Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 716/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval návrh MVDr. J. S., Č., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., K.,

na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť

funkcií č. VP/30/13-K z 25. júna 2013 a takto

rozhodol:

Návrh MVDr. J. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bol 9. septembra

2013 poštou doručený návrh MVDr. J. S., Č. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. J. M., K., ktorým sa domáha preskúmania rozhodnutia Výboru Národnej

rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) č. VP/30/13-K z

25. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z návrhu a priloženej dokumentácie vyplýva, že navrhovateľ, ktorému zanikol

mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) 10. marca

2012, mal povinnosť podať písomné oznámenie podľa ústavného

Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení

ústavného (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“

alebo „ústavný zákon“) za rok 2012 do 31. marca 2013, avšak podal ho až 6. júna 2013. Po

oboznámení sa s touto skutočnosťou výbor uznesením č. 166 z 23. mája 2013 začal proti

navrhovateľovi konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov

podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona a súčasne ho podľa čl. 9 ods. 4 ústavného

zákona požiadal o stanovisko pre účely uvedeného konania. Navrhovateľ sa k uzneseniu

č. 166 z 23. mája 2013 vyjadril listom z 5. júna 2013, v ktorom sa ospravedlnil za

skutočnosť, že nepodal písomné oznámenie podľa čl. 7 ústavného zákona v ustanovenom

termíne.

Na základe uvedených skutočností výbor napadnutým rozhodnutím rozhodol, že

navrhovateľ ako bývalý poslanec národnej rady nepodal oznámenie podľa čl. 7 ústavného

zákona v lehote ustanovenej ústavným zákonom, čím porušil povinnosť ustanovenú v čl. 7

ods. 1 ústavného zákona, a na tomto základe mu bola v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a)

v spojení s čl. 9 ods. 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu uložená pokuta

v sume 805 €. Keďže pokuta sa ukladá v súlade s čl. 10 písm. a) ústavného zákona v sume

zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, ktorý u navrhovateľa predstavoval

sumu 369 € za rok 2012, teda jeho mesačný plat za rok 2012 bol nižší ako priemerná

mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky, bola navrhovateľovi

v súlade s čl. 9 ods. 16 ústavného zákona uložená pokuta v sume zodpovedajúcej priemernej

nominálnej mesačnej mzde v hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2012. Napadnuté

rozhodnutie výboru bolo schválené jeho uznesením č. 229 z 25. júna 2013.

Navrhovateľ vo svojom návrhu okrem iného uvádza:

„V čase od 9. VII. 2010 do 10. III. 2012 som vykonával funkciu poslanca NR SR. Rok

po skončení mandátu sme mali podať oznámenie podľa článku 7 ústavného zákona

č. Po takmer 13 mesiacoch mimo politiky som na túto skutočnosť, tak ako aj

mnoho iných bývalých funkcionárov, zabudol. Priznanie som podal okamžite po tom, ako

som sa o tejto povinnosti dozvedel, t. j. po prevzatí oznámenia o začatí konania

z príslušného výboru NR SR. Spolu s priznaním som podal aj vyjadrenie, ktoré odo mňa

výbor požadoval a ktoré Vám pripájam v prílohe.

Napriek tomuto vyjadreniu mi bola udelená pokuta. Túto nepovažujem za prijateľnú,

nakoľko podľa môjho názoru výbor porušil dvakrát zásadu rovnosti pred zákonom,

garantovanú v článku 12, odsek 1 SR a Zák. a to:

1. Výbor, jeho aparát a iné štruktúry NR SR opakovane niekoľkokrát pripomínali

povinnosť a termín podania súčasným poslancom NR SR. Bývalým poslancom ho však

nepripomenul nikto. Sám keď som bol poslancom, bol som ako všetci moji vtedajší

kolegovia mnohokrát pred blížiacim sa termínom upozorňovaný na povinnosť podať

majetkové priznanie. ... Dnes však bývalých poslancov nemal kto upozorniť. Vidno to aj na

číslach, súčasní poslanci všetci priznanie podali, z bývalých poslancov ho však väčšina

nepodala. Predseda výboru B. sám v médiách uviedol, že toho roku priznanie nepodal,

alebo podal neskoro rekordný počet verejných funkcionárov. Je to určite B. hrubý

nedostatok. On spolu zapríčinil tento stav. ... Výbor, ani ostatné štruktúry NR SR, nepoužili

rovnaký meter na naplnenie litery zákona pre súčasných a pre bývalých poslancov.

Dokonca si myslím, že aj po zosumarizovaní oznámení po 31. III. 2013, mohli byť tí, ktorí

ho nepodali, vyzvaní upomienkou alebo výzvou...

2. Výbor porušil aj druhý krát rovnosť pred zákonom. Na svojom zasadnutí po

sumarizácii vyjadrení, poslanec A. P. navrhol jednému bývalému poslancovi neudeliť

pokutu, nakoľko je sociálny prípad. Výbor to hlasovaním odsúhlasil. Keďže ja som v

súčasnosti nezamestnaný, evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny a nemám

žiadny príjem, žiadam, aby mi bola pokuta taktiež odpustená.“

V doplnení návrhu, ktoré navrhovateľ doručil ústavnému súdu 9. septembra 2013

osobne, sa k namietanému porušeniu zásady rovnosti vyplývajúcej z

postupom výboru ďalej predovšetkým uvádza:

„Počas výkonu mandátu poslanca NR SR bol navrhovateľ, rovnako aj ostatní

poslanci pred blížiacim sa termínom podania oznámenia upozorňovaný na doručenie

predmetného oznámenia podľa Zákona a to zo strany Výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, ako

aj jeho administratívneho aparátu. Táto prax trvá podľa dostupných informácií aj

v súčasnosti. Porušenie rovnosti pred zákonom vidí navrhovateľ v tom, že súčasní poslanci

sú na splnenie svojej povinnosti upozorňovaní, avšak bývalí poslanci nie. Táto skutočnosť

vyplýva aj z porovnania podaných oznámení súčasných a bývalých poslancov. Tým, že

splnenie povinnosti, ako aj sankcie za jej nesplnenie sú rovnaké na oboch stranách, nie je

možné, aby boli súčasní poslanci konaním Výboru pre nezlučiteľnosť funkcií takto

„uprednostňovaní“ pred bývalými poslancami. Druhé porušenie zásady rovnosti vidí

navrhovateľ taktiež v konaní Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií. Podľa dostupných

informácií Výbor neudelil sankciu za porušenie rovnakej povinnosti v prípade bývalého

poslanca V. L. a to z dôvodu, že je sociálny prípad. Z dôvodu, že navrhovateľ je v súčasnosti

nezamestnaný, je evidovaný Úradom práce sociálnych vecí a rodiny a zároveň nemá žiaden

príjem nesúhlasí s udelenou sankciou a rozdielnym prístupom k obdobným situáciám.“

Na základe uvedených skutočností navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

návrhu na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií

č. k. VP/30/13-K z 25. júna 2013 sa zrušuje. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre

nezlučiteľnosť funkcií je povinný uhradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet

jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 2 ods. 1 písm. b) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa tento

ústavný zákon vzťahuje na funkcie poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár

je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy

do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie,

a) či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára

s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2,

b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu

alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone

funkcie verejného funkcionára,

c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch

právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických

osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné pôžitky,

d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcie

verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorých

vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejného

funkcionára,

e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorí

s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa

trvalého pobytu.

V zmysle čl. 7 ods. 5 písm. e) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu

poslanci národnej rady podávajú oznámenie podľa odseku 1 určenému výboru Národnej

rady Slovenskej republiky.

Podľa čl. 9 ods. 1 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu konanie

o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov vykonáva

výbor, ak ide o verejných funkcionárov uvedených v čl. 2 ods. 1 písm. a) až n) a t) až zk).

Podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu orgán,

ktorý uskutočňuje konanie podľa odseku 1, začne konanie z vlastnej iniciatívy, ak jeho

zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol

neúplné alebo nepravdivé údaje alebo že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil

povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo...

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konaní

preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie

ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo

čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa

uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto

ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku.

Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pokuta sa

ukladá v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, ak ide o porušenie

povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 v lehote ustanovenej v čl. 7.

Podľa čl. 9 ods. 15 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu na účely tohto

ústavného zákona sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina

z jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon verejnej funkcie

a v prípade...

Podľa čl. 9 ods. 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v prípade, ak

mesačný plat verejného funkcionára, voči ktorému vedie konanie orgán uvedený v čl. 9

ods. 1 písm. a), je nižší ako priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej

republiky za predchádzajúci kalendárny rok, pri výpočte sumy podľa odseku 10 sa za

mesačný plat považuje priemerná nominálna mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej

republiky za uplynulý kalendárny rok.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný

funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na Ústavný súd

Slovenskej republiky v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1,

ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia

rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči verejnému

funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho

doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred Ústavným súdom Slovenskej

republiky upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa ak sa návrh neodložil alebo neodmietol,

prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí

návrhu.

V zmysle konanie o preskúmaní rozhodnutia

vo veci ochrany verejného záujmu sa začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa

týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany verejného

záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného

záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa účastníkom konania je navrhovateľ

a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu

záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných

funkcionárov.

Podľa o návrhu koná a rozhoduje senát

ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa ak senát ústavného súdu zistí, že konanie

verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri

výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí.

V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu (PLz. ) vyplýva, že aj na konanie

o preskúmanie rozhodnutia vo veciach ochrany verejného záujmu sa vzťahuje § 25 zákona

o ústavnom súde upravujúci predbežné prerokovanie návrhov na začatie konania pred

ústavným súdom. Úlohou ústavného súdu bolo teda v zmysle § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde predbežne prerokovať bez prítomnosti navrhovateľa jeho návrh, ktorým sa

domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia výboru, a zistiť, či existujú dôvody na jeho

odmietnutie podľa (PLz. ).

Ako vyplýva z už citovaného , predmet tohto

konania, v rámci ktorého ústavný súd plní funkciu orgánu rozhodujúceho o opravnom

prostriedku proti rozhodnutiu výboru, je obmedzený výlučne na posúdenie konania

navrhovateľa ako verejného funkcionára z hľadiska jeho konformnosti s príslušnými

ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Primárnym impulzom vzniku

tohto konania je konanie verejného funkcionára (za ktorého sa považuje aj bývalý poslanec

národnej rady, pozn.), ktorý je povinný plniť povinnosti vyplývajúce pre neho z ústavného

zákona o ochrane verejného záujmu. Ďalším krokom determinujúcim konanie ústavného

súdu o opravnom prostriedku je konkrétne rozhodnutie výboru, a v neposlednom rade je

ním návrh navrhovateľa, ktorým sa domáha, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutie

preskúmal. Ústavný súd konštatuje, že vo veci navrhovateľa sú splnené podmienky na

predbežné prerokovanie jeho návrhu v zmysle príslušných ustanovení zákona o ústavnom

súde.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne

neopodstatnený. V konaniach o sťažnostiach podľa sa podľa

konštantnej judikatúry za zjavne neopodstatnenú považuje sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

Citované právne názory ústavného súdu týkajúce sa zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti podľa možno nepochybne primerane aplikovať aj na

predbežné prerokovanie návrhov na začatie konania vo veciach ochrany verejného záujmu.

Na tomto základe možno za zjavne neopodstatnený návrh vo veciach ochrany verejného

záujmu považovať predovšetkým taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný

súd nezistí takú príčinnú súvislosť medzi navrhovateľom napádaným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a ustanoveniami ústavného zákona o ochrane

verejného záujmu, ktorá by zakladala reálnu možnosť vyhovieť návrhu navrhovateľa po

jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. ).

Vychádzajúc z uvedeného, sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu

navrhovateľa sústredil na posúdenie, či ho z hľadiska argumentácie v ňom uplatnenej

nemožno považovať za zjavne neopodstatnený.

Navrhovateľ vo svojom návrhu nespochybňuje, že nepodal oznámenie podľa čl. 7

ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v lehote ustanovenej týmto ústavným

zákonom, namieta však skutočnosť, že výbor nepostupoval v súlade so zásadou rovnosti,

keď ho ako bývalého poslanca národnej rady neupozornil na splnenie povinnosti

vyplývajúcej z citovaného ustanovenia, pričom poukazuje na „prax“ výboru vo vzťahu

k súčasným poslancom národnej rady, ako aj skutočnosť, že výbor postupoval v rovnakej

veci vo vzťahu k inému bývalému poslancovi národnej rady odlišným spôsobom a pokutu

„zo sociálnych dôvodov“ neuložil.

Vychádzajúc z na vec sa vzťahujúcich právnych noriem, ústavný súd konštatuje, že

na navrhovateľa ako bývalého poslanca národnej rady, ktorý vykonával túto verejnú funkciu

do 10. marca 2012, sa v rozhodnom čase (v čase do 31. marca 2013) vzťahovali povinnosti

ustanovené ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu, teda aj povinnosť podať

oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Vzhľadom na

skutočnosť, že navrhovateľ nepodal toto oznámenie v lehote ustanovenej týmto ústavným

zákonom o ochrane verejného záujmu zákonom, t. j. nesplnil povinnosť ustanovenú týmto

ústavným zákonom, výbor začal proti nemu konanie z vlastnej iniciatívy, pričom mu uložil

pokutu v sume 805 €, aplikujúc čl. 9 ods. 10 písm. a) v spojení s čl. 9 ods. 15 a 16

ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Ústavný súd konštatuje, že výška pokuty

bola výborom určená v súlade s označenými ustanoveniami tohto ústavného zákona.

Ústavný súd v konaniach o preskúmanie rozhodnutia vo veciach ochrany verejného

záujmu v zmysle čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu zdôrazňuje, že

účelom tohto konania je predovšetkým preveriť plnenie (dodržiavanie) povinností

a obmedzení verejnými funkcionármi, ktoré im vyplývajú z tohto ústavného zákona (m. m.

PLz. , ).

Z citovaných ustanovení týkajúcich sa konania podľa

ústavného zákona o ochrane verejného záujmu (§ 73a a § 73b) možno vyvodiť, že

navrhovateľ musí v tomto konaní preukázať, že jeho konanie ako verejného funkcionára

nebolo v rozpore s týmito ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu,

teda že povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce z tohto ústavného zákona neporušil.

V prípade navrhovateľa však táto podmienka splnená nie je a z podaného návrhu, ako už

bolo uvedené, naopak vyplýva, že navrhovateľ nijako nespochybňuje, že porušil povinnosť

vyplývajúcu mu z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, a ani

nepopiera, že písomné oznámenie nepodal v ústavným zákonom ustanovenej lehote, t. j. do

31. marca 2013.

Už aj dosiaľ uvedené skutočnosti samy osebe zakladajú dostatočný dôvod na

odmietnutie návrhu navrhovateľa ako zjavne neopodstatneného, keďže v jeho odôvodnení

chýba akákoľvek argumentácia, ktorá by vyvracala, že jeho konanie nebolo v rozpore

s právami a povinnosťami uloženými mu ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu,

a teda v ňom nie sú uvedené žiadne skutočnosti, ktoré by ústavný súd mohol kvalifikovať

ako relevantné v rámci konania podľa a .

Z v spojení s ústavného zákona

o ochrane verejného záujmu vyplýva, že predmetom konania o preskúmanie rozhodnutia

vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, v rámci ktorého

ústavný súd plní funkciu orgánu rozhodujúceho o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu

výboru, je iba posúdenie konania verejného funkcionára z hľadiska jeho konformnosti

s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Tomu

zodpovedá aj zákonná úprava rozhodovania ústavného súdu v tomto konaní; ak senát

ústavného súdu po preskúmaní napadnutého rozhodnutia výboru zistí, že konanie verejného

funkcionára nebolo v rozpore s uvedeným ústavným zákonom, tak ho zruší, a naopak, ak po

jeho preskúmaní dospeje k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ním,

tak ho potvrdí.

V súvislosti s námietkou navrhovateľa týkajúcou sa porušenia zásady rovnosti

postupom výboru spočívajúcim v tom, že bývalých poslancov národnej rady neupozorňuje

tak, ako súčasných poslancov národnej rady na splnenie povinnosti vyplývajúcej z čl. 7

ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ústavný súd považuje za potrebné

zdôrazniť, že z ústavného zákona o ochrane verejného záujmu nevyplýva pre orgán konajúci

o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov povinnosť

„upozorňovať“ verejných funkcionárov na splnenie ich povinnosti vyplývajúcej im z čl. 7

ústavného zákona.

Nesplnenie povinností vyplývajúcich verejným funkcionárom z ústavného zákona

o ochrane verejného záujmu zakladá legálny a legitímny dôvod na uplatnenie

(ústavnoprávnej) zodpovednosti podľa tohto ústavného zákona príslušným orgánom

verejnej moci, t. j. verejný funkcionár, ktorý si tieto povinnosti dôsledne nesplní, sa

vystavuje možnému sankčnému postihu podľa príslušných ustanovení tohto ústavného

zákona. Tak je to aj v danom prípade, keď navrhovateľ nesplnil svoju povinnosť podľa čl. 7

ústavného zákona. Už samotný fakt, že verejný funkcionár má povinnosť ozrejmiť svoje

majetkové pomery, je aj preventívnym krokom na potlačenie prípadného korupčného

konania, a aj z toho dôvodu je nevyhnutné vyžadovať od verejného funkcionára dôsledné

plnenie povinností, ktoré pre neho z ústavného zákona o ochrane verejného záujmu

vyplývajú (m. m. ).

Z tohto hľadiska považuje ústavný súd za irelevantnú aj námietku, podľa ktorej

výbor postupoval v rovnakej veci vo vzťahu k inému bývalému poslancovi národnej rady

odlišným spôsobom, keď mu pokutu „zo sociálnych dôvodov“ neuložil. Ústavný súd bez

toho, aby zaujímal meritórne stanovisko k otázke, či tak mohol výbor vo veci iného

bývalého poslanca národnej rady postupovať a rozhodnúť (t. j. či v navrhovateľom

spomínanom prípade neporušil ústavný zákon o ochrane verejného záujmu, pozn.),

poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej ústavný zákon o ochrane verejného

záujmu nedáva možnosť orgánom, ktoré rozhodujú o porušení povinností verejnými

funkcionármi podľa tohto ústavného zákona (a teda aj výboru), odpustiť uloženie pokuty,

príp. ju zmierniť (znížiť jej výšku) s ohľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci

(m. m. ). V takejto situácii nemožno ústavne relevantným spôsobom

namietať ani v konaní pred ústavným súdom o preskúmanie rozhodnutia vo veciach ochrany

verejného záujmu výšku pokuty, ktorá bola rozhodnutím výboru verejnému funkcionárovi

uložená. Navyše, argumentácia navrhovateľa o porušení zásady rovnosti výborom tým, že

v inej rovnakej veci rozhodol o „neuložení pokuty“, je irelevantná pre posúdenie veci,

keďže nepreukazuje, že navrhovateľ neporušil povinnosť uloženú mu čl. 7 ústavného

zákona o ochrane verejného záujmu, o ktorú v rámci konania o ochrane verejného záujmu

ide.

V nadväznosti na návrh navrhovateľa, aby ústavný súd rozhodol o odpustení jemu

uloženej pokuty, ústavný súd uvádza, že ani jemu (a ani ,

príp. ústavný zákon o ochrane verejného záujmu) nepriznáva vo vzťahu k pokutám

uloženým verejným funkcionárom podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu

moderačné oprávnenie, t. j. v prípade, ak výška pokuty bola výborom uložená v súlade

s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, musí ju

rešpektovať ako vecne správnu a z ústavného hľadiska nespochybniteľnú. Ústavný súd je

totiž tiež štátny orgán (nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti), ktorý je viazaný .

V je explicitne vyjadrený jeden zo základných princípov právneho štátu,

v zmysle ktorého môžu štátne orgány (a teda aj ústavný súd) konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd sa musí

dôsledne riadiť vymedzením svojich právomocí vyplývajúcich mu z a nasl.

a ďalej konkretizovaných v , a preto nemôže ani vo veci

navrhovateľa rozhodnúť nad rámec svojich právomocí (m. m. ).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, ktorá uvádza,

že postup a rozhodnutie orgánu verejnej moci (v posudzovanom prípade výboru), ktoré

vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy alebo hmotnoprávnej úpravy,

v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (m. m. ,

), a teda ani porušovanie iných ustanovení , príp. ústavných zákonov.

Sumarizujúc dosiaľ uvedené, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel

k záveru, že námietky, ktoré uplatnil navrhovateľ proti napadnutému rozhodnutiu výboru,

sú z hľadiska platnej ústavnej a zákonnej úpravy zjavne irelevantné, a preto nesignalizujú

žiadnu reálnu možnosť zrušiť toto rozhodnutie (podľa § 73b ods. 2 zákona o ústavnom

súde) po prípadnom prijatí návrhu na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní odmietol návrh navrhovateľa podľa ako

zjavne neopodstatnený.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013