Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 630/2013
PDF · 206.11 KB
No categories available
IV. ÚS 630/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti K. G., zastúpenej advokátom
JUDr. Miroslavom Katunským, Floriánska 16, Košice, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 1915/2009, za účasti
Okresného súdu Košice II, takto
rozhodol:
1. Základné právo K. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 1915/2009 p o r u š e n é
b o l i .
2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
48 Er 1915/2009 konal bez zbytočných prieťahov.
3. K. G. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc
eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť K. G. trovy konania v sume
275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jej právneho
zástupcu JUDr. Miroslava Katunského, Floriánska 16, Košice, do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta
2013 doručená sťažnosť K. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 1915/2009.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou exekučného konania
v procesnom postavení povinnej v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„... na návrh sťažovateľky zo dňa 18. 10. 2010 v exekučnom konaní vedenom pred
Okresným súdom Košice II sp. zn. 48 Er 1915/2009 bol exekučným súdom povolený odklad
exekúcie až do právoplatnosti skončenia konania o návrhu na obnovu konania vedeného na
Okresnom súde Košice II, sp. zn. 31 Cb/608/1998. Voči uzneseniu Okresného súdu Košice II
sp. zn. 48 Er/1915/2009 zo dňa 9. 11. 2010 o povolení odkladu exekúcie podal oprávnený
odvolanie dňa 25. 11. 2010. K odvolaniu oprávneného sa sťažovateľka ako povinná
v exekučnom konaní na výzvu exekučného súdu riadne a včas vyjadrila podaním zo dňa
3. 12. 2010. Voči sťažovateľke je v dôsledku nekonania exekučného súdu, t. j. v dôsledku
nerozhodnutia o odvolaní oprávneného, naďalej vykonávaná exekúcia formou zrážok z jej
dôchodku v značnej výške, na úhradu pohľadávky, ktorej dôvodnosť a výška je stále
predmetom súdneho sporu.“
Sťažovateľka žiada o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 4 000 €, ktoré
odôvodňuje tým, že
„- prieťahy nastali v konaní a vo veci, ktorá nie je právne náročná na posúdenie
a rozhodnutie,
- doba rozhodovania exekučného súdu o tak jednoduchej veci v súčasnosti činí cca
2 roky a 9 mesiacov
- sťažovateľka v súvislosti s nečinnosťou súdu je nútená znášať následky - zrážky
z dôchodku, ktoré značne ovplyvňujú kvalitu jej života, pričom tieto zrážky sú sťažovateľke
zrážané na úhradu pohľadávky, ktorej dôvodnosť a výška je stále predmetom súdneho
sporu“.
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er/1915/2009 porušil právo
K. G..., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručených v č1. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
K. G. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 4.000,- Eur, ktoré je
Okresný súd Košice II povinný vyplatiť jej do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu.
K. G. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Okresný súd Košice II
povinný zaplatiť jej právnemu zástupcovi do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu.“
Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedu okresného súdu
o vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu reagoval predseda okresného súdu
v prípise sp. zn. 1 SprV 827/2013 z 1. októbra 2013, ktorého úvodnú časť tvorí prehľad
procesných úkonov súdu. V tejto časti prípisu sa uvádza:
„... dňa 11. 7. 2009 doručená súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie,
- dňa 24. 7. 2009 vydané poverenie súdnemu exekútorovi,
- dňa 3. 9. 2009 súdu doručený návrh na odklad exekúcie,
- dňa 22. 9. 2009 rozhodnuté o odklade exekúcie,
- dňa 6. 10. 2009 podané odvolanie oprávneného proti rozhodnutiu o odklade
exekúcie,
- dňa 23. 11. 2009 spis predložený odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní,
- dňa 10. 6. 2010 doručené súdu uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie o odklade exekúcie,
- dňa 19. 10. 2010 doručený súdu návrh na odklad exekúcie,
- dňa 9. 11. 2010 vydané uznesenie o potvrdení odkladu exekúcie,
- dňa 25. 11. 2010 oprávnený podal odvolanie proti uzneseniu o odklade exekúcie.“
Predseda okresného súdu v označenom prípise ďalej poukazuje na to, že „zákonný
sudca od pridelenia veci vykazuje obdobia neprítomnosti zo zákonných dôvodov, ktoré však
z dôvodu ich trvania neumožňovali orgánom riadenia a správy súdu vykonať v súlade so
zákonom a rozvrhom práce opatrenia smerujúce k prerozdeleniu veci (v roku 2009
z celkového počtu 250 pracovných dní odpracoval zákonný sudca 160 pracovných dní,
v roku 2010 z celkového počtu 251 pracovných dní odpracoval zákonný sudca
183 pracovných dní, v roku 2011 z celkového počtu 250 pracovných dní odpracoval
zákonný sudca 146 pracovných dní, v roku 2012 z celkového počtu 250 pracovných dní
odpracoval zákonný sudca 112 pracovných dní, k 30. 9. 2013 z celkového počtu
188 pracovných dní odpracoval zákonný sudca 103 pracovných dni). Od 16. 9. 2013 je
zákonný sudca opätovne práceneschopný.“.
Podľa názoru predsedu okresného súdu „v konaní došlo k prieťahom v konaní, tieto
sú ale čiastočne odôvodnené vyššie uvedenými objektívnymi dôvodmi, na základe ktorých
nebolo možné doteraz vo veci rozhodnúť“.
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 630/2013-12 z 10. októbra 2013 prijal sťažnosť
sťažovateľky na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jej základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 1915/2009.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedu okresného súdu,
aby prípadne doplnil svoje vyjadrenie k sťažnosti sp. zn. 1 SprV 827/2013 z 1. októbra 2013
a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda
okresného súdu v prípise sp. zn. 1 SprV 981/2013 z 5. decembra 2013 doručenom
ústavnému súdu 10. decembra 2013 oznámil, že „v konaní bolo dňa 5. 12. 2013 vo veci
konajúcim zákonným sudcom vydané uznesenie o povolení odkladu exekúcie“ a že netrvá na
tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Ústavný súd zistil, že uznesenie sp. zn. 48 Er 1915/2009 z 5. decembra 2013, ktorým
okresný súd povolil odklad exekúcie ku dňu rozhodovania o sťažnosti, ešte nenadobudlo
právoplatnosť.
Dňa 18. decembra 2013 vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa
vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenia predsedu
okresného súdu sp. zn. 1 SprV 827/2013 z 1. októbra 2013 a sp. zn. 1 SprV 981/2013
z 5. decembra 2013 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právny zástupca
sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 2. januára 2014 oznámil, že súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného
dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02,
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy má každý právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
v primeranej lehote prejednaná súdom.
Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti konštantne zdôrazňuje, že
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie
o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďže
nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného
poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti
súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽP by právo na
súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby
konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku
alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6
dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,
v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota
osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu a povahu veci v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. V súvislosti s posudzovaním právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd
konštatuje, že exekučné konanie sa spravidla považuje za konanie, ktoré je tak po právnej
stránke, ako aj po stránke faktickej (skutkovej) pomerne jednoduché. Je to dané tým, že
o spore účastníkov exekučného konania bolo už právoplatne rozhodnuté vo veci samej
exekučným titulom, ktorý je podkladom pre nariadenie exekúcie. Medzi účastníkmi
exekučného konania už preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké
záväzky má povinný voči oprávnenému. Zmyslom exekučného konania je nútená realizácia
práv oprávneného, keďže povinný dobrovoľne nesplnil, resp. čiastočne nesplnil povinnosti
uložené v právoplatnom exekučnom titule. Ústavný súd z týchto dôvodov konštatuje, že
namietané konanie (zohľadňujúc aj jeho konkrétne okolnosti) nemožno hodnotiť z právneho
hľadiska ako zložité. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, ústavný súd po preskúmaní na vec
sa vzťahujúceho spisu, ako aj doterajšieho priebehu namietaného konania dospel k záveru,
že ani z faktického hľadiska ju nemožno považovať za zložitú. Ústavný súd vzal do úvahy
tiež to, že ani predseda okresného súdu vo svojich vyjadreniach neargumentoval zložitosťou
napadnutej veci.
2. Pri hodnotení doterajšieho priebehu namietaného konania z hľadiska ďalšieho
štandardne uplatňovaného kritéria, teda správania sťažovateľky ako účastníčky tohto
konania, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne
zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 48 Er 1915/2009 k zbytočným prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Zo súdneho spisu sp. zn. 48 Er 1915/2009 vyplýva, že okresný súd postupoval
v konaní spočiatku plynulo, avšak po tom, čo oprávnený podal 25. novembra 2010
odvolanie proti uzneseniu o odklade exekúcie, až do 5. decembra 2013 nevykonal
v namietanom konaní žiaden procesný úkon, a teda bol viac ako 3 roky nečinný.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že dlhodobou absolútnou
nečinnosťou okresného súdu došlo v namietanom konaní k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne
príčiny spôsobiť tieto prieťahy, ústavný súd s odkazom na svoju ustálenú judikatúru (pozri
napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) neakceptoval.
Personálne problémy a vysoká zaťaženosť sudcov nemôžu byť na ťarchu účastníka konania
a nemajú povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne
a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci samej.
Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal
okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 1915/2009 konal bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k jeho porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na
ďalšie konanie bez porušovania tohto základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €
z dôvodov citovaných v časti I tohto uznesenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie
podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci ústavný súd dospel k názoru,
že len vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv neprestavuje pre ňu dostatočné
zadosťučinenie. Ústavný súd preto, zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania
a dĺžku obdobia, v ktorom bol okresný súd dlhodobo nečinný, rozhodol, že priznanie
finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € bude v posudzovanej veci primerané (bod 3
výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátom
JUDr. Miroslavom Katunským. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania
vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za
prvý polrok 2012, ktorá bola 781 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku
2013. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie
sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to za každý úkon sumu 130,16 €, čo predstavuje spolu s režijným paušálom
(§ 16 ods. 3 vyhlášky) odmenu v sume 275,94 € (bod 4 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2014