Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 646/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., zastúpenej advokátkou

JUDr. A. C., Z., vo veci namietaného porušenia a

Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra

2013 doručená sťažnosť spoločnosti R., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia a (ďalej len

„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod

sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 31. októbra 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom hospodárstva

Slovenskej republiky (ďalej len „žalobkyňa“), vedie proti sťažovateľke ako žalovanej 1

a proti spoločnosti S., s. r. o., ako žalovanej 2 konanie o určenie vlastníckeho práva

k bytovému domu súp. č. 400 stojacemu na parc. č. 309/2 v kat. území R. Konanie prebieha

na Okresnom súde Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Uznesením okresného súdu č. k. -275 zo 4. augusta 2011 bolo konanie proti

sťažovateľke ako žalovanej 1 zastavené, a to v dôsledku späťvzatia žaloby proti nej v celom

rozsahu, ku ktorej došlo pred otvorením pojednávania konaného 28. septembra 2010.

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 13. októbra 2011 bolo uznesenie

okresného súdu potvrdené. Napokon uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. júla 2013 bolo odmietnuté dovolanie

sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu. Uznesenie najvyššieho súdu bolo

sťažovateľke doručené 2. septembra 2013.

Nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania vedeného všeobecnými súdmi, boli

zahrnuté do súpisu majetku úpadcu A., s. r. o. (ďalej len „úpadca“). Žalobkyňa pôvodne

podala žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam len proti sťažovateľke, a to

aj napriek tomu, že v tomto čase boli už nehnuteľnosti zapísané správcom konkurznej

podstaty do konkurznej podstaty úpadcu, pričom aj napriek tomu správca konkurznej

podstaty nebol za účastníka konania označený. Podľa názoru sťažovateľky začatie konania

o určenie vlastníckeho práva k majetku podliehajúcemu konkurzu bez účasti správcu

konkurznej podstaty je priamo vylúčené o konkurze

a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov. Napriek uvedenému však takéto konanie

naďalej prebieha, pričom sťažovateľka vyčerpala všetky možnosti právnej ochrany pred

nezákonnosťou uvedeného postupu zo strany všeobecných súdov.

Podaním doručeným okresnému súdu 4. júna 2009 žalobkyňa požiadala, aby do

konania bola pripustená ako ďalšia účastníčka žalovaná 2, keďže v rámci speňažovania

majetku v konkurznom konaní vedenom proti úpadcovi došlo k prevodu sporných

nehnuteľností na žalovanú 2. Uznesením okresného súdu č. k. -126 z 5. júna

2009 bola žalovaná 2 pripustená do konania. Následne potom 28. septembra 2010 (ako to je

už uvedené, pozn.) žalobkyňa vzala späť žalobu proti sťažovateľke.

Sťažovateľka nesúhlasí s právnou argumentáciou krajského súdu, podľa ktorej

úpadca nikdy nebol účastníkom konania, a pokiaľ sa súdne konanie týkalo majetku

patriaceho do konkurznej podstaty iného subjektu (úpadcu), nemá táto skutočnosť vplyv na

samotné začatie konania a jeho priebeh, keď účastníkmi súdneho konania sú úplne iné

subjekty, na majetok ktorých v čase začatia súdneho konania konkurz vyhlásený nebol.

Krajský súd namiesto nápravy nezákonného stavu tento stav odobril, pričom sa žiadnym

relevantným spôsobom nevysporiadal s otázkou samotnej možnosti, resp. nemožnosti takéto

konanie začať a viesť.

Vo vzťahu ku konaniu vedenému najvyšším súdom sťažovateľka poukazuje na to, že

prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 237 písm. e) Občianskeho súdneho

poriadku (nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný).

Namietala tiež existenciu inej vady, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

ako aj nesprávne právne posúdenie veci.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že už v čase podania žaloby boli sporné nehnuteľnosti

právom zaradené do konkurznej podstaty úpadcu, a keďže tieto skutočnosti boli riadne

zverejnené v Obchodnom vestníku, každý musel mať o nich vedomosť. To zároveň

znamená, že predmetné konanie mohlo začať iba na návrh správcu konkurznej podstaty

úpadcu alebo takým návrhom podaným voči nemu, ktorý je v zmysle zákona prípustný

(napr. excindančná žaloba). Celé súdne konanie trpí neodstrániteľnou vadou, keďže súdne

konanie na majetok podliehajúci konkurzu nebolo možné na návrh žalobkyne ani len začať.

Žalobkyňa totiž nebola osobou aktívne vecne legitimovanou na podanie určovacej žaloby,

ktorej predmetom je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré ku dňu začatia

konania boli majetkom podliehajúcim konkurzu. Tento nedostatok má za následok, že

všetky rozhodnutia vydané v takomto konaní sú nezákonnými aktmi. Podľa názoru

sťažovateľky okresný súd by mal žalobu žalobkyne zamietnuť pre nedostatok podmienok

konania.

Uznesenie krajského súdu nespĺňa ani požiadavky na riadne odôvodnenie uznesenia

podľa a . Uznesenie sa

nevysporiadalo so zásadnými otázkami predloženými sťažovateľkou a dôležitými pre

správne rozhodnutie. Ide o otázku týkajúcu sa možnosti začať a viesť súdne konanie

o určenie vlastníckeho práva k majetku podliehajúcemu konkurzu, ako aj o otázku možnosti

začať a viesť súdne konanie týkajúce sa majetku podliehajúceho konkurzu bez účasti

správcu dotknutej konkurznej podstaty.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie z 13. októbra 2011 zrušené a vec bola vrátená na

ďalšie konanie.

II.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 13. októbra 2011 vyplýva, že

ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -275 zo 4. augusta 2011.

Podľa názoru krajského súdu ustanovenie síce

rešpektuje navrhovateľa ako pána sporu (dominus litis), avšak výnimočne, ak navrhovateľ

zoberie návrh späť a odporca so späťvzatím návrhu nesúhlasí z vážnych dôvodov, súd jeho

dispozičnému návrhu za splnenia ďalších zákonných predpokladov nevyhovie a konanie

nezastaví. Úvaha súdu o tom, či ide o skutočne vážne dôvody, ktoré bránia zastaveniu

konania, vychádza predovšetkým z predmetu sporu, z preukázania pasívnej legitimácie

účastníka konania, zo záujmu odporcu, aby sa vec vo vzťahu k nemu definitívne rozhodla

s tým, aby týmto rozhodnutím bola založená vo vzťahu k nemu prekážka veci právoplatne

rozhodnutej. Predmetom tohto konania je určenie vlastníckeho práva k bytovému domu.

Podľa aktuálneho výpisu z listu vlastníctva vlastníčkou je žalovaná 2. Zásadne platí, že ak

sa navrhovateľ domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, ktorej je v katastri

nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný, má vo vzťahu k tejto osobe nepochybne

naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Otázkou však je, či má naliehavý právny

záujem na požadovanom určení i vo vzťahu k osobe, ktorá v čase sporu nie je zapísaná ako

vlastníčka v katastri nehnuteľností. V tomto smere je i krajský súd toho názoru, že

vo vzťahu k osobe, ktorá nie je zapísaná v katastri nehnuteľností ako vlastníčka

nehnuteľnosti, resp. o vlastníctvo ktorej je vedený spor, nemá navrhovateľ vo vzťahu

k takejto osobe naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keďže na jeho právnom

postavení by sa fakticky nič nezmenilo, keďže osobou zapísanou v katastri nehnuteľností by

i naďalej zostal už zapísaný vlastník. Morálny záujem sťažovateľky na tom, aby žaloba bola

vo vzťahu k nej zamietnutá, keďže v priebehu sporu stratila vlastníctvo k predmetu sporu,

nie je pre posúdenie vážnosti dôvodov, pre ktoré sťažovateľka so späťvzatím návrhu

nesúhlasí, relevantný. Je potrebné vychádzať zo stavu, ktorý tu momentálne je. Ten je taký,

že sťažovateľka evidenčne ako vlastníčka predmetu sporu vedená nie je, zrejme nejde ani

o majetok, ktorý by podliehal konkurzu, ktorý by jej ako úpadcovi, na majetok ktorého bol

vyhlásený konkurz, patril, a teda na jej právnom postavení by sa ani prípadným

vyhovujúcim rozsudkom, ale ani prípadným zamietnutím žaloby nič nezmenilo.

Za zavádzajúce a irelevantné považoval krajský súd námietky sťažovateľky, podľa ktorých

už pred začatím konania boli nehnuteľnosti tvoriace predmet konania majetkom iného

subjektu, a to úpadcu, a teda zákonný predpoklad týkajúci sa začatia vedenia súdneho

konania od počiatku absentoval, keďže už v čase konania existovala neodstrániteľná

zákonná prekážka, pre ktorú nebolo možné konanie začať, ale ani viesť. V tejto súvislosti je

potrebné poukázať na to, že úpadca účastníkom tohto konania nebol a nie je. Pokiaľ sa preto

súdne konanie týkalo majetku podliehajúceho konkurzu (vedeného voči nejakej inej

obchodnej spoločnosti než úpadcovi, ktorá účastníkom tohto konania nebola), môže táto

skutočnosť ovplyvniť eventuálne otázku vlastníctva k predmetu sporu, nemá však vplyv

na samotné začatie súdneho konania a na jeho priebeh, keď účastníkmi súdneho konania sú

úplne iné subjekty, na majetok ktorých v čase začatia súdneho konania konkurz vyhlásený

nebol.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 24. júla 2013 vyplýva, že ním

bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 13. októbra 2011. Sťažovateľka v dovolaní uviedla, že uznesenie krajského

súdu napáda v zmysle § 237 písm. e) v spojení s ustanovením § 241 ods. 2 písm. a)

, teda preto, že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, ale tiež preto, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ako aj preto, že rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. b) a c) Občianskeho súdneho

poriadku]. V odôvodnení dovolania uviedla, že v čase začatia konania boli nehnuteľnosti

tvoriace predmet konania majetkom podliehajúcim konkurzu, ktorý patril úpadcovi,

a žalobkyňa podala návrh na začatie konania proti sťažovateľke, ktorá bola evidovaná

na príslušnom liste vlastníctva, a v čase, keď už bola prípadná spornosť zápisu majetku

do konkurznej podstaty úpadcu odstránená. Ďalej podrobne rozobrala režim súdnych konaní

týkajúcich sa majetku podliehajúceho konkurzu a jednotlivé ustanovenia zákona, z čoho

vyvodila, že konanie je postihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci a zrejmú nesprávnosť rozhodnutí oboch nižších súdov. Podľa názoru najvyššieho

súdu prípustnosť dovolania vo veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo

k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v ustanovení § 237 Občianskeho

súdneho poriadku, pričom sťažovateľka tvrdí, že konanie je zaťažené vadou v zmysle

ustanovenia , teda že sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný. V predmetnej veci však nebol zistený

tvrdený nedostatok návrhu na začatie konania. Okresný súd totiž začal konať na základe

žaloby žalobkyne z 1. apríla 2008 doručenej okresnému súdu 3. apríla 2008. V tomto

prípade z obsahového hľadiska ( , podľa ktorého

každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu) zo strany sťažovateľky ani nejde o námietku

nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e) Občianskeho

súdneho poriadku (ktorú bližšie v dôvodoch dovolania ani nešpecifikuje), ale o námietku

inú, ktorú sťažovateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu

a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade

založili svoje rozhodnutie. Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že konanie je

zaťažené vadou v zmysle ustanovenia , teda

že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný. V súvislosti

s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých je konanie postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, resp. vytýkajúcimi nesprávne právne posúdenie

veci, treba uviesť, že tieto námietky môžu byť síce relevantnými dovolacími dôvodmi,

avšak na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v ustanovení § 237 Občianskeho súdneho

poriadku nezakladajú súčasne aj prípustnosť dovolania.

Zo spisu ústavného súdu sp. zn. vyplýva, že sťažovateľka

v rovnakej veci podala osobitnú sťažnosť (doručenú ústavnému súdu takisto 6. novembra

2013), ktorá smeruje proti konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. ,

teda proti uzneseniu najvyššieho súdu z 24. júla 2013, ktorým bolo dovolanie sťažovateľky

proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 13. októbra 2011 odmietnuté.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľka v konaní vedenom všeobecnými súdmi predovšetkým zdôrazňovala, že

nehnuteľnosti, ktorých sa konanie týka, neboli už ani v čase podania žaloby v katastri

nehnuteľností vedené na jej mene, pretože boli zaradené do konkurznej podstaty iného

subjektu, a to úpadcu, z ktorého v rámci speňažovania konkurznej podstaty prešli

na žalovanú 2. Z toho vyvodzovala, že neboli splnené podmienky konania, a preto

žalobkyňa takúto žalobu nebola vôbec oprávnená podať a konanie o takejto žalobe nemalo

byť vedené. Žaloba mala byť podľa sťažovateľky zamietnutá pre nedostatok podmienok

konania. Potom, ako žalobkyňa vzala žalobu proti sťažovateľke späť, navyše namietala aj

proti zastaveniu konania v zmysle , keď zaujala

stanovisko, podľa ktorého so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Za takýto

dôvod označila svoj záujem na tom, aby došlo k zamietnutiu žaloby proti nej na tom

základe, že neboli splnené podmienky konania o nej.

Podľa názoru ústavného súdu treba dôvody uznesenia krajského súdu považovať za

dostatočne jasné a presvedčivé. Uznesenie v nijakom prípade nejaví známky arbitrárnosti

či zjavnej neodôvodnenosti.

Jadrom argumentácie sťažovateľky je jej právny názor, podľa ktorého súdne konanie

trpí neodstrániteľnou vadou, keďže na majetok podliehajúci konkurzu nebolo možné na

návrh žalobkyne konanie ani len začať. Žalobkyňa podľa nej nie je totiž osobou aktívne

vecne legitimovanou na podanie určovacej žaloby v takomto prípade.

Z argumentácie sťažovateľky je už na prvý pohľad zrejmé, že má celkom nesprávnu

predstavu o procesno-právnom inštitúte podmienok konania v zmysle § 103 a § 104

.

„Zákon výslovne procesné podmienky neuvádza. Možno však dôvodiť, že

procesnými podmienkami musia byť také vlastnosti súdu a účastníkov konania, ktoré jedine

umožňujú dosiahnuť cieľ občianskeho súdneho konania. K podmienkam konania potom

nevyhnutne patrí tiež neexistencia vecných prekážok v konaní. Na strane súdu patria

k podmienkam konania také vlastnosti, ktoré sú vymedzením jeho práva a povinnosti

vykonávať ako orgán štátu občianske súdne konanie a na základe jeho výsledkov

rozhodovať. K týmto vlastnostiam patrí jednak právomoc súdu, ale tiež jeho príslušnosť,

a to tak vecná, ako aj funkčná a miestna. K podmienkam konania na strane účastníkov patria

také ich vlastnosti, ktoré im umožňujú vystupovať v konaní v postavení účastníkov a ktoré

im zároveň umožňujú mať subjektívne procesné práva a povinnosti a svojimi úkonmi ich

nadobúdať. Ide o spôsobilosť byť účastníkom konania a o spôsobilosť procesnú.

U zástupcov účastníkov konania prichádza do úvahy spôsobilosť byť zástupcom a nutnosť

preukázať oprávnenie na zastupovanie. K vecným procesným podmienkam patrí návrh na

začatie konania, pokiaľ je podľa zákona podanie tohto návrhu podmienkou začatia konania.

Ak súd v prípadoch, kde to zákon dovoľuje, začína konanie bez návrhu, stáva sa procesnou

podmienkou tiež vydanie uznesenia o začatí konania. K takzvaným negatívnym procesným

podmienkam či k prekážkam patrí prekážka začatého konania (litispendencie) a prekážka

veci rozsúdenej (rei iudicatae).“ ()

Aj keby sa vychádzalo z toho, že žalobkyňa v danom prípade nie je vecne aktívne

legitimovaná začať a viesť konanie o určenie vlastníckeho práva k sporným

nehnuteľnostiam (ako to tvrdí sťažovateľka), neznamenalo by to nedostatok podmienok

konania. V skutočnosti by išlo o to, že žalobkyňa nie je nositeľkou tých subjektívnych

hmotných práv, prisúdenia ktorých sa v konaní domáha. Takéto zistenie všeobecného súdu

znamená, že žaloba v merite veci nie je dôvodná a ako taká má byť zamietnutá. Úsudok

v tomto smere však môže všeobecný súd urobiť až po skončení dokazovania v rámci

rozhodnutia (rozsudku) vo veci samej.

Prípadné zistenie, že niektorá z podmienok konania nie je splnená, a to buď preto, že

ide o neodstrániteľný nedostatok, alebo preto, že odstrániteľný nedostatok nebol odstránený

ani v určenej lehote na základe výzvy všeobecného súdu, má za následok zastavenie

konania v zmysle ustanovenia alebo 2 .

V takomto prípade (v rozpore s tvrdením sťažovateľky) neprichádza teda do úvahy, aby sa

rozhodlo výrokom o zamietnutí žaloby, keďže tento indikuje rozhodnutie vo veci samej.

Zo všetkých uvedených dôvodov je zrejmé, že v danom prípade všeobecné súdy

nemali a ani nemohli vo veci rozhodnúť vo vzťahu voči sťažovateľke zamietnutím žaloby

z dôvodu nedostatku podmienok konania.

Vzhľadom na to, že došlo k späťvzatiu žaloby proti sťažovateľke, pričom podľa

názoru všeobecných súdov (ktorého správnosť sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému

súdu nenapáda) dôvod nesúhlasu sťažovateľky so späťvzatím žaloby nebolo možné

považovať za vážny v zmysle , vznikol stav

neodstrániteľného nedostatku podmienky konania. Tento stav spočíva v tom, že už

neexistuje návrh na začatie konania, bez ktorého takéto konanie nemôže prebiehať.

V konečnom dôsledku bolo preto konanie zastavené pre neexistenciu (účinné späťvzatie)

návrhu na začatie konania, teda pre nesplnenie tejto procesnej podmienky. Ustanovenie § 96

ods. 1 tretej vety , podľa ktorého ak je návrh vzatý späť

sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví, je v pomere špeciality k ustanoveniu § 104 ods. 1

prvej vety , podľa ktorého ak ide o taký nedostatok

podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Sťažovateľka namieta aj porušenie , podľa ktorého každý má

právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti

a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, pričom verejnosť možno

vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že z podanej sťažnosti nevyplývajú žiadne

také okolnosti, ktoré by prípadne bolo možné subsumovať pod namietané ustanovenie,

a preto je sťažnosť v tejto časti aj z tohto dôvodu zjavne neopodstatnená.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013