Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 652/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť F. O., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2

a a 3 a podľa , a

ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 25. apríla 2013 a rozsudkom Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku sp. zn. zo 17. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. O. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2013

doručená sťažnosť F. O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a a 3 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 2 a 3 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. apríla 2013

a rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný

súd“) sp. zn. zo 17. júla 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špecializovaného

trestného súdu sp. zn. zo 16. apríla 2010 uznaný za vinného zo spáchania

zločinu prijímania úplatku podľa , ktorý najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 2. júna 2011 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa,

aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Špecializovaný trestný súd

po opätovnom prerokovaní veci rozhodol rozsudkom zo 17. júla 2012, ktorým sťažovateľa

uznal za vinného zo spáchania zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného

zákona. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 25. apríla 2013 tak, že ho zamietol.

Sťažovateľ tvrdí, že vykonaným dokazovaním nebolo jednoznačne a s najvyšším

stupňom istoty preukázané, že sa dopustil konania, za ktoré bol právoplatne odsúdený, bol

uznaný za vinného na podklade dôkazov, ktoré boli získané nezákonným spôsobom,

a konajúce súdy nevykonali dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom na správne rozhodnutie.

Sťažovateľ bol uznaný za vinného za to, že „v presne nezistenom čase v období

od 10. decembra 2007 do 12. marca 2008 na bližšie nezistenom mieste ako poslanec

mestského zastupiteľstva mesta K. zvolený ako nezávislý kandidát na spoločnej kandidátke

4 politických strán si dal sľúbiť od obžalovaného J. M. prostredníctvom obžalovaného M.

M. finančnú hotovosť vo výške 340 000 Sk (11 285,32 EUR) za to, že na rokovaniach

mestského zastupiteľstva v K. pri schvaľovaní dvoch samostatných návrhov týkajúcich

sa v prvom návrhu schválenia prevodu vlastníckeho práva k nebytovému priestoru na...

ulici v K. pre nájomcu – podnikateľský subjekt J. M..., za cenu 3 620 000 Sk (120 161,98

EUR) a v druhom návrhu odpredaja bytov č... na... a... ulici v K. pre J. M. a A. M. za kúpnu

cenu 870 000 Sk (28 878,71 EUR) a byt č... pre... J. U. za kúpnu cenu 1 000 000 Sk

(33 199,92 EUR) bude ako poslanec hlasovať za ich schválenie a taktiež aj za to,

že zabezpečí ďalšie poslanecké hlasy svojho poslaneckého klubu pričom dňa 11. marca

2008 na XIII. rokovaní mestského zastupiteľstva mesta K. hlasoval za tieto návrhy“.

Sťažovateľ namieta, že v konaní nebolo preukázané, že sa skutok stal tak, ako bol

uvedený v obžalobe. Naopak, podľa jeho tvrdenia vykonanými dôkazmi bolo preukázané,

že sa nedopustil konania, pre ktoré bola na neho podaná obžaloba, pretože žiadnym

z vykonaných dôkazov nebola preukázaná jeho snaha ovplyvňovať poslancov mestského

zastupiteľstva pri hlasovaní a nebolo preukázané ani to, že by požadoval, dal si sľúbiť alebo

prijal úplatok. Podľa sťažovateľa najvyšší súd nesprávne vyhodnotil zvukové záznamy

vyhotovené z vykonaných odposluchov, pretože „Sťažovateľ v žiadnom z vykonaných

odposluchov nežiadal pre seba ani iných úplatok, a naviac takéto konanie z vykonaných

odposluchov ani nepriamo nevyplynulo. Akékoľvek tvrdenia, ku ktorým došlo na základe

rozhovorov medzi M. a M. je potrebné vyložiť ako nepravdivé a najmä bez akéhokoľvek

vzťahu k Sťažovateľovi. Sťažovateľ tieto rozhovory objektívne nemohol ovplyvniť, pričom

poukazuje i na to, že počas celého konania boli ako dôkazy vykonávané len tie prepisy,

ktoré svedčali v jeho neprospech... Vykonané prepisy rozhovorov sú bez akejkoľvek logickej

nadväznosti a preukazujú nepravdivosť vyjadrení M. a M. a skreslené zavádzanie vo vzťahu

k tvrdeniam Sťažovateľa. Nepravdivosť vlastných vyjadrení napokon v priebehu konania

potvrdil i sám M. a M.“.

Sťažovateľ uvádza, že neexistuje žiadny záznam o akejkoľvek komunikácii medzi

ním a obvineným M., prvýkrát sa s ním stretol až v súvislosti s trestným stíhaním, a teda

neexistuje dôkaz preukazujúci tvrdenie obžaloby, že si dal sľúbiť od M. prostredníctvom M.

finančnú hotovosť za to, že bude hlasovať, že zabezpečí hlasy, a napokon, že aj hlasoval

za predložené návrhy. Sťažovateľ tvrdí, že „Orgány činné v trestnom konaní

na preukázanie prijímania úplatku na strane Sťažovateľa dôkazy nezískali, a jeho vinu

preukazujú len na základe vykonaných odposluchov (o ktorých zákonnosti je možné

dôvodne pochybovať), ktoré naviac boli v priebehu celého konania vyberané selektívne s

cieľom účelovo vyberať len tvrdenia svedčiace v neprospech Sťažovateľa, teda bola

porušená zásada voľného hodnotenia dôkazov v zmysle ust. , pričom súd

vôbec nevyhodnotil dôkazy svedčiace v prospech Sťažovateľa.“.

Podľa sťažovateľa boli v konaní účelovo vykonávané len tie dôkazy, ktoré

svedčili v jeho neprospech, obhajobe neboli sprístupnené všetky vykonané prepisy

a bez relevantného dôvodu špecializovaný trestný súd zamietol jeho návrhy, ktoré

predniesol na hlavnom pojednávaní 16. – 17. júla 2012, na vykonanie dokazovania

výsluchom M. K. na zabezpečenie prepisu hovoru medzi ním a M. a porovnanie zoznamu

vykonaných hovorov za relevantné obdobie od mobilného operátora so zoznamom hovorov

prezentovaným orgánmi činnými v trestnom konaní. Sťažovateľ tiež namieta,

že špecializovaný trestný súd hodnotil vykonané dôkazy nezákonným spôsobom. Podľa

sťažovateľa „konajúce súdy sa svojou aktivitou vo vzťahu k obžalobou navrhovanými

dôkazmi a pasivitou vo vzťahu k dôkazom navrhovaným Sťažovateľom neprípustným

spôsobom podieľali na preukazovaní viny Sťažovateľa, čo predstavuje porušenie zásady

nestrannosti v konaní a rozhodovaní“.

Sťažovateľ tvrdí, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná subjektívna stránka

skutkovej podstaty trestného činu, nebol predložený žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval

jeho úmyselné konanie, ktorým by si v súvislosti s vecou všeobecného záujmu mal dať

pre seba alebo iného sľúbiť úplatok, dokonca sa nezúčastnil hlasovania o žiadosti M.

na zasadnutí mestského zastupiteľstva. Konajúce súdy napriek tomu poukazovali

na nevierohodnosť jeho obrany, avšak podľa sťažovateľa nebola jeho obrana relevantným

spôsobom vyvrátená.

S poukazom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 2. júna 2011

sťažovateľ uvádza, že súdu prvého stupňa bolo uložené «potrebné dôkazy opakovať

a vykonať ďalšie (strana 9), verifikovať získané záznamy z vykonaných odposluchov

a posúdiť ich z hľadiska súladu s , zabezpečiť všetky nahrávky telefonických hovorov

(strana 10) a náležite zistiť skutkový stav tak, aby bola vina a konanie páchateľa zistené

spoľahlivo bez akýchkoľvek pochybností... Odsúdený má za to, že prvostupňový súd si vyššie

uvedené povinnosti ani v opätovnom konaní na prvom stupni nesplnil, pričom naviac takúto

vadu konania neodstránil ani Porušiteľ v odvolacom konaní, keď v Uznesení protirečivo

uvádza, že „ani najvyšší súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že skutky, pre ktoré boli

obžalovaní uznaní za vinných sa stali v rozsahu, ako bolo ustálené súdom prvého stupňa“.

Porušiteľ tak bez relevantného dôvodu skutkový stav, ktorý najskôr považoval

za nedostatočne zistený, bez toho, aby prvostupňový orgán v potrebnom rozsahu dôkazy

opakoval a vykonal ďalšie, v Uznesení označil za správny a postačujúci pre vyslovenie

odsudzujúceho rozsudku. ... Sťažovateľ bol teda uznaný za vinného z trestného činu

prijímania úplatku napadnutými rozhodnutiami, ktoré sú založené na dôkazoch, ktoré

neboli súdom prvého stupňa vykonané zákonným spôsobom, čo sám Porušiteľ v prvom

zrušujúcom Uznesení uznal a následne na túto skutočnosť pri nezmenených okolnostiach v

druhom odvolacom konaní neprihliadal. Ide teda o situáciu akú priamo predpokladá

ustanovenie pretože napadnutý rozsudok je založený na dôkazoch,

ktoré neboli zaobstarané zákonným spôsobom a zistené porušenie zákona zásadným

spôsobom ovplyvňuje postavenie Sťažovateľa tak, ako vyplýva z ustanovenia § 371 ods. 5

.».

K podmienke prípustnosti sťažnosti sťažovateľ uvádza, že síce má možnosť podať

dovolanie, avšak dovolací súd nemôže skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného

skutkového stavu, a preto o porušení jeho základných práv môže rozhodnúť len ústavný

súd.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd dočasným opatrením podľa § 52 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) odložil vykonateľnosť napadnutých súdnych

rozhodnutí a o veci samej rozhodol týmto nálezom:

„- Rozhodnutím NS SR sp. zn. zo dňa 25. apríla 2013 a rozhodnutím

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK-2 zo dňa 17. júna 2012

boli porušené základné práva sťažovateľa na:

spravodlivé súdne konanie a súdnu a inú právnu ochranu, vyplývajúce z čl. 46 ods. 1,

a a 3 a ,

a čl. 40 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

rozhodnutie NS SR sp. zn. zo dňa 25. apríla 2013 a rozhodnutie

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. zo dňa 17. júna 2012

sa zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie;

priznáva Sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom

špecializovaného trestného súdu sp. zn. zo 17. júla 2012

Sťažovateľ v úvode sťažnosti označil za porušovateľa svojich práv len najvyšší súd,

avšak v petite sťažnosti navrhol vysloviť porušenie práv aj rozsudkom špecializovaného

trestného súdu zo 17. júla 2012 a zrušiť tento rozsudok. Vzhľadom na viazanosť ústavného

súdu petitom sťažnosti ( ) bol ústavný súd toho názoru,

že sťažnosť smeruje aj proti špecializovanému trestnému súdu a jeho rozsudku zo 17. júla

2012.

Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že jeho právomoc poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám sa riadi princípom subsidiarity a je daná iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Vzhľadom na to, že sťažovateľ mal k dispozícii riadny opravný prostriedok proti

rozsudku špecializovaného trestného súdu, mal možnosť požiadať o ochranu svojich práv

príslušný súd v rámci sústavy všeobecných súdov, ktorý mal povinnosť mu túto ochranu

poskytnúť. Sťažovateľ uvedenú možnosť využil. Právomoc všeobecného súdu v tomto

prípade vylučuje, aby mohol ústavný súd rozhodovať o poskytnutí ústavnej ochrany

vo vzťahu k rozsudku špecializovaného trestného súdu. Je preto daný dôvod na odmietnutie

sťažnosti v tejto časti podľa pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. apríla 2013

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ nepovažuje dovolanie v jeho veci za účinný

opravný prostriedok, ktorým by sa mohol domáhať ochrany svojich práv, pretože dovolací

súd nemôže skúmať a meniť zistený skutkový stav z hľadiska jeho správnosti a úplnosti.

Sťažovateľove námietky pritom smerujú proti úplnosti zisteného skutku,

a to prostredníctvom námietky, že neboli vykonané ním navrhované dôkazy, ako aj proti

správnosti zisteného skutkového stavu, keďže sťažovateľ považuje hodnotenie vykonaných

dôkazov za nesprávne. Nesúhlasí predovšetkým s hodnotením informácií získaných

odpočúvaním a záznamom telekomunikačnej prevádzky, v súvislosti s ktorými vyslovil

pochybnosť o zákonnosti ich získania. Tieto dôkazy boli základom pre záver všeobecných

súdov o vine sťažovateľa.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové alebo právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, podobne , , ). O taký prípad by išlo v zásade

vtedy, ak by skutkové závery boli v extrémnom nesúlade s vykonaným dokazovaním v tom

zmysle, že by z vykonaného dokazovania takéto závery nevyplývali.

Sťažovateľ sa domáha iného hodnotenia obsahu hovorov, ktoré boli zaznamenané

na základe príkazov na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky a o vylúčenie

týchto dôkazov sa snaží aj spochybnením ich zákonnosti. Zo sťažnosti nie je jednoznačné,

či sťažovateľ namieta aj nezákonnosť nariadenia alebo nezákonnosť vykonania

odpočúvania, väčšina jeho námietok smeruje proti nezákonnosti vykonania dôkazov

na hlavnom pojednávaní odôvodnenej selektívnym vykonaním tých záznamov, ktoré

svedčili v jeho neprospech. Posúdenie zákonnosti získania a vykonania týchto

rozhodujúcich dôkazov (informácií získaných zo záznamov telefonických hovorov)

je predpokladom posúdenia, či sa súdy mohli o ne opierať pri svojom rozhodovaní.

Na posúdenie zákonnosti vykonania dôkazov je však príslušný najvyšší súd

v dovolacom konaní, čo predpokladá (dovolanie

možno podať, ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané

zákonným spôsobom). V prípade opodstatnenosti uvedeného dovolacieho dôvodu

by sa javil splnený aj dovolací dôvod podľa

(rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia), pretože bez dôkazov získaných

z odposluchov by sa podstatne zmenili skutkové zistenia, z ktorých súdy vychádzali.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania

je v tomto štádiu konania o sťažovateľovej veci zásadne príslušný dovolací súd. Ústavný

súd v rámci svojej právomoci nemôže autoritatívne rozhodnúť o tom, či sťažovateľove

tvrdenia v skutočnosti spĺňajú alebo nespĺňajú dôvody dovolania v zmysle § 371 ods. 1

. To môže posúdiť a rozhodnúť o tom iba dovolací súd. Ústavný súd

však v tomto konkrétnom prípade konštatuje, že sťažovateľove námietky tak, ako ich

ústavnému súdu predostrel, sa javia ako dovolacie dôvody.

Z právnej úpravy trestného konania vyplýva, že dovolanie je sťažovateľovi dostupný

opravný prostriedok, ktorého uplatnením sa môže domáhať preskúmania zákonnosti

právoplatného rozhodnutia, ako aj konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo na základe

námietok subsumovateľných pod niektorý z dovolacích dôvodov. Až preskúmaním

namietaných právnych pochybení dovolacím súdom možno posúdiť sťažovateľom

namietané porušenie princípov spravodlivého súdneho konania, a tým aj porušenie

základných práv podľa , listiny a práv podľa dohovoru v konaní pred ústavným

súdom.

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť

až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietané porušenie

základných práv alebo slobôd napraviť. Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky

jemu dostupné právne prostriedky ochrany svojho základného práva a nebol s ich

uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť ústavnému súdu podľa

pre namietané porušenie svojho základného práva alebo slobody. Sťažovateľ pritom nemá

na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije,

ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej

ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ podal vo veci dovolanie 8. júla 2013,

podaním doručeným špecializovanému trestnému súdu 6. septembra 2013 vzal toto

dovolanie späť. Táto okolnosť však nič nemení na tom, že sťažovateľ mal pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu k dispozícii účinný právny prostriedok, ktorého využitím ústavný

súd podmieňuje prípustnosť sťažnosti. Sťažovateľ má napokon stále možnosť podať

proti namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu dovolanie (§ 370 ods. 1 Trestného

poriadku).

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53

ods. 1 ako neprípustnú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti nebol

dôvod rozhodnúť osobitne o návrhu sťažovateľa na odklad vykonateľnosti sťažnosťou

napadnutého rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013