Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 1/2014
PDF · 159.73 KB
No categories available
III. ÚS 1/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. B., J., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Cdo 205/2013 z 25. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. S. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2013
doručená sťažnosť Ing. S. B., J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 205/2013 z 25. júna 2013
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania
na Okresnom súde Senica (ďalej len „okresný súd“) o náhradu škody v sume 661,42 €
s príslušenstvom vedenom pod sp. zn. 5 C 88/2011. Okresný súd podanie sťažovateľa
v označenej veci odmietol uznesením zo 14. novembra 2011. Proti uvedenému uzneseniu
okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave tak,
že uznesením sp. zn. 9 Co 29/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
Sťažovateľ nespokojný s výsledkom konania podal dovolanie. Najvyšší súd dovolacie
konanie sťažovateľa zastavil napadnutým uznesením z dôvodu nesplnenia požiadavky
povinného zastúpenia účastníka v dovolacom konaní.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd dovolanie sťažovateľa zastavil „bez
toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia“. Argumentuje tým, že
„na výzvu okresného súdu o udelenie plnomocenstva, reagoval náležitou osobnou
činnosťou v komunikácii s advokátmi, no pre nekalé praktiky /vydieranie/ rezignoval“. Na
základe uvedeného bol toho názoru, že „sú to objektívne dôvody, ktoré povinné zastúpenie
pred dovolacím súdom neriešia, je ale opak preukázaný“.
Podľa sťažovateľa „zastavením dovolacieho konania... dovolací súd neumožnil
dovolateľovi prístup k spravodlivosti... a zatĺkol právo na spravodlivé súdne konanie,
chránené nie iba čl. 46 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 dohovoru“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol
nálezom v takomto znení:
„1. Zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4-Cdo 205/2013
zo dňa 25.júna 2013.
2. Vracia najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, napadnuté rozhodnutie, odvolacieho
súdu, s príkazom skúmania a šetrenia vecnej správnosti právnej veci.
3. Priznáva sťažovateľovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia advokátom
pred ústavným súdom.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Ústavný súd v prvom rade vzhľadom na nedostatok petitu sťažnosti sťažovateľa
(žiadal zrušiť napadnuté uznesenie bez toho, aby zároveň žiadal o vyslovenie porušenia
svojich označených práv) a fakt, že ide o osobu bez právneho vzdelania nezastúpenú
advokátom, zvažoval svoj procesný postup, či odstraňovať nedostatky sťažnosti výzvou
adresovanou sťažovateľovi, od ktorej ústavný súd upustil z dôvodov procesnej ekonómie
a účelnosti takéhoto postupu vzhľadom na dôvody uvádzané sťažovateľom, pre ktoré nebol
zastúpený v napadnutom dovolacom konaní. Ústavný súd vychádzajúc z celého obsahu
sťažnosti, ako aj z konečného návrhu (petitu sťažnosti) ustálil predmet tohto konania tak,
ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia, pretože dospel k záveru, že ani prípadné
doplnenie tejto sťažnosti kvalifikovaným právnym zástupcom by za žiadnych okolností
nemohlo viesť k jej prijatiu na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v tomto rozhodnutí,
preto ústavný súd upustil aj od tohto procesného postupu.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke,
že „bol daný predpoklad meritórne rozhodnúť vo veci samej i bez povinného zastúpenia
advokátom dovolateľa, pred dovolacím súdom“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Ústavný súd k námietkam sťažovateľa v prvom rade uvádza, že tieto nemajú rozmer
ústavnosti. Skutočnosti namietané sťažovateľom nie sú spôsobilé vyvolať pochybnosť
o neústavnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pretože podľa čl. 51 ústavy
domáhať sa práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno len v medziach
zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Dovolacie konanie podľa Občianskeho
súdneho poriadku je upravené ustanoveniami (§ 236 až § 243d OSP, pozn.) a § 241 ods. 1
OSP ustanovuje povinnosť dovolateľa byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické
vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Pokiaľ najvyšší súd napadnutým uznesením zastavil dovolacie konanie, ktorého
navrhovateľom bol sťažovateľ, z dôvodu neodstránenia procesnej podmienky v dovolacom
konaní (povinného zastúpenia dovolateľom advokátom), postupoval v súlade s príslušnými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ako aj s ústavou.
Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia
orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia
základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04,
I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného
základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť
sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
V závere ústavný súd k problémom sťažovateľa týkajúcich sa jeho právneho
zastupovania poznamenáva, že sťažovateľ mal viaceré možnosti zabezpečenia zastúpenia
advokátom v napadnutom dovolacom konaní. Sťažovateľ mohol žiadať za splnenia
zákonných podmienok o ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie podľa § 30 OSP.
V súvislosti s deklarovanou neochotou advokátov prevziať jeho zastupovanie sa mohol tiež
obrátiť na Slovenskú advokátsku komoru so žiadosťou o prevzatie jeho zastupovania
v označenej veci. V neposlednom rade sa mohol obrátiť aj na príslušné centrum právnej
pomoci.
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že právny inštitút povinného právneho
zastúpenia sa uplatňuje aj v konaní pred ním. Ústavný súd na odstránenie tohto nedostatku
podania (k podaniu nebolo pripojené splnomocnenie na zastupovanie advokátom)
sťažovateľa nevyzýval, pretože ani doplnenie sťažnosti v uvedenom smere by nebolo
spôsobilé zvrátiť obsah rozhodnutia o jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2014