Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 799/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. B., J., zastúpeného advokátom JUDr. V. G., P.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 15. mája

2013, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. S. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta

2013 doručená sťažnosť Ing. S. B., J. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. V. G., P. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo

87/2013 z 15. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ako aj postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania

vedeného Okresným súdom Senica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení žalobcu. Okresný súd rozsudkom č. k. -104

z 2. februára 2011 konanie v časti o zaplatenie sumy 77,14 € zastavil a v ostatnej časti

žalobu zamietol, pričom sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. -104 z 2. februára 2011 podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom č. k. -128 z 21. marca 2012 tak, že ním potvrdil odvolaním

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa.

Proti označenému rozsudku krajského súdu č. k. -128 z 21. marca

2012 podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením

tak, že dovolacie konanie zastavil a účastníkom náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Najvyšší súd citovaným uznesením, dovolanie dovolateľa zastavil bez toho, aby sa

zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia, s prihliadnutím na

a na Slovne odôvodnil nesplnením podmienky dovolacieho konania,

nezaložením plnomocenstva do spisu, udeleného advokátovi na jeho zastupovanie

v dovolacom konaní.

Sťažovateľ poukazuje na a je to aj v návrhu dovolania na str. 2

ods. 3, kedy dovolací súd rozhoduje spravidla bez pojednávania, iné chyby či nedostatky nie

sú dovolateľovi vytýkané, povinné zastúpenie pred dovolacím súdom nemá ani žalovaná,

sťažovateľ má za to, že bol daný predpoklad meritórne rozhodnúť vo veci samej i bez

povinného zastúpenia advokátom dovolateľa pred dovolacím súdom.

Sťažovateľ na výzvu okresného súdu o udelenie plnomocenstva na povinné

zastúpenie v dovolacom konaní, reagoval žiadosťou o predĺženie termínu. /je i obsahom

uznesenia najvyššieho súdu/, no pre nekalé praktiky „vydieranie“ advokátmi rezignoval...

Sú to objektívne dôvody, ktoré povinné zastúpenie pred dovolacím súdom neriešia, je ale

opak preukázaný.

Zastavením dovolacieho konania pod sp. zn. , dovolací súd neumožnil

dovolateľovi prístup k spravodlivosti ako najvšeobecnejšej hodnoty právneho štátu a zatĺkol

právo na spravodlivé súdne konanie, chránené nie iba , ale aj ods.

1 dohovoru.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti a v jej doplnení z 13. novembra 2013

sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným

súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 15. mája 2013, porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. zo dňa 15. mája 2013 sa zrušuje

a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 331,13 €

(za dva úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia a úprava petitu sťažnosti: 2x

130,16 €, 2x paušál 7,81 €, DPH 55,19 €) na účet jeho právneho zástupcu do dvoch

mesiacov od tohto nálezu“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu ochranu podľa , ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m.

, , ). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľa zákon

č. v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj

„OSP“).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné,

len pokiaľ ide o prípady uvedené v písmene a) až písmene g) tohto zákonného ustanovenia.

Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239

ods. 1 a 2 .

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné

zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho

konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ). Zo subsidiárnej

štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri

ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, m. m. , ).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

preskúmal aj sťažovateľom napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 15. mája 2013, ktorým zastavil dovolacie konanie.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( )

predovšetkým skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže o dovolaní konať. Zistil, že

podmienky konania nie sú splnené.

Kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých

môže konať vo veci ( ).

Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to

vhodné opatrenie, pritom spravidla pokračuje v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie,

ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí podmienky konania odstrániť, konanie zastaví

( ).

V dovolacom konaní musí byť dovolateľ zastúpený advokátom, pokiaľ nemá

právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241

ods. 1 ).

Uvedené ustanovenie zakotvuje osobitou podmienku dovolacieho konania, ktorej

nedostatok je odstrániteľný, avšak len za súčinnosti dovolateľa, dovolací súd je pritom

povinný skúmať (preverovať), či táto podmienka je splnená.

Okresný súd Senica uznesením z 20. novembra 2012 č. k. -149 vyzval

žalobcu, aby v lehote 10 dní odstránil vady dovolania a doručil súdu plnomocenstvo

udelené advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní. Súčasne ho poučil (po vrátení

veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky listom z 19. septembra 2012) o náležitostiach

dovolania, o povinnom zastúpení dovolateľa bez právnického vzdelania, o žiadosti

o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie z radov advokátov a o poskytovaní právnej

pomoci Centrom právnej pomoci. Uznesenie bolo žalobcovi doručené do vlastných rúk

6. decembra 2012 (čl. 151). Keďže dovolateľ na výzvu súdu ani po tomto poučení

nereagoval (resp. reagoval len žiadosťou o predĺženie termínu do 30. januára 30012) bol

spis (2. apríla 2013) predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie

o dovolaní.

Vzhľadom na to, že dovolateľ napriek výzve a poučeniu súdu nezaložil do spisu

plnomocenstvo udelené advokátovi na jeho zastupovanie v dovolacom konaní, ani

nepožiadal Centrum právnej pomoci o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie z radov

advokátov (opak nepreukázal) zostal nedostatok uvedenej osobitnej podmienky dovolacieho

konania neodstránený. Preto musel Najvyšší súd Slovenskej republiky prihliadnuť (§ 243c

) na ustanovenie a dovolacie konanie zastaviť bez toho, aby sa

zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom

uznesení ústavne akceptovateľným spôsobom posúdil splnenie podmienok, za ktorých môže

o dovolaní konať. Podľa názoru ústavného súdu nemožno napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu považovať za neodôvodnené, pričom ústavný súd nezistil ani žiadnu skutočnosť, ktorá

by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu (v medziach skúmania podmienok

dovolacieho konania, pozn.), t. j. taký, ktorý by nemal oporu v zákone.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom

základného práva sťažovateľa podľa , ako aj práva podľa

dohovoru, ktorých porušenie namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej

by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 15. mája 2013

podľa názoru ústavného súdu nemožno (z už uvedených dôvodov) považovať za arbitrárne

a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami , a preto je

z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013