Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 4/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Slovglobal a. s., Trenčianska 1320, Púchov, zastúpenej advokátkou JUDr. Evou

Pravdíkovou Bučkovou, Sputniková 18, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a , práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa

čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. z 19. apríla

2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovglobal a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovglobal a. s., Trenčianska 1320, Púchov (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Považská

Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 19. apríla 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne,

pobočky Považská Bystrica (ďalej len „Sociálna poisťovňa“ alebo „oprávnený“), č... bola

sťažovateľovi uložená povinnosť uložiť dlžné poistné na sociálne poistenie jeho

zamestnancov v celkovej sume 3 594,91 €, ktoré bolo splatné do 15 dní od jeho doručenia.

Predmetné rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 21. decembra 2012. Sťažovateľ

uvedené poistné uhradil 17. januára 2013 v sume 1 594,91 € a 22. februára 2013 v sume

2 000 €.

Dňa 21. marca 2013 bolo sťažovateľovi doručené upovedomenie o začatí exekúcie

č. EX 259/2013 z 28. februára 2013 na vymoženie peňažného plnenia podľa exekučného

titulu – rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 11. decembra 2012. Vzhľadom na to,

že sťažovateľ toto plnenie uhradil, podal proti upovedomeniu o začatí exekúcie námietky

a žiadal predmetnú exekúciu zastaviť. O námietkach rozhodol okresný súd namietaným

uznesením č. k. -14 z 19. apríla 2013 tak, že ich zamietol.

V súvislosti s namietaným uznesením okresného súdu sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„Sťažovateľ má za to, že porušovateľ musel zo svojej pozície pri vydávaní

napadnutého rozhodnutia prihliadať nielen na právne predpisy, ale tiež na Ústavu SR

a základné právne princípy v nej zakotvené ako aj na relevantnú judikatúru, pričom

následne bolo jeho povinnosťou pri aplikácii práva rozhodnúť v konformne s SR

tak, aby v dôsledku jeho rozhodnutia neboli porušené základné práva a povinnosti

účastníkov konania.

… máme za to, že napadnutým rozhodnutím porušovateľa − Okresného súdu

Považská Bystrica bolo porušené právo navrhovateľa na súdnu ochranu, spravodlivý

proces a súčasne tak bolo zasiahnuté do jeho vlastníckeho práva z dôvodu, že pohľadávka

bola navrhovateľom ako povinným dobrovoľne uhradená skôr, ako mohlo dôjsť jej

vymoženiu súdnym exekútorom, preto súdnemu exekútorovi žiadna odmena nepatrí,

nakoľko nič nevymohol. Keďže sťažovateľ splnil svoj dlh v celosti ešte predtým, ako získal

vedomosť o tom, že sa voči nemu vedie exekúcia, je jednoznačné, že z jeho strany došlo

k dobrovoľnému plneniu.“

Sťažovateľ tiež poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky −

sp. zn. z 19. januára 2012, sp. zn. z 1. marca 2007, sp. zn.

z 29. júla 2009 a sp. zn. z 21. januára 2010. Podľa

sťažovateľa z týchto rozhodnutí vyplýva právny názor, podľa ktorého pri dobrovoľnom

plnení dlžnej sumy v exekučnom konaní sa vypočítava odmena a náhrada hotových

výdavkov exekútora zo sumy, ktorú súdny exekútor skutočne vymohol. Takto v prípade

dobrovoľného plnenia celej vymáhanej sumy je základom pre výpočet odmeny a náhrady

hotových výdavkov exekútora „nulová suma“. Tento právny názor možno podľa

sťažovateľa odvodiť aj výkladom § 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších

predpisov, kde základom na určenie odmeny súdneho exekútora je výška vymoženej

pohľadávky.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

«Vzhľadom na časté aplikačné problémy v praxi Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky... v otázke priznávania trov exekúcie pripravilo zmenu vyhlášky

č. tak, že navrhuje, aby odmena exekútora bola závislá od výšky vymoženej,

nie vymáhanej sumy. MS SR ako predkladateľ v dôvodovej správe: „navrhuje novú úpravu

odmeňovania exekútorov v prípade dobrovoľného splnenia povinnosti uloženej v

exekučnom titule. Ústavný súd Českej republiky dal vo svojom náleze jasný

signál na to, že zákonodarca by mal v právnej úprave brať ohľad na snahu dlžníka splniť

svoju povinnosť (bez priamej exekúcie), hoci aj v posledný možný moment. Za neprijateľnú

a neudržateľnú označil právnu úpravu, podľa ktorej by exekútorovi patrila odmena, aj keď

povinný plnil dobrovoľne a v tomto smere apeloval aj na Ministerstvo spravodlivosti Českej

republiky, aby v rámci zákonného splnomocnenia na vydanie vykonávacieho predpisu

rešpektovalo pri stanovení výšky odmeny exekútorov základné princípy spravodlivosti a

právneho štátu vrátane princípu proporcionality ako moderného ústavného pravidla.

Ústavný súd Českej republiky zároveň vyzval všeobecné súdy, aby do prijatia novej právnej

úpravy interpretovali výšky exekútorom vymoženého plnenia v súlade s princípmi

proporcionality a spravodlivosti.“ Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky

navrhovaná právna úprava má cieľ odstrániť „začarovaný kruh“, keď exekútor upustil od

exekúcie až po úhrade trov exekúcie, napriek tomu, že tieto sa stanú známe až po upustení

od exekúcie. Z dôvodovej správy zároveň vyplýva, že pri dobrovoľnom plnení zo strany

povinného sa má uplatniť osobitná úprava, podľa ktorej „ak povinný dobrovoľne splní

povinnosť podľa exekučného titulu na peňažné plnenie od začatia exekúcie do doručenia

poverenia súdu exekútorovi, odmena exekútorovi nepatrí.“ V dôsledku čoho sa stáva

obsolétnym ustanovenie § 47 ods. 3 Exekučného poriadku.

Sťažovateľ má za to, že napadnuté rozhodnutie porušovateľa nekorešponduje

s princípmi proporcionality a spravodlivosti, ani právnej istoty, keďže nereflektuje aktuálnu

judikatúru prijatú v obdobných veciach. Nakoľko k plneniu zo strany sťažovateľa došlo

dobrovoľne bez vedomia o začatí exekúcie, mal za to, že je potrebné exekúciu zastaviť

v zmysle § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu súd zastaví,

ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané. Právo priznané exekučným titulom

zaniklo v dôsledku solúcie skôr ako mohlo dôjsť k jej nútenému vymoženiu, preto malo dôjsť

k zastaveniu exekúcie. Aj vzhľadom k tomu sťažovateľ nepodal osobitne odvolanie voči

trovám exekučného konania, keďže bol a je presvedčený, že žiadne trovy exekúcie nemohli

vzniknúť. Z vyššie uvedených dôvodov názor porušovateľa vyjadrený v napadnutom

rozhodnutí, že exekúcia skončí až po uhradení trov exekúcie, považujeme za nesprávny

a v konflikte s SR a aktuálnou judikatúrou.

Porušovateľ v napadnutom rozhodnutí sa námietkami sťažovateľa dôkladne

nezaoberal, keď vo svojom rozhodnutí nezohľadnil tú skutočnosť, že sťažovateľ splnil dlh

pred tým, ako mal vedomosť o začatí exekúcie, a keď napriek tomu mu určil, že exekúcia

skončí až po uhradení trov exekúcie, ktoré však nemohli vzniknúť.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

„... Sťažnosti sa vyhovuje.

... Základné práva sťažovateľa... podľa ... podľa Dohovoru...

podľa Dodatkového protokolu... a podľa ... porušené boli.

... Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Okresného súdu Považská

Bystrica č. k. -14 zo dňa 19. 04. 2013.

... Okresný súd Považská Bystrica je povinný na účet právneho zástupcu sťažovateľa

uhradiť náhradu trov konania [v celkovej výške 198,20 €] do 15 dní od doručenia nálezu.“

Sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Tento návrh odôvodňuje takto:

„Podľa § 61 Exekučného poriadku, navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom

konaní vylúčené.

Vzhľadom k tomu, sťažovateľ... žiada odložiť vykonateľnosť právoplatného

napadnutého rozhodnutia – Uznesenia Okresného súdu Považská Bystrica č. 6

-14 zo dňa 19. 04. 2013, ktorým došlo k porušeniu sťažovateľom namietaných

základných práv na súdnu ochranu a ochranu vlastníckeho práva, keďže tento zakladá

nezvratný stav poškodzujúci sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Okresný súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 19. apríla 2013, ktorým

zamietol námietky sťažovateľa, poukázal na § 41 ods. 2 písm. h), § 36 ods. 2 a § 50 ods. 1

o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov a uviedol:

„Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že námietky proti exekúcii

sú procesným inštitútom, ktorým zákon umožňuje povinnému brániť sa proti nedôvodne

začatej exekúcii. Exekučný súd v konaní o námietkach proti exekúcii teda skúma

oprávnenosť a dôvodnosť začatia exekúcie. Pre posúdenie námietok je rozhodujúci stav

ku dňu začatia exekučného konania, t. j. moment podania návrhu na vykonanie exekúcie

u súdneho exekútora. Tvrdenia v námietkach musí povinný hodnoverne preukázať.

Exekučné konanie sa vedie na základe rozhodnutia oprávneného, ktorým bolo

povinnému predpísané poistné na sociálne, nemocenské, starobné poistenie za mesiac

október 2012 v sume 3.594,91 €. Hoci bol povinný poučený o možnosti podať proti

rozhodnutiu oprávneného odvolanie, nespravil tak a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť

i vykonateľnosť, teda stalo sa spôsobilým vykonateľným exekučným titulom podľa § 41

ods. 2 písm. h) Ex. por.

Z obsahu spisu nepochybne vyplynulo, že povinný nesplnil riadne peňažný dlh

oprávnenému v lehote stanovenej v exekučnom titule, pretože neuhradil z predpísaného

poistného sumu 2.000 €. V danej veci bolo exekučné konanie začaté dňa 12. 2. 2013,

kedy oprávnený podal na exekútorský úrad návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému

za účelom vymoženia zvyšku peňažnej pohľadávky v sume 2.000 € v zmysle exekučného

titulu. Zo zhodných tvrdení účastníkov a predloženej kópie príjmového pokladničného

dokladu bolo jednoznačne preukázané, že povinný uhradil oprávnenému vymáhanú sumu

2.000 € až dňa 22. 2. 2013, teda po začatí exekučného konania. Povinný nijako

nespochybnil dôvodnosť peňažnej pohľadávky, uhradil ju až po začatí exekučného konania

a preto musí niesť s tým spojené procesné dôsledky v podobe povinnosti uhradiť exekútorovi

vzniknuté trovy exekúcie. V prípade, že povinný uhradí exekútorovi trovy exekúcie, exekútor

vráti súdu poverenie na vykonanie exekúcie a exekúcia tak skonči bez nutnosti vydania

osobitného rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie.

Vyhodnotiac vyššie uvedené skutočnosti mal súd za to, že návrh na vykonanie

exekúcie bol oprávneným podaný dôvodne. Preto súd námietky povinného proti začatiu

exekúcie podľa § 50 ods. 1 Ex. por. zamietol.“

V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , práva podľa dohovoru a práva podľa

dodatkového protokolu. Základom jeho argumentácie je jeho nesúhlas s výškou trov

exekúcie, a tiež so záverom okresného súdu, že exekučné konanie skončí až po uhradení

týchto trov, ktoré nemali vzniknúť vzhľadom na dobrovoľné plnenie.

Podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku povinný môže vzniesť u exekútora

povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie

námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili

zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody,

pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný

nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia

byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok

exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.

Podľa § 50 ods. 2 Exekučného poriadku námietky proti exekúcii je exekútor povinný

doručiť súdu najneskôr do piatich dní od ich doručenia účastníkom. O námietkach proti

exekúcii rozhodne súd najneskôr do 60 dní od ich doručenia.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 30. októbra 2013)

trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu

času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov

potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa § 201 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 30. októbra 2013)

predbežné trovy exekúcie určuje exekútor podľa osobitného právneho predpisu

v upovedomení o začatí exekúcie. V rámci predbežných trov exekúcie exekútor vyčísli

odmenu najviac v rozsahu ako pri upustení od exekúcie; náhradu výdavkov a náhradu

za stratu času vyčísli len v rozsahu ich skutočnej výšky v čase vydania upovedomenia

o začatí exekúcie. Zároveň povinného upozorní, že ak dlh nesplní, tak trovy exekúcie môžu

byť vyššie, a predbežne vyčísli ich výšku.

Podľa § 201 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 30. októbra 2013)

účastník konania môže vzniesť u exekútora do troch dní od doručenia upovedomenia

o začatí exekúcie námietky proti trovám exekúcie. O námietkach rozhoduje súd (§ 45).

Proti rozhodnutiu súdu o námietkach proti trovám exekúcie nie je prípustné odvolanie.

Procesným prostriedkom obrany povinného proti neprípustnej exekúcii sú námietky

(§ 50 ods. 1 Exekučného poriadku), ktorých účelom je dosiahnuť zastavenie exekúcie alebo

upustenie od exekúcie. Námietky smerujú proti exekúcii a predmetom konania o nich

sú skutočnosti hmotného a procesného práva, ktoré nastali až po vzniku exekučného titulu.

Osobitným prostriedkom obrany účastníka v exekučnom konaní proti trovám exekúcie

sú námietky proti trovám exekúcie (§ 201 ods. 2 Exekučného poriadku). Predmetom

konania o týchto námietkach sú skutočnosti týkajúce sa existencie alebo výšky trov

exekúcie.

Základom sťažnosti je právny názor sťažovateľa, ktorým spochybňuje výšku trov

exekúcie vyčíslených v upovedomení o začatí exekúcie. Vzhľadom na dobrovoľné splnenie

vymáhaného dlhu by podľa sťažovateľa základom na výpočet odmeny exekútora a náhrady

jeho hotových výdavkov mala byť nulová čiastka. Ústavný súd konštatuje, že tieto námietky

nemožno akceptovať. Sťažovateľ sa proti výške a existencii trov exekúcie mohol a mal

brániť námietkami proti trovám exekúcie (§ 201 ods. 2 Exekučného poriadku), o ktorých

by rozhodol exekučný súd. Právne závery exekučného súdu o výške a existencii trov

exekúcie v konaní o námietkach proti trovám exekúcie by mohli na základe sťažnosti

podliehať ústavnému prieskumu ústavného súdu. Sťažovateľ ale spochybňuje výšku a vznik

trov exekúcie vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu, ktorý rozhodol o námietkach podľa

§ 50 ods. 1 Exekučného poriadku. Okresný súd však v tomto konaní nebol povinný

a ani oprávnený skúmať výšku a existenciu trov exekúcie. Z toho dôvodu nemožno

námietky sťažovateľa týkajúce sa výšky a existencie trov exekúcie akceptovať ani v konaní

pred ústavným súdom o jeho sťažnosti smerujúcej proti namietanému uzneseniu okresného

súdu.

Okresný súd v namietanom uznesení uviedol, že skúmal námietky sťažovateľa

len z hľadiska oprávnenosti a dôvodnosti začatia exekúcie. Poukázal na skutkové zistenia,

podľa ktorých exekučné konanie začalo 12. februára 2013, keď oprávnený doručil návrh

exekútorovi na vymoženie zvyšku peňažnej pohľadávky voči sťažovateľovi v sume 2 000 €.

Zo zhodných tvrdení účastníkov a z kópie príjmového pokladničného dokladu bolo

preukázané, že sťažovateľ vymáhanú sumu 2 000 € uhradil oprávnenému 22. februára 2013,

t. j. po začatí exekučného konania. Okresný súd konštatoval, že povinnosť uhradiť trovy

exekúcie je procesným dôsledkom exekučného konania. Až po zaplatení týchto trov

exekútor vráti poverenie a exekučné konanie sa skončí. Sťažovateľ tieto závery spochybňuje

výlučne argumentáciou o výške trov exekúcie, inú argumentáciu vo vzťahu k týmto

právnym záverom v sťažnosti neuviedol. Ústavný súd takto konštatuje, že právne závery

okresného súdu sú založené na dostatočnom zistení skutkového stavu, sú výsledkom

primeranej aplikácie a výkladu príslušných ustanovení Exekučného poriadku,

nie sú arbitrárne ani zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa alebo práva podľa

dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré

by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením okresného súdu z 19. apríla

2013. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad príslušných ustanovení Exekučného poriadku okresným súdom

takéto nedostatky nevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom okresného

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu poukazuje ústavný súd na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej absencia porušenia ústavnoprocesných princípov vylučuje

založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv

a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj vlastnícke

právo (m. m. ). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou

(napr. ) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , prípadne dohovoru. V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd

by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,

aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia

pod príslušné právne normy.

Keďže ústavný súd namietané uznesenie okresného súdu nepovažoval za arbitrárne

alebo zjavne neodôvodnené, nemohlo týmto uznesením dôjsť ani k porušeniu základného

práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu.

Takto ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré

by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 20

ods. 1 a , práva podľa dohovoru a práva podľa

dodatkového protokolu namietaným uznesením okresného súdu z 19. apríla 2013

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014