Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 648/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., zastúpeného advokátkou Mgr. Margarétou

Lukačovičovou, Sekurisova 16, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prípisom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 3. mája 2012 a postupom, ktorý predchádzal

jeho vyhotoveniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2012

doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

Mgr. Margarétou Lukačovičovou, Sekurisova 16, Bratislava, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) prípisom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. z 3. mája 2012

a postupom, ktorý predchádzal jeho vyhotoveniu.

V súvislosti s porušením označených práv sťažovateľ v časti podstatnej pre toto

konanie sťažnosť odôvodňuje takto: «Sťažovateľ ako navrhovateľ v právnej veci vedenej

na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. na pojednávaní dňa 5. apríla 2012

podľa a vzniesol námietku zaujatosti voči

sudkyni Krajského súdu v Bratislave Ľ. K. z dôvodu, že svojím nezákonným postupom

a svojvoľným zvýhodňovaním odporcu v uvedenom súdnom konaní vzbudzuje dôvodné

pochybnosti o svojej nezaujatosti a nestrannosti. Dôvody, ktoré sťažovateľa viedli k podaniu

námietky zaujatosti, sťažovateľ následne konkretizoval a doplnil v písomnom podaní

z 5. apríla 2012.

Dňa 1. marca 2012 sťažovateľ v uvedenej právnej veci podal do podateľne

Krajského súdu v Bratislave vyjadrenie ku skutkovému a právnemu stavu veci s návrhom na

vykonanie dôkazov. V úvode vyjadrenia sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že už na

pojednávaní dňa 6. októbra 2011 Krajskému súdu v Bratislave navrhol vyriešiť

prejudiciálnu otázku platnosti písomného uznania dlhu z 13. septembra 2005, ktorým mu

jeho vtedajší klient − spoločnosť W. s. r. o. (ďalej aj „spoločnosť W.“) uznal svoj dlh čo do

dôvodu a výšky za poskytnuté právne služby, keďže medzi ním a odporcom vznikol spor

ohľadom tejto otázky. Ako sťažovateľ uviedol v predmetnom vyjadrení, bez vyriešenia tejto

otázky súd nemôže pokračovať v prejednávaní veci, keďže od zodpovedania tejto otázky

závisí odpoveď na základnú otázku súdneho konania, kto z účastníkov konania nesie

dôkazné bremeno k predmetu sporu. Pravidlá spravodlivého súdneho procesu vyžadujú, aby

otázka dôkazného bremena k predmetu sporu nebola medzi účastníkmi sporná.

V uvedenom vyjadrení sťažovateľ v súlade s ustálenou judikatúrou súdov Slovenskej

republiky, súdov Českej republiky a autoritatívnou právnou vedou poukázal na právne

účinky písomného uznania dlhu dlžníkom, najmä na vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky

o existencii dlhu k okamihu tohto uznania a prechod dôkazného bremena o existencii

a výške dlhu z veriteľa na dlžníka.

V súvislosti s námietkou odporcu, že predmetné písomné uznanie dlhu je neplatné,

sťažovateľ vo vyjadrení uviedol podrobnú právnu argumentáciu vychádzajúcu z judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a z právnej logiky, z ktorej vyplýva neopodstatnenosť

a nedôvodnosť uvedenej námietky odporcu.

Ako sťažovateľ tiež uviedol v predmetnom vyjadrení, odporca (správca konkurznej

podstaty spoločnosti W... T. V.) v tomto súdnom konaní doteraz žiadny dôkaz spochybňujúci

existenciu dlhu dlžníka (spoločnosti W.) súdu nepredložil.

Napriek uvedenému skutkovému a právnemu stavu veci, sudkyňa Krajského súdu

v Bratislave Ľ. K. na pojednávaní dňa 5. apríla 2012 bez uvedenia akýchkoľvek dôvodov

ignorovala sťažovateľom opakovane vznesený návrh na vyriešenie prejudiciálnej otázky

platnosti písomného uznania dlhu z 13. septembra 2005 a svojím postupom odporujúcim

právnym účinkom písomného uznania dlhu, t. j. v zjavnom rozpore so zákonom, preniesla

dôkazné bremeno o existencii a výške písomne uznaného dlhu z odporcu na navrhovateľa

(veriteľa)...

Postup sudkyne, ktorým napriek sťažovateľovmu opakovanému upozorneniu ignoruje

právne účinky uznania dlhu dlžníkom, nemožno označiť inak ako svojvoľný (arbitrárny).

Týmto postupom (t. j. svojvoľným prenesením dôkazného bremena z odporcu

na navrhovateľa) sudkyňa v predmetnom incidenčnom konaní zároveň bez právneho dôvodu

zvýhodňuje odporcu, čím v rozpore s pravidlami spravodlivého súdneho procesu vedome

porušuje princíp rovnosti účastníkov konania garantovaný v článku 47 ods. 3

Slovenskej republiky a v . Uvedený postup sudkyne

preto napĺňa objektívne pochybnosti o jej nezaujatosti a nestrannosti v predmetnom súdnom

konaní.

V uvedenom vyjadrení ku skutkovému a právnemu stavu veci podanom na Krajskom

súde v Bratislave dňa 1. marca 2012 sa sťažovateľ v súvislosti s požiadavkou odporcu,

aby mu predložil časovú špecifikáciu úkonov právnej služby, podrobne vyjadril aj k otázke

povinnosti mlčanlivosti, ktorá mu vyplýva z o advokácii

a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o advokácii“) a § 9 ods. 1

Advokátskeho poriadku.

Ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania v predmetnej právnej veci z 1. marca 2012,

sudkyňa Ľ. K. predtým, ako ju sťažovateľ informoval o uvedenom písomnom vyjadrení

ku skutkovému a právnemu stavu veci, k otázke sťažovateľovej povinnosti mlčanlivosti

advokáta v predmetnom súdnom konaní do zápisnice uviedla nasledujúci právny názor:

„Podľa názoru súdu vzhľadom na ust. § 23 ods. 5 zákona o advokácii, v tomto prípade

advokát nemá povinnosť zachovávať mlčanlivosť, pretože predmet sporu je medzi ním

a právnym nástupcom klienta.“

S uvedeným názorom sudkyne krajského súdu nemožno súhlasiť, pretože je v rozpore

s viacerými právnymi predpismi, ustálenou judikatúrou, autoritatívnou právnou vedou

a v neposlednom rade aj v rozpore so zaužívanými metódami výkladu práva a právnou

logikou.

Uvedený právny názor sudkyne vychádza zo zjavne nesprávneho právneho posúdenia

veci odporujúcemu článku 152 ods. 4 , a preto je ústavne

nekonformný.

Právny názor, že v predmetnej veci ide o spor advokáta a právneho nástupcu klienta,

je zjavne nesprávny, a teda svojvoľný.

Dňa 2. augusta 2012 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. -514 z 28. júna 2012, ktorým krajský súd zrušil svoje

uznesenie o vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti sp. zn. -502

z 18. apríla 2012.

Z odôvodnenia uvedeného uznesenia krajského súdu vyplýva, že dôvodom zrušenia

uznesenia o vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti bola skutočnosť, že Najvyšší

súd Slovenskej republiky vrátil súdny spis s predloženou námietkou zaujatosti

bez rozhodnutia späť krajskému súdu s tým, že nie je v zmysle ustanovenia § 15a ods. 5

dôvod na jeho predloženie najvyššiemu súdu.

Pri nazretí do predmetného súdneho spisu dňa 16. augusta 2012 sťažovateľ zistil,

že najvyšší súd vrátenie spisového materiálu spolu s námietkou zaujatosti späť krajskému

súdu zdôvodnil nasledovne: „Keďže dôvodom vylúčenia sudkyne by mali byť okolnosti,

uvedené v , nie je dôvod na jej predloženie odvolaciemu súdu (

ods. 5 ).“...

Z uvedeného skutkového a právneho stavu veci vyplýva, že sudkyňa Krajského súdu

v Bratislave Ľ. K. v predmetnom súdnom konaní ignoruje právne účinky uznania dlhu

dlžníkom a napriek sťažovateľovým opakovaným návrhom odmieta rozhodnúť

o prejudiciálnej otázke platnosti písomného uznania dlhu z 13. septembra 2005

spochybnenej odporcom a tým odstrániť právnu neistotu v základnej otázke súdneho sporu,

kto z účastníkov konania nesie dôkazné bremeno o preukazovaní (popretí) existencie a

výšky prihlásenej pohľadávky. Týmto svojvoľným postupom sudkyňa bez právneho dôvodu

zvýhodňuje odporcu a v rozpore s pravidlami spravodlivého súdneho procesu porušuje

princíp rovnosti účastníkov konania.

Zotrvaním na zjavne svojvoľnom výklade § 23 ods. 5 zákona o advokácii

na pojednávaní dňa 5. apríla 2012 sudkyňa Krajského súdu v Bratislave Ľ. K. sťažovateľa

ako účastníka konania núti pod hrozbou zamietnutia žaloby porušiť povinnosť mlčanlivosti

advokáta a vystaviť sa riziku disciplinárnej či inej právnej zodpovednosti za porušenie

základnej povinnosti advokáta...

Z písomného zdôvodnenia vrátenia súdneho spisu spolu a uplatnenou námietkou

zaujatosti najvyšším súdom späť krajskému súdu z 3. mája 2012 vyplýva, že najvyšší súd

postupoval striktne podľa jazykového znenia

v spojení , t. j. odmietol sa zaoberať námietkou

zaujatosti výlučne z dôvodu, že podľa jeho názoru sa týkala okolností, ktoré spočívajú

v postupe sudcu...

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa odmietol zaoberať jednotlivými skutkovými

dôvodmi námietky zaujatosti výlučne z formálnych dôvodov, t. j. vychádzajúc zo striktného

doslovného jazykového výkladu v spojení

ods. 5 , a to napriek skutočnosti, že podľa cit. právneho

názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky je takýto striktný doslovný jazykový výklad

uvedených ustanovení ústavne nekonformný, odporujúci

článku 152 ods. 4 a ustálenej judikatúre Európskeho súdu

pre ľudské práva. Postup najvyššieho súdu je o to prekvapivejší, že na ústavnú

nekonformnosť takéhoto výkladu a uvedený nález ústavného súdu bol najvyšší súd

sťažovateľom výslovne upozornený v písomnom vyhotovení námietky zaujatosti z 5. apríla

2012.»

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom

domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo M. B. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vedenom pod číslom z 3 mája 2012 porušené bolo.

Postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedený pod číslom

z 3. mája 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť M. B. trovy právneho

zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. Margaréty Lukačovičovej, advokátky,

do desiatich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa

uviesť nasledovné:

Predseda najvyššieho súdu Š. H. podal 22. februára 2013 proti sudcovi IV. senátu

ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách

televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu

osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto súvislosti (aj keď

sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len

„oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila

postup podľa , t. j. aby predložila jeho oznámenie

obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania

a rozhodovania veci sťažovateľa, na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o nej

príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného

súdu uznesením č. k. -8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného

súdu Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

Označené uznesenie bolo sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi

doručené 21. júna 2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu v období

od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľa konať a rozhodovať.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom

z 27. augusta 2013 v zmysle predsedníčke ústavného

súdu oznámili, že okrem iných aj vo veci sťažovateľa sú členmi senátu IV. ÚS ako sudcovia

spravodajcovia alebo sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť v uvedených veciach

predpojatí pri výkone funkcie sudcu a obsah vyjadrení Š. H. nijakým spôsobom neovplyvnil

ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach nestranne a objektívne, vzhľadom na (i)

podané trestné oznámenie Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) proti ich osobe, ako aj (ii) Š.

H. počas tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013 prezentované hrubé urážky

a podozrenia z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval na tlačovej besede

v televízii TA3 konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované vyhlásenia Š. H.

o nadržiavaní sťažovateľovi a o korupčnom správaní celého senátu ústavného súdu IV. ÚS

vo veci vedenej pod sp. zn. predložili vec predsedníčke ústavného súdu

na zabezpečenie postupu podľa .

O oznámení sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej rozhodol ústavný súd uznesením

č. k. -10 z 2. októbra 2013 tak, že sudkyňu IV. senátu ústavného súdu

Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

O oznámení sudcu Jána Lubyho rozhodol ústavný súd uznesením

č. k. -16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána

Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci

konať do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k , listiny a

dohovoru konštantne poukazuje na to, že formuláciou uvedenou v

a čl. 36 ods. 1 listiny ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte základného práva

na súdnu ochranu podľa a listiny s konceptom súdnej

ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru namietaným postupom najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti

konštatuje, že sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a spĺňa všetky

predpísané náležitosti.

Z citovaného obsahu sťažnosti (časť I tohto uznesenia) vyplýva, že jej podstatou

je tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd svojím prípisom sp. zn. z 3. mája

2012 a postupom predchádzajúcim jeho vyhotoveniu vo vzťahu k podaniu sťažovateľa

z 5. apríla 2012 označenému ako „námietka zaujatosti“ porušil jeho základné právo

na súdnu ochranu podľa a podľa listiny a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže sa obmedzil iba na formálne

posúdenie jeho obsahu.

Najvyšší súd v prípise sp. zn. z 3. mája 2012 uviedol: „V prílohe

vraciam spisový materiál v spore, vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.

, ktorý bol predložený na rozhodnutie o námietke zaujatosti, vznesenej

žalobcom.

Keďže dôvodom vylúčenia sudkyne by mali byť okolnosti, uvedené v § 14 ods. 3

, nie je dôvod na jej predloženie odvolaciemu súdu ( O. s. p ).“

Zo sťažnosti a z jej príloh ďalej vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal obsahom

podania sťažovateľa z 5. apríla 2012, ktoré sťažovateľ označil ako „námietka zaujatosti“

a ktoré mu postúpil Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v súvislosti

s konaním vedeným týmto súdom pod sp. zn. .

Podľa (ďalej aj „OSP“) sudcovia

sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci,

k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú

v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Podľa ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených

v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému

súdu nepredkladá.

Podľa súd predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu

na rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania. Ak sa spis zároveň predkladá

odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní, vec sa predloží až po vykonaní úkonov

spojených s predložením veci odvolaciemu súdu. O tom, či je sudca vylúčený, rozhodne

do desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte; touto lehotou nie je viazaný,

ak rozhoduje zároveň o odvolaní. O vylúčení sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky rozhodne do desiatich dní iný senát tohto súdu.

Podľa ustanovenie odseku 1 neplatí, ak účastník uplatnil v námietke

zaujatosti rovnaké skutočnosti, o ktorých už rozhodol nadriadený súd alebo iný senát

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ak je námietka zaujatosti podaná po uplynutí lehoty

podľa § 15a ods. 2 alebo ak na námietku súd neprihliada podľa § 15a ods. 3 až 5; v týchto

prípadoch sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. O dôvode, pre ktorý sa vec

nadriadenému súdu nepredkladá, súd upovedomí účastníka konania, ktorý námietku

uplatnil.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že z jeho konštantnej judikatúry vyplýva,

že základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s je v občianskom súdnom konaní garantované

prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania pre zaujatosť v zmysle § 14

až . Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie

je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a nimi „označeného“ sudcu

vylúčiť z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť.

Krajský súd podanie sťažovateľa označené ako námietka zaujatosti postúpil

na rozhodnutie najvyššiemu súdu. Najvyšší súd po jeho posúdení dospel k záveru, že toto

podanie sa týka len okolností ustanovených v , a bez rozhodnutia

o predmetnom podaní sťažovateľa vrátil súvisiaci súdny spis napadnutým prípisom

krajskému súdu.

Ústavný súd nevidí dôvod spochybniť právny záver najvyššieho súdu vyjadrený

v napadnutom prípise sp. zn. z 3. mája 2012, že v danom prípade nešlo

v skutočnosti o námietku zaujatosti, ale o podanie, ktoré sa týka len okolností ustanovených

v .

Z už uvedených ustanovení vyplýva, že súd

o námietke účastníka konania, ktorou sa domáha vylúčenia konajúceho sudcu, nerozhoduje,

ak sa zakladá na takých skutočnostiach, ktoré súvisia s jeho postupom v konaní. Sťažovateľ

založil svoju argumentáciu predovšetkým na náleze ústavného súdu sp. zn.

z 1. júla 2008, ktorým ústavný súd naznačil základné diferenčné kritériá posudzovania

situácie, keď by postup sudcu v konaní mohol zakladať pochybnosti o jeho nestrannosti.

Ústavný súd však v okolnostiach danej veci nedospel k záveru, že by sťažovateľom

namietaný postup sudkyne Ľ. K. zakladal akékoľvek pochybnosti o jej nestrannosti,

teda že by namietaný postup mohol byť prejavom nezákonnosti, prípadne svojvôle.

Sťažovateľ v podaní označenom ako námietka zaujatosti v prvom rade namieta,

že pochybnosti o nestrannosti sudkyne Ľ. K. zakladá skutočnosť, že napriek jeho

opakovaným návrhom „... odmieta rozhodnúť o prejudiciálnej otázke platnosti písomného

uznania dlhu z 13. septembra 2005 spochybnenej odporcom a tým odstrániť právnu neistotu

v základnej otázke súdneho sporu, kto z účastníkov konania nesie dôkazné bremeno

o preukazovaní (popretí) existencie a výšky prihlásenej pohľadávky“.

Ústavný súd v súvislosti s touto sťažovateľom uplatnenou námietkou uvádza,

že platná právna úprava občianskoprávneho konania pripúšťa len dve výnimky,

keď sa rozsudkom nerozhoduje o celej prerokúvanej veci – predmete konania.

Podľa rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci.

Ak je to však účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo

len o jej základe.

Z uvedeného vyplýva, že tieto systémové výnimky predstavujú situácie, keď súd

rozhoduje o časti predmetu konania (čiastočný rozsudok) alebo o jeho základe (medzitýmny

rozsudok). Kritériom takéhoto postupu súdu je jeho účelnosť − procesná ekonómia.

Zo znenia druhej vety ďalej vyplýva oprávnenie súdu takto rozhodovať,

teda súd nie je povinný vyhovieť návrhu účastníka konania, ktorým požaduje vydanie

čiastočného alebo medzitýmneho rozsudku a v prípade, ak takému návrhu nehodlá

vyhovieť, ani o tom osobitne rozhodovať.

Súčasná právna úprava občianskoprávneho konania neumožňuje súdu pred

rozhodnutím o celej prejednávanej veci konečným spôsobom rozhodovať o takých

čiastkových otázkach, ktoré si musí (predbežne) vyriešiť pred vydaním meritórneho

rozhodnutia (o celej prejednávanej veci). Podmienky pre takýto procesný postup nevytvára

ani inštitút medzitýmneho rozsudku, pretože týmto rozsudkom možno rozhodnúť

iba o právnom základe veci, teda o všetkých tých otázkach, ktoré vyplývajú z uplatneného

nároku, s výnimkou otázok, ktoré priamo súvisia s jeho výškou − určenie existencie

sporného právneho vzťahu v jeho komplexnosti, a nie o jednotlivých čiastkových právnych

otázkach, ktoré súvisia s rozhodovaním o žalobnom návrhu.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ak sťažovateľ požadoval, aby krajský súd

pred rozhodnutím o celej prejednávanej veci (predbežne) rozhodol o určení, či (sporné)

uznanie záväzku je platným právnym úkonom alebo nie, tak vzhľadom na už uvedené

požadoval, aby súd rozhodol iba o čiastkovej (spornej) právnej otázke. Vzhľadom na to

krajský súd tým, že o tomto návrhu sťažovateľa osobitne nerozhodol, nepostupoval podľa

názoru ústavného súdu nezákonne, keďže, ako vyplýva z už uvedeného, Občiansky súdny

poriadok neposkytuje zákonný rámec pre obligatórnosť takéhoto postupu súdov.

Rovnako aj ustálená rozhodovacia činnosť všeobecných súdov vychádza z právneho

názoru, podľa ktorého posúdenie predbežnej otázky ( ) nemôže byť

vyjadrené ani formou výroku rozsudku medzitýmneho, pretože jej posúdenie nie je

v pomere k základu veci a môže predstavovať len jeho čiastkový aspekt. Posúdenie

predbežnej otázky sa tak prejaví až v tom, ako súd vo veci samej rozhodne a jej riešenie

ozrejmí v odôvodnení rozsudku.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity je založená okrem iného aj na princípe minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky

súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich

uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa pre namietané

porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že

sťažovateľ nemá podľa , a stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany

využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi

k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142

ods. 1 a a ).

Predčasnosť a neprípustnosť sťažnosti však v okolnostiach danej veci vyplýva

najmä z toho, že k prípadnej náprave tvrdeného zásahu do základných práv alebo slobôd

sťažovateľa by bolo v rámci konania o sťažnosti podľa z preskúmania

ústavným súdom vynechané rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku pred

všeobecným súdom, ktoré mu zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd v konaní,

ktoré dosiaľ prebieha, poskytuje. Úlohou ústavného súdu nie je totiž náprava prípadných

pochybení všeobecných súdov v neskočených (prebiehajúcich) konaniach, ale ústavný súd

je zásadne povolaný posudzovať až z komplexných hľadísk po právoplatnom skončení veci,

či konanie ako celok a jeho výsledok sú ústavne udržateľné.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver

o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa a

listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je také porušenie,

ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím

konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m. ,

, ). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci

konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle,

že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo.

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to,

že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) a právo na spravodlivé súdne

konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok,

a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci

od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (, ,

, ). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd

a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo

spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že sťažnosť bola za danej

procesnej situácie podaná predčasne. Sťažovateľ totiž bude mať, resp. má možnosť uplatniť

ochranu svojich práv v konaní pred všeobecným súdom. Vzhľadom na to sa podanou

sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako

neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol (z dôvodu uvedeného v enunciáte svojho

rozhodnutia), nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013