Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 630/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti K. G., zastúpenej advokátom

JUDr. Miroslavom Katunským, Floriánska 16, Košice, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti

Okresného súdu Košice II, takto

rozhodol:

1. Základné právo K. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l i .

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. K. G. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc

eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť K. G. trovy konania v sume

275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jej právneho

zástupcu JUDr. Miroslava Katunského, Floriánska 16, Košice, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta

2013 doručená sťažnosť K. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou exekučného konania

v procesnom postavení povinnej v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„... na návrh sťažovateľky zo dňa 18. 10. 2010 v exekučnom konaní vedenom pred

Okresným súdom Košice II sp. zn. bol exekučným súdom povolený odklad

exekúcie až do právoplatnosti skončenia konania o návrhu na obnovu konania vedeného na

Okresnom súde Košice II, sp. zn. . Voči uzneseniu Okresného súdu Košice II

sp. zn. zo dňa 9. 11. 2010 o povolení odkladu exekúcie podal oprávnený

odvolanie dňa 25. 11. 2010. K odvolaniu oprávneného sa sťažovateľka ako povinná

v exekučnom konaní na výzvu exekučného súdu riadne a včas vyjadrila podaním zo dňa

3. 12. 2010. Voči sťažovateľke je v dôsledku nekonania exekučného súdu, t. j. v dôsledku

nerozhodnutia o odvolaní oprávneného, naďalej vykonávaná exekúcia formou zrážok z jej

dôchodku v značnej výške, na úhradu pohľadávky, ktorej dôvodnosť a výška je stále

predmetom súdneho sporu.“

Sťažovateľka žiada o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 4 000 €, ktoré

odôvodňuje tým, že

„- prieťahy nastali v konaní a vo veci, ktorá nie je právne náročná na posúdenie

a rozhodnutie,

- doba rozhodovania exekučného súdu o tak jednoduchej veci v súčasnosti činí cca

2 roky a 9 mesiacov

- sťažovateľka v súvislosti s nečinnosťou súdu je nútená znášať následky - zrážky

z dôchodku, ktoré značne ovplyvňujú kvalitu jej života, pričom tieto zrážky sú sťažovateľke

zrážané na úhradu pohľadávky, ktorej dôvodnosť a výška je stále predmetom súdneho

sporu“.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. porušil právo

K. G..., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručených v č1. 48 ods. 2

a jej právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

K. G. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 4.000,- Eur, ktoré je

Okresný súd Košice II povinný vyplatiť jej do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu.

K. G. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Okresný súd Košice II

povinný zaplatiť jej právnemu zástupcovi do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu.“

Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedu okresného súdu

o vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu reagoval predseda okresného súdu

v prípise sp. zn. z 1. októbra 2013, ktorého úvodnú časť tvorí prehľad

procesných úkonov súdu. V tejto časti prípisu sa uvádza:

„... dňa 11. 7. 2009 doručená súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie,

- dňa 24. 7. 2009 vydané poverenie súdnemu exekútorovi,

- dňa 3. 9. 2009 súdu doručený návrh na odklad exekúcie,

- dňa 22. 9. 2009 rozhodnuté o odklade exekúcie,

- dňa 6. 10. 2009 podané odvolanie oprávneného proti rozhodnutiu o odklade

exekúcie,

- dňa 23. 11. 2009 spis predložený odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní,

- dňa 10. 6. 2010 doručené súdu uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie o odklade exekúcie,

- dňa 19. 10. 2010 doručený súdu návrh na odklad exekúcie,

- dňa 9. 11. 2010 vydané uznesenie o potvrdení odkladu exekúcie,

- dňa 25. 11. 2010 oprávnený podal odvolanie proti uzneseniu o odklade exekúcie.“

Predseda okresného súdu v označenom prípise ďalej poukazuje na to, že „zákonný

sudca od pridelenia veci vykazuje obdobia neprítomnosti zo zákonných dôvodov, ktoré však

z dôvodu ich trvania neumožňovali orgánom riadenia a správy súdu vykonať v súlade so

zákonom a rozvrhom práce opatrenia smerujúce k prerozdeleniu veci (v roku 2009

z celkového počtu 250 pracovných dní odpracoval zákonný sudca 160 pracovných dní,

v roku 2010 z celkového počtu 251 pracovných dní odpracoval zákonný sudca

183 pracovných dní, v roku 2011 z celkového počtu 250 pracovných dní odpracoval

zákonný sudca 146 pracovných dní, v roku 2012 z celkového počtu 250 pracovných dní

odpracoval zákonný sudca 112 pracovných dní, k 30. 9. 2013 z celkového počtu

188 pracovných dní odpracoval zákonný sudca 103 pracovných dni). Od 16. 9. 2013 je

zákonný sudca opätovne práceneschopný.“.

Podľa názoru predsedu okresného súdu „v konaní došlo k prieťahom v konaní, tieto

sú ale čiastočne odôvodnené vyššie uvedenými objektívnymi dôvodmi, na základe ktorých

nebolo možné doteraz vo veci rozhodnúť“.

Ústavný súd uznesením č. k. -12 z 10. októbra 2013 prijal sťažnosť

sťažovateľky na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jej základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedu okresného súdu,

aby prípadne doplnil svoje vyjadrenie k sťažnosti sp. zn. z 1. októbra 2013

a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda

okresného súdu v prípise sp. zn. z 5. decembra 2013 doručenom

ústavnému súdu 10. decembra 2013 oznámil, že „v konaní bolo dňa 5. 12. 2013 vo veci

konajúcim zákonným sudcom vydané uznesenie o povolení odkladu exekúcie“ a že netrvá na

tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Ústavný súd zistil, že uznesenie sp. zn. z 5. decembra 2013, ktorým

okresný súd povolil odklad exekúcie ku dňu rozhodovania o sťažnosti, ešte nenadobudlo

právoplatnosť.

Dňa 18. decembra 2013 vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa

vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenia predsedu

okresného súdu sp. zn. z 1. októbra 2013 a sp. zn.

z 5. decembra 2013 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právny zástupca

sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 2. januára 2014 oznámil, že súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného

dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, ,

).

Podľa prvej vety má každý právo, aby sa jeho vec prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

v primeranej lehote prejednaná súdom.

Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti konštantne zdôrazňuje, že

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie

o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. ), keďže

nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného

poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

(, ), pričom v takéto konania z povinnosti

súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽP by právo na

súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby

konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku

alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6

dohovoru (obdobne ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,

v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota

osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý

znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“

().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria

prihliada aj na predmet sporu a povahu veci v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. V súvislosti s posudzovaním právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd

konštatuje, že exekučné konanie sa spravidla považuje za konanie, ktoré je tak po právnej

stránke, ako aj po stránke faktickej (skutkovej) pomerne jednoduché. Je to dané tým, že

o spore účastníkov exekučného konania bolo už právoplatne rozhodnuté vo veci samej

exekučným titulom, ktorý je podkladom pre nariadenie exekúcie. Medzi účastníkmi

exekučného konania už preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké

záväzky má povinný voči oprávnenému. Zmyslom exekučného konania je nútená realizácia

práv oprávneného, keďže povinný dobrovoľne nesplnil, resp. čiastočne nesplnil povinnosti

uložené v právoplatnom exekučnom titule. Ústavný súd z týchto dôvodov konštatuje, že

namietané konanie (zohľadňujúc aj jeho konkrétne okolnosti) nemožno hodnotiť z právneho

hľadiska ako zložité. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, ústavný súd po preskúmaní na vec

sa vzťahujúceho spisu, ako aj doterajšieho priebehu namietaného konania dospel k záveru,

že ani z faktického hľadiska ju nemožno považovať za zložitú. Ústavný súd vzal do úvahy

tiež to, že ani predseda okresného súdu vo svojich vyjadreniach neargumentoval zložitosťou

napadnutej veci.

2. Pri hodnotení doterajšieho priebehu namietaného konania z hľadiska ďalšieho

štandardne uplatňovaného kritéria, teda správania sťažovateľky ako účastníčky tohto

konania, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne

zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu

v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej

zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou

všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie

efektívne k odstráneniu právnej neistoty (, , ).

Zo súdneho spisu sp. zn. vyplýva, že okresný súd postupoval

v konaní spočiatku plynulo, avšak po tom, čo oprávnený podal 25. novembra 2010

odvolanie proti uzneseniu o odklade exekúcie, až do 5. decembra 2013 nevykonal

v namietanom konaní žiaden procesný úkon, a teda bol viac ako 3 roky nečinný.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že dlhodobou absolútnou

nečinnosťou okresného súdu došlo v namietanom konaní k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa , ako aj jej práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne

príčiny spôsobiť tieto prieťahy, ústavný súd s odkazom na svoju ustálenú judikatúru (pozri

napr. , , , , ) neakceptoval.

Personálne problémy a vysoká zaťaženosť sudcov nemôžu byť na ťarchu účastníka konania

a nemajú povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne

a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci samej.

Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania

ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa prikázal

okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez zbytočných

prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k jeho porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na

ďalšie konanie bez porušovania tohto základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €

z dôvodov citovaných v časti I tohto uznesenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie

podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci ústavný súd dospel k názoru,

že len vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv neprestavuje pre ňu dostatočné

zadosťučinenie. Ústavný súd preto, zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania

a dĺžku obdobia, v ktorom bol okresný súd dlhodobo nečinný, rozhodol, že priznanie

finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € bude v posudzovanej veci primerané (bod 3

výroku tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátom

JUDr. Miroslavom Katunským. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania

vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za

prvý polrok 2012, ktorá bola 781 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku

2013. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie

sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to za každý úkon sumu 130,16 €, čo predstavuje spolu s režijným paušálom

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) odmenu v sume 275,94 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014