Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 1/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. B., J., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 25. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. S. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2013

doručená sťažnosť Ing. S. B., J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. júna 2013

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania

na Okresnom súde Senica (ďalej len „okresný súd“) o náhradu škody v sume 661,42 €

s príslušenstvom vedenom pod sp. zn. . Okresný súd podanie sťažovateľa

v označenej veci odmietol uznesením zo 14. novembra 2011. Proti uvedenému uzneseniu

okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave tak,

že uznesením sp. zn. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ nespokojný s výsledkom konania podal dovolanie. Najvyšší súd dovolacie

konanie sťažovateľa zastavil napadnutým uznesením z dôvodu nesplnenia požiadavky

povinného zastúpenia účastníka v dovolacom konaní.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd dovolanie sťažovateľa zastavil „bez

toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia“. Argumentuje tým, že

„na výzvu okresného súdu o udelenie plnomocenstva, reagoval náležitou osobnou

činnosťou v komunikácii s advokátmi, no pre nekalé praktiky /vydieranie/ rezignoval“. Na

základe uvedeného bol toho názoru, že „sú to objektívne dôvody, ktoré povinné zastúpenie

pred dovolacím súdom neriešia, je ale opak preukázaný“.

Podľa sťažovateľa „zastavením dovolacieho konania... dovolací súd neumožnil

dovolateľovi prístup k spravodlivosti... a zatĺkol právo na spravodlivé súdne konanie,

chránené nie iba , ale aj dohovoru“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol

nálezom v takomto znení:

„1. Zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 25.júna 2013.

2. Vracia najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, napadnuté rozhodnutie, odvolacieho

súdu, s príkazom skúmania a šetrenia vecnej správnosti právnej veci.

3. Priznáva sťažovateľovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia advokátom

pred ústavným súdom.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd v prvom rade vzhľadom na nedostatok petitu sťažnosti sťažovateľa

(žiadal zrušiť napadnuté uznesenie bez toho, aby zároveň žiadal o vyslovenie porušenia

svojich označených práv) a fakt, že ide o osobu bez právneho vzdelania nezastúpenú

advokátom, zvažoval svoj procesný postup, či odstraňovať nedostatky sťažnosti výzvou

adresovanou sťažovateľovi, od ktorej ústavný súd upustil z dôvodov procesnej ekonómie

a účelnosti takéhoto postupu vzhľadom na dôvody uvádzané sťažovateľom, pre ktoré nebol

zastúpený v napadnutom dovolacom konaní. Ústavný súd vychádzajúc z celého obsahu

sťažnosti, ako aj z konečného návrhu (petitu sťažnosti) ustálil predmet tohto konania tak,

ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia, pretože dospel k záveru, že ani prípadné

doplnenie tejto sťažnosti kvalifikovaným právnym zástupcom by za žiadnych okolností

nemohlo viesť k jej prijatiu na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v tomto rozhodnutí,

preto ústavný súd upustil aj od tohto procesného postupu.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke,

že „bol daný predpoklad meritórne rozhodnúť vo veci samej i bez povinného zastúpenia

advokátom dovolateľa, pred dovolacím súdom“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Ústavný súd k námietkam sťažovateľa v prvom rade uvádza, že tieto nemajú rozmer

ústavnosti. Skutočnosti namietané sťažovateľom nie sú spôsobilé vyvolať pochybnosť

o neústavnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pretože podľa

domáhať sa práva na súdnu ochranu podľa možno len v medziach

zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Dovolacie konanie podľa Občianskeho

súdneho poriadku je upravené ustanoveniami ( až , pozn.) a

ustanovuje povinnosť dovolateľa byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické

vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Pokiaľ najvyšší súd napadnutým uznesením zastavil dovolacie konanie, ktorého

navrhovateľom bol sťažovateľ, z dôvodu neodstránenia procesnej podmienky v dovolacom

konaní (povinného zastúpenia dovolateľom advokátom), postupoval v súlade s príslušnými

ustanoveniami , ako aj s .

Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia

orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia

základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ,

), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť

sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

V závere ústavný súd k problémom sťažovateľa týkajúcich sa jeho právneho

zastupovania poznamenáva, že sťažovateľ mal viaceré možnosti zabezpečenia zastúpenia

advokátom v napadnutom dovolacom konaní. Sťažovateľ mohol žiadať za splnenia

zákonných podmienok o ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie podľa .

V súvislosti s deklarovanou neochotou advokátov prevziať jeho zastupovanie sa mohol tiež

obrátiť na Slovenskú advokátsku komoru so žiadosťou o prevzatie jeho zastupovania

v označenej veci. V neposlednom rade sa mohol obrátiť aj na príslušné centrum právnej

pomoci.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že právny inštitút povinného právneho

zastúpenia sa uplatňuje aj v konaní pred ním. Ústavný súd na odstránenie tohto nedostatku

podania (k podaniu nebolo pripojené splnomocnenie na zastupovanie advokátom)

sťažovateľa nevyzýval, pretože ani doplnenie sťažnosti v uvedenom smere by nebolo

spôsobilé zvrátiť obsah rozhodnutia o jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014