Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 563/2013
PDF · 245.34 KB
No categories available
IV. ÚS 563/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. decembra 2013
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., P.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn.
5 C/144/2009, za účasti Okresného súdu Piešťany, takto
rozhodol:
1. Základné právo P. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/144/2009 p o r u š e n é
b o l i .
2. P. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto
eur), ktoré mu j e Okresný súd Piešťany p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Piešťany j e p o v i n n ý uhradiť P. J. trovy konania v sume
275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. D. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 563/2013 z 23. septembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/144/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie označených práv aj v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 C/64/2011, bola sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.
Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie, v ktorom je sťažovateľ v procesnom
postavení odporcu, začalo podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie
sumy 1 750 € z titulu bezdôvodného obohatenia.
Sťažovateľ uvádza, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté
konanie právoplatne skončené.
Sťažovateľ v nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň
navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov.
Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 7 000 € a úhrady trov
konania.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom
sp. zn. Spr. 518/13 (doručeným ústavnému súdu 31. júla 2013), v ktorom sa okrem iného
uvádza:
„Čo sa týka skutkovej a právnej zložitosti sporu 5 C/144/2009 ide o spor skutkovo
náročnejší, s potrebou preukazovať výšku bezdôvodného obohatenia odporcu, ktorý užíval
nehnuteľnosť navrhovateľov bez právneho dôvodu, pričom v spore je potrebné ako
predbežnú otázku riešiť vlastnícky vzťah k predmetnej nehnuteľnosti.
Pôvodná zákonná sudkyňa vo veci v júli 2010 vytýčila pojednávanie, pričom skôr
vo veci nezačala konať z objektívnych dôvodov spočívajúcich v množstve vecí v jej senáte
(čo bolo obdobné vo všetkých senátoch) a potreby vybavovať prednostne reštančné veci
a starostlivosti o maloleté deti. V ostatných veciach postupovala podľa nápadu. Následne
bolo vo veci vykonané dokazovanie na pojednávaniach. Po pridelení veci JUDr. T., táto
bola v období, keď mala vec pridelenú, čo je rok a pol, viac ako 6 mesiacov
práceneschopná, pričom v období práceneschopnosti presahujúcej 6 týždňov bola vec
pridelená na obdobie 3 mesiacov inej sudkyni, avšak spolu s ďalšími asi 70 vecami, preto
zastupujúca sudkyňa vo veci nestihla urobiť úkon i s ohľadom na dovolenkové obdobie.
Sťažovateľ doposiaľ súdu nedoložil doklady, ktoré mal doložiť po poslednom
odročení pojednávania zo dňa 10. 10. 2011.“
Okresný súd svoje vyjadrenie k sťažnosti doplnil prípisom doručeným ústavnému
súdu 28. októbra 2013, v ktorom uviedol:
„Vyjadrenie k sťažnosti Spr. 518/13 zo dňa 25. 7. 2013, ktoré Vám bolo doručené
dňa 31. 7. 2013, dopĺňam o úkony vykonané v konaní od predchádzajúceho vyjadrenia
nasledovne:
- dňa 26. 7. 2013 súd vyzval navrhovateľa a odporcu na doloženie dokladov
vyplývajúcich z posledného pojednávania,
- na výzvu súdu reagovala právna zástupkyňa navrhovateľa späťvzatím návrhu
v celom rozsahu podaním doručeným súdu 16. 8. 2013,
- dňa 3. 10. 2013 (nakoľko medzičasom sa nachádzal spis na Ústavnom súde SR)
bol odporca vyzvaný, aby súdu oznámil, či súhlasí so späťvzatím, pričom zásielku si prevzal
dňa 14. 10. 2013 a doposiaľ na výzvu nereagoval.
Po doručení vyjadrenia odporcu bude súdom o späťvzatí návrhu rozhodnuté.
Vo zvyšku sa pridržiavam vyjadrenia pod Spr. 518/13 zo dňa 25. 7. 2013.“
K vyjadreniu okresného súdu, resp. jeho doplneniu, sťažovateľ zaujal stanovisko
podaním (doručeným ústavnému súdu 18. novembra 2013), v ktorom okrem iného uviedol:
„S vyjadrením predsedníčky Okresného súdu Piešťany nemožno súhlasiť, i keď mi
bolo doručené len doplnenie vyjadrenia zo dňa 25. 07. 2013, keďže ani v predošlom štádiu
a ani v tomto štádiu konania nie je vec skutkovo ani právne zložitá (ide o bežnú agendu
prvostupňových súdov).
Istú obranu Okresného súdu Piešťany spočívajúcu v poukázaní na personálne
problémy, ktoré by mali byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, nemožno
akceptovať. I podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (napr. II. ÚS 48/96,
II. ÚS 52/99 alebo III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť
konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania
zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený
subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní. Personálne obsadenie súdu, jeho organizácia, vysoký počet vecí v príslušnom
oddelení, ako i optimalizácia súdnictva, teda nie sú dôvodmi, pre ktoré by malo byť
ospravedlnené, tolerované a ústavne udržateľné porušovanie základného práva
sťažovateľky podľa č. 48 ods. 2 Ústavy SR. Na veci nič nemení ani vyňatie okresu H.
z územnej pôsobnosti Okresného súdu Piešťany.
Za zmienku stojí posledná odrážka vo vyjadrení, a to nereagovanie sťažovateľa
na výzvu zo dňa 03. 10. 2013. K tomu je potrebné opäť uviesť, že ide o takmer 90-ročného
sťažovateľa, ktorý potreboval čas sa zorientovať v čisto právnej a paragrafovej reči súdu
a i napriek tomu nerozumel, prečo súd od neho vyžaduje súhlas. Dňa 08. 11. 2013 bol súdu
zaslaný súhlas so späťvzatím a vyjadrenie sťažovateľa o trvaní na jeho protinávrhu.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 5 C/144/2009 ústavný
súd zistil tento priebeh a stav konania:
Navrhovatelia v 1. a 2. rade podali proti sťažovateľovi návrh na vydanie platobného
rozkazu na zaplatenie sumy 1 750 € s prísl. z dôvodu bezdôvodného obohatenia, ktorý bol
okresnému súdu doručený 16. apríla 2009. Po podaní sťažnosti sťažovateľa „proti deložácii
z domu“ doručenej okresnému súdu 20. apríla 2009 bola vec z registra „Ro“ prevedená
do registra „C“ a bola jej pridelená sp. zn. 5 C/144/2009. Po urgencii právnej zástupkyne
navrhovateľov zo 14. júla 2010 okresný súd 20. júla 2010 nariadil termín pojednávania na
25. október 2010, ktoré sa z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne neuskutočnilo,
avšak sťažovateľ v uvedený deň predložil do súdneho spisu protinávrh, ktorý okresný súd
uznesením z 19. mája 2011 vylúčil na samostatné konanie. Okresný súd 6. júna 2011
nariadil pojednávanie na 24. august 2011, na ktorom bol vypočutý sťažovateľ, pričom
pojednávanie bolo odročené na 10. október 2011. Na tomto pojednávaní bol vypočutý
navrhovateľ v 1. rade a opätovne aj sťažovateľ, pričom pojednávanie bolo odročené na
neurčito na účel doplnenia dokazovania. Ďalšími úkonmi okresného súdu boli výzvy
z 26. júla 2013 adresované právnej zástupkyni navrhovateľov v 1. a 2. rade a sťažovateľovi,
aby v lehote 10 dní od doručenia výzvy predložili podklady na rozhodnutie v zmysle
zápisnice o pojednávaní z 10. októbra 2011.
Ústavný súd na okresnom súde zistil, že jeho ostatným úkonom bolo uznesenie
z 15. novembra 2013, ktorým vyhovel návrhu navrhovateľov v 1. a 2. rade na späťvzatie
návrhu na začatie konania a napadnuté konanie zastavil, pričom sťažovateľ so späťvzatím
súhlasil. Vzhľadom na to, že navrhovatelia v 1. a 2. rade podali 28. novembra 2013 proti
predmetnému uzneseniu okresného súdu v časti trov konania odvolanie, napadnuté konanie
ako celok nie je dosiaľ právoplatne skončené.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou okrem iného domáha vyslovenia porušenia svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý
dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli
predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy bude konať nové
pojednávanie a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Predmetom napadnutého konania bolo rozhodovanie o vydaní bezdôvodného
obohatenia, ktoré mal sťažovateľ podľa názoru navrhovateľov získať tým, že bez
akejkoľvek náhrady a právneho dôvodu neoprávnene užíval ich rodinný dom a priľahlé
pozemky.
Posudzovaná vec patrí po právnej stránke k štandardnej rozhodovacej agende
všeobecných súdov a podľa názoru ústavného súdu nie je ani skutkovo zložitá.
Argument, na ktorý vo svojom vyjadrení k sťažnosti poukázala predsedníčka
okresného súdu, že „ide o spor skutkovo náročnejší“ s tým, že v spore je potrebné „ako
predbežnú otázku riešiť vlastnícky vzťah k predmetnej nehnuteľnosti“, nemohol ústavný súd
akceptovať, pretože okresný súd otázku vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti v priebehu
napadnutého konania neriešil.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní
o tom, či v napadnutom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a k porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že na strane sťažovateľa nezistil také skutočnosti, ktoré
by významným spôsobom ovplyvnili dĺžku napadnutého konania.
Pokiaľ okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti okrem iného uviedol, že „sťažovateľ
doposiaľ súdu nedoložil doklady, ktoré mal doložiť po poslednom odročení pojednávania
10. 10. 2011“, ústavný súd konštatuje, že táto skutočnosť svedčí predovšetkým
o nedostatočnej dôslednosti postupu okresného súdu v napadnutom konaní, čo je podľa
názoru ústavného súdu potrebné pripísať na jeho ťarchu.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní
a zistil, že v doterajšom takmer 4,5-ročnom priebehu bol okresný súd opakovane nečinný
v týchto obdobiach:
- od 16. apríla 2009 (okresnému súdu bol doručený návrh) do 20. júla 2010
(okresný súd nariadil termín pojednávania),
- od 20. júla 2010 (okresný súd nariadil termín pojednávania) do 6. júna 2011
(okresný súd nariadil termín pojednávania),
- od 10. októbra 2011 (uskutočnilo sa pojednávanie) do 26. júla 2013 (okresný súd
odoslal výzvy účastníkom konania).
Z uvedeného vyplýva, že nečinnosťou je postihnutý takmer celý doterajší priebeh
napadnutého konania.
Argumenty, ktorými okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti ospravedlňoval svoju
nečinnosť (množstvo vecí v senáte, potreba vybavovať prednostne reštančné veci, dlhodobá
práceneschopnosť zákonnej sudkyne), ústavný súd nemohol akceptovať, poukazujúc
na svoju predchádzajúcu judikatúru [napr. II. ÚS 311/06, IV. ÚS 436/2013 (nadväzujúcu
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva)], podľa ktorej nadmerné množstvo vecí,
v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie
alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov
na súde, ktorý fyzická (alebo právnická) osoba požiadala o odstránenie svojej právnej
neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé
konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že doterajším napadnutým
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/144/2009 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez
zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že okresný súd uznesením z 15. novembra 2013
napadnuté konanie na návrh navrhovateľov v 1. a 2. rade zastavil.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 7 000 €
z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „neodôvodnené
prieťahy, ktorými sa konanie nezmyselne predĺžilo“, viedli k porušeniu označených práv,
a teda nebol odstránený stav právnej neistoty.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu celkovú dĺžku konania okresného súdu vedeného pod
sp. zn. 5 C/144/2009 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ústavný súd
považoval priznanie sumy 1 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátom JUDr. D.
K. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá
bola 781 €.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia
a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom
2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €.
Podanie právneho zástupcu doručené ústavnému súdu 18. novembra 2013
nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako
podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote
uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. decembra 2013