Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 799/2013
PDF · 162.41 KB
No categories available
IV. ÚS 799/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. B., J., zastúpeného advokátom JUDr. V. G., P.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 87/2013 z 15. mája
2013, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. S. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta
2013 doručená sťažnosť Ing. S. B., J. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. V. G., P. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo
87/2013 z 15. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ako aj postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania
vedeného Okresným súdom Senica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 172/2010
v procesnom postavení žalobcu. Okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 172/2010-104
z 2. februára 2011 konanie v časti o zaplatenie sumy 77,14 € zastavil a v ostatnej časti
žalobu zamietol, pričom sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania.
Proti rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 172/2010-104 z 2. februára 2011 podal
sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom č. k. 11 Co 106/2011-128 z 21. marca 2012 tak, že ním potvrdil odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa.
Proti označenému rozsudku krajského súdu č. k. 11 Co 106/2011-128 z 21. marca
2012 podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením
tak, že dovolacie konanie zastavil a účastníkom náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Najvyšší súd citovaným uznesením, dovolanie dovolateľa zastavil bez toho, aby sa
zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia, s prihliadnutím na § 243c O. s. p.
a na § 104 ods. 2 O. s. p. Slovne odôvodnil nesplnením podmienky dovolacieho konania,
nezaložením plnomocenstva do spisu, udeleného advokátovi na jeho zastupovanie
v dovolacom konaní.
Sťažovateľ poukazuje na § 243a ods. 1 O. s. p. a je to aj v návrhu dovolania na str. 2
ods. 3, kedy dovolací súd rozhoduje spravidla bez pojednávania, iné chyby či nedostatky nie
sú dovolateľovi vytýkané, povinné zastúpenie pred dovolacím súdom nemá ani žalovaná,
sťažovateľ má za to, že bol daný predpoklad meritórne rozhodnúť vo veci samej i bez
povinného zastúpenia advokátom dovolateľa pred dovolacím súdom.
Sťažovateľ na výzvu okresného súdu o udelenie plnomocenstva na povinné
zastúpenie v dovolacom konaní, reagoval žiadosťou o predĺženie termínu. /je i obsahom
uznesenia najvyššieho súdu/, no pre nekalé praktiky „vydieranie“ advokátmi rezignoval...
Sú to objektívne dôvody, ktoré povinné zastúpenie pred dovolacím súdom neriešia, je ale
opak preukázaný.
Zastavením dovolacieho konania pod sp. zn. 7 Cdo 87/2013, dovolací súd neumožnil
dovolateľovi prístup k spravodlivosti ako najvšeobecnejšej hodnoty právneho štátu a zatĺkol
právo na spravodlivé súdne konanie, chránené nie iba čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods.
1 dohovoru.»
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti a v jej doplnení z 13. novembra 2013
sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným
súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Uznesením Najvyššieho súdu SR 7Cdo 87/2013 zo dňa 15. mája 2013, porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 7Cdo 87/2013 zo dňa 15. mája 2013 sa zrušuje
a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 331,13 €
(za dva úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia a úprava petitu sťažnosti: 2x
130,16 €, 2x paušál 7,81 €, DPH 55,19 €) na účet jeho právneho zástupcu do dvoch
mesiacov od tohto nálezu“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m.
I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľa zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj
„OSP“).
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
§ 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné,
len pokiaľ ide o prípady uvedené v písmene a) až písmene g) tohto zákonného ustanovenia.
Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239
ods. 1 a 2 OSP.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné
zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho
konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie
do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej
štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd
vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri
ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu
označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré
upravujú výkon ich právomoci.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom
skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
preskúmal aj sťažovateľom napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 87/2013
z 15. mája 2013, ktorým zastavil dovolacie konanie.
Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.)
predovšetkým skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže o dovolaní konať. Zistil, že
podmienky konania nie sú splnené.
Kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých
môže konať vo veci (§ 103 O. s. p.).
Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to
vhodné opatrenie, pritom spravidla pokračuje v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie,
ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí podmienky konania odstrániť, konanie zastaví
V dovolacom konaní musí byť dovolateľ zastúpený advokátom, pokiaľ nemá
právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241
ods. 1 O. s. p.).
Uvedené ustanovenie zakotvuje osobitou podmienku dovolacieho konania, ktorej
nedostatok je odstrániteľný, avšak len za súčinnosti dovolateľa, dovolací súd je pritom
povinný skúmať (preverovať), či táto podmienka je splnená.
Okresný súd Senica uznesením z 20. novembra 2012 č. k. 11 C 172/2010-149 vyzval
žalobcu, aby v lehote 10 dní odstránil vady dovolania a doručil súdu plnomocenstvo
udelené advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní. Súčasne ho poučil (po vrátení
veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky listom z 19. septembra 2012) o náležitostiach
dovolania, o povinnom zastúpení dovolateľa bez právnického vzdelania, o žiadosti
o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie z radov advokátov a o poskytovaní právnej
pomoci Centrom právnej pomoci. Uznesenie bolo žalobcovi doručené do vlastných rúk
6. decembra 2012 (čl. 151). Keďže dovolateľ na výzvu súdu ani po tomto poučení
nereagoval (resp. reagoval len žiadosťou o predĺženie termínu do 30. januára 30012) bol
spis (2. apríla 2013) predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie
o dovolaní.
Vzhľadom na to, že dovolateľ napriek výzve a poučeniu súdu nezaložil do spisu
plnomocenstvo udelené advokátovi na jeho zastupovanie v dovolacom konaní, ani
nepožiadal Centrum právnej pomoci o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie z radov
advokátov (opak nepreukázal) zostal nedostatok uvedenej osobitnej podmienky dovolacieho
konania neodstránený. Preto musel Najvyšší súd Slovenskej republiky prihliadnuť (§ 243c
O. s. p.) na ustanovenie § 104 ods. 2 O. s. p. a dovolacie konanie zastaviť bez toho, aby sa
zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.“
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom
uznesení ústavne akceptovateľným spôsobom posúdil splnenie podmienok, za ktorých môže
o dovolaní konať. Podľa názoru ústavného súdu nemožno napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu považovať za neodôvodnené, pričom ústavný súd nezistil ani žiadnu skutočnosť, ktorá
by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu (v medziach skúmania podmienok
dovolacieho konania, pozn.), t. j. taký, ktorý by nemal oporu v zákone.
Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktorých porušenie namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej
by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť
k záveru o ich porušení. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 87/2013 z 15. mája 2013
podľa názoru ústavného súdu nemožno (z už uvedených dôvodov) považovať za arbitrárne
a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, a preto je
z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. decembra 2013