Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)PL. ÚS 16/2013
PDF · 187.49 KB
No categories available
PL. ÚS 16/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne na neverejnom zasadnutí 11. decembra
2013 predbežne prerokoval návrh Okresného súdu Bratislava II, zastúpeného
sudkyňou JUDr. Paulínou Pacherovou, na začatie konania o súlade § 16 ods. 6 zákona
č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení
neskorších predpisov v znení zákona č. 568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších
predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1, 3 a 4
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a takto
rozhodol:
Návrh Okresného súdu Bratislava II o d m i e t a pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 27. februára
2013 doručený návrh Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“), zastúpeného
sudkyňou JUDr. Paulínou Pacherovou, na začatie konania o súlade § 16 ods. 6 zákona
č. 527/2002 Z. z., o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej
rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení
neskorších predpisov v znení zákona č. 568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších
predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o dobrovoľných
dražbách“), s čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Z obsahu návrhu vyplýva, že pred okresným súdom prebieha od 18. februára 2011
sp. zn. 23 Cb 50/2011 konanie o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby. Návrh na určenie
neplatnosti dobrovoľnej dražby podali spoločnosť Y., a. s., B., a I. L., B. (ďalej len
„navrhovatelia“), proti spoločnosti D., a. s., B. (ďalej len „odporca v 1. rade“), a proti
spoločnosti R., C. (ďalej len „odporca v 2. rade“).
Neplatnosť dražby konanej 29. novembra 2010 o 10,00 h videli navrhovatelia
„v podhodnotení nehnuteľností ocenených znaleckým posudkom, ktorý na účel dobrovoľnej
dražby obstaral odporca v 1./ rade“. Spočiatku bola totiž dražba určená na 15. jún 2010
so stanovením najnižšieho podania 8 000 000 €, od nej však odporca v 1. rade na žiadosť
odporcu v 2. rade upustil „pre námietky navrhovateľov k oceneniu nehnuteľností“. Na účely
spornej dražby boli potom nehnuteľnosti (záloh) znalcom ocenené na 7 210 000 €. Napokon
boli nehnuteľnosti na dražbe 29. novembra 2010 „vydražené odporcom v 2./ rade za sumu
5.000.000 €, ktorá na základe rozhodnutia odporcu v 2./ rade tvorila najnižšie podanie“.
V predmetnom konaní potom „na otázku súdu, prečo bolo už pri prvej dražbe
najnižšie podanie stanovené pod cenu určenú znaleckým posudkom..., právni zástupcovia
odporcov uviedli, že takýto postup dovoľuje § 16 ods. 6 zákona o dobrovoľných dražbách,
ktorý umožňuje, aby výšku najnižšieho podania určil, resp. moderoval navrhovateľ dražby“.
Okresný súd v odôvodnení svojho návrhu na podklade citovaného obsahu dôvodovej
správy k napadnutému ustanoveniu konštatuje, že «zákonodarca cielene pripustil a vytvoril
podmienky, ktoré záložnému veriteľovi umožňujú už v prvom kole dražby znížiť najnižšie
podanie pod hranicu stanovenú znaleckým posudkom, a to bez akýchkoľvek objektívnych
vedomostí o nepredajnosti nehnuteľností v cene určenej znaleckým posudkom. Zákon
záložnému veriteľovi už v procese prvej dražby (prvé kolo dražby) vytvoril priestor
na výlučnú dispozíciu s najnižším podaním, a to bez existencie legitímnych ústavných
dôvodov oprávňujúcich zákonodarcu na takýto postup. Zákon dáva záložnému veriteľovi
výhody na úkor vlastníka nehnuteľností, ktorý sa voči takémuto „legitímnemu
podhodnoteniu nehnuteľností“ nemôže brániť.». Podľa názoru okresného súdu „zákon
nemôže nedostatočnými, liberálnymi a nejasnými podmienkami umožňovať záložnému
veriteľovi ľubovoľné nakladanie s výškou najnižšieho podania už v prvom kole dražby.
Ustanovenie § 16 ods. 6 zákona o dobrovoľných dražbách, v jeho platnom znení,
podľa názoru súdu umožňuje záložným veriteľom ústavne nekonformným spôsobom využiť
dolnú hranicu predajnej ceny nehnuteľnosti (ktorá mala slúžiť na ochranu vlastníkov)
vo svoj prospech tak, že znížením najnižšieho podania (prípustné už v prvom kole) dosiahnu
nadobudnutie nehnuteľnosti za výhodnejšiu cenu pri súčasnom vyššom zostatku dlhu,
ktorý má dlžník (vlastník nehnuteľnosti) povinnosť záložnému veriteľovi naďalej plniť.“».
Porovnávajúc dobrovoľnú dražbu s dražbou realizovanou pri výkone exekúcie
a citujúc vybrané rozhodnutia ústavného súdu okresný súd dôvodí, že napadnuté
ustanovenie «umožňuje záložnému veriteľovi rozhodovať o cene nehnuteľnosti napriek
tomu, že v zmysle tohto zákona záložný veriteľ môže byť nielen navrhovateľom dražby,
ale súčasne aj dražiteľom a vydražiteľom, ako tomu bolo v predmetnej právnej veci,
kde zmluvný záložný veriteľ (odporca v 2./ rade) bol jediným dražiteľom a vydražiteľom.
V súlade so „zákonným oprávnením“ si tak sám pre seba určil výšku najnižšieho podania,
od ktorého sa začínalo dražiť.». Kritizované ustanovenie zákona o dobrovoľných dražbách
tak podľa názoru okresného súdu garantuje záložnému veriteľovi právo, ktoré „nemožno...
považovať za legitímne a ústavne konformné oprávnenie, nakoľko toto ustanovenie v jeho
platnom a účinnom znení nevytvára žiaden garancie ani obmedzenia (kontrolný
mechanizmus) v okolnostiach, za akých ho záložný veriteľ môže použiť“.
Okresný súd navrhuje, aby ústavný súd o predloženom návrhu nálezom takto
rozhodol:
„Ustanovenie § 16 ods. 6 zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách
a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej
činnosti (Notársky poriadok) v znení účinnom od 1.1.2009 nie je v súlade s čl. 13 ods. 4,
čl. 20 ods. 1, 3, 4 Ústavy SR a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.“
Ústavný súd 14. marca 2013 vyzval okresný súd na doplnenie návrhu o prílohy
preukazujúce postup podľa čl. 144 ods. 2 ústavy a súvislosť napadnutého ustanovenia
zákona o dobrovoľných dražbách s rozhodovacou činnosťou okresného súdu v označenom
konaní. Na ten účel si ústavný súd vyžiadal aj spis vo veci sp. zn. 23 Cb 50/2011.
Okresný súd doplnil svoj návrh v súlade s výzvou ústavného súdu podaním
doručeným ústavnému súdu 25. marca 2013. Z jeho obsahu vyplýva, že okresný súd
uznesením č. k. 23 Cb 50/2011-672 z 22. februára 2013 prerušil predmetné konanie
do rozhodnutia ústavného súdu o návrhu podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy. Zároveň
okresný súd uviedol, že „ust. § 16 ods. 6 zákona o dobrovoľných dražbách, je nutné
v prejednávanej veci 23Cb 50/2011 priamo aplikovať, a to v súvislosti s posudzovaním
žalobcami namietanej nesprávnosti ocenenia nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom
dobrovoľnej dražby a následného zistenia, či v prípade správnosti ocenenia dražených
nehnuteľností, bola výška najnižšieho podania znížení v rozmedzí stanovenom § 16 ods. 6
cit. zák.“.
Odporca v 2. rade doručil 15. apríla 2013 ústavnému súdu „Stanovisko k návrhu
na zaujatie stanoviska k súladu právnych predpisov s Ústavou SR“. Poukazuje v ňom
na nepresnosti návrhu okresného súdu, na nesplnenie procesných podmienok na konanie
o tomto návrhu, ako aj na jeho vecnú nedôvodnosť. Domnieva sa, „že tu existujú jasné
dôvody pre odmietnutie Návrhu Ústavným súdom...“.
II.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom.
Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny
predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,
odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,
konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor
ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.
Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh
na začatie konania súd.
Podľa § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak osoby
uvedené v ustanovení § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej
právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily..., môžu podať
ústavnému súdu návrh na začatie konania.
Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie,
ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Podľa § 19 zákona
o ústavnom súde sa súdom podľa ustanovenia § 18 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona
rozumie príslušný senát alebo samosudca.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (PL. ÚS 3/98, PL. ÚS 16/02)
vyplýva, že okrem iných procesných náležitostí aj samotné prerušenie konania je procesným
predpokladom na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov
všeobecným súdom. Tento procesný predpoklad všeobecný súd preukazuje uznesením,
ktoré obsahuje výrok o prerušení konania.
Z citovaného čl. 144 ods. 2 ústavy vyplýva, že podaniu návrhu na ústavnom súde
predchádza povinnosť všeobecného súdu prerušiť konanie („konanie preruší a podá návrh
na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1“). Ústavný súd už konštatoval, že za prerušené
konanie je potrebné považovať stav právne perfektného prerušenia konania, ktorý nastáva
až po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o prerušení konania. Za prerušené totiž
nemožno považovať konanie, ak proti uzneseniu o prerušení konania je možné podať riadny
opravný prostriedok (odvolanie), účastník konania toto svoje právo využil a k času
predbežného prerokovania návrhu ústavným súdom nebolo o tomto odvolaní rozhodnuté
(PL. ÚS 7/2012). Ak je potom prerušenie konania procesným predpokladom na podanie
návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, treba návrh trpiaci vadou
neprávoplatného prerušenia konania v čase rozhodovania ústavného súdu odmietnuť
z dôvodu nesplnenia predpísaných náležitostí.
Ústavný súd z obsahu vyžiadaného spisu vo veci sp. zn. 23 Cb 50/2011 zistil,
že okresný súd rozhodol o prerušení konania uznesením č. k. 23 Cb 50/2011-672
z 22. februára 2013, ktoré bolo v ten istý deň vypravené na doručenie účastníkom konania.
K doručeniu predmetného uznesenia všetkým účastníkom (resp. ich právnym zástupcom)
došlo 28. februára 2013. Odporca v 2. rade však 15. marca 2013 (teda v posledný deň
zákonnej lehoty) doručil okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu o prerušení konania,
v ktorom formuluje názor o potrebe najprv konanie prerušiť a až následne podať návrh
ústavnému súdu. Preto namieta, že okresný súd „postupoval v rozpore s... § 109 ods. 1
písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Vydanie Uznesenia odôvodnil tým, že Konanie
prerušil práve z dôvodu, že už podal na ÚS SR návrh na zaujatie stanoviska.“. Súdnej
kancelárii bol 19. marca 2013 daný pokyn na doručenie odvolania odporcu v 2. rade
ostatným účastníkom konania a na následné predloženie spisu na účel vypracovania
predkladacej správy. Okresný súd potom 25. marca 2013 doručil súdny spis ústavnému
súdu.
Z rekapitulovanej chronológie zistenej z vyžiadaného súdneho spisu považoval
ústavný súd za preukázané, že v čase doručenia návrhu okresného súdu ústavnému súdu
(27. februára 2013) nebolo konanie vedené pod sp. zn. 23 Cb 50/2011 právoplatne
prerušené. Tento stav pretrváva aj naďalej, keďže jeden z účastníkov konania podal
odvolanie majúce za následok odklad právoplatnosti uznesenia o prerušení konania, dokiaľ
o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd (§ 206 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov). O podanom odvolaní nebolo ani
v čase rozhodovania ústavného súdu o návrhu v rámci jeho predbežného prerokovania
rozhodnuté.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že podaný návrh nespĺňa
predpísané náležitosti, a preto bolo podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde potrebné
rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2013