Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 24/2014
PDF · 236.36 KB
No categories available
IV. ÚS 24/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,
B., zastúpenej F. P., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F.,
vedené pod spisovými značkami: Rvp 19429/2013, Rvp 19430/2013, Rvp 19431/2013,
Rvp 19432/2013, Rvp 19433/2013, Rvp 19434/2013, Rvp 19435/2013, Rvp 19436/2013,
Rvp 19437/2013, Rvp 19438/2013, Rvp 19439/2013, Rvp 19440/2013, Rvp 19441/2013
a Rvp 19442/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žiline
spisových značiek: 9 Co/201/2013, 9 Co/196/2013 a 9 Co/195/2013 z 25. apríla 2013;
9 Co/207/2013, 9 Co/205/2013, 9 Co/208/2013, 9 Co/204/2013, 9 Co/192/2013,
9 Co/191/2013 a 9 Co/206/2013 z 30. apríla 2013; 9 Co/193/2013, 9 Co/199/2013,
9 Co/200/2013 a 9 Co/194/2013 z 2. mája 2013 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod spisovými značkami:
Rvp 19429/2013, Rvp 19430/2013, Rvp 19431/2013, Rvp 19432/2013, Rvp 19433/2013,
Rvp 19434/2013, Rvp 19435/2013, Rvp 19436/2013, Rvp 19437/2013, Rvp 19438/2013,
Rvp 19439/2013, Rvp 19440/2013, Rvp 19441/2013 a Rvp 19442/2013 s p á j a na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 19429/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. júla 2013 doručené
sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) spisových značiek:
9 Co/201/2013, 9 Co/196/2013 a 9 Co/195/2013 z 25. apríla 2013; 9 Co/207/2013,
9 Co/205/2013, 9 Co/208/2013, 9 Co/204/2013, 9 Co/192/2013, 9 Co/191/2013
a 9 Co/206/2013 z 30. apríla 2013; 9 Co/193/2013, 9 Co/199/2013, 9 Co/200/2013
a 9 Co/194/2013 z 2. mája 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu
v konaniach vedených Okresným súdom Martin (ďalej len „okresný súd“), predmetom
ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý je teda súčasne
súdom, ktorý sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobil. Na základe
uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresného súdu a spory budú
prikázané inému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.
S prihliadnutím na skutočnosti uvedené sťažovateľkou v žalobných návrhoch
okresný súd svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej len „uznesenia
okresného súdu“) zaviazal sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené
námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo
jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil
prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami
krajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;...“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom
právnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto
podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
aj „OSP“). Napriek uvedenému okresný súd aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky
obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných
súdov, ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu
prvého stupňa.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami, zruší
napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení
krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutými uzneseniami.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti
konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné
ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1
OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred
ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že
predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti (návrhu) ide vtedy, ak namietaným postupom
orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46
až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými
potvrdil uznesenia okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané
námietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, pretože, ako vyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred okresným súdom,
ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti
nevzniesla.
Okresný súd svojimi rozhodnutiami uložil sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok
za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych
poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniam
podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,
pričom okrem iného uviedla: „.... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce
fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresného nemôže vo veci konať, pretože jeho
sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania
a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sa sťažovateľka domáhala
zrušenia uznesení okresného súdu v celom rozsahu. Krajský súd jej však nevyhovel
a odvolaním napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdil.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdu, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdu (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresný
súd nesprávne posúdil jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia
o skutočnostiach týkajúcich sa okresného súdu, ktoré majú v jej právnych veciach
rozhodovať a súčasne sú orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil
sťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti
pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP. Podľa sťažovateľky tým, že krajský
súd napadnutými uzneseniami potvrdil odvolaním napadnuté uznesenia okresného súdu,
porušil jej v petite sťažnosti označené základné práva podľa ústavy a právo podľa dohovoru.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi
to neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdu
jasné a zrozumiteľné a krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagoval
na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam okresného súdu.
Okresný súd určil výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a „Sadzobníka súdnych
poplatkov“ a tiež vec správne právne posúdil podľa príslušných ustanovení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).
Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré
súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto
konaní, pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku
podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukazuje aj na rozdielnosť prístupu jednotlivých
krajských súdov k rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na svoj právny názor, podľa
ktorého právne závery všeobecných súdu obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú
charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach
zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty
ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)
zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne
podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade
každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila
ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí
rozdielne právne názory súdu v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné
zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdu, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1
písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc
zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného
aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to,
že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch,
keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má
za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade
napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval
v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo
možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne nekonformné.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia odvolacieho súdu sú
ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľa ústavy
a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa
§ 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené (obdobne I. ÚS 446/2013,
III. ÚS 402/2013, III. ÚS 403/2013).
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto
ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby
upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní
alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ich
odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému
zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy
v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovali
príslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami
a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového
protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie
týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2014