Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 63/2014
PDF · 281.85 KB
No categories available
II. ÚS 63/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2014
v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha (sudca spravodajca) a sudcov Sergeja Kohuta
a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom
doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva a práva
vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
14 Co 27/2013 z 11. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16180/2013), sp. zn. 6 Co 27/2013
z 29. januára 2013 (sp. zn. Rvp 16181/2013), sp. zn. 6 Co 9/2013 z 29. januára 2013 (sp. zn.
Rvp 16182/2013), sp. zn. 3 Co 10/2013 z 31. januára 2013 (sp. zn. Rvp 16183/2013), sp. zn.
9 Co 9/2013 z 31. januára 2013 (sp. zn. Rvp 16184/2013), sp. zn. 6 Co 8/2013 z 29. januára
2013 (sp. zn. Rvp 16185/2013), sp. zn. 3 Co 25/2013 z 31. januára 2013 (sp. zn.
Rvp 16186/2013), sp. zn. 9 Co 87/2013 z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16187/2013),
sp. zn. 9 Co 92/2013 z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16188/2013), sp. zn. 14 Co 78/2013
z 18. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16189/2013), sp. zn. 9 Co 77/2013 z 28. februára 2013
(sp. zn. Rvp 16190/2013), sp. zn. 9 Co 91/2013 z 28. februára 2013 (sp. zn.
Rvp 16191/2013), sp. zn. 14 Co 89/2013 z 18. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16192/2013),
sp. zn. 9 Co 93/2013 z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16193/2013), sp. zn. 6 Co 111/2013
z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16194/2013), sp. zn. 9 Co 112/2013 z 28. februára 2013
(sp. zn. Rvp 16195/2013) a sp. zn. 5 Co 25/2013 zo 16. januára 2013 (sp. zn.
Rvp 16196/2013) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 16180/2013 až sp. zn. Rvp 16196/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 16180/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 17. mája 2013
doručených 17 sťažností obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva
a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 27/2013
z 11. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16180/2013), sp. zn. 6 Co 27/2013 z 29. januára 2013
(sp. zn. Rvp 16181/2013), sp. zn. 6 Co 9/2013 z 29. januára 2013 (sp. zn. Rvp 16182/2013),
sp. zn. 3 Co 10/2013 z 31. januára 2013 (sp. zn. Rvp 16183/2013), sp. zn. 9 Co 9/2013
z 31. januára 2013 (sp. zn. Rvp 16184/2013), sp. zn. 6 Co 8/2013 z 29. januára 2013 (sp. zn.
Rvp 16185/2013), sp. zn. 3 Co 25/2013 z 31. januára 2013 (sp. zn. Rvp 16186/2013), sp. zn.
9 Co 87/2013 z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16187/2013), sp. zn. 9 Co 92/2013
z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16188/2013), sp. zn. 14 Co 78/2013 z 18. februára 2013
(sp. zn. Rvp 16189/2013), sp. zn. 9 Co 77/2013 z 28. februára 2013 (sp. zn.
Rvp 16190/2013), sp. zn. 9 Co 91/2013 z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16191/2013),
sp. zn. 14 Co 89/2013 z 18. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16192/2013), sp. zn. 9 Co 93/2013
z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16193/2013), sp. zn. 6 Co 111/2013 z 28. februára 2013
(sp. zn. Rvp 16194/2013), sp. zn. 9 Co 112/2013 z 28. februára 2013 (sp. zn.
Rvp 16195/2013) a sp. zn. 5 Co 25/2013 zo 16. januára 2013 (sp. zn. Rvp 16196/2013).
Zo sťažností vyplýva, že žalobami podanými Okresnému súdu Pezinok (ďalej len
„okresný súd“) sa sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne domáhala, „... aby súd
uložil povinnosť Slovenskej republike zaplatiť mu majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu,
ktorá mu vznikla nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom súdu,
ktorého identita je rovnaká ako identita miestne a vecne príslušného súdu povolaného
prejednávaním a rozhodovaním vecí. Inak povedané, súd, ktorý poškodil žalobcu, má byť
súdom, ktorý rozhodne o náhrade tejto škody žalobcovi.“. Z uvedeného dôvodu
sťažovateľka v úvode svojich žalôb súčasne sformulovala „... upovedomenie o vyššie
uvedených skutočnostiach a očakával, že dôjde k vylúčeniu súdu, ktorý mu škodu spôsobil,
z prejednávania a rozhodovania veci a spor bude prikázaný na rozhodnutie inému vecne
príslušnému súdu v obvode Krajského súdu v Bratislave“.
Uvedené vyhlásenie sťažovateľky v žalobách okresný súd vyhodnotil ako námietku
zaujatosti proti sudcom okresného súdu, a preto jej uznesením v tej-ktorej veci uložil
povinnosť zaplatiť v zmysle položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)
súdny poplatok v každom jednotlivom prípade za podanú námietku zaujatosti v sume 66 €.
Sťažovateľka svoje odvolania odôvodnila aj tým, že v žalobách uviedla iba
„... skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže
vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer
k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§14 OSP). Okresný súd... má preto
postupovať zákonným spôsobom a podľa ust. § 12 ods. l OSP v spojení s ust. § 12 ods.3
OSP požiadať príslušný krajský súd, aby prikázal vec na prejednanie inému súdu toho
istého stupňa. Vo veci nejde o vhodnosť ale nutnosť. Vec musí byť prikázaná inému súdu
preto, aby konanie bolo spravodlivé a vo veci samej rozhodoval nestranný zákonný sudca.“.
Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou uvedené uznesenia okresného súdu
ukladajúce jej zaplatiť súdny poplatok za vznesené námietky zaujatosti preskúmal krajský
súd, ktorý uzneseniami sp. zn. 14 Co 27/2013 z 11. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16180/2013),
sp. zn. 6 Co 27/2013 z 29. januára 2013 (sp. zn. Rvp 16181/2013), sp. zn. 6 Co 9/2013
z 29. januára 2013 (sp. zn. Rvp 16182/2013), sp. zn. 3 Co 10/2013 z 31. januára 2013
(sp. zn. Rvp 16183/2013), sp. zn. 9 Co 9/2013 z 31. januára 2013 (sp. zn. Rvp 16184/2013),
sp. zn. 6 Co 8/2013 z 29. januára 2013 (sp. zn. Rvp 16185/2013), sp. zn. 3 Co 25/2013
z 31. januára 2013 (sp. zn. Rvp 16186/2013), sp. zn. 9 Co 87/2013 z 28. februára 2013
(sp. zn. Rvp 16187/2013), sp. zn. 9 Co 92/2013 z 28. februára 2013 (sp. zn.
Rvp 16188/2013), sp. zn. 14 Co 78/2013 z 18. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16189/2013),
sp. zn. 9 Co 77/2013 z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16190/2013), sp. zn. 9 Co 91/2013
z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16191/2013), sp. zn. 14 Co 89/2013 z 18. februára 2013
(sp. zn. Rvp 16192/2013), sp. zn. 9 Co 93/2013 z 28. februára 2013 (sp. zn.
Rvp 16193/2013), sp. zn. 6 Co 111/2013 z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16194/2013),
sp. zn. 9 Co 112/2013 z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16195/2013) a sp. zn. 5 Co 25/2013
zo 16. januára 2013 (sp. zn. Rvp 16196/2013) rozhodnutia okresného súdu potvrdil.
V sťažnostiach podaných ústavnému súdu sťažovateľka spochybňuje závery
krajského súdu vyslovené v jeho napádaných uzneseniach, a to v prvom rade dôvodiac tým,
že ani v jednom prípade žiadnu námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu nepodala,
a aj keby bol jej prejav vôle v tomto smere nejasný zo samotných žalôb podaných
okresnému súdu, tak tento svoj prejav vôle mala sťažovateľka objasniť v odvolaniach
podaných proti rozhodnutiam okresného súdu. Vo svojich odvolaniach mala sťažovateľka
podľa svojho tvrdenia spresniť, že okresnému súdu ňou oznamované skutočnosti o možnej
zaujatosti sudcov okresného súdu z dôvodu, že by mali rozhodovať o náhrade škody, ktorá
jej mala vzniknúť činnosťou, resp. rozhodnutím práve toho istého okresného súdu,
nepovažovala za námietku zaujatosti, ale za žiadosť, aby jej veci boli odňaté z konania
a rozhodovania okresnému súdu a aby boli prikázané z dôvodu „nutnosti“ na konanie
a rozhodovanie inému okresnému súdu v územnej pôsobnosti krajského súdu. Vzhľadom na
uvedené tak podľa sťažovateľky krajský súd vo veci jej odvolaní rozhodol nezákonne,
pretože mal ignorovať jej vôľu nepodávať v daných veciach námietky zaujatosti, v dôsledku
čoho ju zaviazal na plnenie, ktoré nekorešponduje s prejavom jej vôle a zasahuje aj do jej
majetkovej sféry. Krajský súd tak podľa sťažovateľky rozhodol „... bez návrhu na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný...“. Podľa sťažovateľky prejav jej vôle nemohol
byť v žiadnom prípade vyhodnotený ako námietka zaujatosti, pretože nemal náležitosti
námietky zaujatosti predpokladané v § 15a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“), a aj preto sa nemalo na tento prejav vôle prihliadať ako na námietku zaujatosti.
V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnostiach tiež uviedla:
„Osobitne je podstatné uviesť, že sťažovateľ prikladá veľkú dôležitosť svojej
požiadavke na to, aby vo veci náhrady škody nerozhodoval súd, ktorý škodu spôsobil. Súd
sa mal skutočnosťami uvedenými v upovedomení v úvode žaloby zaoberať a to postupom
podľa ust. § 15 OSP. Sťažovateľ, ako uviedol vo svojom odvolaní a samotnej žalobe, súdu
len uviedol okolnosti, ktoré svedčia o tom, že sudcovia Okresného súdu Pezinok sú vylúčení.
Sudcovia, ktorí sa dozvedeli o skutočnostiach, pre ktoré sú vylúčení, boli povinní to oznámiť
predsedovi súdu na ďalší postup.“
Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade bol
jej prejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiť za
jej podanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodené od
súdnych poplatkov (t. j. konanie o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, pozn.), a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, teda aj
námietkové konanie, by mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom
v tom-ktorom prípade konštatoval, že napádanými uzneseniami krajského súdu došlo
k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a práv zaručených v ústave,
dohovore a dodatkovom protokole, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil krajskému súdu
na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal v každom jednotlivom prípade finančné
zadosťučinenie v sume po 66 €, a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.
Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal v každom prípade aj
dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov.
Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Aj keď zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak
odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde, možno aj v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované
ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 16180/2013 až sp. zn. Rvp 16196/2013 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj krajského súdu,
proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc citované právne
normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností sťažovateľky je namietané porušenie základného práva a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako aj namietané porušenie základného práva a práva na ochranu a pokojné užívanie
majetku zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu, k porušeniu
ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti s uzneseniami krajského súdu sp. zn.
14 Co 27/2013 z 11. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16180/2013), sp. zn. 6 Co 27/2013
z 29. januára 2013 (sp. zn. Rvp 16181/2013), sp. zn. 6 Co 9/2013 z 29. januára 2013 (sp. zn.
Rvp 16182/2013), sp. zn. 3 Co 10/2013 z 31. januára 2013 (sp. zn. Rvp 16183/2013), sp. zn.
9 Co 9/2013 z 31. januára 2013 (sp. zn. Rvp 16184/2013), sp. zn. 6 Co 8/2013 z 29. januára
2013 (sp. zn. Rvp 16185/2013), sp. zn. 3 Co 25/2013 z 31. januára 2013 (sp. zn.
Rvp 16186/2013), sp. zn. 9 Co 87/2013 z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16187/2013),
sp. zn. 9 Co 92/2013 z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16188/2013), sp. zn. 14 Co 78/2013
z 18. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16189/2013), sp. zn. 9 Co 77/2013 z 28. februára 2013
(sp. zn. Rvp 16190/2013), sp. zn. 9 Co 91/2013 z 28. februára 2013 (sp. zn.
Rvp 16191/2013), sp. zn. 14 Co 89/2013 z 18. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16192/2013),
sp. zn. 9 Co 93/2013 z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16193/2013), sp. zn. 6 Co 111/2013
z 28. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16194/2013), sp. zn. 9 Co 112/2013 z 28. februára 2013
(sp. zn. Rvp 16195/2013) a sp. zn. 5 Co 25/2013 zo 16. januára 2013 (sp. zn.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa tvrdení sťažovateľky k porušeniu ňou označeného základného práva a práva
zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť v prvom rade tým, že
krajský súd napádanými uzneseniami, ktorými potvrdil uznesenia okresného súdu o uložení
jej povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané námietky zaujatosti, tak rozhodol
v rozpore s jej prejavom vôle, pretože, ako má vyplývať z jej písomných podaní
v konaniach pred okresným súdom, ako aj z odvolaní proti týmto prvostupňovým
rozhodnutiam, sťažovateľka žiadnu námietku zaujatosti nepodala, a teda z tohto dôvodu jej
ani nemohla byť uložená poplatková povinnosť za jej podanie.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom
rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na argumentácii, že
skutočnosti, ktoré oznámila okresnému súdu v podaných žalobách, neboli námietkami
zaujatosti a že nimi iba upozorňovala na nutnosť odňatia jej vecí z prerokovania okresnému
súdu a ich prikázanie na konanie a rozhodovanie inému okresnému súdu z dôvodu, že
okresný súd, ktorý mal rozhodovať o jej žalobách o náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom alebo rozhodnutím, je súčasne aj orgánom, ktorý svojím nesprávnym
úradným postupom sťažovateľke túto škodu aj spôsobil. Sťažovateľka pritom v odvolaniach
proti rozhodnutiam okresného súdu, ktorý jej prejav vôle o uvedených skutočnostiach
vyhodnotil ako námietku zaujatosti, uviedla, že v danom prípade iba žiadala o odňatie
a prikázanie veci inému, ako príslušnému okresnému súdu z dôvodu „nutnosti a nie
vhodnosti“.
Podľa § 12 ods. 1 OSP ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia
sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi
to neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 12 ods. 2 OSP vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa aj
z dôvodu vhodnosti.
Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí (nutná
delegácia) alebo môže (vhodná delegácia) byť odňatá príslušnému súdu a prikázaná na
ďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšak v prípade nutnej
delegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania, pozn.), tu musí byť
splnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôže vo veci konať, pretože
jeho sudcovia sú vylúčení podľa § 14 OSP, t. j. ak je tu pochybnosť o nezaujatosti sudcov
príslušného súdu. Pochybnosť o nezaujatosti sudcu môže byť uplatnená buď účastníkmi
konania (§ 15a OSP), alebo samotným zákonným sudcom (§ 15 OSP).
V danom prípade, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na iný ako
príslušný okresný súd, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresnému súdu
z dôvodu „nutnosti a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnosti o nezaujatosti
sudcov okresného súdu, a keďže sudcovia okresného súdu sami svoju nezaujatosť
nespochybnili (§ 15 OSP), okresný súd a následne sa s tým stotožniac aj krajský súd,
vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už v jej žalobách ako ňou uplatnenú
námietku zaujatosti (§ 15a OSP), ktorej podanie podlieha poplatkovej povinnosti podľa
položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona o súdnych
poplatkoch.
V uvedenom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti odôvodnenia napádaných
uznesení krajského súdu podľa názoru ústavného súdu javia ako zrozumiteľné
a akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotili tak, že
v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, vec ústavne
akceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pretože miera interpretácie a aplikácie do
úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitov
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali
sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ešte
sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného
súdu je podstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretoval a aplikoval na
vec vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych
poplatkoch.
Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré
súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom-ktorom
prípade, pretože, ako už bol aj v minulosti konštatoval ústavný súd (napr. sp. zn.
II. ÚS 124/2011), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku
podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nemá automaticky za následok aj
oslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čo
v napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovali v jej
obdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právny názor,
podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej
nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných
veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty
ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)
zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne
podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade
každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila
ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí
rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné
zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in
abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b),
§ 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj
právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá
najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne
očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je
súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich
výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za
následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade
napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval
v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo
možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uznesenia
krajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je
dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že
sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu
označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosti
sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ich
odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému
zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných
prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami
krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1
dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť
vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri
predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom na
odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2014