu zamietol a vyslovil, že o náhrade
trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia. Proti
rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 15. júna 2009 odvolanie, o ktorom krajský súd
rozhodol uznesením č. k. 1 Co 172/2009-279 z 27. mája 2010 tak, že rozsudok okresného
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že úlohou súdu bude zamerať
dokazovanie na zistenie, v akom psychickom stave bol žalobca v čase podpísania dohody
o skončení pracovného pomeru a či vzhľadom na tento stav bol spôsobilý na právne úkony.
Okresný súd následne vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 41 C 101/2007-359 z 13. decembra
2011 tak, že žalobu zamietol a vyslovil, že o náhrade trov konania súd rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia. Proti uvedenému rozsudku
okresného súdu podal sťažovateľ 31. januára 2012 odvolanie, o ktorom krajský súd
rozhodol ústavnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom č. k. 1 Co 79/2012-386 z 13. marca
2013, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu v zamietavom výroku.
3. Podľa tvrdení sťažovateľa napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu jeho práv
označených v bode 1 tohto rozhodnutia, a to tým spôsobom, že krajský súd neposkytol
sťažovateľovi ako zamestnancovi ochranu pred svojvoľným prepustením zo zamestnania,
ktorej sa na súdoch domáhal z dôvodu, že zamestnávateľ nedodržal podmienky ustanovené
Zákonníkom práce na danie výpovede z organizačných dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. b)
a § 63 ods. 2 písm. a), keď zamestnancovi možno dať výpoveď iba z dôvodov, ak sa stane
pre organizáciu nadbytočný a zamestnávateľ ho nemá možnosť ďalej zamestnávať.
Ak zamestnanec súhlasí so skončením pracovného pomeru pred začatím plynutia
výpovednej doby z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce, patrí
zamestnancovi odstupné.
4. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľovi bola 8. decembra 2003 doručená výpoveď
z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z organizačných dôvodov
a následne toho istého dňa uzavrel sťažovateľ s organizáciou dohodu podľa § 76 ods. 2
Zákonníka práce, na základe ktorej súhlasil so skončením pracovného pomeru pred začatím
plynutia výpovednej doby, bolo mu poskytnuté Zákonníkom práce ustanovené odstupné
a jeho pracovný pomer skončil 31. decembra 2003. Sťažovateľ tvrdí, že uzavretím dohody
o skončení pracovného pomeru vyjadril iba svoj súhlas s tým, že sa pracovný pomer skončí
pred začatím plynutia výpovednej doby, touto dohodou sa však nenahrádza výpoveď daná
zamestnancovi a ani zamestnanec ňou nevyjadruje súhlas s dôvodmi skončenia pracovného
pomeru a v prípade, že je presvedčený, že nie sú splnené podmienky na danie výpovede,
nemá inú možnosť, iba obrátiť sa na súd so žalobou, ktorou sa bude domáhať neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, pričom povinnosťou súdu bude zaoberať sa, či sú splnené
všetky podmienky na skončenie pracovného pomeru výpoveďou z organizačných dôvodov,
čiže aj otázkou splnenia ponukovej povinnosti zamestnávateľa. Sťažovateľ sa podanou
žalobou na okresnom súde domáhal toho, aby súd určil neplatnosť skončenia pracovného
pomeru u zamestnávateľa. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že krajský súd sa v napadnutom
rozhodnutí otázkou splnenia všetkých podmienok platnej výpovede nezaoberal a nezaoberal
sa nimi ani súd prvého stupňa, pričom krajský súd nesprávne interpretoval ustanovenia
Zákonníka práce o dohode o skončení pracovného pomeru a svojím výkladom poprel
zmysel a podstatu ochrany zamestnanca.
5. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie
a po jej prerokovaní rozhodol vo veci nálezom, ktorým vysloví, že postupom krajského
súdu v konaní vo veci sp. zn. 1 Co 79/2012 bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo domáhať sa svojho základného práva na súde
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na ochranu pred svojvoľným prepúšťaním podľa čl. 36
písm. b) ústavy, právo na ochranu v prípade skončenia zamestnania podľa ustanovenia
I. časti bodu 24 sociálnej charty, právo na ochranu pred svojvoľným prepúšťaním podľa
čl. 4 dohovoru MOP, zakáže krajskému súdu pokračovať v namietanom porušovaní
označených práv, zruší napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vec mu vráti na ďalšie
konanie, prizná mu finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 € a náhradu trov konania.
II.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
7. Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé
a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu
proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhoduje o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov
v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej ochrany
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť.
8. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal sťažnosť,
ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že sťažnosť bola podaná
oprávnenou osobou, v zákonnej lehote, spĺňa všetky zákonom o ústavnom súde predpísané
náležitosti a nezistil ani také okolnosti, pre ktoré by nemal právomoc sťažnosť prerokovať
alebo pre ktoré by sťažnosť nebola prípustná. Úlohou ústavného súdu tak ostalo preskúmať,
či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
9. Z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľa,
s ktorou spája porušenie ním označených práv rozsudkom krajského súdu, spočíva
v námietke, že mu krajský súd neposkytol ochranu pred svojvoľným prepúšťaním
zo zamestnania po tom, ako sa ho dopustil jeho zamestnávateľ pri skončení pracovného
pomeru z jeho podnetu. Sťažovateľ uvádza, že mu zamestnávateľom v dôsledku
organizačnej zmeny bola 8. decembra 2003 po uskutočnenom pohovore doručená výpoveď
z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Následne toho istého
dňa uzavrel sťažovateľ so svojím zamestnávateľom dohodu o rozviazaní pracovného
pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce a bolo
mu poskytnuté odstupné. Sťažovateľ vykonával svoju prácu do skončenia pracovného
pomeru uvedeného v dohode, t. j. do 31. decembra 2003. Sťažovateľ tvrdí, že uzavretím
dohody sa nenahrádza výpoveď daná zamestnancovi a zamestnanec ňou nevyjadruje súhlas
s dôvodmi skončenia pracovného pomeru. Krajský súd preto postupoval nesprávne,
keď sa nezaoberal otázkou splnenia všetkých podmienok pre platnosť výpovede
a nezaoberal sa nimi ani súd prvého stupňa.
10. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil
na posúdenie otázky, či možno považovať rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom
okresného súdu za ústavne udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré
voči nemu uplatnil sťažovateľ. V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné
pripomenúť, že v súlade so svojou konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
(m. m. II. ÚS 1/95, III. ÚS 21/96 a iné). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva
alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 a iné).
11. V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou
súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje
aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že právo
na spravodlivé konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,
Recueil II/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko z 9. decembra 1994,
Annuaire, č. 303-B uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd
v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdom konaní. Stačí, aby reagoval
na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považovaný za rozhodujúci.
V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí
dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06). Z uvedeného však nevyplýva „záruka“
vydania rozhodnutia v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. záruka
úspechu v konaní pred všeobecným súdom.
12. Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu
a v rozsahu sťažovateľom nastolených námietok ústavný súd preskúmal rozsudok krajského
súdu.
V konaniach na všeobecných súdoch bolo náležite preukázané, že žalovaný –
zamestnávateľ sťažovateľa S. a. s. B., regionálne pracovisko K., uskutočnil v roku 2003
reorganizáciu spoločnosti a zmenil organizačnú štruktúru, v dôsledku čoho došlo
k hromadnému prepúšťaniu pracovníkov podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
Krajský súd v napadnutom rozhodnutí potvrdil rozsudok okresného súdu
o zamietnutí žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru dohodou, pričom v úvode
jeho odôvodnenia vyhodnotil priebeh konania na okresnom súde a následne podrobne
priebeh dokazovania vykonaného okresným súdom. Uviedol, k akým záverom dospel
okresný súd po vykonanom dokazovaní, ktoré skutočnosti boli medzi účastníkmi konania
sporné a na základe akých skutočností okresný súd rozhodol. Krajský súd vyhodnotil,
že prvostupňový súd náležite zistil skutkový stav veci, vec posúdil správne po skutkovej
aj právnej stránke a náležite ho aj odôvodnil, na základe čoho a podľa § 219 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku na neho poukázal. V odôvodnení ďalej poukázal aj
na správnosť konštrukcie vzniku nároku na odstupné podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce
pri výpovedi zo strany zamestnávateľa a následnom súhlase sťažovateľa so skončením
pracovného pomeru dohodou pred začatím plynutia výpovednej doby vyslovenej
sťažovateľom v odvolaní, ktorá nie je v rozpore s už vysloveným názorom krajského súdu
v zrušujúcom uznesení sp. zn. 1 Co 172/2009 z 27. mája 2010 v tom, že ak účastníci
uzatvorili dohodu o skončení pracovného pomeru po doručení výpovede, je zjavné, že
v takom prípade došlo k skončeniu pracovného pomeru dohodou, a nebolo teda úlohou
okresného súdu zaoberať sa splnením ponukovej povinnosti zo strany žalovaného. Krajský
súd k dôkazom uvedeným okresným súdom k skúmaniu duševného stavu sťažovateľa
pre posúdenie platnosti uzavretej dohody poukázal na jeho zistenia a závery znaleckého
dokazovania a zároveň aj sám zaujal stanovisko k rozdielom medzi duševnou poruchou
a duševnou chorobou uvádzanými sťažovateľom v odvolaní, pričom záver okresného súdu,
že sťažovateľom urobený právny úkon (podpísanie dohody o skončení pracovného pomeru)
je platný v súlade s § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 Zákonníka
práce, považoval za správny. Za jeden z dôvodov podania odvolania označil sťažovateľ aj
nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť rozsudku okresného súdu.
13. Pri hodnotení prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov ide v danom
prípade o posúdenie, či rozhodnutie krajského súdu nevykazuje známky svojvôle, o čom
by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by rozhodnutie krajského súdu
neobsahovalo dostatok dôvodov na jeho vydanie, resp. ak by sa krajský súd presvedčivým
spôsobom nevysporiadal s relevantnou argumentáciou sťažovateľa.
Vychádzajúc zo skutočností uvedených v rozsudku krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd dostatočne odôvodnil svoje závery pre potvrdenie
prvostupňového rozhodnutia v zamietavom výroku a prevzatie predošlého rozsudku
okresného súdu (ktorý bol odvolacím súdom zrušený) v jeho niektorých častiach nemožno
považovať za skutočnosť, ktorá sama osebe spôsobuje nepreskúmateľnosť ďalšieho
rozsudku vydaného vo veci. Krajský súd preskúmal predovšetkým dokazovanie okresného
súdu o duševnom stave a spôsobilosti sťažovateľa uzavrieť so žalovaným dohodu
o skončení pracovného pomeru a dospel k záveru, že okresný súd náležite zohľadnil
skutočnosti, ktoré vyplynuli z podaného znaleckého posudku vo veci v súlade s právnymi
závermi vyslovenými krajským súdom v prvom ̶zrušujúcom rozsudku. Závery krajského
súdu tak možno považovať za také, ktoré nevybočili z rámca ústavnoprávnej argumentácie
a sú dostatočne odôvodnené.
Ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade nedošlo k porušeniu práva
sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie.
14. K ďalším právam, k porušeniu ktorých podľa tvrdení sťažovateľa malo dôjsť,
ústavný súd uvádza, že sťažovateľ v sťažnosti neuviedol žiadnu ústavnoprávnu
argumentáciu, na základe čoho trpí sťažnosť v tejto časti nedostatkom odôvodnenia.
15. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť ako celok
odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
16. Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, bolo už bez právneho významu
zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2013