Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 63/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2014

v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha (sudca spravodajca) a sudcov Sergeja Kohuta

a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom

doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva a práva

vlastniť majetok zaručeného v a v

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 11. februára 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 29. januára 2013 (sp. zn. ), sp. zn. z 29. januára 2013 (sp. zn.

), sp. zn. z 31. januára 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 31. januára 2013 (sp. zn. ), sp. zn. z 29. januára

2013 (sp. zn. ), sp. zn. z 31. januára 2013 (sp. zn.

), sp. zn. z 28. februára 2013 (sp. zn. ),

sp. zn. z 28. februára 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 18. februára 2013 (sp. zn. ), sp. zn. z 28. februára 2013

(sp. zn. ), sp. zn. z 28. februára 2013 (sp. zn.

), sp. zn. z 18. februára 2013 (sp. zn. ),

sp. zn. z 28. februára 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 28. februára 2013 (sp. zn. ), sp. zn. z 28. februára 2013

(sp. zn. ) a sp. zn. zo 16. januára 2013 (sp. zn.

) a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

až sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 17. mája 2013

doručených 17 sťažností obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva

a práva vlastniť majetok zaručeného v (ďalej len

„ústava“) a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 11. februára 2013 (sp. zn. ), sp. zn. z 29. januára 2013

(sp. zn. ), sp. zn. z 29. januára 2013 (sp. zn. ),

sp. zn. z 31. januára 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 31. januára 2013 (sp. zn. ), sp. zn. z 29. januára 2013 (sp. zn.

), sp. zn. z 31. januára 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 28. februára 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 28. februára 2013 (sp. zn. ), sp. zn. z 18. februára 2013

(sp. zn. ), sp. zn. z 28. februára 2013 (sp. zn.

), sp. zn. z 28. februára 2013 (sp. zn. ),

sp. zn. z 18. februára 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 28. februára 2013 (sp. zn. ), sp. zn. z 28. februára 2013

(sp. zn. ), sp. zn. z 28. februára 2013 (sp. zn.

) a sp. zn. zo 16. januára 2013 (sp. zn. ).

Zo sťažností vyplýva, že žalobami podanými Okresnému súdu Pezinok (ďalej len

„okresný súd“) sa sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne domáhala, „... aby súd

uložil povinnosť Slovenskej republike zaplatiť mu majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu,

ktorá mu vznikla nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom súdu,

ktorého identita je rovnaká ako identita miestne a vecne príslušného súdu povolaného

prejednávaním a rozhodovaním vecí. Inak povedané, súd, ktorý poškodil žalobcu, má byť

súdom, ktorý rozhodne o náhrade tejto škody žalobcovi.“. Z uvedeného dôvodu

sťažovateľka v úvode svojich žalôb súčasne sformulovala „... upovedomenie o vyššie

uvedených skutočnostiach a očakával, že dôjde k vylúčeniu súdu, ktorý mu škodu spôsobil,

z prejednávania a rozhodovania veci a spor bude prikázaný na rozhodnutie inému vecne

príslušnému súdu v obvode Krajského súdu v Bratislave“.

Uvedené vyhlásenie sťažovateľky v žalobách okresný súd vyhodnotil ako námietku

zaujatosti proti sudcom okresného súdu, a preto jej uznesením v tej-ktorej veci uložil

povinnosť zaplatiť v zmysle položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

súdny poplatok v každom jednotlivom prípade za podanú námietku zaujatosti v sume 66 €.

Sťažovateľka svoje odvolania odôvodnila aj tým, že v žalobách uviedla iba

„... skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže

vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer

k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí ( ). Okresný súd... má preto

postupovať zákonným spôsobom a podľa ust. ods. l v spojení s ust.

požiadať príslušný krajský súd, aby prikázal vec na prejednanie inému súdu toho

istého stupňa. Vo veci nejde o vhodnosť ale nutnosť. Vec musí byť prikázaná inému súdu

preto, aby konanie bolo spravodlivé a vo veci samej rozhodoval nestranný zákonný sudca.“.

Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou uvedené uznesenia okresného súdu

ukladajúce jej zaplatiť súdny poplatok za vznesené námietky zaujatosti preskúmal krajský

súd, ktorý uzneseniami sp. zn. z 11. februára 2013 (sp. zn. ),

sp. zn. z 29. januára 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 29. januára 2013 (sp. zn. ), sp. zn. z 31. januára 2013

(sp. zn. ), sp. zn. z 31. januára 2013 (sp. zn. ),

sp. zn. z 29. januára 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 31. januára 2013 (sp. zn. ), sp. zn. z 28. februára 2013

(sp. zn. ), sp. zn. z 28. februára 2013 (sp. zn.

), sp. zn. z 18. februára 2013 (sp. zn. ),

sp. zn. z 28. februára 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 28. februára 2013 (sp. zn. ), sp. zn. z 18. februára 2013

(sp. zn. ), sp. zn. z 28. februára 2013 (sp. zn.

), sp. zn. z 28. februára 2013 (sp. zn. ),

sp. zn. z 28. februára 2013 (sp. zn. ) a sp. zn.

zo 16. januára 2013 (sp. zn. ) rozhodnutia okresného súdu potvrdil.

V sťažnostiach podaných ústavnému súdu sťažovateľka spochybňuje závery

krajského súdu vyslovené v jeho napádaných uzneseniach, a to v prvom rade dôvodiac tým,

že ani v jednom prípade žiadnu námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu nepodala,

a aj keby bol jej prejav vôle v tomto smere nejasný zo samotných žalôb podaných

okresnému súdu, tak tento svoj prejav vôle mala sťažovateľka objasniť v odvolaniach

podaných proti rozhodnutiam okresného súdu. Vo svojich odvolaniach mala sťažovateľka

podľa svojho tvrdenia spresniť, že okresnému súdu ňou oznamované skutočnosti o možnej

zaujatosti sudcov okresného súdu z dôvodu, že by mali rozhodovať o náhrade škody, ktorá

jej mala vzniknúť činnosťou, resp. rozhodnutím práve toho istého okresného súdu,

nepovažovala za námietku zaujatosti, ale za žiadosť, aby jej veci boli odňaté z konania

a rozhodovania okresnému súdu a aby boli prikázané z dôvodu „nutnosti“ na konanie

a rozhodovanie inému okresnému súdu v územnej pôsobnosti krajského súdu. Vzhľadom na

uvedené tak podľa sťažovateľky krajský súd vo veci jej odvolaní rozhodol nezákonne,

pretože mal ignorovať jej vôľu nepodávať v daných veciach námietky zaujatosti, v dôsledku

čoho ju zaviazal na plnenie, ktoré nekorešponduje s prejavom jej vôle a zasahuje aj do jej

majetkovej sféry. Krajský súd tak podľa sťažovateľky rozhodol „... bez návrhu na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný...“. Podľa sťažovateľky prejav jej vôle nemohol

byť v žiadnom prípade vyhodnotený ako námietka zaujatosti, pretože nemal náležitosti

námietky zaujatosti predpokladané v (ďalej aj

„OSP“), a aj preto sa nemalo na tento prejav vôle prihliadať ako na námietku zaujatosti.

V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnostiach tiež uviedla:

„Osobitne je podstatné uviesť, že sťažovateľ prikladá veľkú dôležitosť svojej

požiadavke na to, aby vo veci náhrady škody nerozhodoval súd, ktorý škodu spôsobil. Súd

sa mal skutočnosťami uvedenými v upovedomení v úvode žaloby zaoberať a to postupom

podľa ust. . Sťažovateľ, ako uviedol vo svojom odvolaní a samotnej žalobe, súdu

len uviedol okolnosti, ktoré svedčia o tom, že sudcovia Okresného súdu Pezinok sú vylúčení.

Sudcovia, ktorí sa dozvedeli o skutočnostiach, pre ktoré sú vylúčení, boli povinní to oznámiť

predsedovi súdu na ďalší postup.“

Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade bol

jej prejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiť za

jej podanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodené od

súdnych poplatkov (t. j. konanie o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným

postupom, pozn.), a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, teda aj

námietkové konanie, by mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom

v tom-ktorom prípade konštatoval, že napádanými uzneseniami krajského súdu došlo

k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a práv zaručených v ústave,

dohovore a dodatkovom protokole, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil krajskému súdu

na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal v každom jednotlivom prípade finančné

zadosťučinenie v sume po 66 €, a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal v každom prípade aj

dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení neskorších

predpisov.

Podľa v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

Aj keď nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak

odvolávajúc sa na ustanovenie , možno aj v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované

ustanovenie .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

až sp. zn. a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj krajského súdu,

proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc citované právne

normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je

uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností sťažovateľky je namietané porušenie základného práva a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v a v dohovoru,

ako aj namietané porušenie základného práva a práva na ochranu a pokojné užívanie

majetku zaručeného v a v dodatkového protokolu, k porušeniu

ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti s uzneseniami krajského súdu sp. zn.

z 11. februára 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 29. januára 2013 (sp. zn. ), sp. zn. z 29. januára 2013 (sp. zn.

), sp. zn. z 31. januára 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 31. januára 2013 (sp. zn. ), sp. zn. z 29. januára

2013 (sp. zn. ), sp. zn. z 31. januára 2013 (sp. zn.

), sp. zn. z 28. februára 2013 (sp. zn. ),

sp. zn. z 28. februára 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 18. februára 2013 (sp. zn. ), sp. zn. z 28. februára 2013

(sp. zn. ), sp. zn. z 28. februára 2013 (sp. zn.

), sp. zn. z 18. februára 2013 (sp. zn. ),

sp. zn. z 28. februára 2013 (sp. zn. ), sp. zn.

z 28. februára 2013 (sp. zn. ), sp. zn. z 28. februára 2013

(sp. zn. ) a sp. zn. zo 16. januára 2013 (sp. zn.

).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa tvrdení sťažovateľky k porušeniu ňou označeného základného práva a práva

zaručených v a dohovoru malo dôjsť v prvom rade tým, že

krajský súd napádanými uzneseniami, ktorými potvrdil uznesenia okresného súdu o uložení

jej povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané námietky zaujatosti, tak rozhodol

v rozpore s jej prejavom vôle, pretože, ako má vyplývať z jej písomných podaní

v konaniach pred okresným súdom, ako aj z odvolaní proti týmto prvostupňovým

rozhodnutiam, sťažovateľka žiadnu námietku zaujatosti nepodala, a teda z tohto dôvodu jej

ani nemohla byť uložená poplatková povinnosť za jej podanie.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom

rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ().

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na argumentácii, že

skutočnosti, ktoré oznámila okresnému súdu v podaných žalobách, neboli námietkami

zaujatosti a že nimi iba upozorňovala na nutnosť odňatia jej vecí z prerokovania okresnému

súdu a ich prikázanie na konanie a rozhodovanie inému okresnému súdu z dôvodu, že

okresný súd, ktorý mal rozhodovať o jej žalobách o náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom alebo rozhodnutím, je súčasne aj orgánom, ktorý svojím nesprávnym

úradným postupom sťažovateľke túto škodu aj spôsobil. Sťažovateľka pritom v odvolaniach

proti rozhodnutiam okresného súdu, ktorý jej prejav vôle o uvedených skutočnostiach

vyhodnotil ako námietku zaujatosti, uviedla, že v danom prípade iba žiadala o odňatie

a prikázanie veci inému, ako príslušnému okresnému súdu z dôvodu „nutnosti a nie

vhodnosti“.

Podľa ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia

sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi

to neodkladne predsedovi súdu...

Podľa vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa aj

z dôvodu vhodnosti.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že vec musí (nutná

delegácia) alebo môže (vhodná delegácia) byť odňatá príslušnému súdu a prikázaná na

ďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšak v prípade nutnej

delegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania, pozn.), tu musí byť

splnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôže vo veci konať, pretože

jeho sudcovia sú vylúčení podľa , t. j. ak je tu pochybnosť o nezaujatosti sudcov

príslušného súdu. Pochybnosť o nezaujatosti sudcu môže byť uplatnená buď účastníkmi

konania ( ), alebo samotným zákonným sudcom ( ).

V danom prípade, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na iný ako

príslušný okresný súd, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresnému súdu

z dôvodu „nutnosti a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnosti o nezaujatosti

sudcov okresného súdu, a keďže sudcovia okresného súdu sami svoju nezaujatosť

nespochybnili ( ), okresný súd a následne sa s tým stotožniac aj krajský súd,

vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už v jej žalobách ako ňou uplatnenú

námietku zaujatosti ( ), ktorej podanie podlieha poplatkovej povinnosti podľa

položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona o súdnych

poplatkoch.

V uvedenom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti odôvodnenia napádaných

uznesení krajského súdu podľa názoru ústavného súdu javia ako zrozumiteľné

a akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotili tak, že

v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, vec ústavne

akceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku a , pretože miera interpretácie a aplikácie do

úvahy prichádzajúcich ustanovení nevybočuje z limitov

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali

sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanovení , ešte

sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného

súdu je podstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretoval a aplikoval na

vec vzťahujúce sa ustanovenia a zákona o súdnych

poplatkoch.

Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré

súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom-ktorom

prípade, pretože, ako už bol aj v minulosti konštatoval ústavný súd (napr. sp. zn.

), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku

podľa nemá automaticky za následok aj

oslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čo

v napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovali v jej

obdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právny názor,

podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej

nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných

veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené

v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty

ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)

zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne

podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade

každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila

ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné

zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in

abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b),

§ 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj

právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá

najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne

očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je

súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich

výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za

následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade

napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval

v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo

možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie ().

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uznesenia

krajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je

dostatočné, nevybočujúce z limitov a dohovoru. To, že

sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu

označených práv podľa a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosti

sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ich

odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému

zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa a do práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných

prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami

krajského súdu a základným právom podľa a právom podľa

dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť

vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri

predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnené podľa .

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom na

odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014