Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 184/2014
PDF · 141.89 KB
No categories available
I. ÚS 184/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska
kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sži 2/2012 z 30. januára 2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
12. marca 2013 doručená sťažnosť spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), práva na súdnu
ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a základného práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sži 2/2012 z 30. januára 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho
súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení
žalobkyne v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
pod sp. zn. 1 S 227/2012, predmetom ktorého je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
krajského súdu, ktorým ako odvolací orgán rozhodol o odvolaní proti zamietnutiu žiadosti
sťažovateľky o poskytnutie informácií. Keďže konanie prebieha na totožnom súde, proti
ktorému smeruje žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, sťažovateľka očakávala, že
dôjde k vylúčeniu krajského súdu a spor bude prikázaný inému vecne príslušnému
krajského súdu.
3. Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobnom návrhu krajský súd
uznesením sp. zn. 1 S 227/2012 zo 14. novembra 2012 (ďalej len „uznesenie krajského
súdu“) zaviazal sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenú námietku
zaujatosti. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie,
s tvrdením, že námietku zaujatosti nepodala, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým
uznesením tak, že potvrdil uznesenie krajského súdu ako vecne správne.
4. Podľa sťažovateľky najvyšší súd napadnutým uznesením nesprávne právne posúdil
návrh podaný sťažovateľkou ako námietku zaujatosti, hoci toto podanie nebolo dostatočne
určité a nespĺňalo náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“). V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky neposkytol sťažovateľovi súdnu ochranu
v zákonom predpokladanej kvalite, keď dezinterpretoval skutkový stav, ignoroval tvrdenia
sťažovateľa a nesprávne aplikoval ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov, všetko z dôvodu, že sťažovateľ nepodal námietku
zaujatosti a v podanom odvolaní voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 11.
2012, sp. zn. 1S 227-2012 výslovne uviedol že jeho podanie nepredstavuje námietku
zaujatosti podľa ust. § 15a OSP. Navyše, upovedomenie sťažovateľa obsiahnuté v žalobe
nebolo a stále nie je možné posúdiť ako vznesenie námietky v zmysle ust. §15a OSP, pretože
dané upovedomenie neobsahuje také prvky, ktoré by mohli napĺňať zákonom definované
náležitosti námietky zaujatosti sudcu (§ 15a ods. 3 OSP, „na podanie námietky, ktoré
nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne“).
Tvrdíme teda, že porušovateľ porušil právo sťažovateľa na súdu ochranu zaručené
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1
Dohovoru tým, že:
a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť
majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené
čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť finančné
plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil majetok
sťažovateľa.»
5. Sťažovateľka v sťažnosti taktiež poukázala na rozhodnutia všeobecných súdov,
ktoré podľa nej v skutkovo a právne zhodných veciach prijali odlišný právny názor.
6. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, zruší uznesenie najvyššieho súdu, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej
primerané finančné zadosťučinenie v sume 66 €, ako aj úhradu trov konania.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom upravujú
ustanovenia § 20 zákona o ústavnom súde. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh
na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa
týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ
domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ
(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.
11. Po predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažnosť
sťažovateľky nespĺňala náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania
pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Na základe
podaného návrhu na začatie konania je síce zrejmé, akej veci sa týka, kto ho podáva a proti
komu smeruje, i to, akého rozhodnutia sa sťažovateľka domáha, avšak sťažovateľka
k ústavnej sťažnosti nepriložila uznesenie najvyššieho súdu, proti ktorému návrh smeruje
a ktorého ústavnú konformitu má ústavný súd posúdiť. Ústavná sťažnosť je preto
v celkovom kontexte neúplná a nepreskúmateľná. Uvedené vedie ústavný súd k už
vyslovenému záveru, že sťažnosť nespĺňala všeobecné kritériá návrhu na začatie konania
pred ústavným súdom.
12. Ústavný súd pripomína, že uvedený nedostatok zákonom predpísaných náležitostí
nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej
jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných
náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, II. ÚS 151/06, I. ÚS 442/2012).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými
začína konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05).
13. Nad rámec uvedeného ústavný súd tiež poznamenáva, že sťažnosť sťažovateľky
mohol odmietnuť aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Podstatou podanej ústavnej
sťažnosti je námietka sťažovateľky, že krajský súd i najvyšší súd svojimi rozhodnutiami
o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok porušili jej označené základné práva tým, že
zle vyhodnotili jej návrh ako námietku zaujatosti, pričom sťažovateľka sama svoj návrh
posúdila ako podnet na nutnú delegáciu podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
na základe ktorého mal konajúci súd konať sám ex offo a bez vyrubenia súdneho poplatku.
14. Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti sa už uvedenou
námietkou sťažovateľky zaoberal a pri predbežnom prerokovaní viacerých sťažností
nenašiel nič, čo by mohlo signalizovať porušenie označených základných práv. Ústavný súd
poukazuje na odôvodnenia svojich predošlých rozhodnutí o skutkovo totožných
sťažnostiach sťažovateľky (napr. II. ÚS 635/2013, II. ÚS 63/2014), stotožňuje sa
s odôvodnením týchto rozhodnutí, ktoré boli sťažovateľke riadne doručené, a preto na ne
v plnom rozsahu odkazuje.
15. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
16. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú
viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. mája 2014