Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 765/2013
PDF · 207.69 KB
No categories available
IV. ÚS 765/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. D., P., zastúpeného advokátkou JUDr. K. L.,
P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.
6 T/138/2005 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. A. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra
2013 doručená sťažnosť Ing. A. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T/138/2005 (ďalej len „napadnuté
konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Okresný súd Prešov uznesením zo dňa
29. 07. 2013 sp. zn.: 6 T/138/2005 rozhodol o zastavení trestného stíhania obvinených
PhDr. J. D. a spol. pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158
ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 (č. 140/1961 Zb.), ktorý mali
spáchať vo vzťahu k sťažovateľovi podľa bodu 3 odsek 2 obžaloby obv. PhDr. J. D. a obv.
Ľ. V. tak, že dňa 3. 8. 2001 v čase okolo 12.40 hod. v Prešove, spoločným konaním v
rozpore so zákonom zorganizovali a následne vykonali zadržanie Ing. A. D. (t. j.
sťažovateľa)... a JUDr. R. S..., príslušníkmi Pohotovostného policajného útvaru KR PZ
Prešov spred budovy Colného úradu na ul..., bez riadneho poučenia za použitia
donucovacích prostriedkov im vykonali osobnú prehliadku a následne ich nezákonne
predviedli na Obvodné oddelenie PZ vo V. na služobnom motorovom vozidle s použitím
výstražných znamení, kde neboli vyťažení vo veci operatívneho rozpracovania vedeného
kpt. Mgr. J. D., ale následne boli vypočutí v procesnom postavení svedkov v inej trestnej
veci, dokumentovanej policajným orgánom Obvodného oddelenia PZ Prešov..., pričom
samotné zadržanie, obmedzenie osobnej slobody, ako aj predvedenie bolo vykonané v
rozpore s Trestným poriadkom, pretože neboli naplnené zákonné dôvody pre ich
predvedenie a zadržania podľa Trestného poriadku, pričom nebol dôvod na ich
predvedenie, zaistenie, použitie donucovacích prostriedkov podľa zákona č. 171/1993 Z. z.
o policajnom zbore, čím svoju právomoc vykonali spôsobom odporujúcim zákonu v úmysle
inému spôsobiť škodu..., pretože trestné stíhanie je premlčané.“.
Sťažovateľ je toho názoru, že „dlhoročnou absolútnou nečinnosťou Okresného súdu
Prešov v trestnej veci sp. zn.: 6 T/138/2005, ktorá napokon vyústila do premlčania
trestného stíhania obvinených, bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Sťažovateľ poukazuje aj na to, že sa „listom zo dňa 11. 08. 2011 obrátil na vtedajšiu
ministerku spravodlivosti JUDr. L. Ž. so žiadosťou o preverenie postupu Okresného súdu
Prešov okrem iného aj v kauze sp. zn. 6 T/138/2005. Jeho žiadosť ministerstvo
spravodlivosti odstúpilo predsedníčke Okresného súdu Prešov. K efektívnej náprave však
nedošlo.
Dňa 04. 04. 2013 sťažovateľ opätovne písomne žiadal predsedníčku Okresného súdu
Prešov o odstránenie nedostatkov v postupe súdu vo veci 6 T/138/2005.“.
Sťažovateľ v sťažnosti cituje ustanovenia Trestného poriadku vzťahujúce sa
na poškodeného, v procesnom postavení ktorého v tomto konaní vystupuje, a poukazuje na
to, že „poškodený je významným subjektom trestného konania s postavením strany
trestného konania“.
Okresný súd však podľa názoru sťažovateľa „svojou nečinnosťou a ľahostajnosťou
v tomto trestnom procese, keď od podania obžaloby na súd po dobu takmer 8 rokov
nevykonal vo vzťahu k obvineným žiadny procesný úkon, spôsobil, že sťažovateľ ako
poškodený bol ukrátený o možnosť realizovať svoje procesné práva, ktoré mu priznáva
Konanie pred súdom je pritom najdôležitejšou a najpodstatnejšou časťou trestného
konania, tu sa práva poškodeného naplno prejavia. V konaní pred súdom, ktoré je verejné
a ústne, má totiž poškodený najlepšiu možnosť aktívne sa podieľať na trestnom konaní,
najmä za účelom dosiahnutia akejsi vnútornej satisfakcie z toho, že páchateľ trestného činu
bude odsúdený. V mnohých prípadoch je trestné konanie navyše jediným prostriedkom
ochrany poškodeného pred jeho ďalšou viktimizáciou zo strany páchateľa trestnej
činnosti.“.
Sťažovateľ namieta, že v danom prípade okresný súd „v príkrom rozpore
s procesnými predpismi nedôvodne dlhý čas nevykonal žiadny relevantný procesný úkon
(obdobie 8 rokov), až napokon došlo k premlčaniu trestného stíhania. Sťažovateľ tak
natrvalo stratil možnosť svoje práva poškodeného uplatniť. Do budúcna taktiež pretrváva
stav právnej neistoty o tom, či konkrétne osoby, ktoré svojím nezákonným konaním spôsobili
sťažovateľovi ujmu, spáchali konkrétny trestný čin, za ktorý by aj mali niesť patričné
následky. Štát v tomto prípade reprezentovaný Okresným súdom Prešov svojím nekonaním
de facto znemožnil naplnenie spravodlivosti.“.
Sťažovateľ tiež uvádza, že si je vedomý, že ako poškodený nemá v trestnom konaní
postavenie strany oprávnenej „uplatňovať trestné obvinenie“. Tohto práva sa sťažovateľ ani
nedomáha. Túto funkciu by podľa jeho názoru mal plniť štát v zastúpení prokurátorom
a trestným súdom, ktorí však v tejto svojej funkcii zlyhali.
Na druhej strane sťažovateľ vyjadruje názor, že ako poškodený „mal minimálne
morálny nárok na výrok trestného súdu o vine či nevine obžalovaných. Rozhodnutie súdu
o tom, či bol spáchaný trestný čin a kto je jeho páchateľom, t. j. vyvodenie trestnoprávnej
zodpovednosti (aj opačné negatívne konštatovanie v podobe presvedčivého
oslobodzujúceho rozsudku) má pre poškodeného obrovský morálny a psychologický
význam. V danom prípade postupom Okresného súdu Prešov vo vzťahu k sťažovateľovi
došlo k odopretiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).“.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci
toto rozhodnutie:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.: 6 T/138/2005 porušené boli.
2. Sťažovateľovi Ing. A. D. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 100 000 EUR,
ktoré je Okresný súd Prešov povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
3. Okresný súd Prešov je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume
275,94 EUR na účet právnej zástupkyne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno za zjavne neopodstatnenú
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa
v rozsahu namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 T/138/2005, predmetom ktorého bolo rozhodovanie v trestnej veci obžalovaného
PhDr. Jaroslava Dujavu a spol. (ďalej len „obžalovaní“), v ktorej sťažovateľ vystupuje
v procesnom postavení poškodeného.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Porušenie označených článkov ústavy a dohovoru odôvodňuje sťažovateľ
„dlhoročnou absolútnou nečinnosťou Okresného súdu Prešov“ a jeho „ľahostajnosťou
v tomto trestnom procese“, ktorá vyústila do zastavenia trestného stíhania proti
obžalovaným, a tak zabránila sťažovateľovi, aby sa domohol „akejsi vnútornej satisfakcie
z toho, že páchateľ trestného činu bude odsúdený“. Z citovaného vyplýva, že skutkovým
stavom, ktorým sťažovateľ zdôvodňuje porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je celková nečinnosť
okresného súdu v označenom konaní.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí
aj vo vzťahu k právu na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) môže vyplývať tiež z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom
konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol
pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už
k namietanému porušovaniu práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať
(m. m. II. ÚS 387/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo
trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie
o sťažnosti č. 16970/05).
Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie okresného súdu bolo
právoplatne skončené 13. augusta 2013, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie okresného
súdu sp. zn. 6 T/138/2005 z 29. júla 2013.
Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv postupom okresného
súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu až 16. októbra 2013
(odovzdanou na poštovú prepravu 14. októbra 2013), t. j. v čase, keď napadnuté konanie už
bolo právoplatne skončené, a preto k namietanému porušovaniu jeho v sťažnosti
označených práv už nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
K argumentu sťažovateľa, že mu ako poškodenému nebolo umožnené dosiahnuť
akúsi „vnútorn(ú) satisfakci(u) z toho, že páchateľ trestného činu bude odsúdený“, ústavný
súd uvádza, že v rámci základného trestnoprocesného vzťahu existujúceho vo fáze súdneho
konania je jednou zo strán obžalovaný so svojím právom na spravodlivé preskúmanie
a rozhodnutie o oprávnenosti jeho trestného obvinenia a druhou stranou tohto vzťahu, ktorá
uplatňuje trestné obvinenie, je prokurátor zastupujúci štát. V uvedenom základnom
trestnoprocesnom vzťahu, v ktorom sa rozhoduje o otázke viny a trestu, má síce poškodený
právo aktívne vystupovať pri zisťovaní skutkového stavu veci, nemá však postavenie strany
oprávnenej „uplatňovať trestné obvinenie“, preto pre uvedenú časť trestného konania
nemôže disponovať právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Poškodený, ktorý má v trestnom konaní právo uplatniť nárok na náhradu škody, a ak
tento nárok aj uplatnil, je procesnou stranou v tzv. adhéznom konaní (prebiehajúcom
kontinuálne so súdnym konaním o vine), v ktorom sa rozhoduje o ním uplatnenom nároku
na náhradu škody spôsobenej trestným činom. V intenciách uvedeného sa poškodený
v trestnom konaní pred príslušným súdom môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva, ktorým je v tomto prípade uplatnený nárok na náhradu škody. Garancie
poskytované čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujúce právo na spravodlivé súdne konanie sú teda
v trestnom konaní vo vzťahu k poškodenému (uplatňujúcemu nárok na náhradu škody)
limitované a poskytované len pre adhézne konanie (ktoré má prvky občianskoprávneho
konania) týkajúce sa rozhodovania o nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom.
Náležité preskúmanie podozrenia zo spáchania trestného činu, teda vecne správne
rozhodnutie o otázke viny a spravodlivé potrestanie páchateľa, nepredstavuje právo
poškodeného, ale je oprávnením a povinnosťou štátu, ktorý zabezpečuje ochranu práv
a oprávnených záujmov fyzických osôb a právnických osôb, záujmov spoločnosti
a ústavného zriadenia Slovenskej republiky, ktorou napĺňa účel trestného práva.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
ústavný súd poukazuje aj na to, že sťažovateľ v procesnom postavení poškodeného by
mohol namietať jeho porušenie, ale len vo vzťahu k takým právam, ktoré vyplývajú z § 46
Trestného poriadku (napr. právo uplatniť nárok na náhradu škody, právo na predkladanie
dôkazov, právo na nazeranie do spisov a ich preštudovanie, atď.), čo však zo sťažnosti
nevyplýva, a preto bolo potrebné sťažnosť, pokiaľ ide o namietané porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú aj z tohto dôvodu.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. decembra 2013