Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 765/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. D., P., zastúpeného advokátkou JUDr. K. L.,

P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. A. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra

2013 doručená sťažnosť Ing. A. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté

konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Okresný súd Prešov uznesením zo dňa

29. 07. 2013 sp. zn.: rozhodol o zastavení trestného stíhania obvinených

PhDr. J. D. a spol. pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158

ods. 1 písm. a) účinného do 31. 12. 2005 (č. ), ktorý mali

spáchať vo vzťahu k sťažovateľovi podľa bodu 3 odsek 2 obžaloby obv. PhDr. J. D. a obv.

Ľ. V. tak, že dňa 3. 8. 2001 v čase okolo 12.40 hod. v Prešove, spoločným konaním v

rozpore so zákonom zorganizovali a následne vykonali zadržanie Ing. A. D. (t. j.

sťažovateľa)... a JUDr. R. S..., príslušníkmi Pohotovostného policajného útvaru KR PZ

Prešov spred budovy Colného úradu na ul..., bez riadneho poučenia za použitia

donucovacích prostriedkov im vykonali osobnú prehliadku a následne ich nezákonne

predviedli na Obvodné oddelenie PZ vo V. na služobnom motorovom vozidle s použitím

výstražných znamení, kde neboli vyťažení vo veci operatívneho rozpracovania vedeného

kpt. Mgr. J. D., ale následne boli vypočutí v procesnom postavení svedkov v inej trestnej

veci, dokumentovanej policajným orgánom Obvodného oddelenia PZ Prešov..., pričom

samotné zadržanie, obmedzenie osobnej slobody, ako aj predvedenie bolo vykonané v

rozpore s , pretože neboli naplnené zákonné dôvody pre ich

predvedenie a zadržania podľa , pričom nebol dôvod na ich

predvedenie, zaistenie, použitie donucovacích prostriedkov podľa

o policajnom zbore, čím svoju právomoc vykonali spôsobom odporujúcim zákonu v úmysle

inému spôsobiť škodu..., pretože trestné stíhanie je premlčané.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že „dlhoročnou absolútnou nečinnosťou Okresného súdu

Prešov v trestnej veci sp. zn.: , ktorá napokon vyústila do premlčania

trestného stíhania obvinených, bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , SR a právo na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Sťažovateľ poukazuje aj na to, že sa „listom zo dňa 11. 08. 2011 obrátil na vtedajšiu

ministerku spravodlivosti JUDr. L. Ž. so žiadosťou o preverenie postupu Okresného súdu

Prešov okrem iného aj v kauze sp. zn. . Jeho žiadosť ministerstvo

spravodlivosti odstúpilo predsedníčke Okresného súdu Prešov. K efektívnej náprave však

nedošlo.

Dňa 04. 04. 2013 sťažovateľ opätovne písomne žiadal predsedníčku Okresného súdu

Prešov o odstránenie nedostatkov v postupe súdu vo veci .“.

Sťažovateľ v sťažnosti cituje ustanovenia vzťahujúce sa

na poškodeného, v procesnom postavení ktorého v tomto konaní vystupuje, a poukazuje na

to, že „poškodený je významným subjektom trestného konania s postavením strany

trestného konania“.

Okresný súd však podľa názoru sťažovateľa „svojou nečinnosťou a ľahostajnosťou

v tomto trestnom procese, keď od podania obžaloby na súd po dobu takmer 8 rokov

nevykonal vo vzťahu k obvineným žiadny procesný úkon, spôsobil, že sťažovateľ ako

poškodený bol ukrátený o možnosť realizovať svoje procesné práva, ktoré mu priznáva

.

Konanie pred súdom je pritom najdôležitejšou a najpodstatnejšou časťou trestného

konania, tu sa práva poškodeného naplno prejavia. V konaní pred súdom, ktoré je verejné

a ústne, má totiž poškodený najlepšiu možnosť aktívne sa podieľať na trestnom konaní,

najmä za účelom dosiahnutia akejsi vnútornej satisfakcie z toho, že páchateľ trestného činu

bude odsúdený. V mnohých prípadoch je trestné konanie navyše jediným prostriedkom

ochrany poškodeného pred jeho ďalšou viktimizáciou zo strany páchateľa trestnej

činnosti.“.

Sťažovateľ namieta, že v danom prípade okresný súd „v príkrom rozpore

s procesnými predpismi nedôvodne dlhý čas nevykonal žiadny relevantný procesný úkon

(obdobie 8 rokov), až napokon došlo k premlčaniu trestného stíhania. Sťažovateľ tak

natrvalo stratil možnosť svoje práva poškodeného uplatniť. Do budúcna taktiež pretrváva

stav právnej neistoty o tom, či konkrétne osoby, ktoré svojím nezákonným konaním spôsobili

sťažovateľovi ujmu, spáchali konkrétny trestný čin, za ktorý by aj mali niesť patričné

následky. Štát v tomto prípade reprezentovaný Okresným súdom Prešov svojím nekonaním

de facto znemožnil naplnenie spravodlivosti.“.

Sťažovateľ tiež uvádza, že si je vedomý, že ako poškodený nemá v trestnom konaní

postavenie strany oprávnenej „uplatňovať trestné obvinenie“. Tohto práva sa sťažovateľ ani

nedomáha. Túto funkciu by podľa jeho názoru mal plniť štát v zastúpení prokurátorom

a trestným súdom, ktorí však v tejto svojej funkcii zlyhali.

Na druhej strane sťažovateľ vyjadruje názor, že ako poškodený „mal minimálne

morálny nárok na výrok trestného súdu o vine či nevine obžalovaných. Rozhodnutie súdu

o tom, či bol spáchaný trestný čin a kto je jeho páchateľom, t. j. vyvodenie trestnoprávnej

zodpovednosti (aj opačné negatívne konštatovanie v podobe presvedčivého

oslobodzujúceho rozsudku) má pre poškodeného obrovský morálny a psychologický

význam. V danom prípade postupom Okresného súdu Prešov vo vzťahu k sťažovateľovi

došlo k odopretiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci

toto rozhodnutie:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,

a právo na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.: porušené boli.

2. Sťažovateľovi Ing. A. D. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 100 000 EUR,

ktoré je Okresný súd Prešov povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

3. Okresný súd Prešov je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume

275,94 EUR na účet právnej zástupkyne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno za zjavne neopodstatnenú

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa

v rozsahu namietaného porušenia základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , predmetom ktorého bolo rozhodovanie v trestnej veci obžalovaného

PhDr. Jaroslava Dujavu a spol. (ďalej len „obžalovaní“), v ktorej sťažovateľ vystupuje

v procesnom postavení poškodeného.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, ).

Porušenie označených článkov a dohovoru odôvodňuje sťažovateľ

„dlhoročnou absolútnou nečinnosťou Okresného súdu Prešov“ a jeho „ľahostajnosťou

v tomto trestnom procese“, ktorá vyústila do zastavenia trestného stíhania proti

obžalovaným, a tak zabránila sťažovateľovi, aby sa domohol „akejsi vnútornej satisfakcie

z toho, že páchateľ trestného činu bude odsúdený“. Z citovaného vyplýva, že skutkovým

stavom, ktorým sťažovateľ zdôvodňuje porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a , ako aj práva podľa dohovoru, je celková nečinnosť

okresného súdu v označenom konaní.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (čo platí

aj vo vzťahu k právu na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru) môže vyplývať tiež z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom

konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol

pred podaním sťažnosti podľa (), a preto už

k namietanému porušovaniu práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať

(m. m. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo

trvať (napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,

ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie

o sťažnosti č. 16970/05).

Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie okresného súdu bolo

právoplatne skončené 13. augusta 2013, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie okresného

súdu sp. zn. z 29. júla 2013.

Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv postupom okresného

súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu až 16. októbra 2013

(odovzdanou na poštovú prepravu 14. októbra 2013), t. j. v čase, keď napadnuté konanie už

bolo právoplatne skončené, a preto k namietanému porušovaniu jeho v sťažnosti

označených práv už nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K argumentu sťažovateľa, že mu ako poškodenému nebolo umožnené dosiahnuť

akúsi „vnútorn(ú) satisfakci(u) z toho, že páchateľ trestného činu bude odsúdený“, ústavný

súd uvádza, že v rámci základného trestnoprocesného vzťahu existujúceho vo fáze súdneho

konania je jednou zo strán obžalovaný so svojím právom na spravodlivé preskúmanie

a rozhodnutie o oprávnenosti jeho trestného obvinenia a druhou stranou tohto vzťahu, ktorá

uplatňuje trestné obvinenie, je prokurátor zastupujúci štát. V uvedenom základnom

trestnoprocesnom vzťahu, v ktorom sa rozhoduje o otázke viny a trestu, má síce poškodený

právo aktívne vystupovať pri zisťovaní skutkového stavu veci, nemá však postavenie strany

oprávnenej „uplatňovať trestné obvinenie“, preto pre uvedenú časť trestného konania

nemôže disponovať právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

().

Poškodený, ktorý má v trestnom konaní právo uplatniť nárok na náhradu škody, a ak

tento nárok aj uplatnil, je procesnou stranou v tzv. adhéznom konaní (prebiehajúcom

kontinuálne so súdnym konaním o vine), v ktorom sa rozhoduje o ním uplatnenom nároku

na náhradu škody spôsobenej trestným činom. V intenciách uvedeného sa poškodený

v trestnom konaní pred príslušným súdom môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva, ktorým je v tomto prípade uplatnený nárok na náhradu škody. Garancie

poskytované čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujúce právo na spravodlivé súdne konanie sú teda

v trestnom konaní vo vzťahu k poškodenému (uplatňujúcemu nárok na náhradu škody)

limitované a poskytované len pre adhézne konanie (ktoré má prvky občianskoprávneho

konania) týkajúce sa rozhodovania o nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom.

Náležité preskúmanie podozrenia zo spáchania trestného činu, teda vecne správne

rozhodnutie o otázke viny a spravodlivé potrestanie páchateľa, nepredstavuje právo

poškodeného, ale je oprávnením a povinnosťou štátu, ktorý zabezpečuje ochranu práv

a oprávnených záujmov fyzických osôb a právnických osôb, záujmov spoločnosti

a ústavného zriadenia Slovenskej republiky, ktorou napĺňa účel trestného práva.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

ústavný súd poukazuje aj na to, že sťažovateľ v procesnom postavení poškodeného by

mohol namietať jeho porušenie, ale len vo vzťahu k takým právam, ktoré vyplývajú z § 46

(napr. právo uplatniť nárok na náhradu škody, právo na predkladanie

dôkazov, právo na nazeranie do spisov a ich preštudovanie, atď.), čo však zo sťažnosti

nevyplýva, a preto bolo potrebné sťažnosť, pokiaľ ide o namietané porušenie základného

práva podľa , odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú aj z tohto dôvodu.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013