Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 648/2013
PDF · 281.44 KB
No categories available
IV. ÚS 648/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., zastúpeného advokátkou Mgr. Margarétou
Lukačovičovou, Sekurisova 16, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prípisom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Ndob 13/2012 z 3. mája 2012 a postupom, ktorý predchádzal
jeho vyhotoveniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. B. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2012
doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
Mgr. Margarétou Lukačovičovou, Sekurisova 16, Bratislava, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) prípisom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Ndob 13/2012 z 3. mája 2012
a postupom, ktorý predchádzal jeho vyhotoveniu.
V súvislosti s porušením označených práv sťažovateľ v časti podstatnej pre toto
konanie sťažnosť odôvodňuje takto: «Sťažovateľ ako navrhovateľ v právnej veci vedenej
na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8 Cbi 64/2004 na pojednávaní dňa 5. apríla 2012
podľa § 15a ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku vzniesol námietku zaujatosti voči
sudkyni Krajského súdu v Bratislave Ľ. K. z dôvodu, že svojím nezákonným postupom
a svojvoľným zvýhodňovaním odporcu v uvedenom súdnom konaní vzbudzuje dôvodné
pochybnosti o svojej nezaujatosti a nestrannosti. Dôvody, ktoré sťažovateľa viedli k podaniu
námietky zaujatosti, sťažovateľ následne konkretizoval a doplnil v písomnom podaní
z 5. apríla 2012.
Dňa 1. marca 2012 sťažovateľ v uvedenej právnej veci podal do podateľne
Krajského súdu v Bratislave vyjadrenie ku skutkovému a právnemu stavu veci s návrhom na
vykonanie dôkazov. V úvode vyjadrenia sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že už na
pojednávaní dňa 6. októbra 2011 Krajskému súdu v Bratislave navrhol vyriešiť
prejudiciálnu otázku platnosti písomného uznania dlhu z 13. septembra 2005, ktorým mu
jeho vtedajší klient − spoločnosť W. s. r. o. (ďalej aj „spoločnosť W.“) uznal svoj dlh čo do
dôvodu a výšky za poskytnuté právne služby, keďže medzi ním a odporcom vznikol spor
ohľadom tejto otázky. Ako sťažovateľ uviedol v predmetnom vyjadrení, bez vyriešenia tejto
otázky súd nemôže pokračovať v prejednávaní veci, keďže od zodpovedania tejto otázky
závisí odpoveď na základnú otázku súdneho konania, kto z účastníkov konania nesie
dôkazné bremeno k predmetu sporu. Pravidlá spravodlivého súdneho procesu vyžadujú, aby
otázka dôkazného bremena k predmetu sporu nebola medzi účastníkmi sporná.
V uvedenom vyjadrení sťažovateľ v súlade s ustálenou judikatúrou súdov Slovenskej
republiky, súdov Českej republiky a autoritatívnou právnou vedou poukázal na právne
účinky písomného uznania dlhu dlžníkom, najmä na vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky
o existencii dlhu k okamihu tohto uznania a prechod dôkazného bremena o existencii
a výške dlhu z veriteľa na dlžníka.
V súvislosti s námietkou odporcu, že predmetné písomné uznanie dlhu je neplatné,
sťažovateľ vo vyjadrení uviedol podrobnú právnu argumentáciu vychádzajúcu z judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a z právnej logiky, z ktorej vyplýva neopodstatnenosť
a nedôvodnosť uvedenej námietky odporcu.
Ako sťažovateľ tiež uviedol v predmetnom vyjadrení, odporca (správca konkurznej
podstaty spoločnosti W... T. V.) v tomto súdnom konaní doteraz žiadny dôkaz spochybňujúci
existenciu dlhu dlžníka (spoločnosti W.) súdu nepredložil.
Napriek uvedenému skutkovému a právnemu stavu veci, sudkyňa Krajského súdu
v Bratislave Ľ. K. na pojednávaní dňa 5. apríla 2012 bez uvedenia akýchkoľvek dôvodov
ignorovala sťažovateľom opakovane vznesený návrh na vyriešenie prejudiciálnej otázky
platnosti písomného uznania dlhu z 13. septembra 2005 a svojím postupom odporujúcim
právnym účinkom písomného uznania dlhu, t. j. v zjavnom rozpore so zákonom, preniesla
dôkazné bremeno o existencii a výške písomne uznaného dlhu z odporcu na navrhovateľa
(veriteľa)...
Postup sudkyne, ktorým napriek sťažovateľovmu opakovanému upozorneniu ignoruje
právne účinky uznania dlhu dlžníkom, nemožno označiť inak ako svojvoľný (arbitrárny).
Týmto postupom (t. j. svojvoľným prenesením dôkazného bremena z odporcu
na navrhovateľa) sudkyňa v predmetnom incidenčnom konaní zároveň bez právneho dôvodu
zvýhodňuje odporcu, čím v rozpore s pravidlami spravodlivého súdneho procesu vedome
porušuje princíp rovnosti účastníkov konania garantovaný v článku 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a v § 18 Občianskeho súdneho poriadku. Uvedený postup sudkyne
preto napĺňa objektívne pochybnosti o jej nezaujatosti a nestrannosti v predmetnom súdnom
konaní.
V uvedenom vyjadrení ku skutkovému a právnemu stavu veci podanom na Krajskom
súde v Bratislave dňa 1. marca 2012 sa sťažovateľ v súvislosti s požiadavkou odporcu,
aby mu predložil časovú špecifikáciu úkonov právnej služby, podrobne vyjadril aj k otázke
povinnosti mlčanlivosti, ktorá mu vyplýva z § 23 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o advokácii“) a § 9 ods. 1
Advokátskeho poriadku.
Ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania v predmetnej právnej veci z 1. marca 2012,
sudkyňa Ľ. K. predtým, ako ju sťažovateľ informoval o uvedenom písomnom vyjadrení
ku skutkovému a právnemu stavu veci, k otázke sťažovateľovej povinnosti mlčanlivosti
advokáta v predmetnom súdnom konaní do zápisnice uviedla nasledujúci právny názor:
„Podľa názoru súdu vzhľadom na ust. § 23 ods. 5 zákona o advokácii, v tomto prípade
advokát nemá povinnosť zachovávať mlčanlivosť, pretože predmet sporu je medzi ním
a právnym nástupcom klienta.“
S uvedeným názorom sudkyne krajského súdu nemožno súhlasiť, pretože je v rozpore
s viacerými právnymi predpismi, ustálenou judikatúrou, autoritatívnou právnou vedou
a v neposlednom rade aj v rozpore so zaužívanými metódami výkladu práva a právnou
logikou.
Uvedený právny názor sudkyne vychádza zo zjavne nesprávneho právneho posúdenia
veci odporujúcemu článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, a preto je ústavne
nekonformný.
Právny názor, že v predmetnej veci ide o spor advokáta a právneho nástupcu klienta,
je zjavne nesprávny, a teda svojvoľný.
Dňa 2. augusta 2012 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 8 Cbi 64/2006-514 z 28. júna 2012, ktorým krajský súd zrušil svoje
uznesenie o vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti sp. zn. 8 Cbi 64/2006-502
z 18. apríla 2012.
Z odôvodnenia uvedeného uznesenia krajského súdu vyplýva, že dôvodom zrušenia
uznesenia o vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti bola skutočnosť, že Najvyšší
súd Slovenskej republiky vrátil súdny spis s predloženou námietkou zaujatosti
bez rozhodnutia späť krajskému súdu s tým, že nie je v zmysle ustanovenia § 15a ods. 5
Občianskeho súdneho poriadku dôvod na jeho predloženie najvyššiemu súdu.
Pri nazretí do predmetného súdneho spisu dňa 16. augusta 2012 sťažovateľ zistil,
že najvyšší súd vrátenie spisového materiálu spolu s námietkou zaujatosti späť krajskému
súdu zdôvodnil nasledovne: „Keďže dôvodom vylúčenia sudkyne by mali byť okolnosti,
uvedené v § 14 ods. 3 O. s. p., nie je dôvod na jej predloženie odvolaciemu súdu (§ 15a
ods. 5 O. s. p.).“...
Z uvedeného skutkového a právneho stavu veci vyplýva, že sudkyňa Krajského súdu
v Bratislave Ľ. K. v predmetnom súdnom konaní ignoruje právne účinky uznania dlhu
dlžníkom a napriek sťažovateľovým opakovaným návrhom odmieta rozhodnúť
o prejudiciálnej otázke platnosti písomného uznania dlhu z 13. septembra 2005
spochybnenej odporcom a tým odstrániť právnu neistotu v základnej otázke súdneho sporu,
kto z účastníkov konania nesie dôkazné bremeno o preukazovaní (popretí) existencie a
výšky prihlásenej pohľadávky. Týmto svojvoľným postupom sudkyňa bez právneho dôvodu
zvýhodňuje odporcu a v rozpore s pravidlami spravodlivého súdneho procesu porušuje
princíp rovnosti účastníkov konania.
Zotrvaním na zjavne svojvoľnom výklade § 23 ods. 5 zákona o advokácii
na pojednávaní dňa 5. apríla 2012 sudkyňa Krajského súdu v Bratislave Ľ. K. sťažovateľa
ako účastníka konania núti pod hrozbou zamietnutia žaloby porušiť povinnosť mlčanlivosti
advokáta a vystaviť sa riziku disciplinárnej či inej právnej zodpovednosti za porušenie
základnej povinnosti advokáta...
Z písomného zdôvodnenia vrátenia súdneho spisu spolu a uplatnenou námietkou
zaujatosti najvyšším súdom späť krajskému súdu z 3. mája 2012 vyplýva, že najvyšší súd
postupoval striktne podľa jazykového znenia § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku
v spojení § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. odmietol sa zaoberať námietkou
zaujatosti výlučne z dôvodu, že podľa jeho názoru sa týkala okolností, ktoré spočívajú
v postupe sudcu...
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa odmietol zaoberať jednotlivými skutkovými
dôvodmi námietky zaujatosti výlučne z formálnych dôvodov, t. j. vychádzajúc zo striktného
doslovného jazykového výkladu § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v spojení § 15a
ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, a to napriek skutočnosti, že podľa cit. právneho
názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky je takýto striktný doslovný jazykový výklad
uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku ústavne nekonformný, odporujúci
článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a ustálenej judikatúre Európskeho súdu
pre ľudské práva. Postup najvyššieho súdu je o to prekvapivejší, že na ústavnú
nekonformnosť takéhoto výkladu a uvedený nález ústavného súdu bol najvyšší súd
sťažovateľom výslovne upozornený v písomnom vyhotovení námietky zaujatosti z 5. apríla
2012.»
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom
domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo M. B. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vedenom pod číslom 4 Ndob 13/2012 z 3 mája 2012 porušené bolo.
Postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedený pod číslom 4 Ndob 13/2012
z 3. mája 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť M. B. trovy právneho
zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. Margaréty Lukačovičovej, advokátky,
do desiatich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa
uviesť nasledovné:
Predseda najvyššieho súdu Š. H. podal 22. februára 2013 proti sudcovi IV. senátu
ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách
televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu
osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto súvislosti (aj keď
sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len
„oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila
postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby predložila jeho oznámenie
obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania
a rozhodovania veci sťažovateľa, na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o nej
príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.
O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného
súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného
súdu Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.
Označené uznesenie bolo sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi
doručené 21. júna 2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu v období
od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľa konať a rozhodovať.
Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom
z 27. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného
súdu oznámili, že okrem iných aj vo veci sťažovateľa sú členmi senátu IV. ÚS ako sudcovia
spravodajcovia alebo sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť v uvedených veciach
predpojatí pri výkone funkcie sudcu a obsah vyjadrení Š. H. nijakým spôsobom neovplyvnil
ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach nestranne a objektívne, vzhľadom na (i)
podané trestné oznámenie Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) proti ich osobe, ako aj (ii) Š.
H. počas tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013 prezentované hrubé urážky
a podozrenia z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval na tlačovej besede
v televízii TA3 konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované vyhlásenia Š. H.
o nadržiavaní sťažovateľovi a o korupčnom správaní celého senátu ústavného súdu IV. ÚS
vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 predložili vec predsedníčke ústavného súdu
na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
O oznámení sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej rozhodol ústavný súd uznesením
č. k. I. ÚS 592/2013-10 z 2. októbra 2013 tak, že sudkyňu IV. senátu ústavného súdu
Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.
O oznámení sudcu Jána Lubyho rozhodol ústavný súd uznesením
č. k. I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána
Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci
konať do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru konštantne poukazuje na to, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny s konceptom súdnej
ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru namietaným postupom najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti
konštatuje, že sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a spĺňa všetky
zákonom o ústavnom súde predpísané náležitosti.
Z citovaného obsahu sťažnosti (časť I tohto uznesenia) vyplýva, že jej podstatou
je tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd svojím prípisom sp. zn. 4 Ndob 13/2012 z 3. mája
2012 a postupom predchádzajúcim jeho vyhotoveniu vo vzťahu k podaniu sťažovateľa
z 5. apríla 2012 označenému ako „námietka zaujatosti“ porušil jeho základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže sa obmedzil iba na formálne
posúdenie jeho obsahu.
Najvyšší súd v prípise sp. zn. 4 Ndob 13/2012 z 3. mája 2012 uviedol: „V prílohe
vraciam spisový materiál v spore, vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.
8 Cbi/64/2006, ktorý bol predložený na rozhodnutie o námietke zaujatosti, vznesenej
žalobcom.
Keďže dôvodom vylúčenia sudkyne by mali byť okolnosti, uvedené v § 14 ods. 3
O. s. p., nie je dôvod na jej predloženie odvolaciemu súdu (§ 15a ods. 5 O. s. p ).“
Zo sťažnosti a z jej príloh ďalej vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal obsahom
podania sťažovateľa z 5. apríla 2012, ktoré sťažovateľ označil ako „námietka zaujatosti“
a ktoré mu postúpil Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v súvislosti
s konaním vedeným týmto súdom pod sp. zn. 8 Cbi 64/2006.
Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) sudcovia
sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci,
k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 14 ods. 3 OSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú
v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.
Podľa § 15a ods. 5 OSP ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených
v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému
súdu nepredkladá.
Podľa § 16 ods. 1 OSP súd predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu
na rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania. Ak sa spis zároveň predkladá
odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní, vec sa predloží až po vykonaní úkonov
spojených s predložením veci odvolaciemu súdu. O tom, či je sudca vylúčený, rozhodne
do desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte; touto lehotou nie je viazaný,
ak rozhoduje zároveň o odvolaní. O vylúčení sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky rozhodne do desiatich dní iný senát tohto súdu.
Podľa § 16 ods. 2 OSP ustanovenie odseku 1 neplatí, ak účastník uplatnil v námietke
zaujatosti rovnaké skutočnosti, o ktorých už rozhodol nadriadený súd alebo iný senát
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ak je námietka zaujatosti podaná po uplynutí lehoty
podľa § 15a ods. 2 alebo ak na námietku súd neprihliada podľa § 15a ods. 3 až 5; v týchto
prípadoch sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. O dôvode, pre ktorý sa vec
nadriadenému súdu nepredkladá, súd upovedomí účastníka konania, ktorý námietku
uplatnil.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že z jeho konštantnej judikatúry vyplýva,
že základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní garantované
prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania pre zaujatosť v zmysle § 14
až § 16 OSP. Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie
je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a nimi „označeného“ sudcu
vylúčiť z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť.
Krajský súd podanie sťažovateľa označené ako námietka zaujatosti postúpil
na rozhodnutie najvyššiemu súdu. Najvyšší súd po jeho posúdení dospel k záveru, že toto
podanie sa týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3 OSP, a bez rozhodnutia
o predmetnom podaní sťažovateľa vrátil súvisiaci súdny spis napadnutým prípisom
krajskému súdu.
Ústavný súd nevidí dôvod spochybniť právny záver najvyššieho súdu vyjadrený
v napadnutom prípise sp. zn. 4 Ndob 13/2012 z 3. mája 2012, že v danom prípade nešlo
v skutočnosti o námietku zaujatosti, ale o podanie, ktoré sa týka len okolností ustanovených
v § 14 ods. 3 OSP.
Z už uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že súd
o námietke účastníka konania, ktorou sa domáha vylúčenia konajúceho sudcu, nerozhoduje,
ak sa zakladá na takých skutočnostiach, ktoré súvisia s jeho postupom v konaní. Sťažovateľ
založil svoju argumentáciu predovšetkým na náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 153/08
z 1. júla 2008, ktorým ústavný súd naznačil základné diferenčné kritériá posudzovania
situácie, keď by postup sudcu v konaní mohol zakladať pochybnosti o jeho nestrannosti.
Ústavný súd však v okolnostiach danej veci nedospel k záveru, že by sťažovateľom
namietaný postup sudkyne Ľ. K. zakladal akékoľvek pochybnosti o jej nestrannosti,
teda že by namietaný postup mohol byť prejavom nezákonnosti, prípadne svojvôle.
Sťažovateľ v podaní označenom ako námietka zaujatosti v prvom rade namieta,
že pochybnosti o nestrannosti sudkyne Ľ. K. zakladá skutočnosť, že napriek jeho
opakovaným návrhom „... odmieta rozhodnúť o prejudiciálnej otázke platnosti písomného
uznania dlhu z 13. septembra 2005 spochybnenej odporcom a tým odstrániť právnu neistotu
v základnej otázke súdneho sporu, kto z účastníkov konania nesie dôkazné bremeno
o preukazovaní (popretí) existencie a výšky prihlásenej pohľadávky“.
Ústavný súd v súvislosti s touto sťažovateľom uplatnenou námietkou uvádza,
že platná právna úprava občianskoprávneho konania pripúšťa len dve výnimky,
keď sa rozsudkom nerozhoduje o celej prerokúvanej veci – predmete konania.
Podľa § 152 ods. 2 OSP rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci.
Ak je to však účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo
len o jej základe.
Z uvedeného vyplýva, že tieto systémové výnimky predstavujú situácie, keď súd
rozhoduje o časti predmetu konania (čiastočný rozsudok) alebo o jeho základe (medzitýmny
rozsudok). Kritériom takéhoto postupu súdu je jeho účelnosť − procesná ekonómia.
Zo znenia § 152 ods. 2 druhej vety OSP ďalej vyplýva oprávnenie súdu takto rozhodovať,
teda súd nie je povinný vyhovieť návrhu účastníka konania, ktorým požaduje vydanie
čiastočného alebo medzitýmneho rozsudku a v prípade, ak takému návrhu nehodlá
vyhovieť, ani o tom osobitne rozhodovať.
Súčasná právna úprava občianskoprávneho konania neumožňuje súdu pred
rozhodnutím o celej prejednávanej veci konečným spôsobom rozhodovať o takých
čiastkových otázkach, ktoré si musí (predbežne) vyriešiť pred vydaním meritórneho
rozhodnutia (o celej prejednávanej veci). Podmienky pre takýto procesný postup nevytvára
ani inštitút medzitýmneho rozsudku, pretože týmto rozsudkom možno rozhodnúť
iba o právnom základe veci, teda o všetkých tých otázkach, ktoré vyplývajú z uplatneného
nároku, s výnimkou otázok, ktoré priamo súvisia s jeho výškou − určenie existencie
sporného právneho vzťahu v jeho komplexnosti, a nie o jednotlivých čiastkových právnych
otázkach, ktoré súvisia s rozhodovaním o žalobnom návrhu.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ak sťažovateľ požadoval, aby krajský súd
pred rozhodnutím o celej prejednávanej veci (predbežne) rozhodol o určení, či (sporné)
uznanie záväzku je platným právnym úkonom alebo nie, tak vzhľadom na už uvedené
požadoval, aby súd rozhodol iba o čiastkovej (spornej) právnej otázke. Vzhľadom na to
krajský súd tým, že o tomto návrhu sťažovateľa osobitne nerozhodol, nepostupoval podľa
názoru ústavného súdu nezákonne, keďže, ako vyplýva z už uvedeného, Občiansky súdny
poriadok neposkytuje zákonný rámec pre obligatórnosť takéhoto postupu súdov.
Rovnako aj ustálená rozhodovacia činnosť všeobecných súdov vychádza z právneho
názoru, podľa ktorého posúdenie predbežnej otázky (§ 135 ods. 2 OSP) nemôže byť
vyjadrené ani formou výroku rozsudku medzitýmneho, pretože jej posúdenie nie je
v pomere k základu veci a môže predstavovať len jeho čiastkový aspekt. Posúdenie
predbežnej otázky sa tak prejaví až v tom, ako súd vo veci samej rozhodne a jej riešenie
ozrejmí v odôvodnení rozsudku.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity je založená okrem iného aj na princípe minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky
súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich
uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané
porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že
sťažovateľ nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany
využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi
k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo
je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142
ods. 1 ústavy a § 1 a § 7 OSP).
Predčasnosť a neprípustnosť sťažnosti však v okolnostiach danej veci vyplýva
najmä z toho, že k prípadnej náprave tvrdeného zásahu do základných práv alebo slobôd
sťažovateľa by bolo v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy z preskúmania
ústavným súdom vynechané rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku pred
všeobecným súdom, ktoré mu zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd v konaní,
ktoré dosiaľ prebieha, poskytuje. Úlohou ústavného súdu nie je totiž náprava prípadných
pochybení všeobecných súdov v neskočených (prebiehajúcich) konaniach, ale ústavný súd
je zásadne povolaný posudzovať až z komplexných hľadísk po právoplatnom skončení veci,
či konanie ako celok a jeho výsledok sú ústavne udržateľné.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver
o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je také porušenie,
ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím
konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými
prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03,
III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci
konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle,
že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo.
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to,
že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) a právo na spravodlivé súdne
konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok,
a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci
od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05,
II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03,
I. ÚS 236/03) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
(napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd
a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo
spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že sťažnosť bola za danej
procesnej situácie podaná predčasne. Sťažovateľ totiž bude mať, resp. má možnosť uplatniť
ochranu svojich práv v konaní pred všeobecným súdom. Vzhľadom na to sa podanou
sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako
neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol (z dôvodu uvedeného v enunciáte svojho
rozhodnutia), nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013