Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 795/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. arch. Ľ. H., K., zastúpenej advokátom JUDr. T.

Š., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom

Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ), postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. arch. Ľ. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013

doručená sťažnosť Ing. arch. Ľ. H., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom

JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ), postupom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co

341/2004 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané konania“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že predmetom namietaného konania je (bolo)

rozhodovanie o žalobe sťažovateľky v procesnom postavení žalobkyne, ktorou sa domáha

vyslovenia neplatnosti odvolania z funkcie, vyslovenia neplatnosti výpovede zo 7. júla

1997, náhrady mzdy a zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Po niekoľkých urgenciách a námietke zaujatosti (podanej pre prieťahy a nevhodné

správanie podľa očakávania neúspešnej) rozhodol okresný súd 19. 4. 2004 tak, že žalobu

zamietol. Odvolací súd na odvolanie žalobkyne (sťažovateľky) napadnutý rozsudok

čiastočne zmenil a čiastočne vrátil vec na ďalšie konanie. Ohľadne zmenenej časti výroku

súdu prvého stupňa rozhodoval o veci v dôsledku dovolania protistrany Najvyšší súd SR.

Tento súd napadnutý rozsudok zrušil, na čo nasledovalo zrušenie sporného výroku krajským

súdom a vrátenie veci súdu okresnému.

Uvedená etapa bola predmetom prieskumu ústavného súdu z hľadiska rešpektovania

základného práva na konanie podľa SR. Nález sp. zn.

z 15. 5. 2007 konštatoval porušenie uvedeného základného práva, keď podrobne

špecifikoval úkony súdov a bezdôvodnú nečinnosť v konkrétnych obdobiach. Výrokom č. 2

nálezu bol príkaz súdu konať bez zbytočných prieťahov. Nezdá sa, že by tento príkaz bol

súdom rešpektovaný.

Rozsudkom z 28. 2. 2013 sp. zn. (nové číslo konania dostala vec po

vylúčení časti žaloby na samostatné konanie, takže „opticky“ vyzerá spor časovo

primerane) súd znova žalobu zamietol. Je pritom nanajvýš sporné, či k takémuto záveru

viedli úkony, ktoré možno považovať za účelné ().

Okrem iného namieta podané odvolanie nedostatočné zdôvodnenie, najmä však fakt,

že súd nerozhodol o celom predmete sporu. Zo spisu sa zistí, že po odvolaní z funkcie bola

sťažovateľke ponúknutá jediná práca na čas určitý, teda v zjavnom rozpore s príslušným

ustanovením . Hoci bol tento úkon predmetom žaloby, súd sa k nemu nijak

nevyjadril. Založil tým nepochybný dôvod na iné rozhodnutie odvolacieho súdu s

možnosťou ďalšieho vrátenia na prvý stupeň.»

Sťažovateľka ďalej uvádza: „Uvedomujem si ako doktrínu, tak tradíciu pri určovaní

za zbytočné prieťahy zodpovedného subjektu. Domnievam sa však, že ani pred Ústavným

súdom nie je vylúčené označiť za takýto subjekt štát, reprezentovaný všetkými vecou sa

zaoberajúcimi súdmi. Podstatnou otázkou je ich podiel na výsledku, ktorým je nálezom

konštatovaný zbytočný prieťah (prieťahy). Takto sa koniec koncov dá - a má - chápať

rozsudok ESĽP č. 13960/06 vec A. R. vs. Slovensko. Lehota, uvedená v § 53 ods. 3 Zák.

č. 38/93 Z. z. sa preto neuplatňuje. Prekážkou nemôže byť problém príkazu konať bez

zbytočných prieťahov, pretože nie je obligatórny , ani problém prípadnej povinnosti zaplatiť

primerané zadosťučinenie, pretože ju určí už uvedený podiel.“

Podľa názoru sťažovateľky «keďže judikatúra dovoľuje vo veciach, vedených

so zjavnými zbytočnými prieťahmi nezaoberať sa, resp. nekonkretizovať jednotlivé úseky

konania s touto vadou predpokladám, že okolnosti prípadu ho radia medzi tie, ktorých sa to

týka. Úkony prvostupňového súdu boli neefektívne, čo sa vzťahuje najmä na hromadenie

výpovedí zaujatých svedkov. Ustanovenie nie je rešpektované, ak sa bez

kreatívnosti a reakcie iba memorujú. S ohľadom na smerovanie sťažnosti musím

pripomenúť, že: Krajský súd má z hľadiska vecného i procesného podiel najmenší. Najvyšší

súd však mal všetky podklady na čiastočné meritórne rozhodnutie, pretože by pri

opravenom právnom hodnotení nešlo o „prekvapivý rozsudok“. Mohol teda postupovať

podľa veta druhá Napravil by tým omyl odvolacieho súdu, ktorý inak

rozhodol vecne správne.».

Na záver sťažovateľka zdôraznila, že „sťažnosťou sa domáhame preskúmania

dodržiavania základného práva za obdobie po 15. 5. 2007“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Vysloví porušenie základného práva sťažovateľky na konanie v jej veci bez

zbytočných prieťahov podľa SR konaniami, vedenými Okresným súdom

Košice II. pod sp. zn. (predtým ), Krajským súdom Košice pod

sp. zn. a Najvyšším súdom SR pod sp. zn. -131 v období po

15. 7. 2007.

2. Prizná sťažovateľke z titulu primeraného zadosťučinenia sumu 10.000 eur a

3. Prizná sťažovateľke právo na náhradu trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že v konaní vedenom

pod sp. zn. už rozhodoval o sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala

porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

okresného súdu v napadnutom konaní. O tejto sťažnosti ústavný súd rozhodol nálezom

č. k. -33 z 15. mája 2007, v ktorom okrem iného vyslovil, že základné právo

sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo

a zároveň okresnému súdu v napadnutom konaní prikázal konať vo veci bez zbytočných

prieťahov a sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 120 000 Sk. Označený

nález nadobudol právoplatnosť 28. júna 2007. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tomto

konaní preskúmaval postup okresného súdu v napadnutom konaní len v období po 28. júni

2007.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (predtým

vedenom pod sp. zn. )

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , , , ).

Sťažovateľka namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

(predtým vedenom pod sp. zn. ) došlo k porušeniu jej

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

. Právna vec sťažovateľky pôvodne vedená pod sp. zn. je (bola)

vedená okresným súdom pod sp. zn. , keďže došlo k vylúčeniu časti žalobného

návrhu na samostatné konanie.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa

právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty

dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na

naplnenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na

ich počet (napr. , ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ) sa

ochrana základnému právu podľa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva

označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak

v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému

porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť

zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Navyše, zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej sťažovateľka namieta

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa

namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne

rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa (m. m.

).

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že

okresný súd o žalobe sťažovateľky rozhodol rozsudkom č. k. -103

z 28. februára 2013. Tento rozsudok napadla sťažovateľka odvolaním z 9. apríla 2013.

V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (24. júna 2013) už teda okresný súd vo veci

meritórne rozhodol a spis bol už mimo jeho dispozície, pretože ho 19. júna 2013 predložil

krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu už vo veci meritórne rozhodol, a preto v tomto čase už nemohol porušovať

základné právo sťažovateľky podľa , čo v súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu zakladá dôvod na jej odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Sťažovateľka v petite sťažnosti uvádza, že sa domáha aj vyslovenia porušenia svojho

základného práva „na konanie v jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

SR konaniami, vedenými... Krajským súdom Košice pod sp. zn.

a Najvyšším súdom SR pod sp. zn. -131 v období po 15. 7. 2007“ (zrejme

mala na mysli v období po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. z 15. mája

2007, pozn.).

S namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa

okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. sa ústavný súd vysporiadal

v časti II.1 tohto rozhodnutia.

Z citovanej časti petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka žiada ústavný súd

o preskúmanie postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. po vydaní

rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. z 15. mája 2007.

Z príloh sťažnosti vyplýva, že obe namietané konania skončili pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu, dokonca i pred obdobím, ktoré sťažovateľka označila ako

relevantné („po 15. 7. 2007“, pozn.). Konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn.

skončilo vydaním rozsudku sp. zn. z 28. marca 2007

a konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. skončilo rozsudkom sp. zn.

z 20. októbra 2005. Tento rozsudok krajského súdu bol síce zrušený

v dovolacom konaní, avšak po vrátení veci na krajský súd jej bola pridelená nová spisová

značka . Napokon pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že i toto konanie

vedené krajským súdom pod sp. zn. bolo skončené uznesením krajského

súdu sp. zn. zo 16. októbra 2007, t. j. takmer 6 rokov pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu.

Podľa už uvedenej judikatúry ústavného súdu sa ochrana základnému právu podľa

poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase

uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej

moci (v tomto prípade krajským súdom a najvyšším súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase,

keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k porušovaniu

označeného základného práva postupom krajského súdu a najvyššieho súdu v namietaných

konaniach, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2

).

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013