Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 661/2013
PDF · 150.47 KB
No categories available
IV. ÚS 661/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Š. G., t. č. Veľká Británia, vo veci namietaného
porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom súdneho exekútora v exekučných konaniach
vedených pod sp. zn. EX 2633/2012, sp. zn. EX 3053/2012 a sp. zn. EX 710/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. G. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra
2013 doručená sťažnosť Š. G., t. č. Veľká Británia (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom súdneho
exekútora v exekučných konaniach vedených pod sp. zn. EX 2633/2012, sp. zn. EX
3053/2012 a sp. zn. EX 710/2013.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že mu „bolo činnosťou dvoch exekútorov
v troch exekučných konaniach upreté právo na spravodlivý súdny proces, keď odvolávajúc
sa na exekučné konania zablokovali peňažné prostriedky na... osobnom účte... v S.
Ani jeden z uvedených exekútorov mi pred začatím exekúcie nedoručil
ani upovedomenie o začali exekúcia, ani výzvu na uspokojenie pohľadávky oprávneného.
Ja som sa o exekúcií dozvedel z banky, keď došlo k zablokovaniu mojich peňazí.
Doteraz som žiadne upovedomenie nedostal. Žiaden dlh voči Sociálnej poisťovni,
ani voči... zdravotnej poisťovni nemám! Nemám ani podrobnejšie informácie o žiadnom
z týchto dvoch exekútoroch. Informácie ktoré mám, mám len neoficiálne od pracovníčky
v banke.
Na internete som vyhľadal emailové kontakty na oboch exekútorov a emailom som
ich požiadal o okamžite ukončenie blokácie, nakoľko som od nich žiadne upovedomenie
nedostal a zároveň nemám dlh ani v Sociálnej ani v Zdravotnej poisťovni. Môj email
odignorovali a peniaze na mojom účte sú naďalej zablokované vo výške približne 211 €.
Podľa uvedeného skutkového stavu došlo k porušeniu môjho základného práva
na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských právach
a základných slobôd.
Vzhľadom k tomu, že mi nebolo doručené žiadne upovedomenie o začatí
spomínaných exekúcií, niet inej možnosti dovolania sa ochrany svojich práv, než obrátiť
sa na Ústavný súd SR.“.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd svojím
rozhodnutím „prikázal zrušenie protizákonného blokovania... peňazí, aby prikázal
exekútorom, aby v prípade, že trvajú na oprávnenosti exekúcie... doručili upovedomenie
na adresu: Š. G... tak, aby... mal možnosť podať voči exekúciám námietky, o oprávnenosti
ktorých by potom rozhodol príslušný súd“.
Sťažovateľ tiež navrhuje, aby mu ústavný súd priznal „finančné odškodnenie
vo výške 5 000 € za každé porušenie práva, čo znamená, že exekútor E. B. je povinný
zaplatiť... odškodné vo výške 10 000 € za 2 protiprávne exekučné zákroky a blokácie na...
účte a exekútor H. P. je povinná zaplatiť... odškodné vo výške 5 000 € za 1 protiprávny
exekučný zákrok a blokáciu na... účte... do 3 dní od rozhodnutia Ústavného súdu...“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti považoval za potrebné v prvom
rade upozorniť na skutočnosť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127
ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity („... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“).
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú
osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho
základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu
ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci
ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto
je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07, IV. ÚS 251/2012). Ak ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných
práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov
nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
súdnych exekútorov v exekučných konaniach vedených pod sp. zn. EX 2633/2012,
sp. zn. EX 3053/2012 a sp. zn. EX 710/2013 na tom základe, že mu nebolo doručené
upovedomenie o začatí exekúcie ani výzva na uspokojenie pohľadávky oprávneného s tým,
že ani na základe jeho žiadosti mu súdni exekútori neodblokovali peňažné prostriedky
na jeho účte.
Podľa judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 5/00, III. ÚS 245/06, I. ÚS 281/2013) nútený
výkon súdnych a iných rozhodnutí uskutočňovaný podľa zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Záver o tom, že súdna exekúcia je súčasťou
základného práva na súdnu ochranu, vychádza z toho, že exekúciu síce vykonáva súdny
exekútor, ale na základe splnomocnenia štátom, ktoré sa materializuje v konkrétnej veci
poverením exekučného súdu na vykonanie exekúcie. Toto poverenie (bez neho by súdna
exekúcia nemala zákonný podklad a bola by absolútne neprípustná) potvrdzuje, že súdny
exekútor koná, rozhoduje a exekvuje v mene súdnej moci (čl. 142 ods. 1 ústavy).
Z už judikovaných záverov ústavného súdu o súdnej exekúcii ako súčasti základného
práva na súdnu ochranu (I. ÚS 5/00, III. ÚS 245/06) vyplýva, že súdna exekúcia
vykonávaná podľa Exekučného poriadku musí byť uskutočňovaná aj v súlade s princípmi
spravodlivého procesu v širšom slova zmysle, ktoré sú obsiahnuté v čl. 46 až čl. 48 ústavy.
Súdnu exekúciu riadi exekučný súd, ktorý má dosah na zákonnosť vykonávanej
exekúcie v rozsahu zabezpečujúcom pre oprávneného a povinného uplatnenie rovnakých
práv a plnenie len zákonom ustanovených povinností.
Ústavný súd konštatuje, že v súlade s Exekučným poriadkom preskúmanie postupu,
resp. činnosti súdneho exekútora a kontrola zákonnosti a ústavnosti jeho postupu
a rozhodnutí v exekučnom konaní patrí prioritne do právomoci všeobecného súdu, ktorý
súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.
V súlade so zásadou subsidiarity právomoc ústavného súdu na preskúmanie postupu
súdneho exekútora môže byť daná len v prípadoch, keď neexistuje prostriedok nápravy
podľa Exekučného poriadku.
Účastník exekučného konania má k dispozícii prostriedky nápravy podľa
Exekučného poriadku, preto v súlade so zásadou subsidiarity môže byť daná právomoc
ústavného súdu len vo vzťahu k preskúmaniu postupu či rozhodnutia exekučného súdu
o prostriedku nápravy (rozhodnutie o námietkach, rozhodnutie o návrhu na zastavenie
exekúcie a pod.), ak voči nemu už neexistuje iný prostriedok nápravy pred všeobecným
súdom.
Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade vo vzťahu k namietanému postupu
súdnych exekútorov vo vymedzených exekučných konaniach sťažovateľ mal možnosť
využiť prostriedky nápravy podľa Exekučného poriadku (predovšetkým námietky, prípadne
návrh na zastavenie exekúcie). Z jeho sťažnosti nie je zrejmé, či tieto prostriedky nápravy
využil. V tomto smere je však relevantný záver, že ústavný súd nemôže nahrádzať
právomoc exekučného súdu v konkrétnom exekučnom konaní. Sťažovateľ v sťažnosti
poukazuje na to, že ním namietaný protiprávny stav stále trvá (t. j. blokácia jeho účtu).
Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou judikatúrou konštatuje, že sťažovateľ
je povinný využiť v prvom rade všetky mu dostupné prostriedky nápravy podľa Exekučného
poriadku a uplatnenie právomoci ústavného súdu prichádza do úvahy až po ich vyčerpaní.
Zo sťažnosti nevyplýva, že by uvedené prostriedky nápravy podľa Exekučného poriadku
sťažovateľ vyčerpal.
Zmysel a účel princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy totiž spočíva v tom, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje
až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú (m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 251/2012).
S prihliadnutím na tieto okolnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku jeho
právomoci.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013