Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 646/2013
PDF · 166.03 KB
No categories available
II. ÚS 646/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., zastúpenej advokátkou
JUDr. A. C., Z., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 9 Co 359/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra
2013 doručená sťažnosť spoločnosti R., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod
sp. zn. 9 Co 359/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 31. októbra 2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom hospodárstva
Slovenskej republiky (ďalej len „žalobkyňa“), vedie proti sťažovateľke ako žalovanej 1
a proti spoločnosti S., s. r. o., ako žalovanej 2 konanie o určenie vlastníckeho práva
k bytovému domu súp. č. 400 stojacemu na parc. č. 309/2 v kat. území R. Konanie prebieha
na Okresnom súde Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 106/2008.
Uznesením okresného súdu č. k. 5 C 106/2008-275 zo 4. augusta 2011 bolo konanie proti
sťažovateľke ako žalovanej 1 zastavené, a to v dôsledku späťvzatia žaloby proti nej v celom
rozsahu, ku ktorej došlo pred otvorením pojednávania konaného 28. septembra 2010.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 359/2011 z 13. októbra 2011 bolo uznesenie
okresného súdu potvrdené. Napokon uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 139/2013 z 24. júla 2013 bolo odmietnuté dovolanie
sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu. Uznesenie najvyššieho súdu bolo
sťažovateľke doručené 2. septembra 2013.
Nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania vedeného všeobecnými súdmi, boli
zahrnuté do súpisu majetku úpadcu A., s. r. o. (ďalej len „úpadca“). Žalobkyňa pôvodne
podala žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam len proti sťažovateľke, a to
aj napriek tomu, že v tomto čase boli už nehnuteľnosti zapísané správcom konkurznej
podstaty do konkurznej podstaty úpadcu, pričom aj napriek tomu správca konkurznej
podstaty nebol za účastníka konania označený. Podľa názoru sťažovateľky začatie konania
o určenie vlastníckeho práva k majetku podliehajúcemu konkurzu bez účasti správcu
konkurznej podstaty je priamo vylúčené zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov. Napriek uvedenému však takéto konanie
naďalej prebieha, pričom sťažovateľka vyčerpala všetky možnosti právnej ochrany pred
nezákonnosťou uvedeného postupu zo strany všeobecných súdov.
Podaním doručeným okresnému súdu 4. júna 2009 žalobkyňa požiadala, aby do
konania bola pripustená ako ďalšia účastníčka žalovaná 2, keďže v rámci speňažovania
majetku v konkurznom konaní vedenom proti úpadcovi došlo k prevodu sporných
nehnuteľností na žalovanú 2. Uznesením okresného súdu č. k. 5 C 106/2008-126 z 5. júna
2009 bola žalovaná 2 pripustená do konania. Následne potom 28. septembra 2010 (ako to je
už uvedené, pozn.) žalobkyňa vzala späť žalobu proti sťažovateľke.
Sťažovateľka nesúhlasí s právnou argumentáciou krajského súdu, podľa ktorej
úpadca nikdy nebol účastníkom konania, a pokiaľ sa súdne konanie týkalo majetku
patriaceho do konkurznej podstaty iného subjektu (úpadcu), nemá táto skutočnosť vplyv na
samotné začatie konania a jeho priebeh, keď účastníkmi súdneho konania sú úplne iné
subjekty, na majetok ktorých v čase začatia súdneho konania konkurz vyhlásený nebol.
Krajský súd namiesto nápravy nezákonného stavu tento stav odobril, pričom sa žiadnym
relevantným spôsobom nevysporiadal s otázkou samotnej možnosti, resp. nemožnosti takéto
konanie začať a viesť.
Vo vzťahu ku konaniu vedenému najvyšším súdom sťažovateľka poukazuje na to, že
prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 237 písm. e) Občianskeho súdneho
poriadku (nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný).
Namietala tiež existenciu inej vady, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
ako aj nesprávne právne posúdenie veci.
Sťažovateľka zdôrazňuje, že už v čase podania žaloby boli sporné nehnuteľnosti
právom zaradené do konkurznej podstaty úpadcu, a keďže tieto skutočnosti boli riadne
zverejnené v Obchodnom vestníku, každý musel mať o nich vedomosť. To zároveň
znamená, že predmetné konanie mohlo začať iba na návrh správcu konkurznej podstaty
úpadcu alebo takým návrhom podaným voči nemu, ktorý je v zmysle zákona prípustný
(napr. excindančná žaloba). Celé súdne konanie trpí neodstrániteľnou vadou, keďže súdne
konanie na majetok podliehajúci konkurzu nebolo možné na návrh žalobkyne ani len začať.
Žalobkyňa totiž nebola osobou aktívne vecne legitimovanou na podanie určovacej žaloby,
ktorej predmetom je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré ku dňu začatia
konania boli majetkom podliehajúcim konkurzu. Tento nedostatok má za následok, že
všetky rozhodnutia vydané v takomto konaní sú nezákonnými aktmi. Podľa názoru
sťažovateľky okresný súd by mal žalobu žalobkyne zamietnuť pre nedostatok podmienok
konania.
Uznesenie krajského súdu nespĺňa ani požiadavky na riadne odôvodnenie uznesenia
podľa § 167 ods. 2 a § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Uznesenie sa
nevysporiadalo so zásadnými otázkami predloženými sťažovateľkou a dôležitými pre
správne rozhodnutie. Ide o otázku týkajúcu sa možnosti začať a viesť súdne konanie
o určenie vlastníckeho práva k majetku podliehajúcemu konkurzu, ako aj o otázku možnosti
začať a viesť súdne konanie týkajúce sa majetku podliehajúceho konkurzu bez účasti
správcu dotknutej konkurznej podstaty.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
9 Co 359/2011 s tým, aby bolo uznesenie z 13. októbra 2011 zrušené a vec bola vrátená na
ďalšie konanie.
II.
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 9 Co 359/2011 z 13. októbra 2011 vyplýva, že
ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 5 C 106/2008-275 zo 4. augusta 2011.
Podľa názoru krajského súdu ustanovenie § 96 Občianskeho súdneho poriadku síce
rešpektuje navrhovateľa ako pána sporu (dominus litis), avšak výnimočne, ak navrhovateľ
zoberie návrh späť a odporca so späťvzatím návrhu nesúhlasí z vážnych dôvodov, súd jeho
dispozičnému návrhu za splnenia ďalších zákonných predpokladov nevyhovie a konanie
nezastaví. Úvaha súdu o tom, či ide o skutočne vážne dôvody, ktoré bránia zastaveniu
konania, vychádza predovšetkým z predmetu sporu, z preukázania pasívnej legitimácie
účastníka konania, zo záujmu odporcu, aby sa vec vo vzťahu k nemu definitívne rozhodla
s tým, aby týmto rozhodnutím bola založená vo vzťahu k nemu prekážka veci právoplatne
rozhodnutej. Predmetom tohto konania je určenie vlastníckeho práva k bytovému domu.
Podľa aktuálneho výpisu z listu vlastníctva vlastníčkou je žalovaná 2. Zásadne platí, že ak
sa navrhovateľ domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, ktorej je v katastri
nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný, má vo vzťahu k tejto osobe nepochybne
naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Otázkou však je, či má naliehavý právny
záujem na požadovanom určení i vo vzťahu k osobe, ktorá v čase sporu nie je zapísaná ako
vlastníčka v katastri nehnuteľností. V tomto smere je i krajský súd toho názoru, že
vo vzťahu k osobe, ktorá nie je zapísaná v katastri nehnuteľností ako vlastníčka
nehnuteľnosti, resp. o vlastníctvo ktorej je vedený spor, nemá navrhovateľ vo vzťahu
k takejto osobe naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keďže na jeho právnom
postavení by sa fakticky nič nezmenilo, keďže osobou zapísanou v katastri nehnuteľností by
i naďalej zostal už zapísaný vlastník. Morálny záujem sťažovateľky na tom, aby žaloba bola
vo vzťahu k nej zamietnutá, keďže v priebehu sporu stratila vlastníctvo k predmetu sporu,
nie je pre posúdenie vážnosti dôvodov, pre ktoré sťažovateľka so späťvzatím návrhu
nesúhlasí, relevantný. Je potrebné vychádzať zo stavu, ktorý tu momentálne je. Ten je taký,
že sťažovateľka evidenčne ako vlastníčka predmetu sporu vedená nie je, zrejme nejde ani
o majetok, ktorý by podliehal konkurzu, ktorý by jej ako úpadcovi, na majetok ktorého bol
vyhlásený konkurz, patril, a teda na jej právnom postavení by sa ani prípadným
vyhovujúcim rozsudkom, ale ani prípadným zamietnutím žaloby nič nezmenilo.
Za zavádzajúce a irelevantné považoval krajský súd námietky sťažovateľky, podľa ktorých
už pred začatím konania boli nehnuteľnosti tvoriace predmet konania majetkom iného
subjektu, a to úpadcu, a teda zákonný predpoklad týkajúci sa začatia vedenia súdneho
konania od počiatku absentoval, keďže už v čase konania existovala neodstrániteľná
zákonná prekážka, pre ktorú nebolo možné konanie začať, ale ani viesť. V tejto súvislosti je
potrebné poukázať na to, že úpadca účastníkom tohto konania nebol a nie je. Pokiaľ sa preto
súdne konanie týkalo majetku podliehajúceho konkurzu (vedeného voči nejakej inej
obchodnej spoločnosti než úpadcovi, ktorá účastníkom tohto konania nebola), môže táto
skutočnosť ovplyvniť eventuálne otázku vlastníctva k predmetu sporu, nemá však vplyv
na samotné začatie súdneho konania a na jeho priebeh, keď účastníkmi súdneho konania sú
úplne iné subjekty, na majetok ktorých v čase začatia súdneho konania konkurz vyhlásený
nebol.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 139/2013 z 24. júla 2013 vyplýva, že ním
bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
9 Co 359/2011 z 13. októbra 2011. Sťažovateľka v dovolaní uviedla, že uznesenie krajského
súdu napáda v zmysle § 237 písm. e) v spojení s ustanovením § 241 ods. 2 písm. a)
Občianskeho súdneho poriadku, teda preto, že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, ale tiež preto, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ako aj preto, že rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. b) a c) Občianskeho súdneho
poriadku]. V odôvodnení dovolania uviedla, že v čase začatia konania boli nehnuteľnosti
tvoriace predmet konania majetkom podliehajúcim konkurzu, ktorý patril úpadcovi,
a žalobkyňa podala návrh na začatie konania proti sťažovateľke, ktorá bola evidovaná
na príslušnom liste vlastníctva, a v čase, keď už bola prípadná spornosť zápisu majetku
do konkurznej podstaty úpadcu odstránená. Ďalej podrobne rozobrala režim súdnych konaní
týkajúcich sa majetku podliehajúceho konkurzu a jednotlivé ustanovenia zákona, z čoho
vyvodila, že konanie je postihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a zrejmú nesprávnosť rozhodnutí oboch nižších súdov. Podľa názoru najvyššieho
súdu prípustnosť dovolania vo veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo
k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v ustanovení § 237 Občianskeho
súdneho poriadku, pričom sťažovateľka tvrdí, že konanie je zaťažené vadou v zmysle
ustanovenia § 237 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku, teda že sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný. V predmetnej veci však nebol zistený
tvrdený nedostatok návrhu na začatie konania. Okresný súd totiž začal konať na základe
žaloby žalobkyne z 1. apríla 2008 doručenej okresnému súdu 3. apríla 2008. V tomto
prípade z obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého
každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu) zo strany sťažovateľky ani nejde o námietku
nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e) Občianskeho
súdneho poriadku (ktorú bližšie v dôvodoch dovolania ani nešpecifikuje), ale o námietku
inú, ktorú sťažovateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu
a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade
založili svoje rozhodnutie. Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že konanie je
zaťažené vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku, teda
že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný. V súvislosti
s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých je konanie postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, resp. vytýkajúcimi nesprávne právne posúdenie
veci, treba uviesť, že tieto námietky môžu byť síce relevantnými dovolacími dôvodmi,
avšak na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v ustanovení § 237 Občianskeho súdneho
poriadku nezakladajú súčasne aj prípustnosť dovolania.
Zo spisu ústavného súdu sp. zn. Rvp 20873/2013 vyplýva, že sťažovateľka
v rovnakej veci podala osobitnú sťažnosť (doručenú ústavnému súdu takisto 6. novembra
2013), ktorá smeruje proti konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Cdo 139/2013,
teda proti uzneseniu najvyššieho súdu z 24. júla 2013, ktorým bolo dovolanie sťažovateľky
proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 Co 359/2011 z 13. októbra 2011 odmietnuté.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľka v konaní vedenom všeobecnými súdmi predovšetkým zdôrazňovala, že
nehnuteľnosti, ktorých sa konanie týka, neboli už ani v čase podania žaloby v katastri
nehnuteľností vedené na jej mene, pretože boli zaradené do konkurznej podstaty iného
subjektu, a to úpadcu, z ktorého v rámci speňažovania konkurznej podstaty prešli
na žalovanú 2. Z toho vyvodzovala, že neboli splnené podmienky konania, a preto
žalobkyňa takúto žalobu nebola vôbec oprávnená podať a konanie o takejto žalobe nemalo
byť vedené. Žaloba mala byť podľa sťažovateľky zamietnutá pre nedostatok podmienok
konania. Potom, ako žalobkyňa vzala žalobu proti sťažovateľke späť, navyše namietala aj
proti zastaveniu konania v zmysle § 96 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keď zaujala
stanovisko, podľa ktorého so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Za takýto
dôvod označila svoj záujem na tom, aby došlo k zamietnutiu žaloby proti nej na tom
základe, že neboli splnené podmienky konania o nej.
Podľa názoru ústavného súdu treba dôvody uznesenia krajského súdu považovať za
dostatočne jasné a presvedčivé. Uznesenie v nijakom prípade nejaví známky arbitrárnosti
či zjavnej neodôvodnenosti.
Jadrom argumentácie sťažovateľky je jej právny názor, podľa ktorého súdne konanie
trpí neodstrániteľnou vadou, keďže na majetok podliehajúci konkurzu nebolo možné na
návrh žalobkyne konanie ani len začať. Žalobkyňa podľa nej nie je totiž osobou aktívne
vecne legitimovanou na podanie určovacej žaloby v takomto prípade.
Z argumentácie sťažovateľky je už na prvý pohľad zrejmé, že má celkom nesprávnu
predstavu o procesno-právnom inštitúte podmienok konania v zmysle § 103 a § 104
„Zákon výslovne procesné podmienky neuvádza. Možno však dôvodiť, že
procesnými podmienkami musia byť také vlastnosti súdu a účastníkov konania, ktoré jedine
umožňujú dosiahnuť cieľ občianskeho súdneho konania. K podmienkam konania potom
nevyhnutne patrí tiež neexistencia vecných prekážok v konaní. Na strane súdu patria
k podmienkam konania také vlastnosti, ktoré sú vymedzením jeho práva a povinnosti
vykonávať ako orgán štátu občianske súdne konanie a na základe jeho výsledkov
rozhodovať. K týmto vlastnostiam patrí jednak právomoc súdu, ale tiež jeho príslušnosť,
a to tak vecná, ako aj funkčná a miestna. K podmienkam konania na strane účastníkov patria
také ich vlastnosti, ktoré im umožňujú vystupovať v konaní v postavení účastníkov a ktoré
im zároveň umožňujú mať subjektívne procesné práva a povinnosti a svojimi úkonmi ich
nadobúdať. Ide o spôsobilosť byť účastníkom konania a o spôsobilosť procesnú.
U zástupcov účastníkov konania prichádza do úvahy spôsobilosť byť zástupcom a nutnosť
preukázať oprávnenie na zastupovanie. K vecným procesným podmienkam patrí návrh na
začatie konania, pokiaľ je podľa zákona podanie tohto návrhu podmienkou začatia konania.
Ak súd v prípadoch, kde to zákon dovoľuje, začína konanie bez návrhu, stáva sa procesnou
podmienkou tiež vydanie uznesenia o začatí konania. K takzvaným negatívnym procesným
podmienkam či k prekážkam patrí prekážka začatého konania (litispendencie) a prekážka
veci rozsúdenej (rei iudicatae).“ (II. ÚS 510/2012)
Aj keby sa vychádzalo z toho, že žalobkyňa v danom prípade nie je vecne aktívne
legitimovaná začať a viesť konanie o určenie vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam (ako to tvrdí sťažovateľka), neznamenalo by to nedostatok podmienok
konania. V skutočnosti by išlo o to, že žalobkyňa nie je nositeľkou tých subjektívnych
hmotných práv, prisúdenia ktorých sa v konaní domáha. Takéto zistenie všeobecného súdu
znamená, že žaloba v merite veci nie je dôvodná a ako taká má byť zamietnutá. Úsudok
v tomto smere však môže všeobecný súd urobiť až po skončení dokazovania v rámci
rozhodnutia (rozsudku) vo veci samej.
Prípadné zistenie, že niektorá z podmienok konania nie je splnená, a to buď preto, že
ide o neodstrániteľný nedostatok, alebo preto, že odstrániteľný nedostatok nebol odstránený
ani v určenej lehote na základe výzvy všeobecného súdu, má za následok zastavenie
konania v zmysle ustanovenia § 104 ods. 1 alebo 2 Občianskeho súdneho poriadku.
V takomto prípade (v rozpore s tvrdením sťažovateľky) neprichádza teda do úvahy, aby sa
rozhodlo výrokom o zamietnutí žaloby, keďže tento indikuje rozhodnutie vo veci samej.
Zo všetkých uvedených dôvodov je zrejmé, že v danom prípade všeobecné súdy
nemali a ani nemohli vo veci rozhodnúť vo vzťahu voči sťažovateľke zamietnutím žaloby
z dôvodu nedostatku podmienok konania.
Vzhľadom na to, že došlo k späťvzatiu žaloby proti sťažovateľke, pričom podľa
názoru všeobecných súdov (ktorého správnosť sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému
súdu nenapáda) dôvod nesúhlasu sťažovateľky so späťvzatím žaloby nebolo možné
považovať za vážny v zmysle § 96 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, vznikol stav
neodstrániteľného nedostatku podmienky konania. Tento stav spočíva v tom, že už
neexistuje návrh na začatie konania, bez ktorého takéto konanie nemôže prebiehať.
V konečnom dôsledku bolo preto konanie zastavené pre neexistenciu (účinné späťvzatie)
návrhu na začatie konania, teda pre nesplnenie tejto procesnej podmienky. Ustanovenie § 96
ods. 1 tretej vety Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak je návrh vzatý späť
sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví, je v pomere špeciality k ustanoveniu § 104 ods. 1
prvej vety Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak ide o taký nedostatok
podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má
právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti
a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, pričom verejnosť možno
vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že z podanej sťažnosti nevyplývajú žiadne
také okolnosti, ktoré by prípadne bolo možné subsumovať pod namietané ustanovenie,
a preto je sťažnosť v tejto časti aj z tohto dôvodu zjavne neopodstatnená.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2013