Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 47/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)

a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť P. K., zastúpeného advokátom JUDr.

Rudolfom Priečinským, Advokátska kancelária HKP Legal, s. r. o., Sasinkova 6, Bratislava,

ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9 C

150/2011-45 z 13. januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co

64/2012-70 z 24. júla 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra

2013 doručená sťažnosť P. K., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -45 z 13. januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v

Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -70 z 24. júla 2013 a žiada

vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa – P. K., na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1

SR bolo postupom Okresného súdu Banská Bystrica a postupom Krajského súdu v

Banskej Bystrici porušené.

2. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 13. 01. 2012, č. k.

-45 a Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24. 07. 2013 č. k.

-70 ruší a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi – P. K., priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,-

Eur (slovom: tritisíc eur), ktoré sú mu Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súd v

Banskej Bystrici povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia... sťažovateľovi – P. K., v sume 331,13

Eur... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, krajský súd

právoplatným rozsudkom sp. zn. zo 6. júna 2007 na návrh sťažovateľa

ako žalobcu zaviazal obchodnú spoločnosť Tlačiarne BB, spol. s. r. o. (ďalej

len „spoločnosť“ alebo „žalovaný“), zaplatiť sťažovateľovi sumu 885 804 Sk s 24,13 %

ročným úrokom z omeškania zo sumy 4 957 000 Sk od 30. marca 1998 do 10. septembra

2001 a zo sumy 885 804 Sk od 11. septembra 2001 do zaplatenia. V tomto konaní

sa sťažovateľ domáhal pôvodne zaplatenia sumy 4 957 000 Sk z titulu vyrovnacieho

podielu, na ktorý mu vznikol nárok jeho vylúčením zo spoločnosti podľa rozhodnutia

valného zhromaždenia spoločnosti z 20. decembra 1996. V priebehu konania (10. septembra

2001) žalovaný uhradil sťažovateľovi 4 071 196 Sk a sťažovateľ v tejto časti vzal žalobu

späť. Úrok z omeškania krajský súd priznal sťažovateľovi od 30. marca 1998, pretože

v tento deň sa vyrovnací podiel stal splatným. Výšku úroku z omeškania (24,13 % ročne)

určil krajský súd s poukazom na a (priemerná úroková

sadzba, ktorú poskytovali peňažné v čase vzniku záväzku, zistená z potvrdení

Všeobecnej úverovej banky, a. s., a Slovenskej sporiteľne). Proti časti vyhovujúceho výroku

rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 6. júna 2007, pokiaľ ide o úrok

z omeškania, podal žalovaný odvolanie, dôvodiac tým, že výška úroku z omeškania bola

krajským súdom určená nesprávne, nesprávne bola určená i splatnosť vyrovnacieho podielu,

a tým aj začiatok omeškania s jeho výplatou. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. zo 7. mája 2009 však rozsudok

krajského súdu v žalovaným napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. Rovnakým

rozsudkom odmietol najvyšší súd odvolanie sťažovateľa ako oneskorené.

Žalovaný 6. augusta 2007 zaplatil sťažovateľovi istinu priznanú rozsudkom

krajského súdu sp. zn. zo 6. júna 2007 a priznané úroky z omeškania

19. augusta 2009.

Následne sťažovateľ podal proti žalovanému žalobu o náhradu škody v sume

32 678,42 €. Táto suma zodpovedá priemernému úroku podľa úrokovej sadzby Národnej

banky Slovenska za rok 2007 z úverov pre podnikateľov s viazanosťou na jeden a viac

rokov, t. j. 8,75 % ročne, a to zo sumy úrokov z omeškania 178 891,99 € od 6. augusta 2007

do 19. augusta 2009. Dôvodil tým, že táto škoda mu vznikla preto, že žalovaný mu podľa

rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 6. júna 2007 úroky z omeškania

nezaplatil už 6. júna 2007. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť s odôvodnením, podľa ktorého

ak z jeho strany nedošlo ku včasnému plneniu, založilo to sťažovateľovi nárok na úroky

z omeškania, ktoré mu však žalovaný zaplatil. Sťažovateľ tak požaduje úroky z úrokov.

Navyše zo žaloby nie je zrejmé, akého porušenia povinností sa mal žalovaný dopustiť.

Okresný súd o podanej žalobe rozhodol rozsudkom č. k. -45

z 13. januára 2012 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a žalovanému náhradu trov konania

nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že nárok na náhradu škody

predpokladá preukázanie, že došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktoré je v príčinnej

súvislosti so vzniknutou škodou. Ďalej okresný súd uviedol: „V danom prípade, aj keby

došlo k opozdenému plneniu povinnosti zaplatiť úroky z omeškania z priznanej istiny

rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní , navrhovateľ

by nepreukázal existenciu škody vo svojej majetkovej sfére tak, ako ju tvrdil vo svojich

písomných podaniach. Úroky z omeškania nahradzujú škodu, ktorú veriteľ utrpel tým,

že nemohol včas disponovať dlžnou sumou. Úroky z omeškania nie sú súčasťou pohľadávky

ale len jej príslušenstvom. Oneskoreným zaplatením úrokov nevzniká právo na ďalšie úroky

z omeškania (porovnaj rozhodnutie NS SR v konaní ).“

V odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu č. k. -45

z 13. januára 2012 poukázal sťažovateľ na to, že škoda mu vznikla tým, že nemohol

so svojím majetkom (úrokmi z omeškania) nakladať a túto sumu prípadne zhodnotiť.

Naopak, žalovaný si sumu úrokov vo výške cca 5,3 mil. Sk užíval dva roky. Tak vznikla

sťažovateľovi škoda, pričom táto vznikla v príčinnej súvislosti s oneskoreným plnením

žalovaného. Ak platí, že nemožno úročiť úroky, tiež platí, že náhrada škody nie je

príslušenstvom pohľadávky. Proti výroku o nepriznaní náhrady trov konania podal

odvolanie i žalovaný.

Krajský súd rozsudkom č. k. -70 z 24. júla 2013 rozsudok vo výroku

o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil. V tomto výroku nadobudol rozsudok

okresného súdu č. k. -45 z 13. januára 2012 v spojení s rozsudkom krajského

súdu č. k. -70 z 24. júla 2013 právoplatnosť 24. augusta 2013.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie rozsudkom okresného súdu

č. k. -45 z 13. januára 2012 a rozsudkom krajského súdu č. k.

-70 z 24. júla 2013 doručenú ústavnému súdu odôvodnil tým, že okresný súd

i krajský súd pristúpili k rozhodnutiu arbitrárne a formalisticky, odôvodnenie ich rozhodnutí

nie je dostatočne presvedčivé a nevyvracia argumenty sťažovateľa predložené v priebehu

konania. Sťažovateľ zdôraznil, že žalovaný porušil svoju povinnosť uloženú mu rozsudkom

krajského súdu sp. zn. zo 6. júna 2007 tým, že úroky z omeškania nezaplatil

sťažovateľovi spolu s istinou 6. augusta 2007, ale až 19. augusta 2009 po tom, čo sa stal

právoplatným rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. mája 2009. Úroky

z omeškania sa stali splatnými zároveň so splatnosťou istiny. V dôsledku oneskoreného

zaplatenia úrokov bol sťažovateľ ukrátený o možnosť nakladať s týmto svojím majetkom,

nemohol finančné prostriedky zhodnotiť. Žalovaná suma bola teda ušlým ziskom

sťažovateľa, o ktorý ho žalovaný ukrátil protiprávnym konaním. Sťažovateľ poukázal

na ustanovenie , podľa ktorého má veriteľ nárok

na náhradu škody spôsobenej omeškaním so splnením peňažného záväzku, len ak táto škoda

nie je krytá úrokmi z omeškania. Škoda sťažovateľovi vznikla oneskoreným zaplatením

úrokov z omeškania, a teda ich úhrada bola iba splnením povinnosti uloženej rozsudkom,

avšak nie úhradou vzniknutej škody (ktorá navyše nie je príslušenstvom pohľadávky).

Aj okresný súd nepriamo potvrdil, že sťažovateľovi škoda vznikla, keď v odôvodnení

rozsudku č. k. -45 z 13. januára 2012 uviedol, že úroky z omeškania

nahradzujú škodu, ktorú sťažovateľ utrpel tým, že nemohol včas disponovať s dlžnou

sumou. Aj napriek tomu, že sťažovateľ v konaní (a najmä v odvolaní) uviedol pre svoj

právny názor argumenty, okresný súd a ani krajský súd sa s nimi nevysporiadali a ani len

nezaoberali.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ku ktorému malo dôjsť jednak rozsudkom okresného súdu č. k. -45

z 13. januára 2012 a jednak rozsudkom krajského súdu č. k. -70 z 24. júla

2013.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.

).

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku

okresného súdu č. k. -45 z 13. januára 2012. V súlade s princípom subsidiarity

svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti

sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127

je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom

uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím okresného

súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje v tomto

prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol

rozsudkom č. k. -70 z 24. júla 2013. Krajský súd ako súd odvolací bol

súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné,

a rozhodnúť o ňom.

Ústavný súd sťažnosť smerujúcu proti rozsudku okresného súdu č. k.

-45 z 13. januára 2012 z týchto dôvodov podľa

odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku

krajského súdu č. k. -70 z 24. júla 2013; vo vzťahu k nej je právomoc

ústavného súdu daná.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Krajský súd rozsudok č. k. -70 z 24. júla 2013 odôvodnil takto:

«Krajský súd, ako súd odvolací, vec prejednal v medziach daných ust. § 212 ods. 1

a bez nariadenia pojednávania podľa ust. rozsudok okresného

súdu vo veci samej podľa ust. , potvrdil a vo výroku o trovách konania

podľa ust. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu podľa ust. § 420 ods. 1

sú: a) porušenie právnej povinnosti; b) existencia škody;

c) príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou; d) zavinenie.

Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore

s objektívnym právom. Škodou treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére

poškodeného, a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi, ako všeobecným ekvivalentom.

Príčinná súvislosť znamená, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť

vzťah príčiny a následku. Zavinenie má charakter subjektívny, pretože znamená psychický

vzťah škodcu k protiprávnemu úkonu a ku škode.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia okresného súdu a preto sa v odôvodnení obmedzuje len na skonštatovanie

správnosti dôvodov tohto rozhodnutia.

Okresný súd správne vec právne posúdil podľa ust.

a zaujal správny právny záver, že navrhovateľ nepreukázal porušenie právnej povinnosti

zo strany odporcu, existenciu škody a príčinnú súvislosť, ako jednu zo zákonných

požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu, ktorá znamená, že medzi protiprávnym úkonom

a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Existencia príčinnej súvislosti musí

byť bezpečne preukázaná, nie je možné ju len predpokladať. Navrhovateľ nepreukázal

ani vznik škody. V konaní bolo preukázané, že odporca si splnil povinnosť, ktorá mu bola

uložená vykonateľným súdnym rozhodnutím a zaplatil navrhovateľovi nie len istinu,

ale po rozhodnutí Najvyššieho súdu, ktorý potvrdil rozsudok krajského súdu, ktorým uložil

odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 885.804,-Sk s 24, 13 % úrokom zo sumy

4.957.000,-Sk od 30. 03. 1998 do 10. 09. 2001 a zo sumy 885.504,-Sk od 30. 11. 2001

do zaplatenia zaplatil navrhovateľovi aj priznané úroky. Okresný súd správne poukazuje

na to, že oneskoreným zaplatením úrokov nevzniká právo na ďalšie úroky z omeškania,

teda nárok na „úroky z úrokov“. Navrhovateľ nepreukázal, že by mu odporca spôsobil

škodu tak, ako sa jej náhrady domáhal podaným návrhom. Preto krajský súd rozsudok

okresného súdu, ktorým návrh navrhovateľa zamietol ako vecne správny potvrdil.»

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu

dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil

svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský

súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil. Vysvetlil,

z akého dôvodu dospel k záveru o tom, že predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu

neboli sťažovateľom preukázané, a z akých dôvodov teda sťažovateľova žaloba neobstojí.

Krajský súd neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty sťažovateľa, ktoré mali

pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky

vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu

k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ďalej tvrdil, že tento je založený

na nesprávnom výklade aplikovaných právnych predpisov, pokiaľ krajský súd dospel

k záveru, že sťažovateľovi nevznikla škoda, a to najmä s poukazom na ustanovenie § 369

ods. 3 , ktoré predpokladá, že omeškaním dlžníka so splnením

peňažného záväzku môže vzniknúť veriteľovi škoda, ktorú je dlžník povinný veriteľovi

nahradiť.

Podľa veriteľ má nárok na náhradu škody

spôsobenej omeškaním so splnením peňažného záväzku, len ak táto škoda nie je krytá

úrokmi z omeškania.

Zmyslom a účelom citovaného ustanovenia je úprava vzťahu práva na úroky

z omeškania a na náhradu škody spôsobenej omeškaním dlžníka s úhradou peňažného

záväzku. Ustanovenie nestanovuje predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu pre takéto

prípady (tá sa riadi všeobecnou úpravou), iba obmedzuje výšku náhrady škody spôsobenej

omeškaním dlžníka s úhradou peňažného dlhu tým, že jej priznanie umožňuje iba vo výške

prevyšujúcej úrok z omeškania (hoci úroky z omeškania nie sú paušalizovanou náhradou

škody). Ústavne konformný výklad tohto ustanovenia nemôže presahovať dikciu tohto

ustanovenia, a preto možno konštatovať, že z tohto ustanovenia nepochybne vyplýva iba to,

že oneskoreným zaplatením istiny pohľadávky vzniká veriteľovi právo na úroky

z omeškania, a pokiaľ mu vznikla i škoda prevyšujúca tieto úroky z omeškania, aj nárok

na jej náhradu v tejto (prevyšujúcej) časti. Niet však opory v tomto ustanovení pre záver

sťažovateľa, podľa ktorého možno na základe tohto ustanovenia založiť právo veriteľa

na náhradu škody spôsobenej omeškaním s úhradou úroku z omeškania, hoci aj priznaného

právoplatným rozhodnutím súdu.

S ohľadom na uvedené potom krajský súd ústavne konformným spôsobom právne

vec posudzoval podľa všeobecných ustanovení o náhrade škody a skúmal, či konanie

žalovaného, ktorý uhradil úroky z omeškania až 19. augusta 2009, bolo protiprávnym

konaním a jedným z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, ako aj to,

či sťažovateľovi v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného škoda vznikla.

Pokiaľ krajský súd svojím rozhodnutím v danej situácii nadviazal na skoršiu

rozhodovaciu prax všeobecných súdov a dospel k záveru, podľa ktorého oneskoreným

zaplatením úrokov z omeškania nevzniká právo na ďalšie úroky z omeškania, tento jeho

záver aj podľa názoru ústavného súdu zodpovedá požiadavke ústavne konformného výkladu

ustanovení upravujúcich inštitút náhrady škody.

Krajský súd vo veci sťažovateľa naplnil princíp, podľa ktorého bol povinný

postupovať pri nachádzaní práva tak, aby rešpektoval skutočný zmysel a podstatu

základných (a aj jednoduchých) práv zúčastnených osôb a nepostupoval prísne

formalisticky, a teda neumožniť priechod zjavnej nespravodlivosti.

Kontrolou zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie dotknutých ustanovení právneho

poriadku krajským súdom so sťažovateľom označenými ustanoveniami dospel

ústavný súd k záveru, že je vylúčené, aby rozsudkom krajského súdu mohlo dôjsť

k porušeniu sťažovateľom označených základných práv.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25

ako zjavne neopodstatnenú.

Iba to, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom

rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho

sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014