Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 24/2014
PDF · 247.68 KB
No categories available
II. ÚS 24/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára
2014 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha (sudca spravodajca) a sudcov
Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom
doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 11243/2013 až sp. zn. Rvp 11246/2013,
sp. zn. Rvp 14861/2013 až sp. zn. Rvp 14864/2013 a sp. zn. Rvp 16219/2013 až sp. zn.
Rvp 16224/2013 vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý
proces zaučeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj namietaného
porušenia zákazu diskriminácie upraveného v čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Prešov a jeho uzneseniami sp. zn. 23 Er 471/2006 z 18. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 11243/2013
a sp. zn. Rvp 11246/2013), sp. zn. 7 Er 2426/2003 z 20. apríla 2012 (sp. zn.
Rvp 11244/2013), sp. zn. 26 Er 171/2004 z 2. mája 2012 (sp. zn. Rvp 11245/2013), sp. zn.
23 Er 401/2005 z 13. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 14861/2013), sp. zn. 26 Er 20/2004 z 2. mája
2012 (sp. zn. Rvp 14862/2013), sp. zn. 26 Er 2659/2005 z 20. apríla 2012 (sp. zn.
Rvp 14863/2013), sp. zn. 26 Er 3081/2005 z 20. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 14864/2013),
sp. zn. 6 Er 2674/2003 z 26. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 16219/2013), sp. zn. 6 Er 354/2005
z 25. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 16220/2013 a sp. zn. Rvp 16221/2013), sp. zn.
26 Er 1194/2004 zo 17. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 16222/2013), sp. zn. 6 Er 1610/2006
z 3. mája 2012 (sp. zn. Rvp 16223/2013) a sp. zn. 26 Er 601/2004 zo 16. augusta 2012
(sp. zn. Rvp 16224/2013) a postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniami sp. zn.
20 CoE 197/2012 (sp. zn. Rvp 11243/2013 a sp. zn. Rvp 11246/2013), sp. zn.
4 CoE 100/2012 z 21. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 11244/2013), sp. zn. 4 CoE 99/2012
z 21. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 11245/2013), sp. zn. 2 CoE 150/2012 z 31. januára 2013
(sp. zn. Rvp 14861/2013), sp. zn. 17 CoE 4/2013 z 22. januára 2013 (sp. zn.
Rvp 14862/2013), sp. zn. 1 CoE 149/2012 z 31. januára 2013 (sp. zn. Rvp 14863/2013),
sp. zn. 1 CoE 144/2012 z 31. januára 2013 (sp. zn. Rvp 14864/2013), sp. zn. 15 CoE 2/2013
z 27. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16219/2013), sp. zn. 11 CoE 73/2012 z 28. februára 2013
(sp. zn. Rvp 16220/2013 a sp. zn. Rvp 16221/2013), sp. zn. 1 CoE 4/2013 z 28. februára
2013 (sp. zn. Rvp 16222/2013), sp. zn. 24 CoE 18/2012 z 28. februára 2013 (sp. zn.
Rvp 16223/2013) a sp. zn. 2 CoE 4/2013 z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16224/2013)
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 11243/2013 až sp. zn. Rvp 11246/2013, sp. zn. Rvp 14861/2013 až sp. zn.
Rvp 14864/2013 a sp. zn. Rvp 16219/2013 až sp. zn. Rvp 16224/2013 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11243/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. marca
2013, 25. apríla 2013 a 20. mája 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namietala porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na
ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), práva na účinný
prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaučeného v čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj namietaného porušenia zákazu diskriminácie
upraveného v čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Prešov
(ďalej len „okresný súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 23 Er 471/2006 z 18. apríla 2012
(sp. zn. Rvp 11243/2013 a sp. zn. Rvp 11246/2013), sp. zn. 7 Er 2426/2003 z 20. apríla
2012 (sp. zn. Rvp 11244/2013), sp. zn. 26 Er 171/2004 z 2. mája 2012 (sp. zn.
Rvp 11245/2013), sp. zn. 23 Er 401/2005 z 13. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 14861/2013),
sp. zn. 26 Er 20/2004 z 2. mája 2012 (sp. zn. Rvp 14862/2013), sp. zn. 26 Er 2659/2005
z 20. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 14863/2013), sp. zn. 26 Er 3081/2005 z 20. apríla 2012
(sp. zn. Rvp 14864/2013), sp. zn. 6 Er 2674/2003 z 26. apríla 2012 (sp. zn.
Rvp 16219/2013), sp. zn. 6 Er 354/2005 z 25. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 16220/2013 a sp. zn.
Rvp 16221/2013), sp. zn. 26 Er 1194/2004 zo 17. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 16222/2013),
sp. zn. 6 Er 1610/2006 z 3. mája 2012 (sp. zn. Rvp 16223/2013) a sp. zn. 26 Er 601/2004
zo 16. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 16224/2013) a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej
len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 20 CoE 197/2012 (sp. zn. Rvp 11243/2013
a sp. zn. Rvp 11246/2013), sp. zn. 4 CoE 100/2012 z 21. novembra 2012 (sp. zn.
Rvp 11244/2013), sp. zn. 4 CoE 99/2012 z 21. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 11245/2013),
sp. zn. 2 CoE 150/2012 z 31. januára 2013 (sp. zn. Rvp 14861/2013), sp. zn. 17 CoE 4/2013
z 22. januára 2013 (sp. zn. Rvp 14862/2013), sp. zn. 1 CoE 149/2012 z 31. januára 2013
(sp. zn. Rvp 14863/2013), sp. zn. 1 CoE 144/2012 z 31. januára 2013 (sp. zn.
Rvp 14864/2013), sp. zn. 15 CoE 2/2013 z 27. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16219/2013),
sp. zn. 11 CoE 73/2012 z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16220/2013 a sp. zn.
Rvp 16221/2013), sp. zn. 1 CoE 4/2013 z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16222/2013),
sp. zn. 24 CoE 18/2012 z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16223/2013) a sp. zn.
2 CoE 4/2013 z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16224/2013).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť
podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úveru dlžníci
priamo v úverových zmluvách splnomocnili tam sťažovateľkou uvedenú tretiu osobu (ďalej
len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy
nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu
dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu.
Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv
dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka na podklade exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie
exekučných konaní.
V priebehu exekučných konaní bolo označenými uzneseniami okresného súdu
v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných
konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté
uznesenia okresného súdu ako vecne správne.
V sťažnostiach podaných ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii
namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou
označené základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore, dodatkovom protokole
a v charte, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne
začatých a prebiehajúcich exekučných konaní došlo k prekročeniu právomoci okresného
súdu ako súdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné
preskúmavanie exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec
svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcií, čím mal sťažovateľke
odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek
tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne
postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii
exekučný titul, a to notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie
okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresný
súd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im
to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy
veci nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože
sa podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo udelenie
splnomocnenia dlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice
o uznaní dlhu považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky
súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu
„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.
V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka
poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai
a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7
ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť
dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ, informovaný o svojich právach navrhne,
aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti
zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom
konštatoval, že napádanými uzneseniami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo
k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv zaručených v ústave a práv
zaručených v dohovore, dodatkovom protokole a charte, aby tieto uznesenia zrušil a veci
vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal v každom jednotlivom
prípade finančné zadosťučinenie a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.
Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal v každom prípade aj
dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Aj keď zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak
odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde, možno aj v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované
ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 11243/2013 až sp. zn. Rvp 11246/2013, sp. zn. Rvp 14861/2013 až sp. zn.
Rvp 14864/2013 a sp. zn. Rvp 16219/2013 až sp. zn. Rvp 16224/2013 a z ich obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky, ako aj okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd, aplikujúc citované právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil
do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, dohovorom, dodatkovým protokolom a chartou postupom
a označenými uzneseniami okresného súdu, ako aj postupom a označenými uzneseniami
krajského súdu.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami
okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané uznesenia o zastavení
exekúcií, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto
uzneseniam bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka
aj využila. Označené uznesenia okresného súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup,
ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským
súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažností odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami
krajského súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti
s rozhodnutiami krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch
základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (2.1) krajský súd
nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nad
rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučné tituly potom, čo už raz tieto
exekučné tituly preskúmal pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií.
Okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.2) krajský súd nenapravil ani pochybenie
okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov aplikoval smernicu Rady,
ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľka namieta, že
(2.3) hoci krajský súd a tiež pred ním okresný súd mali, neprerušili exekučné konania na
účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoru na
posúdenie prejudiciálnu otázku, prečo splnomocnenie udelené v zmluve o úvere, ktorým
dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným
titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka tiež
namieta (2.4), že tak krajský súd, ako ani pred ním okresný súd nenariadili v daných veciach
pojednávanie tak, ako im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej
mali odňať právo konať pred súdom.
V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní
predmetu týchto sťažností dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá
argumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,
ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom
období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavne
neopodstatnených odkazuje, čo sa týka odôvodnenia, na svoje rozhodnutie č. k.
II. ÚS 79/2013-13 zo 7. februára 2013.
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej
právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov
všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú
známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor
ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.
V súvislosti s doplňujúcou argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa porušenia práva
na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho
vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania ústavný súd pripomína, že sťažovateľka
mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti
exekúcie z už uvádzaných dôvodov už z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala
odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí
majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení
uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti
uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené
uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa
krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré
vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola
zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd
dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach
princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv
dôjsť nemohlo.
V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento
medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ
by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identických
prípadoch ako neefektívny, sa podľa ústavného súdu vynára otázka, aký význam a efektivitu
má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia
so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti pre
sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj
takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred
vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich
vybavenia v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového
a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť,
dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2014