Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 50/2014
PDF · 197.54 KB
No categories available
II. ÚS 50/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014
v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha (sudca spravodajca) a zo sudcov Sergeja
Kohuta a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť Z., zastúpenej predsedom...,
právne zastúpenej advokátkou JUDr. Zdenkou Benčíkovou, Advokátska kancelária
advocatius s. r. o, Palackého 12, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv
zaručených v čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv
zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Sp 39/2008 zo 17. októbra 2011
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 170/2011 z 27. februára
2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2013
doručená sťažnosť Z. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Sp 39/2008
zo 17. októbra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžr 170/2011 z 27. februára 2013.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„Napadnutým uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Sp/39/2008-122, ako aj
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 10Sžr/170/2011-165, súdy dospeli k záveru, že
nami podaný návrh je v zmysle § 250 I a nasl. O.s.p. potrebné odmietnuť ako podaný
neoprávnenou osobou. Sťažovateľovi sa postupom súdu druhého stupňa, v odvolacom
konaní sp.zn. 10Sžr/170/2011, v spojení s postupom súdu prvého stupňa v konaní sp.zn.
8Sp/39/2008, odňala možnosť konať pred súdom, bolo zmarené naše právo domáhať sa
súdnej ochrany voči rozhodnutiam orgánov verejnej správy a zasiahnuté do nášho
majetkového práva, čím došlo k porušeniu nášho:
- práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 46 ods. 1
a 2 Ústavy SR a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd;
- práva na ochranu majetku v zmysle článku 20 ods. 1 a 3 Ústavy SR a v zmysle článku 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
Porušovateľ, Krajsky súd v Bratislave sp.zn. 8Sp/39/2008, nedostatočne odôvodnil
Uznesenie zo dňa 17.10.2011, ktorým nami podaný návrh ako podaný neoprávnenou
osobou odmietol. ... Súd sa v tejto súvislosti vôbec nevysporiadal s uvádzanými
skutočnosťami, ktoré vyplývajú aj z citovaných právoplatných rozhodnutí, ktoré
konštatovali, že Z. vznikla v roku 1960 a akceptovali jej existenciu.
Súd ďalej svoje tvrdenie ohľadom neexistencie navrhovateľa ako záhradkovej osady
opiera podľa nášho názoru o dôkazy, ktoré nie sú relevantné.
Porušovateľ, Najvyšší súd SR, v odôvodnení rozhodnutia zo dňa 27.02.2013, ktorým
potvrdil Uznesenie Krajského súdu zo dňa 17.10.2011, sa so záverom krajského súdu
stotožnil. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa rovnako vôbec nevyjadril k nami
uvádzanému vzniku Z. v roku 1960, ktorá skutočnosť bola pre rozhodnutie vo veci nanajvýš
významná. Rovnako ako KS BA sa nevysporiadal s rozhodnutiami, na ktoré sme
poukazovali a ktoré boli v otázke zriadenosti sťažovateľa vydaná skôr...“
Za daného právneho a faktického stavu veci boli podľa sťažovateľky „splnené
kritériá pre akceptáciu záhradkovej osady“.
Sťažovateľka ďalej uviedla:
„Odvolací súd, Najvyšší súd Slovenskej republiky, i napriek nami uvádzaným vadám
uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, ktorou skutočnosťou bolo zmarené naše ústavné
právo domáhať sa súdnej ochrany voči rozhodnutiam orgánov verejnej správy, odňatá naša
možnosť konať pred súdom a spôsobená nám ujma na našich právach v dôsledku pridelenie
pozemkov, na ktorých sme ako záhradková osada zriadený, v rámci reštitučného konania
v rozpore so zákonom. ...
Postupom a rozhodnutím porušovateľov, Krajským súdom v Bratislave a Najvyšším
súdom Slovenskej republiky, bolo zasiahnuté do našich základných práv zaručených nám
Ústavou SR, ako aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súdy
v konaniach nesprávne neuznali vecnú legitimáciu Z. a naše podania odmietli ako podané
neoprávnenou osobou. Tým, že nás správny orgán, ako aj súdy nesprávne považovali za
nelegitimovaného, bola nám odňatá možnosť konania pred súdom. Takisto na odňatie
možnosti konať pred súdom poukazujeme tým, že v odôvodneniach rozhodnutí sa súdy
nevysporiadali s nami uvádzanými argumentmi, ťažiskovými pre posúdenie v danej veci,
a to najmä posúdenie vzniku Z. v roku 1960 a nie v roku 1973. Rovnako neuviedli, z akého
dôvodu sa pri rozhodovaní neopreli o nami uvádzanú judikatúru a rozhodnutia
v obdobných veciach... Porušovatelia sa nevysporiadali s právnymi a skutkovými
argumentmi, ktoré sme predkladali počas konania. ...
V zmysle zákona č. 229/1991 § 11 ods. 1 písm. e) o pôde pozemky alebo ich častí
nemožno vydať v prípade, že na pozemku bola zriadená záhradková osada, čím je
poskytnutá ochrana užívateľom takýchto pozemkov, resp. záhradkárom. Správny orgán
v rozpore so zákonom vydal v reštitučnom konaní oprávneným osobám pozemky, na ktorých
bola zriadená záhradková osada. Nápravy sme sa nedomohli ani v konaní pred Krajským
súdom v Bratislave a Najvyšším súdom SR. Takýmto konaním bolo zasiahnuté do nášho
práva na ochranu majetku s poukazom na čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy SR a porušenie čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru, všetky v spojení s článkom 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR.“
Sťažovateľka na základe uvedeného žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa: Z...
- podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, všetky v spojení s čl. 46 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.02.2013, sp.zn.
10Sžr/170/2011 a Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.10.2011 sp.zn.
8Sp/39/2008, porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.02.2013, sp.zn.
10Sžr/170/2011 a Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.10.2011, sp.zn.
8Sp/39/2008, sa v celom rozsahu zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby
o nej znova konal a rozhodol.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia v sume 331,15 Eur... na účet právneho zástupcu, JUDr. Zdenky Benčíkovej... do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
a zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
sp. zn. 8 Sp 39/2008 zo 17. októbra 2011
Ako bolo uvedené, z čl. 127 ods. 1 ústavy vplýva, že právomoc ústavného súdu
rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb namietajúcich porušenie
svojich základných práv alebo slobôd je založená na princípe subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa mohol domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci (mutatis
mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06).
Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha
ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo
slobody len vtedy, ak právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu pred iným
orgánom štátnej moci (I. ÚS 78/99). Vychádzajúc uvedeného, ústavný súd konštatuje, že
sťažovateľka bola oprávnená proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podať odvolanie
na najvyššom súde, s čím bola oboznámená v jeho poučení. Z príloh k sťažnosti vyplýva, že
sťažovateľka svoje právo na podanie odvolania najvyššiemu súdu aj využila. Keďže
v systéme všeobecného súdnictva mala sťažovateľka k dispozícii účinný právny prostriedok
nápravy na ochranu svojich práv, princíp subsidiarity vylučuje konanie ústavného súdu
o nich vo vzťahu ku krajskému súdu.
Z uvedeného dôvodu bola sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnutá pre
nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 10 Sžr 170/2011 z 27. februára 2013
2.1 Ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní
svojej právomoci ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)
nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov, v dôsledku čoho sa jeho úloha obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka za hlavné
pochybenie najvyššieho súdu porušujúce jej práva označila to, že „V odôvodnení svojho
rozhodnutia sa... vôbec nevyjadril k nami uvádzanému vzniku Z. v roku 1960 ktorá
skutočnosť bola pre rozhodnutie vo veci nanajvýš významná“. V dôsledku takéhoto postupu
mala byť sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom, keďže „v odôvodneniach sa
súdy nevysporiadali s nami uvádzanými argumentami ťažiskovými pre posúdenie v danej
veci a to najmä posúdenie vzniku Z. v roku 1960 a nie v roku 1973“. V spojitosti s tým
sťažovateľka vytýka krajskému súdu a najvyššiemu súdu, že „neuviedli z akého dôvodu sa
pri rozhodovaní neopreli na nami uvádzanú judikatúru a rozhodnutia v obdobných
veciach“.
Ústavný súd preto preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktoré však
nemožno považovať za arbitrárne, prípadne zjavne či nedostatočne odôvodnené.
V konkrétnostiach treba predovšetkým uviesť, že najvyšší súd pri preskúmaní splnenia
zákonných kritérií „zriadenej záhradkovej osady“ podľa § 2 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb.
o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení
neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 229/1991 Zb.“) vychádzal z toho, že o nej možno
hovoriť len vtedy, pokiaľ jej zriadenie bolo v súlade s právnym poriadkom (a preto schopné
právnych účinkov zákona č. 229/1991 Zb.). V konkrétnosti išlo o to, aby pôda užívaná
v záhradkovej osade spĺňala prepísané zákonné podmienky, t. j. „územné rozhodnutie ako
aj územné vyčlenenie územia územia záhradkovej osady v evidencii nehnuteľností“.
Po preskúmaní splnenia týchto podmienok však najvyšší súd konštatoval, že „územné
rozhodnutie ako základný predpoklad pre zmenu využitia územia vydané nebolo a ani
v evidencii nehnuteľností nebolo toto územie vyčlenené ako záhradková osada“.
Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd uzavrel, že „... z hľadiska zriadenia záhradkovej
osady... nie je rozhodujúca doba vzniku z. (čo predstavovalo hlavný argument sťažovateľa
na ústavný súd) ale či vôbec a kedy došlo k právne relevantnému získaniu pozemkov pre
záhradkárske účely“. Keďže táto podmienka splnená nebola, bolo bez právneho významu
zaoberať sa tou či inou dobou vzniku samotnej záhradkovej osady, ako sa toho domáhala
sťažovateľka. Postup a uznesenie najvyššieho súdu zaoberajúci sa právnymi podmienkami,
ktoré musela spĺňať pôda vyčlenená pre záhradkovú osadu, preto nemožno považovať za
arbitrárny, a teda narušujúci označené základné práva sťažovateľky. V dôsledku toho ani
skutkové a právne závery, ku ktorým najvyšší súd dospel na základe takéhoto postupu, nie
sú neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda spôsobilé porušiť označené práva sťažovateľky.
Právne závery najvyššieho súdu (v spojení so závermi krajského súdu) sú podľa ústavného
súdu zrozumiteľné, dostatočne odôvodnené a rešpektujúce osobitosti reštitučných vzťahov.
Najvyšší súd sa dostatočne zaoberal právnymi a faktickými skutočnosťami nevyhnutnými
pre svoje rozhodnutie v odvolacom konaní sťažovateľky a takisto presvedčivo zdôvodnil,
prečo sa argumentom označeným sťažovateľkou ako „ťažiskový“ (spolu s judikatúrou, na
ktorú v tejto súvislosti poukázala) nebolo nutné bližšie zaoberať. Pre úplnosť ústavný súd
uvádza, že takýto postup najvyššieho súdu je v súlade s jeho rozhodovacou činnosťou v
obdobných prípadoch (8 Sžo 140/2008, 2 Sžo/82/2010) a ako súladný s označenými
základnými právami ho označil aj ústavný súd (II. ÚS 200/09). S prihliadnutím na
odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na
rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech
v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS
139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2.2 K namietanému porušeniu základného práva a práva zaručeného v čl. 20 ods. 1
a 3 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd pripomína, že ich podstatou je ochrana
vlastníckeho práva, resp. jeho pokojné užívanie. Podľa názoru ústavného súdu namietané
porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy môže byť úspešné iba v prípade už objektívne existujúceho
vlastníckeho práva (vlastníctva), v dôsledku čoho napríklad spor, ktorým sa niekto dožaduje
jeho priznania, nie je chránený ústavou (I. ÚS 43/97). Aj vo veci vedenej pod sp. zn.
PL. ÚS 33/95 ústavný súd výslovne potvrdil, že: „Ustanovenie čl. 20 ods. 1 ústavy nie je
právnym základom oprávňujúcim osobu na pridelenie majetku od štátu. Článkom 20 ods. 1
ústavy sa vlastníkovi priznáva len ochrana majetku, ktorý nadobudol v súlade s platným
právnym poriadkom.“ Právny názor ústavného súdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy identifikuje s osobou, ktorá naozaj vlastníkom je, a nie aj s tými,
ktorí sa usilujú o nadobudnutie vlastníctva, je konformný aj s právnym názorom
Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého vlastnícke právo zaručené v čl. 1
dodatkového protokolu môže byť porušené len vo vzťahu k jeho držiteľom.
Sťažovateľka (záhradková osada) však ústavnému súdu netvrdila a ani nepreukázala,
že je vlastníčkou nehnuteľnosti a takisto neoznačila žiadne konanie, opomenutie alebo
rozhodnutie orgánu štátu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej vlastníckeho práva. Z tohto
dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže ňou sťažovateľka namietala porušenie
základného práva a práva podľa ústavy a medzinárodnej zmluvy, dôvodnosť existencie
ktorého nebola schopná preukázať. Akékoľvek konanie ústavného súdu o nej, by bolo bez
reálneho právneho účinku.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutých uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní trov
konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127
ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala
ich priznania, už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2014