Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 60/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2014

v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha (sudca spravodajca) a sudcov Sergeja Kohuta

a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,

s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,

PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces

zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj namietaného porušenia

zákazu diskriminácie upraveného v a v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. januára 2012

a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod a jeho

uznesením z 31. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť majetok

zaručeného v (ďalej len „“), základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v , práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného

v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a namietaného

porušenia zákazu diskriminácie upraveného v a v dohovoru

postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 11. januára 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 31. januára 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka

poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť

podľa podmienok dohodnutých v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru dlžník priamo

v úverovej zmluvy splnomocnil tam sťažovateľkou uvedenú tretiu osobu (ďalej len

„splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil,

mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá

mala mať povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci mu z predmetnej úverovej zmluvy

dobrovoľne neplnil, tento sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedené

sťažovateľka na podklade exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie

exekučného konania.

V priebehu exekučného konania bolo označeným uznesením okresného súdu

v sťažovateľkou napadnutom konaní rozhodnuté o zastavení prebiehajúceho exekučného

konania. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím rozhodnutím potvrdil napadnuté

uznesenie okresného súdu ako vecne správne.

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii namieta,

že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené

základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore, dodatkovom protokole a v charte,

pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého

a prebiehajúceho exekučného konania došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako

súdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie

exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci,

keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcie, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať

pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto

rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie,

pretože podľa sťažovateľky má síce k dispozícii exekučný titul, a to notársku zápisnicu,

avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľky

nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd,

ako ani krajský súd nenariadili v danej veci pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladalo

ustanovenie

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako

aj to, že obidva súdy vec nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy

v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“),

pretože sa podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo udelenie

splnomocnenia dlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice

o uznaní dlhu považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky

súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konania na účely predloženia prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu

„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

V doplnení sťažnosti(í) doručeného ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka

poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai

a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7

ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť

dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,

aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti

zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom

konštatoval, že napádanými uzneseniami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo

k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv zaručených v ústave a práv

zaručených v dohovore, dodatkovom protokole a charte, aby tieto uznesenia zrušil a vec

vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal finančné

zadosťučinenie, a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal aj dočasné opatrenie,

ktorým by odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv

zaručených , dohovorom, dodatkovým protokolom a chartou postupom

a označeným uznesením okresného súdu, ako aj postupom a označeným uznesením

krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím

okresného súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané uznesenie o zastavení

exekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto

uzneseniu bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj

využila. Označené uznesenie okresného súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý

vydaniu rozhodnutia predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom.

S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu podľa .

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím

krajského súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti

s rozhodnutím krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch

základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (2.1) krajský súd

nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nad

rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučný titul potom, čo už raz tento

exekučný titul preskúmal pri vydávaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie.

Okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.2) krajský súd nenapravil ani pochybenie

okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučného titulu (notárskej zápisnice)

aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto

sťažovateľka namieta, že (2.3) hoci krajský súd a tiež pred ním okresný súd mali,

neprerušili exekučné konanie na účely podania výkladu označenej smernice Rady

a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, prečo splnomocnenie

udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v

notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú

podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta (2.4), že tak krajský súd, ako ani pred ním

okresný súd nenariadili v danej veci pojednávanie tak, ako im to ukladalo ustanovenie § 57

ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní

predmetu tejto sťažnosti dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá

argumentácia v tejto sťažnosti je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už

použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už

zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažnosti v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenej odkazuje, čo sa týka odôvodnenia, na svoje rozhodnutie č. k.

-13 zo 7. februára 2013.

Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej

právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov

všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú

známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor

ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je

potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

V súvislosti s doplňujúcou argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa porušenia práva

na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho

vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúci krajský súd pred

rozhodnutím, nedal účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to

sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba

Csipai a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ústavný súd pripomína toto:

Sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného

konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov už z uznesenia okresného

súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne

aj povinný z exekúcie, ktorý má v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie

spotrebiteľa, mal po doručení uznesenia prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa

(prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si nepraje, aby

bolo v jeho prípade vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou

uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutom uznesení náležite zaoberal a vyložil

svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenie okresného súdu ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola

zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní

na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť

uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať

prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd

dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uznesením bol v danej veci princíp

kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených ,

čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť

nemohlo.

V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento

medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ

by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identických

prípadoch ako neefektívny, sa podľa ústavného súdu vynára otázka, aký význam a efektivitu

má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia

so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti pre

sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj

takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred

vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich

vybavenia v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového

a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť,

dokonca i jeho zásah (napr. ).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014