Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 652/2013
PDF · 210 KB
No categories available
IV. ÚS 652/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť F. O., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2
a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40
ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013 a rozsudkom Špecializovaného trestného súdu
v Pezinku sp. zn. PK-2T 18/2009 zo 17. júla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. O. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2013
doručená sťažnosť F. O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 2 a 3 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013
a rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný
súd“) sp. zn. PK-2T 18/2009 zo 17. júla 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špecializovaného
trestného súdu sp. zn. PK-2T 18/2009 zo 16. apríla 2010 uznaný za vinného zo spáchania
zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Trestného zákona, ktorý najvyšší súd
uznesením sp. zn. 5 To 15/2010 z 2. júna 2011 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa,
aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Špecializovaný trestný súd
po opätovnom prerokovaní veci rozhodol rozsudkom zo 17. júla 2012, ktorým sťažovateľa
uznal za vinného zo spáchania zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného
zákona. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd
uznesením sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013 tak, že ho zamietol.
Sťažovateľ tvrdí, že vykonaným dokazovaním nebolo jednoznačne a s najvyšším
stupňom istoty preukázané, že sa dopustil konania, za ktoré bol právoplatne odsúdený, bol
uznaný za vinného na podklade dôkazov, ktoré boli získané nezákonným spôsobom,
a konajúce súdy nevykonali dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom na správne rozhodnutie.
Sťažovateľ bol uznaný za vinného za to, že „v presne nezistenom čase v období
od 10. decembra 2007 do 12. marca 2008 na bližšie nezistenom mieste ako poslanec
mestského zastupiteľstva mesta K. zvolený ako nezávislý kandidát na spoločnej kandidátke
4 politických strán si dal sľúbiť od obžalovaného J. M. prostredníctvom obžalovaného M.
M. finančnú hotovosť vo výške 340 000 Sk (11 285,32 EUR) za to, že na rokovaniach
mestského zastupiteľstva v K. pri schvaľovaní dvoch samostatných návrhov týkajúcich
sa v prvom návrhu schválenia prevodu vlastníckeho práva k nebytovému priestoru na...
ulici v K. pre nájomcu – podnikateľský subjekt J. M..., za cenu 3 620 000 Sk (120 161,98
EUR) a v druhom návrhu odpredaja bytov č... na... a... ulici v K. pre J. M. a A. M. za kúpnu
cenu 870 000 Sk (28 878,71 EUR) a byt č... pre... J. U. za kúpnu cenu 1 000 000 Sk
(33 199,92 EUR) bude ako poslanec hlasovať za ich schválenie a taktiež aj za to,
že zabezpečí ďalšie poslanecké hlasy svojho poslaneckého klubu pričom dňa 11. marca
2008 na XIII. rokovaní mestského zastupiteľstva mesta K. hlasoval za tieto návrhy“.
Sťažovateľ namieta, že v konaní nebolo preukázané, že sa skutok stal tak, ako bol
uvedený v obžalobe. Naopak, podľa jeho tvrdenia vykonanými dôkazmi bolo preukázané,
že sa nedopustil konania, pre ktoré bola na neho podaná obžaloba, pretože žiadnym
z vykonaných dôkazov nebola preukázaná jeho snaha ovplyvňovať poslancov mestského
zastupiteľstva pri hlasovaní a nebolo preukázané ani to, že by požadoval, dal si sľúbiť alebo
prijal úplatok. Podľa sťažovateľa najvyšší súd nesprávne vyhodnotil zvukové záznamy
vyhotovené z vykonaných odposluchov, pretože „Sťažovateľ v žiadnom z vykonaných
odposluchov nežiadal pre seba ani iných úplatok, a naviac takéto konanie z vykonaných
odposluchov ani nepriamo nevyplynulo. Akékoľvek tvrdenia, ku ktorým došlo na základe
rozhovorov medzi M. a M. je potrebné vyložiť ako nepravdivé a najmä bez akéhokoľvek
vzťahu k Sťažovateľovi. Sťažovateľ tieto rozhovory objektívne nemohol ovplyvniť, pričom
poukazuje i na to, že počas celého konania boli ako dôkazy vykonávané len tie prepisy,
ktoré svedčali v jeho neprospech... Vykonané prepisy rozhovorov sú bez akejkoľvek logickej
nadväznosti a preukazujú nepravdivosť vyjadrení M. a M. a skreslené zavádzanie vo vzťahu
k tvrdeniam Sťažovateľa. Nepravdivosť vlastných vyjadrení napokon v priebehu konania
potvrdil i sám M. a M.“.
Sťažovateľ uvádza, že neexistuje žiadny záznam o akejkoľvek komunikácii medzi
ním a obvineným M., prvýkrát sa s ním stretol až v súvislosti s trestným stíhaním, a teda
neexistuje dôkaz preukazujúci tvrdenie obžaloby, že si dal sľúbiť od M. prostredníctvom M.
finančnú hotovosť za to, že bude hlasovať, že zabezpečí hlasy, a napokon, že aj hlasoval
za predložené návrhy. Sťažovateľ tvrdí, že „Orgány činné v trestnom konaní
na preukázanie prijímania úplatku na strane Sťažovateľa dôkazy nezískali, a jeho vinu
preukazujú len na základe vykonaných odposluchov (o ktorých zákonnosti je možné
dôvodne pochybovať), ktoré naviac boli v priebehu celého konania vyberané selektívne s
cieľom účelovo vyberať len tvrdenia svedčiace v neprospech Sťažovateľa, teda bola
porušená zásada voľného hodnotenia dôkazov v zmysle ust. § 2 ods. 12 TP, pričom súd
vôbec nevyhodnotil dôkazy svedčiace v prospech Sťažovateľa.“.
Podľa sťažovateľa boli v konaní účelovo vykonávané len tie dôkazy, ktoré
svedčili v jeho neprospech, obhajobe neboli sprístupnené všetky vykonané prepisy
a bez relevantného dôvodu špecializovaný trestný súd zamietol jeho návrhy, ktoré
predniesol na hlavnom pojednávaní 16. – 17. júla 2012, na vykonanie dokazovania
výsluchom M. K. na zabezpečenie prepisu hovoru medzi ním a M. a porovnanie zoznamu
vykonaných hovorov za relevantné obdobie od mobilného operátora so zoznamom hovorov
prezentovaným orgánmi činnými v trestnom konaní. Sťažovateľ tiež namieta,
že špecializovaný trestný súd hodnotil vykonané dôkazy nezákonným spôsobom. Podľa
sťažovateľa „konajúce súdy sa svojou aktivitou vo vzťahu k obžalobou navrhovanými
dôkazmi a pasivitou vo vzťahu k dôkazom navrhovaným Sťažovateľom neprípustným
spôsobom podieľali na preukazovaní viny Sťažovateľa, čo predstavuje porušenie zásady
nestrannosti v konaní a rozhodovaní“.
Sťažovateľ tvrdí, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná subjektívna stránka
skutkovej podstaty trestného činu, nebol predložený žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval
jeho úmyselné konanie, ktorým by si v súvislosti s vecou všeobecného záujmu mal dať
pre seba alebo iného sľúbiť úplatok, dokonca sa nezúčastnil hlasovania o žiadosti M.
na zasadnutí mestského zastupiteľstva. Konajúce súdy napriek tomu poukazovali
na nevierohodnosť jeho obrany, avšak podľa sťažovateľa nebola jeho obrana relevantným
spôsobom vyvrátená.
S poukazom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 15/2010 z 2. júna 2011
sťažovateľ uvádza, že súdu prvého stupňa bolo uložené «potrebné dôkazy opakovať
a vykonať ďalšie (strana 9), verifikovať získané záznamy z vykonaných odposluchov
a posúdiť ich z hľadiska súladu s TP, zabezpečiť všetky nahrávky telefonických hovorov
(strana 10) a náležite zistiť skutkový stav tak, aby bola vina a konanie páchateľa zistené
spoľahlivo bez akýchkoľvek pochybností... Odsúdený má za to, že prvostupňový súd si vyššie
uvedené povinnosti ani v opätovnom konaní na prvom stupni nesplnil, pričom naviac takúto
vadu konania neodstránil ani Porušiteľ v odvolacom konaní, keď v Uznesení protirečivo
uvádza, že „ani najvyšší súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že skutky, pre ktoré boli
obžalovaní uznaní za vinných sa stali v rozsahu, ako bolo ustálené súdom prvého stupňa“.
Porušiteľ tak bez relevantného dôvodu skutkový stav, ktorý najskôr považoval
za nedostatočne zistený, bez toho, aby prvostupňový orgán v potrebnom rozsahu dôkazy
opakoval a vykonal ďalšie, v Uznesení označil za správny a postačujúci pre vyslovenie
odsudzujúceho rozsudku. ... Sťažovateľ bol teda uznaný za vinného z trestného činu
prijímania úplatku napadnutými rozhodnutiami, ktoré sú založené na dôkazoch, ktoré
neboli súdom prvého stupňa vykonané zákonným spôsobom, čo sám Porušiteľ v prvom
zrušujúcom Uznesení uznal a následne na túto skutočnosť pri nezmenených okolnostiach v
druhom odvolacom konaní neprihliadal. Ide teda o situáciu akú priamo predpokladá
ustanovenie § 371 ods. 1 písm. g) TP pretože napadnutý rozsudok je založený na dôkazoch,
ktoré neboli zaobstarané zákonným spôsobom a zistené porušenie zákona zásadným
spôsobom ovplyvňuje postavenie Sťažovateľa tak, ako vyplýva z ustanovenia § 371 ods. 5
TP.».
K podmienke prípustnosti sťažnosti sťažovateľ uvádza, že síce má možnosť podať
dovolanie, avšak dovolací súd nemôže skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného
skutkového stavu, a preto o porušení jeho základných práv môže rozhodnúť len ústavný
súd.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd dočasným opatrením podľa § 52 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) odložil vykonateľnosť napadnutých súdnych
rozhodnutí a o veci samej rozhodol týmto nálezom:
„- Rozhodnutím NS SR sp. zn. 5 To/11/2012 zo dňa 25. apríla 2013 a rozhodnutím
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK-2 T/18/2009 zo dňa 17. júna 2012
boli porušené základné práva sťažovateľa na:
spravodlivé súdne konanie a súdnu a inú právnu ochranu, vyplývajúce z čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2
a čl. 40 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 To/11/2012 zo dňa 25. apríla 2013 a rozhodnutie
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK-2T/18/2009 zo dňa 17. júna 2012
sa zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie;
priznáva Sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom
špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2T 18/2009 zo 17. júla 2012
Sťažovateľ v úvode sťažnosti označil za porušovateľa svojich práv len najvyšší súd,
avšak v petite sťažnosti navrhol vysloviť porušenie práv aj rozsudkom špecializovaného
trestného súdu zo 17. júla 2012 a zrušiť tento rozsudok. Vzhľadom na viazanosť ústavného
súdu petitom sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) bol ústavný súd toho názoru,
že sťažnosť smeruje aj proti špecializovanému trestnému súdu a jeho rozsudku zo 17. júla
2012.
Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že jeho právomoc poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám sa riadi princípom subsidiarity a je daná iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Vzhľadom na to, že sťažovateľ mal k dispozícii riadny opravný prostriedok proti
rozsudku špecializovaného trestného súdu, mal možnosť požiadať o ochranu svojich práv
príslušný súd v rámci sústavy všeobecných súdov, ktorý mal povinnosť mu túto ochranu
poskytnúť. Sťažovateľ uvedenú možnosť využil. Právomoc všeobecného súdu v tomto
prípade vylučuje, aby mohol ústavný súd rozhodovať o poskytnutí ústavnej ochrany
vo vzťahu k rozsudku špecializovaného trestného súdu. Je preto daný dôvod na odmietnutie
sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2012 z 25. apríla 2013
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ nepovažuje dovolanie v jeho veci za účinný
opravný prostriedok, ktorým by sa mohol domáhať ochrany svojich práv, pretože dovolací
súd nemôže skúmať a meniť zistený skutkový stav z hľadiska jeho správnosti a úplnosti.
Sťažovateľove námietky pritom smerujú proti úplnosti zisteného skutku,
a to prostredníctvom námietky, že neboli vykonané ním navrhované dôkazy, ako aj proti
správnosti zisteného skutkového stavu, keďže sťažovateľ považuje hodnotenie vykonaných
dôkazov za nesprávne. Nesúhlasí predovšetkým s hodnotením informácií získaných
odpočúvaním a záznamom telekomunikačnej prevádzky, v súvislosti s ktorými vyslovil
pochybnosť o zákonnosti ich získania. Tieto dôkazy boli základom pre záver všeobecných
súdov o vine sťažovateľa.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové alebo právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, podobne I. ÚS 37/95, II. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). O taký prípad by išlo v zásade
vtedy, ak by skutkové závery boli v extrémnom nesúlade s vykonaným dokazovaním v tom
zmysle, že by z vykonaného dokazovania takéto závery nevyplývali.
Sťažovateľ sa domáha iného hodnotenia obsahu hovorov, ktoré boli zaznamenané
na základe príkazov na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky a o vylúčenie
týchto dôkazov sa snaží aj spochybnením ich zákonnosti. Zo sťažnosti nie je jednoznačné,
či sťažovateľ namieta aj nezákonnosť nariadenia alebo nezákonnosť vykonania
odpočúvania, väčšina jeho námietok smeruje proti nezákonnosti vykonania dôkazov
na hlavnom pojednávaní odôvodnenej selektívnym vykonaním tých záznamov, ktoré
svedčili v jeho neprospech. Posúdenie zákonnosti získania a vykonania týchto
rozhodujúcich dôkazov (informácií získaných zo záznamov telefonických hovorov)
je predpokladom posúdenia, či sa súdy mohli o ne opierať pri svojom rozhodovaní.
Na posúdenie zákonnosti vykonania dôkazov je však príslušný najvyšší súd
v dovolacom konaní, čo predpokladá § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku (dovolanie
možno podať, ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané
zákonným spôsobom). V prípade opodstatnenosti uvedeného dovolacieho dôvodu
by sa javil splnený aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku
(rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia), pretože bez dôkazov získaných
z odposluchov by sa podstatne zmenili skutkové zistenia, z ktorých súdy vychádzali.
Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania
je v tomto štádiu konania o sťažovateľovej veci zásadne príslušný dovolací súd. Ústavný
súd v rámci svojej právomoci nemôže autoritatívne rozhodnúť o tom, či sťažovateľove
tvrdenia v skutočnosti spĺňajú alebo nespĺňajú dôvody dovolania v zmysle § 371 ods. 1
Trestného poriadku. To môže posúdiť a rozhodnúť o tom iba dovolací súd. Ústavný súd
však v tomto konkrétnom prípade konštatuje, že sťažovateľove námietky tak, ako ich
ústavnému súdu predostrel, sa javia ako dovolacie dôvody.
Z právnej úpravy trestného konania vyplýva, že dovolanie je sťažovateľovi dostupný
opravný prostriedok, ktorého uplatnením sa môže domáhať preskúmania zákonnosti
právoplatného rozhodnutia, ako aj konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo na základe
námietok subsumovateľných pod niektorý z dovolacích dôvodov. Až preskúmaním
namietaných právnych pochybení dovolacím súdom možno posúdiť sťažovateľom
namietané porušenie princípov spravodlivého súdneho konania, a tým aj porušenie
základných práv podľa ústavy, listiny a práv podľa dohovoru v konaní pred ústavným
súdom.
Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť
až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietané porušenie
základných práv alebo slobôd napraviť. Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky
jemu dostupné právne prostriedky ochrany svojho základného práva a nebol s ich
uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
pre namietané porušenie svojho základného práva alebo slobody. Sťažovateľ pritom nemá
na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije,
ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej
ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ podal vo veci dovolanie 8. júla 2013,
podaním doručeným špecializovanému trestnému súdu 6. septembra 2013 vzal toto
dovolanie späť. Táto okolnosť však nič nemení na tom, že sťažovateľ mal pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu k dispozícii účinný právny prostriedok, ktorého využitím ústavný
súd podmieňuje prípustnosť sťažnosti. Sťažovateľ má napokon stále možnosť podať
proti namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu dovolanie (§ 370 ods. 1 Trestného
poriadku).
Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti nebol
dôvod rozhodnúť osobitne o návrhu sťažovateľa na odklad vykonateľnosti sťažnosťou
napadnutého rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013