Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 50/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014

v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha (sudca spravodajca) a zo sudcov Sergeja

Kohuta a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť Z., zastúpenej predsedom...,

právne zastúpenej advokátkou JUDr. Zdenkou Benčíkovou, Advokátska kancelária

advocatius s. r. o, Palackého 12, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv

zaručených v a 3 a a 2 , práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 17. októbra 2011

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. februára

2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2013

doručená sťažnosť Z. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základných práv zaručených v a 3 a a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 17. októbra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 27. februára 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Napadnutým uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. -122, ako aj

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. -165, súdy dospeli k záveru, že

nami podaný návrh je v zmysle I a nasl. potrebné odmietnuť ako podaný

neoprávnenou osobou. Sťažovateľovi sa postupom súdu druhého stupňa, v odvolacom

konaní sp.zn. , v spojení s postupom súdu prvého stupňa v konaní sp.zn.

, odňala možnosť konať pred súdom, bolo zmarené naše právo domáhať sa

súdnej ochrany voči rozhodnutiam orgánov verejnej správy a zasiahnuté do nášho

majetkového práva, čím došlo k porušeniu nášho:

- práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 46 ods. 1

a 2 SR a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd;

- práva na ochranu majetku v zmysle článku 20 ods. 1 a 3 SR a v zmysle článku 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Porušovateľ, Krajsky súd v Bratislave sp.zn. , nedostatočne odôvodnil

Uznesenie zo dňa 17.10.2011, ktorým nami podaný návrh ako podaný neoprávnenou

osobou odmietol. ... Súd sa v tejto súvislosti vôbec nevysporiadal s uvádzanými

skutočnosťami, ktoré vyplývajú aj z citovaných právoplatných rozhodnutí, ktoré

konštatovali, že Z. vznikla v roku 1960 a akceptovali jej existenciu.

Súd ďalej svoje tvrdenie ohľadom neexistencie navrhovateľa ako záhradkovej osady

opiera podľa nášho názoru o dôkazy, ktoré nie sú relevantné.

Porušovateľ, Najvyšší súd SR, v odôvodnení rozhodnutia zo dňa 27.02.2013, ktorým

potvrdil Uznesenie Krajského súdu zo dňa 17.10.2011, sa so záverom krajského súdu

stotožnil. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa rovnako vôbec nevyjadril k nami

uvádzanému vzniku Z. v roku 1960, ktorá skutočnosť bola pre rozhodnutie vo veci nanajvýš

významná. Rovnako ako KS BA sa nevysporiadal s rozhodnutiami, na ktoré sme

poukazovali a ktoré boli v otázke zriadenosti sťažovateľa vydaná skôr...“

Za daného právneho a faktického stavu veci boli podľa sťažovateľky „splnené

kritériá pre akceptáciu záhradkovej osady“.

Sťažovateľka ďalej uviedla:

„Odvolací súd, Najvyšší súd Slovenskej republiky, i napriek nami uvádzaným vadám

uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, ktorou skutočnosťou bolo zmarené naše ústavné

právo domáhať sa súdnej ochrany voči rozhodnutiam orgánov verejnej správy, odňatá naša

možnosť konať pred súdom a spôsobená nám ujma na našich právach v dôsledku pridelenie

pozemkov, na ktorých sme ako záhradková osada zriadený, v rámci reštitučného konania

v rozpore so zákonom. ...

Postupom a rozhodnutím porušovateľov, Krajským súdom v Bratislave a Najvyšším

súdom Slovenskej republiky, bolo zasiahnuté do našich základných práv zaručených nám

SR, ako aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súdy

v konaniach nesprávne neuznali vecnú legitimáciu Z. a naše podania odmietli ako podané

neoprávnenou osobou. Tým, že nás správny orgán, ako aj súdy nesprávne považovali za

nelegitimovaného, bola nám odňatá možnosť konania pred súdom. Takisto na odňatie

možnosti konať pred súdom poukazujeme tým, že v odôvodneniach rozhodnutí sa súdy

nevysporiadali s nami uvádzanými argumentmi, ťažiskovými pre posúdenie v danej veci,

a to najmä posúdenie vzniku Z. v roku 1960 a nie v roku 1973. Rovnako neuviedli, z akého

dôvodu sa pri rozhodovaní neopreli o nami uvádzanú judikatúru a rozhodnutia

v obdobných veciach... Porušovatelia sa nevysporiadali s právnymi a skutkovými

argumentmi, ktoré sme predkladali počas konania. ...

V zmysle o pôde pozemky alebo ich častí

nemožno vydať v prípade, že na pozemku bola zriadená záhradková osada, čím je

poskytnutá ochrana užívateľom takýchto pozemkov, resp. záhradkárom. Správny orgán

v rozpore so zákonom vydal v reštitučnom konaní oprávneným osobám pozemky, na ktorých

bola zriadená záhradková osada. Nápravy sme sa nedomohli ani v konaní pred Krajským

súdom v Bratislave a Najvyšším súdom SR. Takýmto konaním bolo zasiahnuté do nášho

práva na ochranu majetku s poukazom na a 3 SR a porušenie

Dodatkového protokolu k Dohovoru, všetky v spojení s článkom 46 ods. 1 a 2 SR.“

Sťažovateľka na základe uvedeného žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa: Z...

- podľa a 2 a podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- podľa a 3 a Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, všetky v spojení s čl. 46 ods. 1

a 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.02.2013, sp.zn.

a Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.10.2011 sp.zn.

, porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.02.2013, sp.zn.

a Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.10.2011, sp.zn.

, sa v celom rozsahu zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby

o nej znova konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v sume 331,15 Eur... na účet právneho zástupcu, JUDr. Zdenky Benčíkovej... do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

a zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 17. októbra 2011

Ako bolo uvedené, z vplýva, že právomoc ústavného súdu

rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb namietajúcich porušenie

svojich základných práv alebo slobôd je založená na princípe subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa mohol domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci (mutatis

mutandis napr. , ).

Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha

ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo

slobody len vtedy, ak právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu pred iným

orgánom štátnej moci (). Vychádzajúc uvedeného, ústavný súd konštatuje, že

sťažovateľka bola oprávnená proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podať odvolanie

na najvyššom súde, s čím bola oboznámená v jeho poučení. Z príloh k sťažnosti vyplýva, že

sťažovateľka svoje právo na podanie odvolania najvyššiemu súdu aj využila. Keďže

v systéme všeobecného súdnictva mala sťažovateľka k dispozícii účinný právny prostriedok

nápravy na ochranu svojich práv, princíp subsidiarity vylučuje konanie ústavného súdu

o nich vo vzťahu ku krajskému súdu.

Z uvedeného dôvodu bola sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnutá pre

nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. februára 2013

2.1 Ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní

svojej právomoci ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( )

nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov, v dôsledku čoho sa jeho úloha obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka za hlavné

pochybenie najvyššieho súdu porušujúce jej práva označila to, že „V odôvodnení svojho

rozhodnutia sa... vôbec nevyjadril k nami uvádzanému vzniku Z. v roku 1960 ktorá

skutočnosť bola pre rozhodnutie vo veci nanajvýš významná“. V dôsledku takéhoto postupu

mala byť sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom, keďže „v odôvodneniach sa

súdy nevysporiadali s nami uvádzanými argumentami ťažiskovými pre posúdenie v danej

veci a to najmä posúdenie vzniku Z. v roku 1960 a nie v roku 1973“. V spojitosti s tým

sťažovateľka vytýka krajskému súdu a najvyššiemu súdu, že „neuviedli z akého dôvodu sa

pri rozhodovaní neopreli na nami uvádzanú judikatúru a rozhodnutia v obdobných

veciach“.

Ústavný súd preto preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktoré však

nemožno považovať za arbitrárne, prípadne zjavne či nedostatočne odôvodnené.

V konkrétnostiach treba predovšetkým uviesť, že najvyšší súd pri preskúmaní splnenia

zákonných kritérií „zriadenej záhradkovej osady“ podľa

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení

neskorších predpisov (ďalej len “) vychádzal z toho, že o nej možno

hovoriť len vtedy, pokiaľ jej zriadenie bolo v súlade s právnym poriadkom (a preto schopné

právnych účinkov ). V konkrétnosti išlo o to, aby pôda užívaná

v záhradkovej osade spĺňala prepísané zákonné podmienky, t. j. „územné rozhodnutie ako

aj územné vyčlenenie územia územia záhradkovej osady v evidencii nehnuteľností“.

Po preskúmaní splnenia týchto podmienok však najvyšší súd konštatoval, že „územné

rozhodnutie ako základný predpoklad pre zmenu využitia územia vydané nebolo a ani

v evidencii nehnuteľností nebolo toto územie vyčlenené ako záhradková osada“.

Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd uzavrel, že „... z hľadiska zriadenia záhradkovej

osady... nie je rozhodujúca doba vzniku z. (čo predstavovalo hlavný argument sťažovateľa

na ústavný súd) ale či vôbec a kedy došlo k právne relevantnému získaniu pozemkov pre

záhradkárske účely“. Keďže táto podmienka splnená nebola, bolo bez právneho významu

zaoberať sa tou či inou dobou vzniku samotnej záhradkovej osady, ako sa toho domáhala

sťažovateľka. Postup a uznesenie najvyššieho súdu zaoberajúci sa právnymi podmienkami,

ktoré musela spĺňať pôda vyčlenená pre záhradkovú osadu, preto nemožno považovať za

arbitrárny, a teda narušujúci označené základné práva sťažovateľky. V dôsledku toho ani

skutkové a právne závery, ku ktorým najvyšší súd dospel na základe takéhoto postupu, nie

sú neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda spôsobilé porušiť označené práva sťažovateľky.

Právne závery najvyššieho súdu (v spojení so závermi krajského súdu) sú podľa ústavného

súdu zrozumiteľné, dostatočne odôvodnené a rešpektujúce osobitosti reštitučných vzťahov.

Najvyšší súd sa dostatočne zaoberal právnymi a faktickými skutočnosťami nevyhnutnými

pre svoje rozhodnutie v odvolacom konaní sťažovateľky a takisto presvedčivo zdôvodnil,

prečo sa argumentom označeným sťažovateľkou ako „ťažiskový“ (spolu s judikatúrou, na

ktorú v tejto súvislosti poukázala) nebolo nutné bližšie zaoberať. Pre úplnosť ústavný súd

uvádza, že takýto postup najvyššieho súdu je v súlade s jeho rozhodovacou činnosťou v

obdobných prípadoch (, ) a ako súladný s označenými

základnými právami ho označil aj ústavný súd (). S prihliadnutím na

odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na

rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech

v konaní (obdobne napr. , , , , III. ÚS

139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25

ods. 2 .

2.2 K namietanému porušeniu základného práva a práva zaručeného v čl. 20 ods. 1

a 3 a dodatkového protokolu ústavný súd pripomína, že ich podstatou je ochrana

vlastníckeho práva, resp. jeho pokojné užívanie. Podľa názoru ústavného súdu namietané

porušenie môže byť úspešné iba v prípade už objektívne existujúceho

vlastníckeho práva (vlastníctva), v dôsledku čoho napríklad spor, ktorým sa niekto dožaduje

jeho priznania, nie je chránený (). Aj vo veci vedenej pod sp. zn.

ústavný súd výslovne potvrdil, že: „Ustanovenie nie je

právnym základom oprávňujúcim osobu na pridelenie majetku od štátu. Článkom 20 ods. 1

sa vlastníkovi priznáva len ochrana majetku, ktorý nadobudol v súlade s platným

právnym poriadkom.“ Právny názor ústavného súdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka

podľa identifikuje s osobou, ktorá naozaj vlastníkom je, a nie aj s tými,

ktorí sa usilujú o nadobudnutie vlastníctva, je konformný aj s právnym názorom

Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého vlastnícke právo zaručené v čl. 1

dodatkového protokolu môže byť porušené len vo vzťahu k jeho držiteľom.

Sťažovateľka (záhradková osada) však ústavnému súdu netvrdila a ani nepreukázala,

že je vlastníčkou nehnuteľnosti a takisto neoznačila žiadne konanie, opomenutie alebo

rozhodnutie orgánu štátu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej vlastníckeho práva. Z tohto

dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa

, keďže ňou sťažovateľka namietala porušenie

základného práva a práva podľa a medzinárodnej zmluvy, dôvodnosť existencie

ktorého nebola schopná preukázať. Akékoľvek konanie ústavného súdu o nej, by bolo bez

reálneho právneho účinku.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napadnutých uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní trov

konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127

ods. 2 prvá veta ), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala

ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014