Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 576/2013
PDF · 258.28 KB
No categories available
IV. ÚS 576/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2013
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti I. G., S. G. a mal. K. G., zastúpeného jeho zákonnou
zástupkyňou I. G., všetci bytom M., právne zastúpených advokátkou JUDr. S. S., K., ktorou
namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn.
14 C 29/2008, za účasti Okresného súdu Košice-okolie, takto
rozhodol:
1. Základné právo I. G., S. G. a mal. K. G. na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn.
14 C 29/2008 p o r u š e n é b o l i .
2. I. G. a S. G. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každej v sume po 2 000 €
(slovom dvetisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý vyplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Mal. K. G. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom
dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý vyplatiť k rukám jeho
zákonnej zástupkyne I. G. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice-okolie j e p o v i n n ý uhradiť I. G., S. G. a mal. K. G.
trovy konania v sume 656,01 € (slovom šesťstopäťdesiatšesť eur a jeden cent) na účet ich
právnej zástupkyne JUDr. S. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2013
doručená sťažnosť I. G. (ďalej aj „sťažovateľka“), S. G. a mal. K. G., zastúpeného jeho
zákonnou zástupkyňou I. G. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 29/2008.
Z vyžiadaného spisu a zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi konania
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 14 C 29/2008 o rozvod manželstva a úpravu
rodičovských práv a povinností. Návrh na začatie konania bol okresnému súdu doručený
5. februára 2008.
Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú:
«V danej právnej veci okresný súd po uskutočnenom pojednávaní vo veci samej
rozsudkom č. k. 14 C 29/2008-53 zo dňa 4. marca 2009 rozhodol tak, že manželstvo
navrhovateľa a matky rozviedol, na čas po rozvode maloletú S. a maloletého K. zveril do
osobnej starostlivosti matky, pričom navrhovateľa zaviazal prispievať na výživu maloletej S.
sumou 130 € mesačne a na výživu maloletého K. sumou 100 € mesačne, vždy vopred do 15.
dňa, toho ktorého kalendárneho mesiaca k rukám matky, počnúc právoplatnosťou rozsudku.
Zároveň okresný súd označeným rozsudkom na čas po rozvode styk navrhovateľa s
maloletými deťmi zakázal.
Tento rozsudok v časti výroku o rozvode manželstva ako aj v časti výroku o zverení
maloletých deti na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky nadobudol právoplatnosť
24. apríla 2009.
Na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku okresného súdu
č. k. 14 C 29/2008-53 zo dňa 4. marca 2009 Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) uznesením č. k. 7 CoP 179/2009-83 zo dňa 21. decembra. 2009 tento v odvolaním
napadnutej časti, t. j. v časti výroku o výživnom a v časti výroku o zákaze styku
navrhovateľa s maloletými deťmi okrem iného z dôvodu, že rozhodnutie „je nekonštruktívne
a nepreskúmateľné“ zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.»
Sťažovatelia tvrdia, že „V danej právnej veci je súdne konanie, ktoré trvá už viac ako
5 rokov, poznačené rozsiahlymi prieťahmi a neefektívnym postupom okresného súdu.
V prvom rade zdôrazňujeme, že ak by rozsudok okresného súdu č. k. 14 C 29/2008-
53 zo dňa 4. marca 2009 nemusel byť krajským súdom v časti výroku o výživnom pre
maloleté deti ako aj v časti o úprave styku zrušený z dôvodu, že tento bol nepreskúmateľný
pre nedostatok dôvodov, vec by už mohla byť prinajmenšom v časti úpravy výživného dávno
skončená. V právnej veci návrhu nijako nemožno vzhliadať zložitosť odôvodňujúcu trvanie
konania o rozsahu viac ako 5 rokov.“.
Sťažovatelia sa domáhajú aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 5 000 € pre každého z nich, keďže „... matka maloletých detí za celé obdobie
po rozvode, počnúc dňom 25. apríla 2009 až dosiaľ, bola vystavovaná psychickej záťaži
spôsobovanej starosťou pri zabezpečovaní materiálnych potrieb detí. Naviac
pre neprimerané dlhé trvanie namietaného súdneho konania sa podstatne sťažilo
aj uplatňovanie nárokov maloletých na výživné, keďže na strane navrhovateľa sa v priebehu
konania viackrát a podstatným spôsobom menili tak osobné ako aj príjmové pomery.
Napokon sa dôsledkom pribúdajúceho veku maloletých menili pomery aj na ich strane.
Z dôvodu podstatnej zmeny pomerov na strane navrhovateľa je tak reálna hrozba,
že okresným súdom určené dlžné výživné za obdobie od 25. apríla 2009 až dosiaľ už nebude
ani vymožiteľné.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo 1. I. G...., 2. maloletého K. G...., a 3. S. G.... na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj
právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane
ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní
vedenom pod spisovou značkou 14 C 29/2008, porušené bolo.
2. Okresnému súdu Košice-okolie sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
14 C 29/2008 konal bez zbytočných prieťahov.
3. I. G.... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom:
päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice-okolie povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov
odo dna právoplatnosti tohto nálezu.
4. Maloletému K. G.... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €
(slovom: päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice-okolie povinný mu vyplatiť do rúk jeho
matky I. G. do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.
5. S. G.... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom:
päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice-okolie povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
6. I. G...., maloletému K. G...., ako aj S. G.,... priznáva náhradu trov tohto konania,
ktorú je Okresný súd Košice-okolie povinný im spoločne a nerozdielne uhradiť na účet ich
právnej zástupkyne - advokátky JUDr. S. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 576/2013-16 z 23. septembra 2013 prijal
sťažnosť, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 29/2008, na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného
súdu, aby prípadne doplnila svoje vyjadrenie k sťažnosti sp. zn. 1 Spr. V 325/13 z 25. júna
2013 (vyžiadané ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti, pozn.) a zároveň oznámila,
či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr/2111/13 doručenom ústavnému
súdu 5. novembra 2013 oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie, a súhlasí s jeho upustením. Ďalej v označenom prípise uviedla, že „od
posledného vyjadrenia k veci boli v konaní č. 14 C/29/2008 vykonané tieto úkony:
- dňa 15. 8. 2013 bol spis predložený na Krajský súd v Košiciach za účelom
rozhodnutia o odvolaní účastníkov konania,
- dňa 30. 9. 2013 krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých
výrokoch o určení výživného a dlžného výživného pre plnoletú S. a maloletého K. a zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku o splatnosti dlžného výživného,
- dňa 21. 10. 2013 bolo konanie právoplatne skončené“.
Vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. 1 Spr. V 325/13 z 25. júna 2013 predsedníčka
okresného súdu uviedla prehľad úkonov súdu v napadnutom konaní a ďalej v ňom okrem
iného zdôraznila, že sťažnosť považuje za nedôvodnú, „... nakoľko vo veci súd konal
priebežne. Vo veci bolo dňa 30. 5. 2013 rozhodnuté rozsudkom, voči rozsudku podala matka
odvolanie. Priebeh a dĺžka konania boli ovplyvnené tým, že v priebehu konania sa
podstatne menili pomery, z ktorých má súd vychádzať pri rozhodovaní vo veci samej a to
hlavne pomery podstatné pre určenie samotnej výšky výživného (otec uzavrel druhé
manželstvo, pribudli mu ďalšie dve vyživovacie povinnosti rozhodovalo sa o manželskom
výživnom pre terajšiu manželku navrhovateľa, v obdobiach rozhodných pre určenie
výživného mal rôzny príjem, keďže bol v priebehu konania po dobu cca jedného roka
práceneschopný), ale aj pomery podstatné pre rozhodnutie o samotnom nároku na určenie
výživného, keďže otec podal návrh na zapretie otcovstva voči S. a mal. K. G. V súvislosti
s uvedeným bolo potrebné vo veci vykonávať rozsiahle dokazovanie a opätovne aktualizovať
už súdom raz zistené skutočnosti (prevažne príjem otca). Poukazujem tiež na to, že v období
od 1. 1. 2011 až do 5. 9. 2011 bola prejednávajúca sudkyňa práceneschopná (s prerušením
v mesiaci marec 2011), pričom spis bol dňa 5. 4. 2011 pridelený na prejednanie
a rozhodnutie inému sudcovi a v septembri 2011 bola vec opätovne pridelená JUDr. A.“.
Dňa 6. novembra 2013 vyzval ústavný súd právnu zástupkyňu sťažovateľov, aby
sa vyjadrila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia
predsedníčky okresného súdu sp. zn. 1 Spr. V 325/13 z 25. júna 2013 a sp. zn. Spr/2122/13
z 30. októbra 2013 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
Právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní doručenom ústavnému súdu 18. novembra
2013 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a zároveň využila možnosť
zaujať stanovisko k vyjadreniam predsedníčky okresného súdu, v ktorom okrem iného
uvádza:
«Pokiaľ okresný súd vo svojom vyjadrení odôvodňuje časové trvanie namietaného
konania najmä zmenou pomerov rozhodujúcich pre určenie výživného, sťažovatelia
zdôrazňujú, že trvanie konania viac ako 5 rokov nijako nemožno dávať do príčinnej
súvislosti so zmenou pomerov na strane účastníkov. Práve naopak, dôsledkom prieťahov
a neefektívneho postupu okresného súdu bolo treba v rámci dokazovania zohľadňovať
okolnosti na strane účastníkov za obdobie viac ako 5 rokov... Podľa názoru sťažovateľov
na ťarchu okresného súdu je treba pričítať aj časové trvanie konania na Krajskom súde
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) od 25. 05. 2009 do 21. 12. 2009, kedy krajský súd
uznesením č. k. 7 CoP/179/2009-83 z 21. 12. 2009 rozsudok okresného súdu
č. k. 14 C 29/2008-53 zo 04. 03. 2009 v časti výroku o výživnom a o úprave styku zrušil
pre nedostatok dôvodov, resp. z dôvodu, že tento rozsudok bol nekonštruktívny
a nepreskúmateľný. A teda, ak by bol rozsudok okresného súdu č. k. 14 C 29/2008-53
zo 04. 03. 2009 riadne a náležité odôvodnený, vec by mohla byť už 21. 12. 2009
prinajmenšom v časti určenia výživného právoplatne skončená... A teda dôsledkom
neefektívneho postupu okresného súdu bol Znalecký posudok č. 16/2010 zo dňa 18. 10.
2010 znalca PhDr. Ľ. B. zameraný na riešenie otázok, ktoré už ani neboli predmetom
súdneho konania, a v nie poslednom rade dôsledkom časového odstupu medzi jeho
vypracovaním (18. 10. 2010) a rozhodnutím okresného súdu (30. 05. 2013) sa tento
znalecký posudok stal úplne nepoužiteľným, resp. neúčelným.»
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedníčky okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 29/2008 a z písomných
vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tieto skutočnosti:
Dňa 5. februára 2008 bol okresnému súdu doručený návrh na rozvod manželstva
a úpravu práv a povinností k maloletým deťom. Uznesením sp. zn. 14 C 29/2008
z 5. marca 2008 okresný súd ustanovil maloletým deťom kolízneho opatrovníka, doručil
účastníkom konania procesné poučenia a zisťoval ich príjmy. Pojednávanie nariadené
na 4. december 2008 bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti matky maloletých detí
(sťažovateľky), na pojednávaní 4. marca 2009 bola vec prerokovaná a následne bol vo veci
vyhlásený rozsudok č. k. 14 C 29/2008-53.
Proti výroku rozsudku o zákaze styku otca s deťmi a proti výroku o určení výživného
podal 22. apríla 2009 odvolanie otec maloletých detí, ktorého okresný súd 23. apríla 2009
vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie a zároveň doručil odvolanie ostatným
účastníkom konania na vyjadrenie. Dňa 27. mája 2009 bola vec predložená Krajskému súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd uznesením
č. k. 7 CoP 179/2009-83 z 21. decembra 2009 rozsudok v napadnutých výrokoch zrušil
a vec 23. decembra 2009 vrátil okresnému súdu.
Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd 2. februára 2010 vyzval orgán
sociálnej starostlivosti na prešetrenie pomerov účastníkov konania. Pojednávanie nariadené
na 13. máj 2010 bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne,
na pojednávaní 17. júna 2010 okresný súd vec prerokoval a odročil z dôvodu nariadenia
znaleckého dokazovania. Uznesením sp. zn. 14 C 29/2008 z 2. júla 2010 bol ustanovený
súdny znalec z odboru psychológie detí, ktorý 20. októbra 2010 doručil okresnému súdu
vypracovaný znalecký posudok. Uznesením sp. zn. 14 C 29/2008 z 21. októbra 2010 priznal
okresný súd znalcovi odmenu a následne 7. decembra 2010 vyzval účastníkov konania
na predloženie listinných dôkazov. Pojednávanie nariadené na 27. január 2011 bolo
odročené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne a na pojednávaní 24. marca 2011
bola vec prerokovaná a odročená s tým, že sťažovateľka má vyčísliť dlžné výživné. Dňa
20. septembra 2011 okresný súd zisťoval majetkové pomery otca maloletých detí,
pojednávanie nariadené na 26. január 2012 odročil z dôvodu práceneschopnosti zákonnej
sudkyne. Na pojednávaní 22. marca 2012 bola vec prerokovaná.
V nadväznosti na prebiehajúce konanie o určenie otcovstva okresný súd uznesením
č. k. 14 C 29/2008-361 z 24. mája 2012 prerušil konanie do právoplatného skončenia
konania o určenie otcovstva a predbežným opatrením č. k. 14 C 29/2008-349
z 25. júna 2012 upravil vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom. Proti predbežnému
opatreniu podal otec 10. júla 2012 odvolanie a proti uzneseniu o prerušení konania podali
28. augusta 2012 sťažovatelia. Dňa 3. októbra 2012 bol spisový materiál preložený
krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaniach účastníkov konania. Krajský súd
10. októbra 2012 uznesením č. k. 8 CoP 426/2012-374 zmenil výrok predbežného opatrenia
vo vzťahu k vyživovacej povinnosti voči maloletým deťom a uznesením
č. k. 8 CoP 427/2012-378 uznesenie okresného súdu o prerušení konania zrušil.
Okresný súd v ďalšom období vec prerokoval na pojednávaniach uskutočnených
3. januára 2013 a 21. februára 2013. Pojednávanie nariadené na 14. marec 2013 bolo
odročené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne a pojednávanie nariadené
na 16. máj 2013 na žiadosť otca. Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom
č. k. 14 C 29/2008-472 z 30. mája 2013, proti ktorému podal odvolanie otec 11. júna 2013
a sťažovatelia 13. júna 2013. Krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutých výrokoch o určení výživného a dlžného výživného pre plnoletú S.
a maloletého K. a zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku o splatnosti
dlžného výživného. Dňa 21. októbra 2013 bolo konanie právoplatne skončené.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 29/2008.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby
sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a ods. 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie
môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod
na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní
alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.
Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.
1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje,
že predmetom namietaného konania bolo rozhodovanie o úprave rodičovských práv
a povinností k maloletým deťom. Obdobné spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej
agendy okresných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade ustálená judikatúra
všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľov ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska
za zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn. 14 C 29/2008 nepotvrdzuje ani faktickú zložitosť
posudzovanej veci. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou ani
skutkovou zložitosťou veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.
Ústavný súd zároveň konštatuje, že z hľadiska povahy veci (úprava rodičovských práv
a povinností k deťom) ide o konanie, ku ktorému musia všeobecné súdy pristupovať
s osobitnou starostlivosťou.
2. Pri hodnotení namietaného konania z hľadiska ďalšieho štandardne uplatňovaného
kritéria, teda správania sťažovateľov ako účastníkov namietaného konania, ústavný súd
nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu
pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným
prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Zo súdneho spisu sp. zn. 14 C 29/2008 vyplýva, že v doterajšom priebehu
namietaného konania došlo k viacerým obdobiam krátkodobej nečinnosti okresného súdu,
avšak rozhodujúce pochybenie okresného súdu podľa názoru ústavného súdu spočíva v tom,
že konanie ako celok je poznačené neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou súvisiacou
najmä s obstarávaním listinných dôkazov. Ústavný súd sa tiež stotožňuje s názorom právnej
zástupkyne sťažovateľov, podľa ktorého bol postup okresného súdu v namietanom konaní
neefektívny vzhľadom na dôvody, pre ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 7 CoP 179/2009
z 21. decembra 2009 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 14 C 29/2008-53 zo 4. marca
2009 v časti výroku o výživnom a o úprave styku s mal. deťmi z dôvodu, že bol
„nekonštruktívny a nepreskúmateľný“, a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, čím
došlo k predĺženiu namietaného konania.
Zohľadňujúc aj doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania najmä
s poukazom na jeho predmet (úprava rodičovských práv a povinností k maloletým deťom,
pozn.), ústavný súd dospel k záveru, že v jeho doterajšom priebehu došlo k zbytočným
prieťahom, ktoré boli spôsobené jednak neodôvodnenou nečinnosťou okresného súdu,
ale najmä jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou. Na tomto základe ústavný súd
rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené základné právo
sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1
výroku tohto nálezu).
Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne
príčiny spôsobiť tieto prieťahy, ústavný súd s odkazom na svoju ustálenú judikatúru (pozri
napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) neakceptoval.
Personálne problémy (opakovaná práceneschopnosť zákonnej sudkyne) totiž nemôžu byť
na ťarchu účastníka konania a nemajú povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť
súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci samej.
Sťažovatelia sa tiež v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy domáhali, aby ústavný súd
prikázal okresnému súdu konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom
na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu bolo namietané konanie
už právoplatne skončené, ústavný súd tomuto návrhu nevyhovel (bod 5 výroku tohto
nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovatelia sa domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
5 000 € pre každého z nich z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.
Pri rozhodovaní o sume primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd
vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva,
ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na charakter neefektívnej činnosti okresného súdu v skúmanom období,
berúc do úvahy celkovú dĺžku namietaného konania, ktorá je z ústavného hľadiska
s ohľadom na jeho predmet (povahu veci) zjavne neakceptovateľná, dospel ústavný súd
k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €
pre každého zo sťažovateľov primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (body 2 a 3
výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle citovaného znenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym
zastupovaním JUDr. S. S. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z
priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok
2012, ktorá bola 781 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2013. Úhradu
priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti,
písomné stanovisko sťažovateľov k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu) podľa § 1
ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to
každému zo sťažovateľov za každý úkon sumu 130,16 €, čo po znížení o 50 % podľa § 13
ods. 2 vyhlášky predstavuje sumu 585,72 €. Spolu s režijným paušálom za tri úkony troch
sťažovateľov [3 x 3 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)] predstavuje celková odmena sumu
656,01 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013