Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 563/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. decembra 2013

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., P.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn.

, za účasti Okresného súdu Piešťany, takto

rozhodol:

1. Základné právo P. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l i .

2. P. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto

eur), ktoré mu j e Okresný súd Piešťany p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Piešťany j e p o v i n n ý uhradiť P. J. trovy konania v sume

275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. D. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 23. septembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie označených práv aj v konaní

vedenom pod sp. zn. , bola sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie, v ktorom je sťažovateľ v procesnom

postavení odporcu, začalo podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie

sumy 1 750 € z titulu bezdôvodného obohatenia.

Sťažovateľ uvádza, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté

konanie právoplatne skončené.

Sťažovateľ v nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd podľa

vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň

navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov.

Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 7 000 € a úhrady trov

konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom

sp. zn. Spr. 518/13 (doručeným ústavnému súdu 31. júla 2013), v ktorom sa okrem iného

uvádza:

„Čo sa týka skutkovej a právnej zložitosti sporu ide o spor skutkovo

náročnejší, s potrebou preukazovať výšku bezdôvodného obohatenia odporcu, ktorý užíval

nehnuteľnosť navrhovateľov bez právneho dôvodu, pričom v spore je potrebné ako

predbežnú otázku riešiť vlastnícky vzťah k predmetnej nehnuteľnosti.

Pôvodná zákonná sudkyňa vo veci v júli 2010 vytýčila pojednávanie, pričom skôr

vo veci nezačala konať z objektívnych dôvodov spočívajúcich v množstve vecí v jej senáte

(čo bolo obdobné vo všetkých senátoch) a potreby vybavovať prednostne reštančné veci

a starostlivosti o maloleté deti. V ostatných veciach postupovala podľa nápadu. Následne

bolo vo veci vykonané dokazovanie na pojednávaniach. Po pridelení veci JUDr. T., táto

bola v období, keď mala vec pridelenú, čo je rok a pol, viac ako 6 mesiacov

práceneschopná, pričom v období práceneschopnosti presahujúcej 6 týždňov bola vec

pridelená na obdobie 3 mesiacov inej sudkyni, avšak spolu s ďalšími asi 70 vecami, preto

zastupujúca sudkyňa vo veci nestihla urobiť úkon i s ohľadom na dovolenkové obdobie.

Sťažovateľ doposiaľ súdu nedoložil doklady, ktoré mal doložiť po poslednom

odročení pojednávania zo dňa 10. 10. 2011.“

Okresný súd svoje vyjadrenie k sťažnosti doplnil prípisom doručeným ústavnému

súdu 28. októbra 2013, v ktorom uviedol:

„Vyjadrenie k sťažnosti Spr. 518/13 zo dňa 25. 7. 2013, ktoré Vám bolo doručené

dňa 31. 7. 2013, dopĺňam o úkony vykonané v konaní od predchádzajúceho vyjadrenia

nasledovne:

- dňa 26. 7. 2013 súd vyzval navrhovateľa a odporcu na doloženie dokladov

vyplývajúcich z posledného pojednávania,

- na výzvu súdu reagovala právna zástupkyňa navrhovateľa späťvzatím návrhu

v celom rozsahu podaním doručeným súdu 16. 8. 2013,

- dňa 3. 10. 2013 (nakoľko medzičasom sa nachádzal spis na Ústavnom súde SR)

bol odporca vyzvaný, aby súdu oznámil, či súhlasí so späťvzatím, pričom zásielku si prevzal

dňa 14. 10. 2013 a doposiaľ na výzvu nereagoval.

Po doručení vyjadrenia odporcu bude súdom o späťvzatí návrhu rozhodnuté.

Vo zvyšku sa pridržiavam vyjadrenia pod Spr. 518/13 zo dňa 25. 7. 2013.“

K vyjadreniu okresného súdu, resp. jeho doplneniu, sťažovateľ zaujal stanovisko

podaním (doručeným ústavnému súdu 18. novembra 2013), v ktorom okrem iného uviedol:

„S vyjadrením predsedníčky Okresného súdu Piešťany nemožno súhlasiť, i keď mi

bolo doručené len doplnenie vyjadrenia zo dňa 25. 07. 2013, keďže ani v predošlom štádiu

a ani v tomto štádiu konania nie je vec skutkovo ani právne zložitá (ide o bežnú agendu

prvostupňových súdov).

Istú obranu Okresného súdu Piešťany spočívajúcu v poukázaní na personálne

problémy, ktoré by mali byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, nemožno

akceptovať. I podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (napr. ,

alebo ) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť

konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania

zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený

subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku

nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom

konaní. Personálne obsadenie súdu, jeho organizácia, vysoký počet vecí v príslušnom

oddelení, ako i optimalizácia súdnictva, teda nie sú dôvodmi, pre ktoré by malo byť

ospravedlnené, tolerované a ústavne udržateľné porušovanie základného práva

sťažovateľky podľa č. 48 ods. 2 SR. Na veci nič nemení ani vyňatie okresu H.

z územnej pôsobnosti Okresného súdu Piešťany.

Za zmienku stojí posledná odrážka vo vyjadrení, a to nereagovanie sťažovateľa

na výzvu zo dňa 03. 10. 2013. K tomu je potrebné opäť uviesť, že ide o takmer 90-ročného

sťažovateľa, ktorý potreboval čas sa zorientovať v čisto právnej a paragrafovej reči súdu

a i napriek tomu nerozumel, prečo súd od neho vyžaduje súhlas. Dňa 08. 11. 2013 bol súdu

zaslaný súhlas so späťvzatím a vyjadrenie sťažovateľa o trvaní na jeho protinávrhu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. ústavný

súd zistil tento priebeh a stav konania:

Navrhovatelia v 1. a 2. rade podali proti sťažovateľovi návrh na vydanie platobného

rozkazu na zaplatenie sumy 1 750 € s prísl. z dôvodu bezdôvodného obohatenia, ktorý bol

okresnému súdu doručený 16. apríla 2009. Po podaní sťažnosti sťažovateľa „proti deložácii

z domu“ doručenej okresnému súdu 20. apríla 2009 bola vec z registra „Ro“ prevedená

do registra „C“ a bola jej pridelená sp. zn. . Po urgencii právnej zástupkyne

navrhovateľov zo 14. júla 2010 okresný súd 20. júla 2010 nariadil termín pojednávania na

25. október 2010, ktoré sa z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne neuskutočnilo,

avšak sťažovateľ v uvedený deň predložil do súdneho spisu protinávrh, ktorý okresný súd

uznesením z 19. mája 2011 vylúčil na samostatné konanie. Okresný súd 6. júna 2011

nariadil pojednávanie na 24. august 2011, na ktorom bol vypočutý sťažovateľ, pričom

pojednávanie bolo odročené na 10. október 2011. Na tomto pojednávaní bol vypočutý

navrhovateľ v 1. rade a opätovne aj sťažovateľ, pričom pojednávanie bolo odročené na

neurčito na účel doplnenia dokazovania. Ďalšími úkonmi okresného súdu boli výzvy

z 26. júla 2013 adresované právnej zástupkyni navrhovateľov v 1. a 2. rade a sťažovateľovi,

aby v lehote 10 dní od doručenia výzvy predložili podklady na rozhodnutie v zmysle

zápisnice o pojednávaní z 10. októbra 2011.

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že jeho ostatným úkonom bolo uznesenie

z 15. novembra 2013, ktorým vyhovel návrhu navrhovateľov v 1. a 2. rade na späťvzatie

návrhu na začatie konania a napadnuté konanie zastavil, pričom sťažovateľ so späťvzatím

súhlasil. Vzhľadom na to, že navrhovatelia v 1. a 2. rade podali 28. novembra 2013 proti

predmetnému uzneseniu okresného súdu v časti trov konania odvolanie, napadnuté konanie

ako celok nie je dosiaľ právoplatne skončené.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou okrem iného domáha vyslovenia porušenia svojho

základného práva podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, a z , ak súd zistí, že existuje dôležitý

dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli

predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy bude konať nové

pojednávanie a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom napadnutého konania bolo rozhodovanie o vydaní bezdôvodného

obohatenia, ktoré mal sťažovateľ podľa názoru navrhovateľov získať tým, že bez

akejkoľvek náhrady a právneho dôvodu neoprávnene užíval ich rodinný dom a priľahlé

pozemky.

Posudzovaná vec patrí po právnej stránke k štandardnej rozhodovacej agende

všeobecných súdov a podľa názoru ústavného súdu nie je ani skutkovo zložitá.

Argument, na ktorý vo svojom vyjadrení k sťažnosti poukázala predsedníčka

okresného súdu, že „ide o spor skutkovo náročnejší“ s tým, že v spore je potrebné „ako

predbežnú otázku riešiť vlastnícky vzťah k predmetnej nehnuteľnosti“, nemohol ústavný súd

akceptovať, pretože okresný súd otázku vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti v priebehu

napadnutého konania neriešil.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní

o tom, či v napadnutom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2

a k porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že na strane sťažovateľa nezistil také skutočnosti, ktoré

by významným spôsobom ovplyvnili dĺžku napadnutého konania.

Pokiaľ okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti okrem iného uviedol, že „sťažovateľ

doposiaľ súdu nedoložil doklady, ktoré mal doložiť po poslednom odročení pojednávania

10. 10. 2011“, ústavný súd konštatuje, že táto skutočnosť svedčí predovšetkým

o nedostatočnej dôslednosti postupu okresného súdu v napadnutom konaní, čo je podľa

názoru ústavného súdu potrebné pripísať na jeho ťarchu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní

a zistil, že v doterajšom takmer 4,5-ročnom priebehu bol okresný súd opakovane nečinný

v týchto obdobiach:

- od 16. apríla 2009 (okresnému súdu bol doručený návrh) do 20. júla 2010

(okresný súd nariadil termín pojednávania),

- od 20. júla 2010 (okresný súd nariadil termín pojednávania) do 6. júna 2011

(okresný súd nariadil termín pojednávania),

- od 10. októbra 2011 (uskutočnilo sa pojednávanie) do 26. júla 2013 (okresný súd

odoslal výzvy účastníkom konania).

Z uvedeného vyplýva, že nečinnosťou je postihnutý takmer celý doterajší priebeh

napadnutého konania.

Argumenty, ktorými okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti ospravedlňoval svoju

nečinnosť (množstvo vecí v senáte, potreba vybavovať prednostne reštančné veci, dlhodobá

práceneschopnosť zákonnej sudkyne), ústavný súd nemohol akceptovať, poukazujúc

na svoju predchádzajúcu judikatúru [napr. , (nadväzujúcu

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva)], podľa ktorej nadmerné množstvo vecí,

v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie

alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov

na súde, ktorý fyzická (alebo právnická) osoba požiadala o odstránenie svojej právnej

neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé

konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že doterajším napadnutým

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez

zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že okresný súd uznesením z 15. novembra 2013

napadnuté konanie na návrh navrhovateľov v 1. a 2. rade zastavil.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 7 000 €

z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „neodôvodnené

prieťahy, ktorými sa konanie nezmyselne predĺžilo“, viedli k porušeniu označených práv,

a teda nebol odstránený stav právnej neistoty.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu celkovú dĺžku konania okresného súdu vedeného pod

sp. zn. a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ústavný súd

považoval priznanie sumy 1 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4

.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátom JUDr. D.

K. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch

podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá

bola 781 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom

2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €.

Podanie právneho zástupcu doručené ústavnému súdu 18. novembra 2013

nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako

podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ) v lehote

uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013